Jed z Judey? Prví kresťania z cisárovho domu očami lekára-konvertitu

Lucia Laudoniu
2. marca 2021   Kultúra

Aj dnes pichne pri srdci (novo)pohanská výčitka, podľa ktorej sa Kristova viera šírila medzi najchudobnejšími vrstvami antického Ríma ako (ne)morálny mor. Kresťanstvo vraj útočilo na city spodiny a postupne rozložilo vyspelú starovekú spoločnosť ako – slovami českého literáta a politika Josefa Svatopluka Machara – jed z Judey.

„Kolik je u nás pánů přeučených, dokonce i redaktorů slavných, i křesťanských revuí, jichž duchu přetíženému spoustou vědomostí, ať dokonalých či chabých, není dosud zjevným i nejprostší základ této víry.“ Áno, i vedomosti a informácie, ktoré sa v supermarkete vedy predávajú ako teplé rožky, môžu škodiť. Pokiaľ sú vedomosti liekom, pamätajme, že aj najlepším medikamentom sa pri nesprávnom a nadmernom užívaní môžeme predávkovať.

„Připouštějí raději, aby bezradně, mátožně kývali se sem tam mezi pravdami víry a domněnkami vědy.“ Znie to neuveriteľne, ale tieto slová – priam ušité na mieru našej doby – boli vyrieknuté v roku 1930. O internete sa vtedy nesnívalo ani odchovancom verneoviek (alebo iba im a nikomu inému).

Socha sa po latinsky povie statua, pretože nehybne stojí (stare). Je veľmi moderné tvrdiť, že viera sa rodí z napätia a z plodného pohybu pochybností, to však nijako nemôže nahlodať skutočnosť, že viera (fides) je predovšetkým prejavom pevného a bezpečného postoja.

V rumunčine sa – na rozdiel od zvyšku románskeho sveta, ktorý si v rôznych jazykových mutáciách osvojil termín fides – pre vieru vžilo pomenovanie credinţa. Ruka etymológie ukazuje na latinské credentia. Slovník nás poučí, že credentia značí dôveru, dôveryhodnosť a tiež (prí)sľub. Viera je sľubom a zároveň naplnením tohto sľubu v najhlbšej podstate našej bytosti.

Dôvera (fidus, fidelitas) je len jednou rukou viery, tou druhou je skala istoty v pravde. „Quieta non movere“, hovorievali starí Rimania. Nech sa nehýbe tým, čo stojí v pokoji. Socha sa z vlastnej vôle nevychýli zo svojej osi. Stojí pevne a v tom spočíva jej sila. Dynamika sochy je obsiahnutá v nej samej, a nie v tom, že by vykonávala nejaký fyzický pohyb. Ani viera neodbieha sem a tam. Osciluje iba to, čo nevie, kde má miesto.

Webový priestor nemá moc preniesť do našich príbytkov vôňu starých antikvariátov, ani blažený pocit myši, keď v zaprášenom regáli objaví vytúžený syr (pardon, knihu). Môže však zachrániť veľa kvalitnej literatúry z dôb naftalínu, prvých gramofónových platní a kvetinových zátiší art nouveau.

Obrození Římem. Takýto názov nesie útle dvojdielne opusculum s podtitulom Dojmy konvertitovy z Věčného města. Moja latinským vínom opojená duša pri (akejkoľvek relevantnej) zmienke o Ríme spozornie ako pes ňuchajúci kosť. Neodolala som preto ponuke českého internetového antikvariátu a kniha z roku 1930 za pár drobných onedlho pristála na mojom stole.

Na koho stole sa vlastne zrodila? Labute slov z prvých dekád minulého storočia vylietali spod písacieho stroja Rudolfa Mariu Hynka. Rodák z juhomoravského Kunštátu sa ako lekár dostal až na indiánske plantáže do Ameriky. Skúmal Kristovo utrpenie vo svetle medicínskych poznatkov a napísal prvé nemeckojazyčné monografie o Turínskom plátne (Der Martertod Christi im Lichte der modernen medizinischen Wissenschaft, 1935). Na vlastnej koži prežil konverziu Šavla na Pavla. Hynkovo ateistické a antiklerikálne presvedčenie okresalo dláto katolicizmu, horlivým apologétom ktorého zostal až do svojej smrti v Prahe v roku 1952.

Hynkovo vexillum orthodoxae fidei (vlajúce vo vetre slova) je podľa neho samého záštitou proti expanzívnym názorom antikresťanských voľnomyšlienkarov, ktorí v Kristovom učení vidia retrográdny element najhrubšieho zrna. Hynek sa vymedzuje predovšetkým proti Macharovmu ideálu antickej puritas pohanstva a odsudzuje básnikove proticirkevné postoje. Obrození Římem je bedekrom, v ktorom Hynkova anima devotissima spieva ustavičné magnificat na Rím modelovaný rukami Cirkvi.

Niektoré, kvasom doby podmienené, názory českého konvertitu (smutná glorifikácia Mussoliniho) sú z pohľadu súčasného čitateľa res parvae a patria minulosti (dejiny v tomto smere už pravdu ukázali), mnohé však zarážajú svojou aktuálnosťou. Veď posúďte sami: „Ve středověku byla Světice, ve století osmnáctém kult Šlechtičny a dnes je kult Děvky!“ (s. 345.) – „Amerika je podobná Austrálii tím, že nám dochováva zkameněliny. Australie zoologické, Amerika kulturní.“ (s. 333.) – „Shonem životním a poměry rodinnými bývají tak vyčerpaní, že na vyšší vzněty umělecké, literární a pod., již fysicky jejich síly duševní nestačí.“ (s. 330.). Rudolf Maria Hynek už na začiatku tridsiatych rokov prorocky odhadol hypnotickú silu reklamy a nazýva ju „klasickým případem působení suggesce v bdělém stavu“. (s. 337)

S rétorickou obratnosťou sebe vlastnou sa český lekár zaoberá otázkami penetrácie kresťanského učenia do pohanských štruktúr neskoroantickej latinskej spoločnosti. Nie je historikom, píše z pozície veriaceho človeka, ktorý elevatis oculis pozoruje barokové kupoly, rozochvenými dlaňami sa dotýka drsných stien katakomb a rozpálenými pľúcami dýcha genius loci Mesta, ktoré je posvätným ako pre kresťanov, tak pre ciceroniánov prechádzajúcich sa medzi nemými, a predsa výrečnými ruinami Fóra.

Doktor Hynek sa kriticky vymedzuje voči – aj dnes rozšírenej – predstave o Kristovej náuke ako o poslednom svetielku nádeje pre „špinavú luzu“. Ešte aj geniálny klasicista Theodor Mommsen sa spolu s Cicerónom triasol hrôzou pred krížom (a pod krížom). Vznešenej tógy sa hromové slovo Galilejčana vraj nedotklo. Nový Boh sľubujúci osobnú spásu fascinoval masy otrokov a do cisárskeho domu prenikol až s Konštantínom Veľkým, ktorého (moja) východná Cirkev ovenčila titulom ισαπόστολος – apoštolom rovný.

Je to pravda? Quid est veritas? pýtame sa spolu s Pontiom Pilátom, ktorý sa namiesto „čo“ (quid) mal radšej spýtať „kto“ (quis) a Spasiteľ by mu odpovedal „ja“. Ego sum Veritas.

Autor tohto katolíckeho cestopisu argumentuje obrátením Kornélia, člena váženého patricijského rodu. Dajme opäť slovo doktorovi Hynkovi a jeho masarykovsky noblesne naleštenej češtine: „Družka věrného přítele, druha ve stanařském řemesle Pavlově Aquily, žena jeho Priska, snad první mučednice křesťanská za císaře Klaudia bydlela tam ve věčném městě na východních svazích Aventina.“ To nebola periféria. Ďalší dobový autor Jaroslav Kulač vo svojom Průvodcovi Římem z roku 1925 píše konkordantne: „Priska se svým manželem Aquilou byli dobře známi s rodinou římského senátora Pudenta, u něhož také sv. Petr se zdržoval.“

Aquila v latinskom jazyku znamená orol. Krídla Kristovho orla zatienili imperiálnu orlicu už v prvých desaťročiach expanzie radostnej zvesti o zmŕtvychvstaní Božieho Syna. Hynek sa usiluje dokázať, že nové náboženstvo si rýchlo našlo cestu do senátorských víl a elegantné rétorské ústa vysokopostavených rímskych úradníkov uchvátilo rovnako, ako srdcia ich otrokov.

Cornelius Pudens (pudens sa prekladá ako hanblivý, plachý) mal za manželku „vznešenou dámu britanskou.“ Bol synom senátora. Pudentove deti Timoteus, Novatus a dcéry – panny Pudentiana a Praxeda – dali mená starobylým chrámom, ktoré vyrástli nad senátorským sídlom. Pod chrámom svätej Pudentiany boli dokonca vykopané nefalšované rímske kúpele.

Lekár-konvertita neskrýva nadšenie z katakomb svätého Sebastiána. Jeho sprievodca, minorita Fra Damiano, zaviedol Čecha do triclinia (správne k múru, triclia). Miesto, ako píše Rudolf Maria Hynek, odkryl pod základmi baziliky páter Leonardo Giovanetti. Miestnosť objavená v roku 1915 patrila v Hynkovej dobe k posledným výkričníkom (a otáznikom) posvätnej archeológie. Na najdlhšej stene sú dobre viditeľné nápisy (graffiti), ktorých spoločným menovateľom je modlitebné vzývanie kniežat apoštolov Petra a Pavla. Obidvoch.

„Paule et Petre petite pro Victore.“ („Pavol a Peter, proste, orodujte za Viktora“). „Paule et Petre subvenite Prisco peccatori.“ („Pavol a Peter pomáhajte hriešnikovi Priscovi.“) „Petre et Paule conservate Vincentium.“ („Peter a Pavol, uchovajte, zachovajte, zachráňte Vincenta.“) „Petre et Paule in mente habete Silvanum.“ („Peter a Pavol, majte v pamäti Silvána, pamätajte na neho.“) Koľko tisícročí nás delí od rúk, ktoré škrabali do omietky tieto odkazy?

Nie nadarmo dala stará Cirkev tomuto miestu „nick“ Memoria Apostolorum. Pamätník apoštolov občerstvuje dušu a latinské inskripcie občerstvujú ducha: „Petro et Paolo Gomius Collius fecit refrigerium.“ („Gomius Collius učinil pohrebnú spomienku Petrovi a Pavlovi.“) Refrigerium (občerstvenie, ochladenie) bolo formou slávnostnej obety a konzumácie symbolického jedla na hroboch mučeníkov na ich počesť (veľmi vzdialeným „príbuzným“ tohto zvyku je kar).

„Jaké však bylo překvapení zbožných badatelů, když v roku 1919 mezi schodištěm a místností triclinia, v hloubi asi 5 – 6 m, nalezli pojednou tři křesťanské hrobky.“ dráždi Hynek fantáziu čitateľa a dodáva, že ešte aj nádoby na olej sa tam našli neporušené, akoby zub času nemal nad týmto kúskom zeme moc. Naozaj nemá. Čas nemá nad Rímom moc, iba drží stráž.

Na ľavej z hrobiek sa vypína do mramoru vyryté meno majiteľa: Marcus Clodius Hermes. Antická vila, nad ktorou neskôr vyrástla bazilika, teda patrila jednému z najznamenitejších rímskych rodov – Klaudiovcom!

Tretia hrobka, ktorá sa tu našla, bola prázdna. Už pápež Damasus I. dospel k myšlienke, že práve tu pôvodne ležali telá svätých apoštolov Petra a Pavla: „Hic habitasse prius sanctos cognoscere debes nomina quisque Petri pariter Paulique requiris…“ V preklade: „Vedz (mal by si vedieť), že na tomto mieste spočiatku (prv) prebývali (spočívali) svätí, ktokoľvek (si) a hľadáš mená Petra a rovnako aj Pavla.“ Infinitív habitasse sa dá vysvetliť dvojako: prebývanie za života – i prebývanie po smrti.

Doktor Hynek operuje s hypotézou, že pod strechou najmocnejšieho patrícia v dobe pred Nerónovou vládou bývali obe apoštolské lucerny už za svojho života. Hynek uvádza, že pozostatky svätých Petra a Pavla boli do im dedikovaných chrámov prenesené až post edictum Constantini, keď nad Cirkvou vyšlo slnko slobody. Predtým ležali v tejto hrobke pod katakombami svätého Sebastiána. Odvoláva sa na monografie Pavla Stygera (Il monumento apostolico a San Sebastiano sulla Via Appia) a Marucchiho (Guida del cimitero di Domitilla).

Nie je bez zaujímavosti, že pán domu Hermes mal svoju podzemnú „záhradu mŕtvych“ pôvodne pripravenú na deponovanie urien s popolom. Kremácia bola v pohanských kultúrach bežná vec. Plínius Starší za pôvodný úzus rímskeho národa však považoval inhumáciu (pochovanie nespáleného tela do zeme): „Cremare apud Romanos non fuit veteris instituti: terra condebantur.“ O čom je reč? „Spaľovanie mŕtvol nebolo u Rimanov starobylým zvykom: (telá) sa kládli do zeme.“ Kresťanstvo aj v tomto prípade pomohlo otvoriť dvere dokorán autentickej a dávnej funerálnej praxi.

Po tom, čo pohan Hermes objal Krista, ozdobil svoju hrobku kresťanskými symbolmi. Centrálne miesto patrí pávovi, symbolu nesmrteľnosti, a viniču, ktorý sub velo allegoriae odkazuje na tajomstvo Eucharistie.

Kresťanov mali medzi sebou aj Flaviovci. Áno, je to presne ten výhonok rímskeho stromu života, ktorý dal impériu slávne Koloseum. Autor Obrození Římem už koncom dvadsiatych rokov razil teóriu, že brat staviteľa Kolosea cisára Vespasiana konzul Titus Flavius Sabinus, hlava druhej vetvy Flaviovcov, vyznával Ježiša Krista ako svojho Majstra a Spasiteľa. Rímsky dejepisec Tacitus ho líči ako znamenitého a bezúhonného muža, ktorý si in curriculo vitae mohol zapísať aj úrad prefekta mesta Ríma. Aký koniec čakal tohto kresťana v tóge? Bol brutálne zavraždený…

Ďalším váženým členom tohto rodu bol Titus Flavius Petronius a jeho dcéra Petronilla. Jedna „ulička“ Tradície ju označuje za dcéru svätého Petra. Nad týmito informáciami sa stále vznáša hmla nevedomosti.

Titus Flavius Clemens, syn Tita Flavia Sabina, bol veľmi cteným a obľúbeným politikom. Cognomen (priezvisko) clemens (v preklade láskavý) ho vystihovalo. Za vypovedanie poslušnosti pohanským bohom ho čakal exil. Jeho vplyvná manželka Flavia Domitilla vypila kalich horkosti spolu s ním. Aj ona uverila Kristovi a po smrti manžela bola vo vyhnanstve odstavená na okraj spoločnosti. Na jej rímskom pozemku vyrástlo ranokresťanské pohrebisko – katakomby svätej Domitilly.

Dejiny poznajú aj inú Domitillu (Hynek upresňuje, že bola dcérou sestry konzula Clementa). Hagiografia v tomto prípade nie je zajedno a obe Domitilly splývajú do jednej postavy. Pražský lekár sa prikláňa k názoru, podľa ktorého máme dočinenia s dvoma rôznymi osobami.

Táto Domitilla bola zasnúbená patriciovi Aurelianovi, namiesto svadobného venčeka však dala prednosť ideálu panenstva. Ženích ju kvôli tomu udal súdu. Cisár nehľadiac na rodinné zväzky potrestal Domitillu vyhostením na ostrov Ponzia a pridelil k nej dvoch vojakov, aby ju „priviedli k rozumu“. Noblesná Rimanka však oboch svojich strážcov obrátila na Kristovu vieru. Odmietnutý a rozzúrený manžel ju obvinil z čarodejníctva. Rozčúlený cisár dal vojakov sťať a rovnaký osud postretol aj sväticu.

Autor štúdie Le Forum romaine Alfonso Bartorelli dostal v cestopise Rudolfa Hynka miesto v podobe tejto citácie: „Jest bludem věřiti, že kresťanství bylo přijato a rozšírilo se pouze ve vrstvách nižších. (…) Rod Aciliů Glabrionů, prastarých to patriciů, jsou křesťané. Jedna větev císařského rodu Flaviovců jest rovněž křesťanskou. A křesťanství proniká všude, dokonce ke dvoru: sv. Pavel zasílá Filipinským pozdrav křesťanů z domu císařského.“

Slová hrajú pri magických úkonoch prvé husle. Rodia sa z nich – povedané Hynkovým slovníkom – reklamné hypnotické heslá. Ich intenzita naberá na obrátkach ruka v ruke s opätovnou barbarizáciou spoločnosti. Konvertita v bielom plášti dal tvrdením, že moderná spoločnosť sa akoby oblúkom vrátila k pohanskému synkretizmu, svojmu rozprávaniu bodku. Pravda a lož si vymenili tróny.

PDF (formát pre tlač)