Ježiš Kristus

11. mája 2025   Cirkev

„Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš.“
(Mt 1,20–21)

Spomenul som v mojej poslednej kázni, že sa človek takmer vydesí, keď vo Sv. Písme Starého zákona číta proroctvá o Vykupiteľovi; tak presne opisujú pred 500 – 600 rokmi narodenie, život, smrť a vzkriesenie Vykupiteľa. Čím viac sa blížil príchod Vykupiteľa, tým obšírnejšie predzvestoval Boh o ňom. Už mu i matku vyvolil v osobe Panny Márie. Aby však o tom svedčiaci zlý svet nepokladal Matku Božiu za padlú pannu, keď onedlho prinesie na svet svojho svätého Syna, preto chcel, aby sa sv. Jozef zasnúbil s Preblahoslavenou Pannou.

Lež vtedy ešte ani sám sv. Jozef o tom nič nevedel. Preto, keď spozoroval požehnaný stav Márie, chcel ju prepustiť. Avšak anjel Pána vo sne napomenul Jozefa: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí Syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Mt 1,20–21)

Ako? Nuž i Boh by mal meno, ako ktorýkoľvek iný smrteľník? Nuž veď, keď sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kre, takto mu hovoril: „Ja som, ktorý som.“ Teraz však rovno prikazuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš“. Áno, Vykupiteľovi bolo podľa Božieho rozkazu dané toto meno: Ježiš Kristus, aby už jeho meno poukazovalo na jeho budúce povolanie, aby koľkokoľvek ráz vyslovíme toto drahé a sväté meno, na um nám prišiel Betlehem, kde sa narodil, Nazaret, kde bol odchovaný, Judská púšť, kde sa 40 dní postil, Jeruzalem, kde kázaval, Getsemanská záhrada, kde sa krvou potil, hora Kalvária, kde bol ukrižovaný.

Ježišu, Ježišu, nad slnko jasnejší – nad mesiac krásnejší – nad perly vzácnejší – Ježišu! Tvoje najsladšie meno – nech je zvelebené, – nebom zemou ctené – Ježišu!

1. V akejkoľvek veľkej milosti bola Mária u Boha, predsa nedostala právo na to, aby dala svojmu sv. Synovi meno. Z lona večného Otca priniesol archanjel Gabriel toto meno na zem, keď pozdravil Máriu; hneď jej oznámil i meno narodiť sa majúceho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1,31). Od toho času sa toto meno stalo najväčším, najslávnejším, najsvätejším; na toto meno ohne sa koleno a hlava naša, povznesie sa sťa lietajúci vták naša duša, okusujeme med vyplývajúci z osmoro blahoslavenstiev v Evanjeliu, koľkokoľvek ráz náš jazyk vyslovuje oslavu tomuto najsladšiemu menu Ježiš.

Lebo čo znamená toto meno Ježiš? Na to nám odpovie Sv. Písmo: ona porodí Syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od ich hriechov. Meno Ježiš teda toľko znamená čo Osloboditeľ, Spasiteľ, Vykupiteľ. Preto úcta, láska, poklona patrí tomuto sv. menu, v ktorom s váhavým Petrom, s kajúcnou Magdalénou, s lotrom obrátencom každý človek nájde svoje spasenie. Preto so sv. Pavlom hovorím i ja, „že na toto meno Ježiš nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi a pod zemou a každý jazyk nech vyznáva“, lebo toto meno je zázračné, víťazoslávne, večné, ktoré sa nikdy nepominie. Od toho času, ako archanjel Gabriel zostúpil z Neba a nazaretskej ľalii zaniesol odkaz Boží, uplynulo už dvetisíc rokov.

Miliónkrát milión ľudí sa narodilo. Mnoho chýrnych, slávnych mužov žilo na zemi, už im ani meno nevieme, ale Ježiša i v tej najposlednejšej chalúpke ctia; jeho meno i tie bľabotajúce malé dietky spomínajú, v Apoštolskom vyznaní viery každodenne sa modlíme: Verím v Ježiša Krista. Vynachádzavá láska k Ježišovi na kostolnom rúchu, na obrazoch, na zástavách použila tieto tri písmená: J. H. S. Zaiste ste i vy videli tieto tri písmená na posvätnom náčiní, sú to začiatočné litery týchto troch latinských slov: Jesu Homo Salvator, to jest Ježiš, Človek, Spasiteľ. Vynachádzavá láska k Ježišovi naučila kresťanov k tomu krásnemu pozdraveniu: Pochválený buď Ježiš Kristus – Až naveky. Amen.

Ty si ten náš premilý Ježiš, ktorého nám Otec nebeský prisľúbil za Vykupiteľa. Ty si ten náš predrahý Ježiš, ktorý si zmyl naše hriechy. Ó, kiežby sme nikdy nesňali svoje oči zo tvojho sv. kríža, ó, kiežby sme na veky mohli bozkávať tvoje presväté Srdce, ktorým si nás tak veľmi miloval!

2. Verím v Ježiša Krista, to vyznávame každý deň vo „Verím v Boha“, teda podľa toho vyznania viery náš Boh Vykupiteľ má dve mená: Ježiš, čo toľko znamená, ako Spasiteľ čiže Vykupiteľ; druhé Kristus, po židovsky Mesiáš, znamená toľko čo pomazaný, posvätený. Toto meno však preto obdržal, pretože v Starom zákone olejom pomazali prorokov, kňazov a kráľov, keď ich uvádzali do ich úradu. Ježišovi vskutku patrí toto meno Kristus, t. j. Pomazaný, lebo on je naším Prorokom, naším Veľkňazom a naším Kráľom. Prorokom volali v Starom zákone takého muža, ktorý budúce veci predpovedal a ľud pravej viere učil.

Ježiš naozaj bol prorokom, pretože predpovedal Judášovu zradu a Petrovo zapretie. Predpovedal svoje umučenie, smrť a vzkriesenie. Predpovedal, že sa Evanjelium rozšíri po celom svete, že jeho Cirkev ani brány pekelné nepremôžu.

Ježiš bol vskutku učiteľom. Pozrite len, sotva mal 12 rokov, ide do Jeruzalemského chrámu, posadí sa medzi starších z ľudu a zákonníkov a s takou múdrosťou vysvetľuje im z Písma, že sa nevedeli vyjsť z údivu. Pohliadnite na vrchol hory, tam sedí Ježiš, okolo neho na pobreží mladí a starí, celý zástup mužov a žien ho obkľučuje. On otvorí svoje božské ústa, vyhlási tajomstvo ôsmich blahoslavenstiev, vysvetlí im Božie zákony, vyrozpráva im prostriedky spasenia. Karhá pokrytcov, farizejov, zahanbí dohadujúcich sa učeníkov. Schytí korbáč a vyženie z chrámu peňazomencov a kupcov. Právom o ňom mohli povedať tí dvaja do Emauz idúci učeníci: „Bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom.“ (Lk 24,19)

Drahí moji, či viete, čo je to obeta?

To bola obeta, keď Ábel ku cti Božej zabil baránka a spálil ho na ohni. To bola obeta, keď Melchizedech chlieb a víno ako dar priniesol Bohu preto, že sa Abrahámovi podarilo zvíťaziť nad nepriateľom. Toho človeka, ktorý prináša obetu, voláme kňazom.

Teraz už môžete rozumieť, prečo voláme Ježiša veľkňazom, kňazom nad kňazmi. Treba mi len poukázať na Golgotu. Na vrchu Golgota bol postavený oltár, totižto svätý kríž, na ktorom náš Spasiteľ Ježiš Kristus priniesol tú najsvätejšiu, najväčšiu obetu, totižto seba samého obetoval za nás všetkých hriešnych, tak že v prach zeme padnúc, všetci vďačným srdcom môžeme povedať s apoštolom: Ježiš je opravdivo veľkňazom, on je kňazom nad kňazmi, pretože nad nebesia velebnejšiu obetu priniesol na Kalvárii.

Napokon Ježiš je naším kráľom, jeho ríšou je Kráľovstvo nebeské a na zemi Cirkev svätá. Ktorý z pozemských vladárov má takúto ríšu? Ktorý pozemský kráľ má toľko poddaných, ako náš Ježiš? Ktorého každodenne 300 miliónov katolíkov zdraví: Pochválený buď Ježiš Kristus! – Až naveky. Amen.

Ježišu, božský náš prorok, hovor k nám, počúvame a do srdca si zaštepíme tvoje sväté učenie!

Ježišu, veľkňaz nášho spasenia, príď, vstúp do nášho srdca a každodenne sa bude odtiaľ vznášať príjemne voňajúci dym cností k nebeským výšinám!

Ježišu, mocný náš kráľu, vysloboď nás z otroctva našich hriechov, aby sme jedine tebe slúžili a tebe sa klaňali! Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)