Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst

Jozef Duháček
21. októbra 2024   Cirkev   Komentár, Synodalita

Objavujú sa správy, že jednou z tém, ktoré budú na prebiehajúcej Synode o synodalite súčasťou diskusií je dogmatická právomoc jednotlivých biskupských konferencií. Nie je to bohužiaľ novinka. Pred časom sme písali o rozhovore, ktorý poskytol venezuelský teológ a profesor Rafael Luciani https://christianitas.sk/synodalna-ekleziologia-je-ekleziologiou-bez-krista/, ktorý očakáva, že doktrinálna autorita by sa mala preniesť z Ríma/pápeža na lokálne biskupské konferencie. Luciani v rozhovore povedal:

Synodalita je však pre katolícku Cirkev nový pojem a každý ho chápe, ako chce, prináša však inováciu, že biskupská konferencia, tzn. inštitúcia na úrovni medzi biskupmi a pápežom, môže pôsobiť ako doktrinálna autorita, a keď sa tento ekleziologický prechod skončí, miestne cirkvi budú mať svoju vlastnú autoritu.

Že to nebude len mokrý sen profesora Lucianiho dokladá nedávno zverejnený list kardinála Zena, ktorý hovorí: Budú mať preto jednotlivé biskupské konferencie samostatné postavenie v náuke viery? Toto je desivá vyhliadka. Ak táto myšlienka uspeje, už nebudeme katolíkmi.

Prečo? Prečo by nemohla byť doktrinálna autorita prenesená a distribuovaná? Prečo musí byť centralizovaná a koncentrovaná? Kvôli pravde. Boh o sebe viackrát povedal, že je Pravdou. Detský katechizmus hovorí, že Bohu veríme, pretože ani neklame ani nemôže byť oklamaný. A sv. Ján povedal, že kto sa klania Bohu musí sa mu klaňať v Duchu a pravde. Pravda má, na rozdiel od toho, čo si pestovatelia medzináboženského dialógu myslia, tú vlastnosť, že je brutálne netolerantná. Neznesie lož, nepravdu, omyl ani chybu. Pravda nemá ani najmenšiu schopnosť pastoračne kráčať spolu s bludom.

Centralizácia všetkej dogmatickej autority v úrade Petrovho nástupcu mala dobrý dôvod, ktorý sv. Pavol vysvetlil v liste Efezanom. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Viera je len jedna. Nepripúšťa výnimky, alternatívy ani varianty. Katolíci veria, teda verili, že ich viera je pravdivá. Že ich Kristus a apoštoli neoklamali a že viera, ktorú hlása Cirkev vedená pápežmi, ktorým Boh dal charizmu neomylnosti, aby, keď je to potrebné neomylne rozhodovali vieroučné spory, je pravdivá, teda že neobsahuje omyly a chyby. A aby sa tam omyly a chyby nedostali, bola jej daná a aj sa prakticky sústredila najvyššia doktrinálna moc v nástupcovi sv. Petra. A nestalo sa to až v „prehnitom stredoveku“, ale stalo sa to už v kolégiu apoštolov. Pápežský úrad sa tak stal garantom ortodoxie a nárokuje si, oprávnene treba povedať, moc rozhodovať doktrinálne otázky.

Čo by sa stalo, keby sa táto moc delegovala o stupeň nižie, teda na biskupov a ich konferencie? Znamenalo by to zrušenie jednoty viery a zavedenie dogmatickej slobody. O tom čo je pravá viera a čo nie by rozhodovali biskupské konferencie v takmer dvoch stovkách štátov a krajín po celom svete. Aká je pravdepodobnosť, žeby po pár rokoch takéhoto bačovania vyznávali rovnakú vieru katolíci na Slovensku a katolíci v Nemecku alebo Nigérii? Nestačí nám poučenie z reformácie, keď sa vďaka „evanjeliovej slobode“ v priebehu niekoľkých desaťročí rozdelili protestanti na desiatky siekt a dnes ich je viac než desať tisíc a každá táto sekta, luteráni, kalvíni, baptisti, atď, atď má úplne inú vieru? Zjednodušene povedané by nemeckí katolíci uznali a pastoračne sprevádzali „teplých“, ale odmietali polygamiu; africkí katolíci by „teplých“ kameňovali a sprevádzali by polygamné manželstvá. Ale malo by to aj iné dôsledky.

Ak by katolícka Cirkev zrušila jednotu viery a umožnila dogmatickú slobodu, teda keby umožnila biskupským konferenciám a po pár rokoch samotným veriacim (prečo by sa delegovanie autority malo zastaviť na biskupskej konferencii?) veriť v to, čo sami uznajú za vhodné, bez záväzku dodržiavať oficiálne dogmy a učenie, viedlo by to k zásadným zmenám v jej štruktúre a fungovaní. Pokúsim sa načrtnúť niekoľko možných scenárov, ktoré by sa mohli rozvinúť:

1. Fragmentácia Cirkvi

Jedným z najpravdepodobnejších dôsledkov bude fragmentácia katolíckej Cirkvi. Jednota viery a spoločné dogmy sú jedným zo základných prvkov, ktoré držia Cirkev pohromade. Ak by tieto záväzky zmizli, jednotliví veriaci alebo skupiny veriacich si vytvoria vlastné interpretácie viery, čo povedie k vzniku mnohých podskupín a frakcií. Toto by pripomínalo vývoj protestantských cirkví, kde je veľká rozmanitosť denominácií, ktoré sa líšia v teologických názoroch a interpretáciách Biblie.

2. Oslabenie hierarchie a autority pápeža

Jednota viery je úzko prepojená s hierarchickou štruktúrou Cirkvi, kde je pápež považovaný za najvyššiu autoritu. Ak by bola umožnená dogmatická sloboda, autorita pápeža bude výrazne oslabená a v zásade zbytočná. Načo je dobrý pápež s charizmou neomylnosti, keď právo rozhodovať v otázkach viery majú regionálne skupiny biskupov? Aká bude potom jeho úloha? Hierarchia cirkevnej moci stratí svoju centrálnu úlohu v určovaní, čo je správne veriť a vyučovať. Výsledkom bude rozpad centrálnej moci a rozšírenie miestnych alebo národných lídrov, ktorí budú mať rôzne teologické postoje.

3. Relativizácia morálky a etiky

Katolícka Cirkev hrá významnú úlohu pri formovaní morálky a etiky na základe dogiem a učenia Cirkvi. Ak by sa tieto dogmy prestali považovať za záväzné, oslabí sa aj jej úloha ako morálneho kompasu pre veriacich. Veriaci budú preberať rôzne morálne postoje, niekedy aj protichodné, čo povedie k relativistickému a rozmanitému vnímaniu morálnych otázok. Napríklad otázky ako potraty, manželstvá osôb rovnakého pohlavia alebo eutanázia budú pre niektoré skupiny prijateľné, zatiaľ čo iné by ich naďalej odsudzovali.

4. Približovanie sa k iným kresťanským denomináciám a náboženstvám

Dogmatická sloboda by mohla umožniť katolíckej Cirkvi zbližovanie sa s inými kresťanskými denomináciami, ale aj s inými svetovými náboženstvami, ktoré však až do pontifikátu pápeža Františka boli považované za náboženstvá a denominácie, ktoré nemajú pravú a pravdivú vieru. Ak by sa katolíci nemuseli striktne riadiť učením Cirkvi a jej dogmami, vzniklo by viac priestoru pre neobmedzený dialóg a zdieľanie myšlienok s inými vierovyznaniami. To povedie k zmazaniu rozdielov medzi katolicizmom a protestantizmom, pravoslávím či dokonca inými náboženstvami, ako je islam či budhizmus a nakoniec povedie k zániku katolíckej Cirkvi ako dogmaticky unikátnej entity.

5. Sekularizácia Cirkvi

S rozpadom jednoty viery Cirkev stratí svoju jasnú identitu a stane sa viac sekularizovanou. To znamená, že sa vzdá mnohých svojich duchovných zásad v prospech univerzálnych, humanistických hodnôt. Namiesto toho, aby bola pevne ukotvená v konkrétnej teológii, stane sa všeobecnou platformou pre duchovné hľadanie, čím sa vystaví riziku straty svojej špecifickej katolíckej identity.

6. Potenciálny pokles členstva a zníženie vplyvu

Katolícka Cirkev sa do veľkej miery opiera o jasné učenie a duchovnú autoritu. Tieto prvky sú vďaka pokoncilovým reformám a pontifikátu pápeža Františka dosť narušené. Ak sa tieto prvky narušia ešte viac, mnohí veriaci stratia dôveru v Cirkev a odídu buď do iných cirkví, alebo úplne stratia náboženské ukotvenie. To povedie k poklesu členstva a zníženiu vplyvu Cirkvi na verejný a politický život, najmä v krajinách, kde katolícka Cirkev hrá dôležitú alebo ešte aspoň nejakú úlohu.

7. Pokusy o reformy a návrat k jednote

Ak by došlo k takýmto zmenám, dá sa očakávať, že sa objavia snahy o návrat k jednote. Konzervatívnejší veriaci a kňazi by mohli začať hľadať spôsoby, ako obnoviť pôvodnú jednotu viery a znova zaviesť prísnejšie pravidlá, čo povedie k eskalácii už existujúceho napätia a možným schizmám.

Suma sumárum, nejestvuje jeden jediný predstaviteľný benefit delegovania doktrinálnej autority na biskupské konferencie. Ak je tento krok naozaj jedným z cieľov synodálneho procesu, je viac než zrejmé, že tento proces sa usiluje zničiť katolícku Cirkev a tí, čo sa na ňom podieľajú sú alebo strojcami tohto útoku na Cirkev, alebo, povedané Leninovými slovami, užitočnými idiotmi, ktorí tomuto útoku napomáhajú.

Nebojte sa však, pekelné brány Cirkev síce dokážu veľmi poškodiť, ale nikdy ju nepremôžu.

PDF (formát pre tlač)