Je klerikalizmus naozaj problémom? Je!

Jozef Duháček
30. septembra 2024   Cirkev   Komentár

Progresívni ľavičiari, ktorí od od 60. rokov 20. storočia postupne ovládli hierarchiu, tvrdia, že hlavným problémom dnešnej katolíckej Cirkvi je „klerikalizmus“. Opovrhujú všetkým a odsudzujú všetko, čo zachovávajú tradiční katolíci, čo stále vymedzuje rozdiel medzi stavom klerika a laika. Napríklad veria, že aj niečo také nevinné, ako je sutana, je symbol a znak arogancie a „rigorizmu“. Tak, ako to vždy robili marxisti, aj ľavičiari v katolíckej hierarchii sa usilujú zmazať hranice medzi posvätným stavom a manželstvom. Zo spôsobeného zmätku a nejasnosti tak povstáva škoda pre obe sviatosti.

Sú to zároveň práve tí istí progresívni ľavičiari, ktorí veria, že môžu nahradiť Božie zjavenie v dogmatike a v liturgii. Prečo sú tradiční katolíci často nazývaní „schizmatici“ alebo „protestanti“? Pretože sa držia toho, čoho sa držali katolíci v každom storočí, až do posledného koncilu? Ako sa dnes veriaci môžu držať toho, čo katolíci v 2. storočí a 6. storočí a 13. storočí a 17. storočí a zároveň byť schizmatikmi? Odpoveď je jednoduchá – pretože práve tí, ktorí ich častujú menom „schizmatici“, sa sami nedržia toho, čo katolíci v 2. storočí a 6. storočí a 13. storočí a 17. storočí v doktríne a liturgii zastávali. A každý, kto zachováva to, čo vždy katolíci zachovávali sa pre nich stáva problémom. Tŕňom v oku.

Lenže človek sa nestane schizmatikom odmietaním heréz a heretikov. To hovorí Magistérium a aj kánonické právo. Mnohí svätí a Učitelia Cirkvi ako sv. Alfonz, sv. Bellarmin a sv. František Saleský tvrdili, že heretik nemá právo, aby zastával v katolíckej Cirkvi nejaký úrad. Pravý katolík odmietajúci poslušnosť zjavnému a tvrdošijnému heretikovi (nie tajnému heretikovi) sa teda nikdy nemôže týmto skutkom stať „schizmatikom“.

Je to smutné a zároveň ironické, že ľavica má v hore spomenutom presvedčení pravdu: najhorší problém v Cirkvi dnes je naozaj klerikalizmus. Ale nie ten, ktorý majú na mysli progresívci – nosenie reverendy a slúženie latinskej omše ad orientem. Problémom je taký klerikalizmus, v ktorého jadre leží presvedčenie, že obyčajný človek, aj keď kňaz či biskup, môže premôcť Božie zjavenie a ustanoviť svoje presvedčenie ako pravdu viery.

Zoberme si napríklad predstavu, že niektorý člen katolíckej hierarchie by mohol zmeniť katolícku vieru (napríklad o manželstve/Eucharistii, ako to podsúvajú niektoré pasáže v Amoris laetitia alebo o protiprodzenom sexuálnom úkone, ako to čítame vo Fiducia supplicans). Bola by to vzbura proti Bohu, uprednostnenie vlastnej, nesprávne chápanej prirodzenosti pred Bohom. Bola by to rebélia podobná tej, v ktorej bola nesprávne chápaná anjelská prirodzenosť postavená nad Boha.

Viem si predstaviť, že tej prvej rebélií, tí padlí anjeli, ktorí nasledovali Satana z Neba kvôli „poslušnosti“, zazerali na svätého Michala archanjela ako na schizmatika, ktorý trhal ich veselú partiu.

Boh nám však dal dosť jasne najavo a neraz to za zvláštnych okolností zopakoval, že len tí, ktorí ho poslúchajú (zachovávajú jeho Slovo), s ním aj zostanú naveky. Platí to najmä po Fatime. Prečo po Fatime? Pretože každý, kto čítal celé Tretie tajomstvo, teda aj tú stále nezverejnenú časť, potom naznačoval, nakoľko mohol, že má niečo spoločné s apostázou v hierarchii Cirkvi. O odpade od viery priamo v Ríme však hovorí aj zjavenie z La Salette. Nehovorí o tajnej heréze (hriechu, ktorý pozná len Boh), ale o verejnom odpadnutí, o verejnom odmietnutí Krista, ako jedinej cesty k Otcovi.

Apoštol Ján povedal: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete.“

Ježiš Kristus, o ktorom vieme z Písma svätého, je tým pravým testom akéhokoľvek tvrdenia o nadprirodzenej skutočnosti. Akékoľvek náboženstvo, ktoré neuznáva a neverí v Ježiša ako Syna Božieho, pravého človeka a pravého Boha, ako jediného prostredníka medzi Otcom a nami, je falošné náboženstvo. Základom a podstatou falošného náboženstva nie je pravý Boh. Ježiš to povedal sám: „Kto si nectí Syna, nectí si ani Otca, ktorý ho poslal.“

Ako potom možno tvrdiť, že „všetky náboženstvá sú cestou k Bohu. Sú ako rôzne jazyky, rôzne idiómy, ako sa tam dostať. Ale Boh je Bohom pre každého,“ povedal pápež pokračujúc: „Je len jeden Boh a my, naše náboženstvá, sme jazyky, cesty k Bohu. Niektorí sú sikhovia, niektorí moslimovia, niektorí hinduisti, niektorí kresťania, ale to sú iné cesty.“

Ak je toto pravda, potom nás svätý Ján zavádzal a klamal. A čo je horšie, potom nás klamal aj Ježiš. Je to to, čo si máme z tvrdenia, že všetky náboženstvá sú cestou k Bohu, zobrať?

Poslúchať anjela alebo človeka, ktorý sám neposlúcha Boha, je rozhodnutím poslúchnuť padlého anjela alebo padlého človeka. Katolík teda nikdy nemôže byť schizmatikom, ak odmietne nasledovať odpadlíka. Vybrať si poslušnosť pri nasledovaní človeka, ktorý neposlúcha Boha znamená zvoliť si samotné Peklo, bez ohľadu na to, koľko ľudí v okolí povie, že je to správna vec. A rozpoznať človeka, čo odpadol od Boha dokáže každý katolík, ktorý pozná katechizmus. V tom okrem iného stojí, že Boh je Pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Preto sa možno s úplnou dôverou spoľahnúť na pravdivosť a vernosť jeho slova vo všetkom. Počiatkom hriechu a pádu človeka bolo klamstvo Pokušiteľa, ktorý ho naviedol na pochybovanie o Božom slove, o Božej dobrote a vernosti. (KKC 215)

A nedeje sa dnes práve toto? Nenavádzajú nás niektorí biskupi, aby sme pochybovali o Božom slove, ktoré nám zvestuje jedinečnosť a nenahraditeľnosť vykupiteľského diela Ježiša Krista a bezpodmienečnú nutnosť prijať ho za Boha a Pána, ako to urobil kedysi dávno, na brehu Genezaretského jazera rybár Šimon Peter. Drvivá väčšina Petrových nástupcov bola presvedčená, že treba zachovať, čo nám Božie zjavenie hovorí o Ježišovi Kristovi a tvrdošijne učila, že iné náboženstvá k Bohu nevedú. Dnes akoby nám istá časť kléru naznačovala, že túto pravdu je možné zmeniť.

Takýto klerikalizmus odráža ten luciferský krok, ktorý uprednostňuje doktríny stvorenia pred Božou doktrínou. Takže áno, klerikalizmus je skutočným problémom dnešnej katolíckej Cirkvi. Ak sa mu nevzopriete, môže vás to stáť dušu. Nebudete môcť povedať „ale ja som bol poslušný“ o nič viac ako anjeli, ktorí nasledovali Lucifera, keď sa v Nebi pokúsil presadiť svoju verziu doktríny. Podľa niektorých teológov aj v nebeskej komunikácii existuje istá hierarchia, takže padlí anjeli, ktorí pôvodne pochádzali nižších anjelských hierarchií, možno vyšším padlým anjelom, v najhoršom rozhodnutí ich nebeských životov, jednoducho len uverili.

Paradoxom však je, že celé modernistické hnutie a dokonca aj koncepcia, podľa ktorej bola formovaná liturgia Novus ordo sa pokúša nahradiť Krista kňazmi a biskupmi. Teda sú eminentne klerikalistické.

Pápež Benedikt XVI. (ktorý Novus ordo denne slúžil) sám uznal, že kňaz, ktorý počas omše stojí obrátený k ľudu, je „bezprecedentnou klerikalizáciou“. Napísal: „Teraz sa kňaz – „predseda“, ako ho teraz radšej nazývajú – stáva skutočným referenčným bodom celej liturgie. Všetko závisí od neho. Musíme ho vidieť, odpovedať mu, byť zapojení do toho, čo robí. Jeho kreativita to celé podporuje… Čoraz menej je v obraze Boh. Čoraz viac je dôležité, čo robia ľudia, ktorí sa tu stretávajú a nechcú sa podriadiť „vopred určenému vzoru“. Obrátenie kňaza smerom k ľuďom zmenilo spoločenstvo na uzavretý kruh. Vo svojej vonkajšej forme sa už neotvára tomu, čo leží pred ním a nad ním, ale je uzavreté do seba.“

Pápež Benedikt XVI. bol, aspoň na papieri, zástanca bohoslužby slúženej ad orientem, pretože tvrdil, že „spoločný obrat ad orientem počas eucharistickej modlitby zostáva nevyhnutný. Toto nie je niečo akcidentálne, toto je podstatné. Pohľad na kňaza nemá význam. Na čom záleží, je spoločný pohľad na Pána. Tu nejde o dialóg, ale o spoločné uctievanie, o vykročenie k Tomu, ktorý má prísť. To, čo zodpovedá realite toho, čo sa deje, nie je uzavretý kruh, ale spoločný pohyb vpred vyjadrený rovnakým postavením pri modlitbe.“

Progresívni ľavicoví „katolíci“ majú v tejto jednej veci omylom pravdu: klerikalizmus je najťažšou pohromou katolíckej Cirkvi v 21. storočí. Musíme okamžite začať uprednostňovať Ježiša Krista pred zlými duchovnými, ktorí odmietajú Zjavenie a aj Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi. Vzbura proti vzbure je teda skutočnou poslušnosťou pôvodnému kapitánovi lode.

Úplné zverejnenie Tretieho fatimského tajomstva by potvrdilo veci, ktoré si pomaly a s námahou spájame z udalostí, ktoré zažívame a ktoré sa ukazujú natoľko radikálnymi, že chápeme dôvody, pre ktoré sa hierarchia štyri desaťročia zdráhala tretie tajomstvo zverejniť a nakoniec ho zverejnila s tým, že končí uprostred vety.

My katolíci sme povolaní a povinní byť poslušní nad nami ustanovenej cirkevnej hierarchii – samozrejme za predpokladu, že táto hierarchia poslúcha Boha.

PDF (formát pre tlač)