K storočnici P. Michala Lacka, SJ
Beáta Katrebová Blehová
25. apríla 2020
História
Slovenské osobnosti
Nedávno sme si pripomenuli sto rokov od narodenia jezuitského pátra, gréckokatolíckeho kňaza, riadneho profesora cirkevných dejín, publicistu, bibliografa, redaktora Vatikánskeho rozhlasu a v prvom rade horlivého zástancu práv slovenských gréckokatolíkov, Michala Lacka.
Prečo je dôležité pripomínať si tohto významného Slováka? Predovšetkým preto, že P. Michal Lacko sa mimoriadne zaslúžil o uznanie samobytnosti slovenských gréckokatolíkov, resp. slovenských katolíkov byzantského obradu, keď v úradnej štatistike vtedajšej Posvätnej Kongregácie pre východnú cirkev v roku 1962 pod názvom Oriente Cattolico vôbec po prvý krát v dejinách boli slovenskí gréckokatolíci osobitne uvedení pod vlastným menom a nie ako to bolo dovtedy v kolónke spolu s ukrajinskými, či rusínskymi gréckokatolíkmi.
Pre zaujímavosť si v krátkosti pripomenieme jeho pohnutý životný príbeh.
Michal Lacko sa narodil 19. januára 1920 v Krásnej nad Hornádom, obci, ktorá je v súčasnosti časťou mesta Košice. Ako mladý muž sa dostal na teologické štúdiá ponajprv do Záhrebu, neskôr v roku 1945 prišiel do Ríma, kde študoval súčasne na Gregorovej univerzite a na štátnej univerzite La Sapienza odbor dejiny so zameraním na dejiny Slovanov. V roku 1953 obhájil doktorskú prácu Pápeži a Veľká Morava v 9. storočí, čo bola spolu s cyrilometodskými dejinami problematika, ktorej sa vedecky venoval prakticky celý život. V roku 1955 obhájil doktorát na Gregorovej univerzite na tému Užhorodskej únie. V tom istom roku začal prednášať na Pápežskom východnom inštitúte, stal sa riadnym profesorom v odbore dejín východných cirkví a to na už spomínanom Pápežskom východnom inštitúte a na Gregorovej univerzite. Ďalšími významnými počinmi na vedeckom poli bolo okrem bohatej publikačnej činnosti redigovanie 19 ročníkov významného slovacikálneho vedeckého periodika Slovak Studies ako aj vydanie dvoch zväzkov bibliografie k slovacikám v zahraničí. Vedecké periodikum Slovak Studies, ktoré mimochodom vydával Slovenský historický ústav v Ríme spolu so Slovenským ústavom v Clevelande, od začiatku získal vo vedeckom svete mimoriadnu reputáciu, vychádzal v zahraničných jazykoch, najmä angličtine a jeho pričinením svetová vedecká verejnosť mohla získavať objektívne poznatky o slovenských politických a kultúrnych dejinách. P. Lacko sa tým pádom zaslúžil o sprítomnenie Slovenska na vedeckom poli, čo v dobe, keď Slovensko nemalo vlastný štát a pre zahraničie predstavovalo príslovečnú terru incognitu bolo mimoriadne dôležité. Vo Večnom meste pôsobil až do predčasnej smrti 21. marca 1982.
Medzi nemenej významné kapitoly patrí aj skutočnosť, že v období príprav Druhého Vatikánskeho koncilu v prvej polovici 60. rokov bol vymenovaný za konzultora Prípravnej komisie pre východné cirkvi a pravdepodobne bol zaangažovaný aj do tajných rokovaní medzi Svätou stolicou a ruskou pravoslávnou cirkvou ohľadom vyslania pozorovateľov na Koncil. Dnes už vieme, že vyslanie pozorovateľov ruskej pravoslávnej cirkvi na Koncil bolo spojené s prísľubom zo strany Svätej stolice, že na Koncile neodznie explicitné odsúdenie komunizmu ako spoločenského systému, čo sa napokon aj stalo.
V 60. rokoch P. Lacko neúnavne pracoval v prospech obnovenia gréckokatolíckej cirkvi v Československu, čo bol pre československú Štátnu bezpečnosť jeden z dôvodov pre založenie pozorovacieho zväzku s krycím menom „METÓD“. Pozorovací zväzok „METÓD“ bol založený Krajskou správou Zboru národnej bezpečnosti v Košiciach v máji 1960 z dôvodu „úsilia o obnovenie gréckokatolíckej cirkvi“ a vo februári 1972 bol zväzok prekvalifikovaný na osobný operatívny zväzok s vysokým „agentúrno-operatívnym významom“, čo znamenalo, že spisovný materiál zväzku putoval na X. Správu Federálneho ministerstva vnútra v Prahe, ktorá sa zameriavala na boj s vnútorným nepriateľom, ako aj do rúk samotného federálneho ministra vnútra. Obsiahly, vyše tisícstranový zväzok bol ukončený až v súvislosti s Lackovým predčasným úmrtím.
Na základe zväzku ŠtB je možné získať poznatky o pomoci P. Lacka gréckokatolíckym kňazom a ich rodinám na Slovensku, ako aj o pašovaní náboženskej literatúry cez územie Poľska, Maďarska a Juhoslávie na Slovensko v období normalizácie. V 70. rokoch pravidelne navštevoval východomaďarské mestá v blízkosti slovenských hraníc (Nyíregyháza, Sárospatak, Sátoraljaújhel),v ktorých sa nachádzali gréckokatolícke fary a gréckokatolícky biskupský úrad, stretával sa tu so slovenskými duchovnými, viedol s nimi rozhovory a rozdával im náboženskú literatúru, ktorú vydával Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme. V auguste 1980 sa v Krakove v jezuitskom kolégiu stretol s deviatimi duchovnými zo Slovenska (z nich siedmi boli tajnými spolupracovníkmi ŠtB) a odovzdal im početné knihy.
P. Lacko bol tiež činný v radoch Svetového kongresu Slovákov. Pracoval v Komisii SKS pre Neslovákov a bol toho názoru, že medzi úlohy Svetového kongresu Slovákov malo patriť aj odrážanie útokov ukrajinskej gréckokatolíckej diaspóry, ktorá neuznávala národnú samobytnosť slovenských gréckokatolíkov. Keď v roku 1970 vyšla v Ríme kniha Juliusa Kubinyiho o histórii gréckokatolíckej cirkvi, ktorú vydala Ukrajinská akadémia založená Kardinálom Slipým, prof. Lacko ju označil za „útok na všetko slovenské“ a navrhoval, aby Svetový kongres Slovákov proti vydaniu knihy protestoval na Kongregácii pre východné cirkvi.
Počas celého svojho pôsobenia v Ríme sa neúnavne venoval slovenským pútnikom, ktorí prichádzali do Večného mesta, prijímal ich v miestnosti na Pápežskom východnom inštitúte na Piazza Santa Maria Maggiore, kde bol ubytovaný. Zomrel náhle a predčasne a slovenskí gréckokatolíci v ňom stratili zástancu, štedrého darcu a predovšetkým milujúceho otca.
