„Kakure kirišitan“ (skrytí kresťania), 1. časť: Ako prežila katolícka viera v Japonsku takmer 200 rokov bez kňaza

Jakub Tužinský
14. januára 2025   Cirkev História

Článok Branislava Krasnovského s názvom Katolíci v Japonsku boli ako zrno, ktoré padlo do úrodnej zeme nám už priblížil celkovú históriu japonských kresťanov-katolíkov. Dnes sa bližšie pozrieme na tzv. „kakure kirišitan“ (kakure kirishitan), teda skrytých kresťanov a na prostriedky, vďaka ktorým nezanikla katolícka viera ani bez prítomnosti biskupa, či kňaza.

Je dobré poznať aj takúto históriu, aby sme mali predstavu, čo robiť, keby také niečo zastihlo nás. Poviete si, veď my máme veľa kňazov okolo seba. Áno, ale ich počet neustále klesá, rastie však počet tých s modernistickou vierou a tradičný katolicizmus na Slovensku nemá veľkú podporu. Navyše, ak nás zastihne niečo ako nedávno korona alebo vojna, tak sa situácia môže veľmi rýchlo zmeniť.

Japonskí katolíci neboli jediní v histórii bez kňaza, vieme aj o tých na Sibíri či v Severnej Kórei (krajina, ktorá bola dokonca aj evanjelizovaná bez kňazov) a určite by sme našli aj ďalšie miesta a aj v iných obdobiach. Nejde teda o úplnú raritu alebo niečo, čo by história Cirkvi nepoznala. Práve preto, že ju pozná cirkevná história, je dobré, aby sme sa s tým viac oboznámili aj my.

Tri kľúčové slová pre trvanie katolíckej viery

Prvým kľúčovým slovom je „fraternity“ alebo „confraria“. Práve to im umožnilo objaviť systematický spôsob uchovania si svojej viery počas tohto dlhého obdobia.

Druhé kľúčové slovo odkazuje na brožúru s názvom Kniha ľútosti a modlitby. Táto brožúra pozostávala zo spomienok ich predkov. Tieto spomienky si s láskou vážili a slúžili im ako hybná sila. Brožúra slúžila aj na overenie ich vedomostí o sviatostiach, ktoré sa používali počas kresťanského obdobia, či postup pri sviatosti pokánia.

Tretie kľúčové slovo obsahuje výraz „Proroctvá katechétu Bastiana“. Pre skrytých kresťanov to bolo posolstvo nádeje do budúcnosti.

Prvému kľúčovému slovu sa budeme venovať v dnešnom článku, zvyšné dve budú predmetom pokračovania.

Fraternity, confraria, teda bratstvá – čas za prítomnosti misionárov

Tieto bratstvá fungovali už za čias, kedy tam bol aj sv. František Xaverský, pretože bol nedostatok kňazov a niektoré oblasti museli byť v samospráve. Potvrdzuje nám to aj zoznam výnimiek zo všeobecného pravidla z roku 1593, ktorý vzišiel zo stretnutia jezuitských predstaviteľov v Ríme (budeme sa mu venovať neskôr v článku), teda o tom ako majú tieto bratstvá fungovať. Vďaka tomu pre mnohých kresťanov nebolo takéto fungovanie s príchodom prenasledovania ničím novým.

Najstaršiu cirkevnú komunitu v Japonsku tvorili laickí kresťania, ktorí si za vzor vzali portugalské Bratstvo milosrdenstva. Bolo všeobecne známe, že bratstvá spravovali výlučne laici.

Japonský personál pre jezuitskú misiu tvorili štyri základné kategórie: iruman (hlavný vedúci, z port. irmão, brat), dódžuku (jap. dōjuku, laickí katechéti a/alebo laickí pomocníci), kanbó (z jap. kanbō, kostolníci) a komono (služobníci v jezuitských domoch). Celkovo bolo k roku 1583 viac ako štyristo domácich zamestnancov. Iruman a dódžuku sa zúčastňovali na evanjelizačnej činnosti a kázaní. Boli misionármi a patrili do Spoločnosti. Kanbó sa staral o cirkevné budovy a zaoberal sa bežnou služobnou starostlivosťou o miestnych stúpencov, kde nebol žiadny kňaz. Hoci kanbóovia nepatrili Spoločnosti, dostávali od nej podporu. Japonskí iruman, dódžuku a kanbó boli pôvodnými misionárskymi zdrojmi. (Christianity in Early Modern Japan: Kirishitan Belief and Practice By Ikuo Higashibaba 2001, kapitola 1; str. 21–22)

V roku 1583 bolo po celom Japonsku postavených takmer 200 kostolov. Zo 190 kostolov len 20 nevyžadovalo použitie kanbóa, keďže v týchto lokalitách už sídlil kňaz. Títo laickí vodcovia boli v prvom rade zodpovední za údržbu kostola a vyučovanie japonského katechizmu, ktorému sa mnohí museli zaviazať naspamäť. (Engaging the World: Christian Communities in Contemporary Global Societies, Afe Adogame, Janice McLean, Anderson Jeremiah, 2014)

Viac o dódžuku – laických kazateľoch

Veľká väčšina domácich kazateľov boli vyššie spomenutí dódžuku, teda laickí katechéti. Potrebovali aj ďalšiu prípravu, pretože všetko, čo vedeli, bol katechizmus, ktorý sa učili naspamäť a odovzdávali ho ako papagáje; to isté robili s občasnými kázňami, ktoré zapôsobili na ich pamäť. Nemali skúsenosti s kláštorným životom, knihami ani iným vzdelaním. Napriek tomu vyučovali katechizmus, kázali a vykonávali inú službu namiesto európskych misionárov, ktorí nepoznali japonské spôsoby alebo štýl života. Keďže vedeli japonsky, kázali oveľa lepšie ako európski jezuiti.

Študujúci dódžuku tiež zamýšľali vstúpiť do Spoločnosti s túžbou stať sa pátrami. Neštudujúci dódžuku neočakávali, že sa stanú irumanmi, ale že ostanú laickými katechétmi a pomocníkmi. Podobne aj študujúci japonskí irumani by sa nakoniec stali kňazmi, zatiaľ čo neštudujúci irumani nečakali vysviacku. (Zdroj: Christianity in Early Modern Japan: Kirishitan Belief and Practice By Ikuo Higashibaba 2001, kapitola 1; str. 24–25.)

Prechod do podzemia

V čase prenasledovania sa kirišitani sťahovali z veľkých miest na vidiek, ale aj na dedinách sa zachoval opatrný spôsob života. Pre kresťanov v dedinách bol zavedený tajný, ale usporiadaný systém. Vytvorila sa päť až desaťčlenná skupina a každej skupine sa určil predseda. (https://www.alhakam.org/the-hidden-christians-of-nagasaki-part-ii/)

Počas zákazu kresťanstva udržiavali skrytí kresťania v regióne Nagasaki náboženské organizácie založené na dedine, ktoré sa udomácňovali od 16. storočia. Tieto malé organizácie mali náboženských vodcov, ktorí viedli rituály a vyučovali katechizmus. 

Rozlišujú sa v nich minimálne tri služby: čókata (chōkata) – vedenie, mizukata – krsty a kikijaku (kikiyaku) – informácie.

Čókata (Chōkata, 帳方) bola osoba zodpovedná za vedenie liturgického kalendára. Bola zvolená a mala pevne stanovené funkčné obdobia a máme dôvod veriť, že komunity mali pravidlá a predpisy, ktoré museli dodržiavať. Vykonávala aj krstné obrady a sprostredkúvala Kristovo učenie členom svojich komunít pomocou vody, brožúr atď. (https://www.catholicculture.org/culture/library/view.cfm?id=11717)

Mizukata (水方), teda tí, ktorí boli zodpovední za krsty, ktoré sami vykonávali v neprítomnosti misionárov. (Zdroj: The Triumph of Perseverance: Kakure Kirishitan in Japan and its Inscription on the World Heritage List by Joanes da Silva Rocha [2018], p. 168, podľa: https://www.alhakam.org/the-hidden-christians-of-nagasaki-part-ii/). Boli vedúcimi menších skupín, ustanovení na desať rokov a starali sa o túto sviatosť, pričom s veľkou presnosťou odovzdávali presné slová používané s veľkou precíznosťou. Žiadna žena nezastávala funkciu vedúcej bratstva (tu). Avšak vzhľadom na situáciu musel každý člen vedieť ako vykonávať krst. Hoci ho mohli spravovať muži aj ženy, uprednostňovali sa muži (tu).

Kikijaku (Kikiyaku, 聞 鰍 役) bola osoba zodpovedná za informácie a komunikáciu. Doslovne to znamená „ten s ušami“. (The Age-Old Ritual Practice of Ohatsuhoage among the Kakure Kirishitan Survivors by Roger Vanzila Munsi, p. 5 – tu)

Príklad dediny Šicu

Pozrime sa teraz na príklad jednej z dedín v tom čase.

1. Na konci obdobia Edo bolo v dedine Šicu (Shitsu) približne 600 rodín, z ktorých všetci boli kirišitani.
2. Všetci predstavitelia dediny, vrátane hlavy dediny, boli tiež kirišitani.
3. Dedinčania mohli predniesť modlitbu Otčenáš, Zdravas Mária, Confiteor, Salve Regina a Akt ľútosti. V dome predstaviteľa obce bol obraz „Pätnásť ružencových tajomstiev, na ktorých bol svätý František z Assisi, svätý Anton Paduánsky a tretí svätec, ktorého meno nebolo známe.
4. Kirišitanskí nasledovníci z tejto dediny a iných blízkych oblastí prichádzali uctievať tieto obrazy.

Tieto detaily svedčia o tom, že pätnásť tajomstiev ruženca bolo živým predmetom uctievania kirišitanov v tejto oblasti na konci obdobia Edo. Ako videl neskôr aj kňaz Petitjean, ktorý prišiel po skončení prenasledovania po 200 rokoch, celá dedina Šicu boli kirišitani a deti boli pokrstené krátko po narodení. (Zdroj: Marnas 1896, podľa Catholic Missionaries and the Unification Regime in Japan Mihoko Oka – The University of Tokyo)

Je to naozaj úžasné ako katolícki kresťania dokázali fungovať napriek režimu, ktorý tam vládol a aký si udržali systém. Ako to bolo hierarchicky usporiadané aj po vyhnaní misionárov, ako si odovzdávali vieru ústnym podaním, či ako sa snažili si ju zachovať.

V nasledujúcej časti si viac priblížime, akým spôsobom čerpali milosti zo sviatosti pokánia bez kňazov, o čom bolo proroctvo katechétu Bastiana a tiež o tom, že ani títo kresťania sa nevyhli zlyhaniam.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)