Feminizmus alebo ako boj medzi pohlaviami nahradil triedny boj

pch24.pl
19. marca 2020   História   Feminizmus

Tak ako v Marxových očiach bol svet rozdelený na buržoáziu (vládnucu) a robotníkov (utláčaných), aj v očiach feministiek máme mužov (zvyčajne bielych heterosexuálov, ktorí vládnu) a ženy (spomedzi nich najmä lesbičky, ktoré sú utláčané). Tak ako pre Marxa bola ideálom beztriedna spoločnosť, pre feministky je to spoločnosť bezpohlavná. Alebo inak: taká spoločnosť, v ktorej bude pohlavie vecou slobodnej voľby, v ktorej pohlavie nebude mať osobitnú hodnotu – hovorí v rozhovore s Tomaszom D. Kolankom Paweł Lisicky (šéfredaktor týždenníka „Do Rzeczy“).

Feminizmus má pôvod v marxistickej tradícii, v tradícii revolučnej emancipácie. Má však vo svojej súčasnej podobe niečo spoločné s bojom za pracovné či sociálne práva žien?

Absolútne nemá! Je to nová, extrémna forma revolučnej ideológie, ktorej prvým a najdôležitejším nepriateľom je príroda.

Príroda?

Áno. Veľmi dobre to dokazuje slávna fráza Simone de Beauvoir, ktorá uviedla, že „ženou sa nik nerodí, stáva sa ňou. To, akú podobu nadobudne v lone spoločnosti ľudská samička, nie je stanovené nijakým biologickým, mentálnym či ekonomickým osudom.“ Neexistuje teda nijaká podstata ženskosti. To, čo je biologické, je iba podmienenosť a teda forma násilia, ktorú sa snaží vnútiť príroda. Také isté násilie používa spoločnosť. Jeho znakom sú rituály a pravidlá, ktoré dodržiava.

Ďalšou formou takéhoto násilia je jazyk, ktorý ľudí delí na mužov a ženy bez ohľadu na to, čo tkvie v ich vnútri, čo oslobodzujúceho sa projektuje a stvárňuje každého jednotlivca. Emancipácia je nepretržitý dialektický proces, neustále prekonávanie toho, čo je vonkajšie, maskulinity i femininity, raz jednej, raz druhej. Jasne vidno, do akej miery je takéto vedomie spojené s poruchou a narušením identity: sloboda je neurčitosť, nepolapiteľnosť i nepredstaviteľnosť. Sloboda je chaos.

Nemecký teológ Manfred Hauke si všimol, že duchovným zdrojom moderného feminizmu je marxizmus, že feminizmus je vlastne radikálnou verziou marxizmu. To všetko sa stalo v šesťdesiatych rokoch, keď feministické heslá ovládali študentské hnutie na Západe. Symbolom tejto spojitosti medzi neomarxizmom a feminizmom sa stal Herbert Marcuse.  Kým pre Freuda civilizácia zohrávala pozitívnu úlohu, pretože sublimovala, zušľachťovala v človeku pud, ktorý si neuvedomoval, pre Marcuseho úplné erotické oslobodenie musí mať za následok zničenie kultúry a civilizácie.

Marcuse aj Marx snívali o spoločnosti bez dominancie, bez podriadenosti, bez tried. Feministky si túto predstavu osvojili v šesťdesiatych rokoch. Opäť sa odvolávam na Haukeho, ktorý v tejto súvislosti odkazuje na slávnu holandskú feministku Catherinu Halkesovú, ktorá tvrdila, že všetky formy útlaku a dominancie jedných nad druhými sú „formami vyjadrenia toho najhlbšieho dualizmu nadradzovania maskulinity nad ženskosťou“.

Dejiny sveta v ich očiach už nie sú zápasom robotníckej triedy s buržoáziou, ale ženského pohlavia s mužským. Opravdivé šťastie má spočívať v dosiahnutí dokonale rovnakej spoločnosti, v ktorej delenie na pohlavia nehrá žiadnu rolu.

Ako to však chcú dosiahnuť? Predsa podľa tejto „logiky“ (hoci použitie tohto slova ešte aj v úvodzovkách mi pripadá prehnané), delenie na pohlavia je deformáciou či dokonca náhodným žartom prírody. Sloboda znamená predovšetkým prekonanie toho, čo je biologické. Materstvo prestáva byť pozitívnou hodnotou a stáva sa z neho niečo, s čím treba bojovať a oslobodiť sa od neho …

Čomu sa tu treba čudovať? Veď práve o to ide v radikálnom rovnostárstve! Jeho cieľom je, aby ženskosť a mužskosť úplne zanikli ako trvalé identity. Ženskosť môže byť iba voľbou, slobodným projektom. Aby sa realizoval, treba rozbiť zdedenú kultúru mužskej dominancie.

Existuje čosi také ako „feministická teológia“?

Samozrejme, že existuje, ale nemá nič spoločné s akoukoľvek vedou.

Čím je teda „feministická teológia“ a kedy vznikla?

Prelomovým momentom bol začiatok sedemdesiatych rokov minulého storočia. V roku 1973 Mary Daily vydala knihu pod názvom Beyond God the Father. Feministky tvrdia, že práve Biblia a tradičné náboženstvo sú oporou útlaku žien. Vo Svätom písme možno nájsť niektoré pozitívne hodnoty, ako je napríklad láska, no ono v skutočnosti učí poslušnosti a konzervuje systém mužskej nadvlády.

Feministky vynakladajú mimoriadne veľa energie na boj s predstavou Boha Otca, ako princípom, na ktorom stojí mužská dominancia, útočia na svätého Pavla ako mizogýna. Nenávidia jeho tézu, podľa ktorej je v manželstve hlavou muž.

Aby sme pochopili, prečo Mária Magdaléna zohrávala vo feministickej ideológii takú dôležitú úlohu, treba siahnuť po kľúčovej knihe Elisabethy Schuessler-Fiorenzy „In Memory of Her“, akejsi „feministickej biblie“, ktorú podrobne analyzujem v knihe Tajomstvo Márie Magdalény. Pravdepodobne je najdôležitejšou feministickou autorkou venujúcou sa novému prístupu ku kresťanstvu a k Novému zákonu. Tvrdila, že zjavenie i Pravdu možno nájsť iba v takých tradíciách a textoch, ktoré prekonávajú patriarchálnu kultúru a androcentrické náboženstvo.

Feministická kritika používa presne tie isté schémy ako kritika marxistická. Prvým základným bodom pri interpretácii Biblie musí byť uvedomenie, že vznikla v androcentrickej kultúre, a preto v nej treba oddeliť patriarchálne vplyvy. To zase znamená aplikovanie „hermeneutiky podozrenia“, ktorá sa v zásade týka biblických posolstiev. Ďalším krokom má byť uznanie, že Biblia vo svojich opisoch spravidla ignoruje alebo minimalizuje význam žien-hrdiniek. Takže bez ohľadu na to, čo texty Novej zmluvy hovoria o Márii Magdaléne, jej úloha určite musela byť oveľa väčšia.

Prečo?

Pretože Nový zákon písali muži. Ak vôbec nejaké informácie o Márii Magdaléne nechali, určite boli zredukované. Z toho vyplýva, že skutočná feministická exegetika nemôže naivne akceptovať slová Biblie ako zjavené slovo: vždy musí oddeliť to, čo je autentické, od toho, čo odovzdala patriarchálna opresívna kultúra vystupujúca pod maskou Boha. Takýto prístup umožňuje ignorovať text sv. Pavla, ktorý povedal, že v manželstve je muž hlavou ženy. Najviac možností i slobody spočíva v odlišnom pravidle interpretácie, v tom, čo Schuessler-Fiorenza nazýva „kreatívnou hermeneutikou“ – biblické príbehy treba nanovo prerozprávať a postavy podať takým spôsobom, aby Biblia podporovala ideály feminizmu.

Hneď si všimneme, že to, čo my tak pokojne v našej konverzácii nazývame „exegézou“ alebo „hermeneutikou“, vzbudzuje dojem obsesie. Predovšetkým feministky vychádzajú z predpokladu, že celé dejiny ľudstva podliehajú ich vlastnej ideologickej šablóne. To, že žena je rovná mužovi vo všetkých ohľadoch a že táto rovnosť ruší pohlavné rozdiely, je pre nich čosi samozrejmé, nesporné. Týmto spôsobom to, čo je ideálom úzkej skupiny univerzitných extrémistiek, má byť modelom, podľa ktorého treba posudzovať všetky predchádzajúce spoločenské vzťahy.

Rovnako je podľa nich nesporné, že rozdiely medzi pohlaviami musia viesť k útlaku a vykorisťovaniu. Všade tu vidno veľkú svojvoľnosť. Ďalším prvkom, ktorý spája tieto múdrosti s marxizmom, je radikálny historizmus: neexistujú nadčasové a nemenné pravdy (s výnimkou rodovej rovnosti) a každé vyjadrenie Biblie môže byť iba produktom svojej doby. Jediné, na čom záleží, je oslobodenie, emancipácia od androcentrizmu a patriarchalizmu.

Načo je teda feministkám Biblia? Prečo si nezvolia napríklad kult bohyne matky Aštarty, Kybele? Načo je im dobré dolovať z Biblie nabitej patriarchalizmom údajne autentické posolstvá?

Dôvod je jednoduchý, pragmatický: pretože Biblia je stále dôležitým referenčným bodom pre mnohé západné ženy. Je ľahšie ju pretvárať podľa feministického kľúča, než vytvoriť niečo úplne nové. Biblické vzory a postavy sú stále súčasťou západnej kultúry a možno ich prevziať a využiť v prospech feministiek. Presne to isté robia homosexualisti z podobných dôvodov. Je ľahšie prevziať a vypitvať Bibliu, ako ju úplne zavrhnúť.

Myslím si, že v oboch prípadoch tu ide aj o potlačenie výčitiek svedomia. Vziať Božie slovo, podriadiť ho konkrétnej ideológii, urobiť z Biblie knihu podporujúcu feministky, homosexuálov alebo iných ľavičiarov, vzbudzuje v nich ilúziu akceptácie. Umožňuje im vyrovnať sa s vlastnou inakosťou: veď keď dokonca aj svätá Kniha, keď je správne interpretovaná, hovorí to isté, čo ideológovia chcú počuť, to ich ešte utvrdzuje v názoroch, ktoré vyznávajú.

Mária Magdaléna ako poslušná učeníčka, ako žena, ktorá spolu s ostatnými slúžila apoštolom, môže byť iba výtvorom mužskej fantázie a pamäte. Skutočná Mária Magdaléna sa objaví po uplatnení prístupu, o ktorom som hovoril.

Feministky často zdôrazňujú, že Katolícka cirkev nenávidí ženy a chce, aby boli vždy zotročené okrem iného aj preto, že je im v Svätom písme venované príliš málo miesta… Zaujímalo by ma, akú Bibliu čítajú, ktoré evanjeliá a starodávne texty skúmajú a ako dospeli k takýmto záverom. Zamýšľam sa nad tým, ale nemôžem na to nájsť odpoveď…

Musíte totiž pochopiť to, čo som už povedal: feministická ideológia je založená na predpoklade, že spravodlivosť a totálna rovnosť sú jedno a to isté. Nestačí tu hovoriť o duchovnej rovnosti, ktorú Cirkev vždy učila, o rovnosti pred Bohom. Nie! Feminizmus je jednou z odrôd neomarxizmu a spoločenskú realitu vníma ako výsledok boja medzi pohlaviami.

Tak ako v Marxových očiach bol svet rozdelený na buržoáziu (vládnucu) a robotníkov (utláčaných), aj v očiach feministiek máme mužov (zvyčajne bielych heterosexuálov, ktorí vládnu) a ženy (spomedzi nich najmä lesbičky, ktoré sú utláčané). Tak ako pre Marxa bola ideálom beztriedna spoločnosť, pre feministky je to spoločnosť bezpohlavná. Alebo inak: taká spoločnosť, v ktorej bude pohlavie vecou slobodnej voľby, v ktorej pohlavie nebude mať osobitnú hodnotu.

Tu, samozrejme, treba mať na pamäti, že medzi feministkami sú rôzne trendy a skupiny. Niektoré veria, že by bolo treba zaviesť matriarchát a jednoducho ženskú vládu, iné vidia mužov ako budúcich nevoľníkov, ktorí musia trpieť za viny a zločiny mužov v minulosti. Sú ľudia, ktorí veria, že pohlavie neexistuje a akékoľvek delenie je škodlivé – z tohto hľadiska by bol ideálom ľudský hermafrodit. Rovnako ako medzi komunistami existovali rôzne sekty a frakcie, tak existujú aj medzi feministkami.

Všetky (vlastne všetci, pretože existuje aj značná skupina mužských feministov) sú presvedčené, že pri úplnej rovnosti musia byť ženy pripustené ku kňazskej vysviacke rovnako ako muži. Z ich hľadiska, z hľadiska tejto chorej ideológie, je to logické: ak Cirkev uznáva iba kňazstvo mužov, tým vylučuje ženy z účasti na významnej časti moci. V Cirkvi sú moc a kňazstvo úzko spojené: sviatosti môže spravovať iba kňaz, iba kňaz sa môže stať biskupom a neskôr pápežom. Iba kňaz prijíma rozhodnutia, iba kňaz riadi a spravuje. Každý, kto vyznáva krajné rovnostárstvo a Cirkev vníma ako politickú inštitúciu, musí dospieť k záveru, že, ako ste povedali, „katolícka Cirkev nenávidí ženy a chce, aby vždy boli zotročené“. Dôkazom toho je svätenie iba mužov, takže dokiaľ Cirkev neakceptuje kňazstvo žien a neuzná, že pápežom sa môže stať aj žena, vždycky bude miestom, kde je žena utláčaná.

Na tom nie je nič nelogické – až na to, že je to absurdný predpoklad. Kto však akceptuje, že svet je rozložením moci, bojiskom medzi utláčateľmi a utláčanými – musí ísť ďalej po tejto ceste a akceptovať jej ďalšie dôsledky.

Presne tak to bolo u Marxa: presvedčenie, že pravda nie je to, čo vidíme a opisujeme, ale skrytý, navonok nevyjavený triedny boj, že ho vidia iba zasvätení gnostici (čiže komunisti), predvoj proletariátu, že tento boj formuje zvyky, zákon i náboženstvo, viedol k presvedčeniu, že konečné víťazstvo beztriednej spoločnosti prinesie slobodu od nadvlády jedných nad druhými. Stačí miesto spoločenských tried dosadiť pohlavie a výsledok bude podobný.

Náležite interpretované javy umožňujú takýto obraz prijať ako pravdivý: Cirkev neumožňuje ženám kňazstvo, to znamená, že ich zbavuje účasti na moci. Cirkev hovorí o Bohu Otcovi a Božom Synovi: prečo však nehovorí o Bohu Matke a Dcére Božej? Určite by ste odpovedali, že Cirkev vysväcuje za kňazov iba mužov, pretože tak hovorí tradícia, pretože Kristus si vybral dvanásť apoštolov spomedzi mužov, pretože kňaz je druhým Kristom a Kristus bol muž, pretože Kristus sa na Boha obracal ako na Otca – až na to, že všetky tieto argumenty feministky budú považovať za irelevantné. Alebo za prejav neosvietenosti či za úmyselný vedomý pokus zachovať status quo. Východiskom vždy musí byť aktuálna potreba radikálnej, totálnej rovnosti a autokreácie.

Ako teda môžete tvrdiť, že Cirkev nezotročovala ženy, keď im nedovoľovala účasť na moci? A aký má význam to, čo hovoril a robil Ježiš Nazaretský pred dvetisíc rokmi? Veď to už je minulosť! Áno, mali by sme ho uznávať ako predchodcu, treba však rozlišovať medzi tým, čo priniesol nové a kultúrnym prostredím, v ktorom žil. Navyše treba vždy postaviť to, čo je nové, proti tomu, čo je zdedené, pretože iba takto je možné získať obraz o Ježišových skutočných zámeroch oslobodených od obmedzení civilizačného a kultúrneho kontextu.

Jasne vidíme, že radikálne feministické hnutie sa už od šesťdesiatych rokov domáha kňazstva žien, že je to jeho základná požiadavka. Treba mať na pamäti, že ono bolo prijaté aj vo väčšine protestantských komunít. Protestanti, samozrejme, nemajú kňazstvo, pastori sú jednoducho náboženskí funkcionári, ľudia, ktorých menovala skupina veriacich alebo v minulosti vláda, aby vykonávali náboženské služby: čítanie, výučba, spev. Pastori nespravujú sviatosti, nie sú ako katolícky kňaz, druhým Kristom, neuskutočňujú transsubstanciáciu, neprinášajú obeť zmierenia. Z feministického hľadiska to však vôbec nie je dôležité. Je to akási mágia, rituál, ktorý bol možno zámerne vymyslený, aby ženy nemali prístup ku kňazstvu. Ideologické slepoty sú si navzájom podobné.

Okrem toho treba mať na pamäti ešte jednu vec. Feministky sú rozhodnými bojovníčkami za právo na potrat. Dokonca najradikálnejšie presadzujú názor, že právo zabíjať nenarodené deti má byť dôkazom nezávislosti a subjektivity žien. Je to hrozné, ale pravdivé. Vidíte, čo dokáže s hlavami urobiť ideológia? Niektorí si môžu myslieť, že až do deviateho mesiaca života dieťa v lone matky nie je ľudská bytosť, iní si myslia, že z ľudstva sú vylúčení tí, ktorí nepatria k správnej rase, ďalší si mysleli, že možno zničiť porazenú triedu. Cirkev sa stále stavia proti potratom. Takto máme ďalší dôkaz o jeho patriarchalizme: neumožňuje ženám, aby sa stali kňažkami, neakceptuje zabíjanie detí v lone matiek.

Ďakujem za rozhovor!

Tomasz D. Kolanek

PDF (formát pre tlač)