Encyklika „Humanae Vitae“ z roku 1968: Neomylné učenie o antikoncepcii

Dave Armstrong
1. júla 2022   Cirkev   Encykliky, Potraty

Učenie o antikoncepcii ako ťažkom hriechu bolo vždy pevnou súčasťou katolíckej tradície a v roku 1930 ho v encyklike Casti Connubii opäť dôrazne potvrdil pápež Pius XI. v reakcii na kroky anglikánov. Do roku 1930 nikto (ani nijaká protestantská organizácia) oficiálne nespochybňovala tento zákaz, takže to nebola kontroverzná téma. Keď anglikáni začali hriech schvaľovať, nastal čas na objasnenie nemenného učenia a vznikla hrdinská encyklika Humanae Vitae z pera pápeža Pavla VI., ktorá vyšla v roku 1968.

Problém je v tom, že podľa niektorých názorov vďaka pokroku v medicínskej technológii a v spôsoboch antikoncepcie (a potratu) učenie Cirkvi je, vraj, už zastarané alebo irelevantné, a preto nemožno o ňom hovoriť ako o neomylnom.

Je však zbytočné hovoriť o technickom, vedeckom pokroku, pokiaľ umelé spôsoby antikoncepcie narušujúce prirodzený poriadok a najhlbší cieľ manželstva, sú z princípu odsúdené. Tak tomu bolo vždy; veľmi detailne o tom hovorili cirkevní otcovia. To, že sa antikoncepčná pilulka rozšírila okolo roku 1960, nemá žiadny vplyv na rozsah antikoncepčných úkonov, ktoré sú nemorálne. Ide jednoducho o rozvinutejší typ antikoncepcie, ktorá je jasne odsúdená. Takže táto námietka je bezpredmetná.

(…)

Je pozoruhodné, že pápežská komisia, ktorú pôvodne vymenoval pápež Ján XXIII. a neskôr doplnil Pavol VI., sa domnievala, že je prijateľné, aby manželské páry používali antikoncepciu, keď chcú mať deti s určitým časovým odstupom. Preto potrebujeme pápežov! Komisie, dokonca ani tie, ktoré vymenovali pápeži, nie sú samé osebe Učiteľským úradom. V týchto komisiách boli zjavne buď liberáli, alebo tí, ktorí správne nepochopili prijatú katolícku tradíciu o antikoncepcii. Komisia chybne uvažovala. Pápež to videl a jej odporúčania nevzal do úvahy. Takto funguje katolícka autorita: je to Cirkev riadená pápežmi, kardinálmi, koncilmi a biskupmi, nie komisiami a módnymi teológmi. To, čo si myslela komisia, nemá z hľadiska autority ani doktríny žiadnu váhu. Komisia existovala preto, aby pomáhala pápežovi v rozhodovacom procese; aby ho informovala o nových technológiách a vede. Pápež však nie je viazaný tým, k čomu jej členovia dospeli. Dôverujem pápežovmu úsudku, pretože má charizmu neomylnosti a zodpovednosť za vedenie Cirkvi.

Pavol VI. 23. decembra 1968 v koncoročnom prejave o udalostiach roka vyjavil kardinálskemu kolégiu svoj postoj k Humanae Vitae. Povedal, že v dôsledku dlhého a svedomitého skúmania argumentov proti tradičnému učeniu o antikoncepcii „sa nám toto učenie nanovo ukázalo v celej svojej prísnej a predsa „pokojnej istote“.

Ide o náuku ex cathedra?

Dogmatická definícia uvádza štyri prvky, ktoré tvoria definíciu „ex cathedra“:

1. Pápež musí hovoriť ako „pastier a učiteľ všetkých kresťanov“ (cum omnium Christianorum pastoris et doctoris munere fungens). Ako vysvetlil biskup Gasser, to znamená „nie…, keď niečo nariadi ako privátny učiteľ, ani nie iba ako biskup a ordinár určitej provincie“. Nikto nemôže pochybovať o tom, že táto podmienka je splnená v prípade Humanae Vitae. Pápežská encyklika je svojou povahou dokument, v ktorom pápež hovorí v tejto univerzálnej funkcii. V tomto prípade ide Pavol VI. ešte ďalej a oslovuje nekatolícky svet – možno preto, že učenie, ktoré vyučuje, je v tomto prípade vecou prirodzeného práva, prístupného a objektívne záväzného pre všetky ľudské bytosti ako také. Encyklika je výslovne adresovaná: Ctihodným bratom patriarchom, arcibiskupom, biskupom a ostatným miestnym ordinárom, žijúcim v pokoji a v spoločenstve s Apoštolskou stolicou, kňazom a veriacim v Krista na celom katolíckom svete, ako aj všetkým ľuďom dobrej vôle (63).

„Definícia pridáva za slovo „fungens“ slová „prosuprema sua Apostolica auctoritate“ – „na základe jeho“ najvyššej apoštolskej autority. Niektorí komentátori to považujú za samostatnú alebo nezávislú podmienku, ale biskup Gasser ju ako takú neuvádza. V skutočnosti pápež „môže“ hovoriť „ako pastier a učiteľ všetkých kresťanov“ len na základe svojej najvyššej apoštolskej autority, takže nemôže byť ani reči o tom, žeby niekedy hovoril v tejto funkcii „bez toho, aby využil“ svoju najvyššiu apoštolskú autoritu alebo bol od nej závislý. V každom prípade je tento aspekt rozhodnutia „ex cathedra“ zakotvený aj v dokumente Humanae Vitae. V článku 6 pápež píše, že rozhodnutie, ktoré sa chystá oznámiť, sa vyhlasuje „na základe poslania, ktoré nám zveril Kristus“ (vi mandati Nobis a Christo commissi). V článku 4 práve v súvislosti s týmto „poslaním“ tvrdil, že „Ježiš Kristus tým, že dal Petrovi a ostatným apoštolom účasť na svojej božskej moci a poslal ich učiť všetky národy, ustanovil ich za hodnoverných strážcov a vykladačov celého mravného zákona“. O tom, podľa neho „Niet pochýb – ako to naši predchodcovia často vyhlásili“. Je teda zrejmé, že v tomto dokumente pápež hovorí práve ako nástupca apoštola Petra, na základe Božieho poslania a autority ako najvyšší učiteľ Cirkvi na zemi. Tým nesporne spĺňa prvú podmienku pre vyhlásenie „ex cathedra“.

(…)

3. Dogma z roku 1870 potom dodáva, že pri výroku „ex cathedra“ musí byť toto učenie predkladané ako „ab universa Ecclesia tenendam“, doslova „vyžadujúce, aby ho zastávala univerzálna Cirkev“. Táto povinnosť všetkých katolíkov prijať doktrinálne rozhodnutia je v encyklike opakovane vyjadrená. V samotnej definícii sú všetky tri zakázané praktiky (priamy potrat, priama sterilizácia a antikoncepcia) vyhlásené za „absolútne vylúčené ako legitímne prostriedky regulácie pôrodnosti“ (omnino respuendam… ut legitimum modum numeri liberorum temperandi). (Ďalej túto podmienku podrobne rozvádza.)

4. Poslednou podmienkou výroku „ex cathedra“ je, aby rímsky pápež „definoval“ („definit“ po latinsky) učenie, ktoré predkladá celej Cirkvi, aby ho prijala.

Skutočnosť, že pápež Pavol v dokumente Humanae Vitae chcel ukončiť spor o kontrolu pôrodnosti (v práve vysvetlenom zmysle), je zrejmá tak zo samotného textu dokumentu, ako aj z historických okolností, za ktorých bol dokument pripravený a vydaný. Ako je dobre známe všetkým, ktorí sledujú nedávne dejiny Cirkvi, encyklika z roku 1968 vyšla v čase hlbokej a rozšírenej nespokojnosti, úzkosti, rozporu a neistoty v otázke kontroly pôrodnosti v katolíckom svete. Práve v takejto situácii je rozhodnutie „ex cathedra“ – konečné, pochybnosti rozptyľujúce, isté riešenie veľmi špecifickej doktrinálnej otázky – naliehavou pastoračnou potrebou, aby sa obnovil pokoj v miliónoch znepokojených katolíckych svedomí. Táto otázka bola počas nedávneho ekumenického koncilu formálne vyhradená na rozhodnutie Najvyššiemu pontifikovi, ktorý uviedol, že po tom, ako pápežská komisia dokončí štúdium tejto témy s ňou súvisiacich problémov, bude môcť Najvyšší pontifex „prijať rozhodnutie“ („iudicium ferat“).

V takejto situácii je „rozhodnutie“ očakávané od najvyššieho cirkevného tribunálu na zemi – nie od „Rímskej roty“ ani od „Kongregácie pre náuku viery“, ale od osobného Petrovho nástupcu, proti rozsudku ktorého sa nemožno odvolať – svojou povahou „definitívne“: je to posledné slovo; koniec sporu.

Pápež Pavol VI. si bol dobre vedomý, že sa od neho očakával takýto „istý a definitívny“ záver, a vo svojej encyklike dal jasne najavo, že ho takýto chce vyniesť. V úvodnej časti uvádza, že rozšíril pápežskú komisiu, aby zhromaždila „výsledky skúmania“. To by mu lepšie umožnilo „primerane odpovedať na očakávania nielen veriacich, ale aj ostatných ľudí na svete“. Potom v článku 6 pápež jasne hovorí, že táto encyklika dá odpoveď, ktorú svet netrpezlivo očakával: Avšak závery, ku ktorým komisia došla, nemohli sme považovať za isté a definitívne („vim iudicii certi ac definiti prae se ferrent“), aby nás oslobodili od povinnosti osobne preskúmať takú vážnu otázku, („quaeque Nos officio liberarent, tam gravis momenti quaestionem per Nosmetipsos consideratione expendi“).

Už z toho vyplýva, že „Komisia“ nemohla vydať vyhlásenie, ktoré by malo „silu istého a definitívneho rozsudku“, ale „pápež“ môže a vydá takýto rozsudok po „osobnom preskúmaní“ záležitosti. Svätý Otec potom formálne oznamuje svoj zámer (ešte v článku 6) dať dlho očakávanú odpoveď v tomto dokumente. Jeho slávnostné slová sa v jednotlivých prekladoch zvyčajne rozrieďujú alebo oslabujú. Nasledujúci text je presným podaním tejto kľúčovej pasáže:

Preto po dôkladnom posúdení nám poslaných výsledkov, po starostlivom zvážení veci a po vytrvalých modlitbách vysielaných k Bohu, na základe poslania, ktoré nám zveril Kristus, mienime dať teraz odpoveď na tieto vážne otázky.

V článku 6 sa teda prejavuje pápežov zámer podať v tomto dokumente „definitívne“ učenie o kontrole pôrodnosti – učenie odovzdané s nie menšou než božskou autoritou. Stojí za to pripomenúť, že „poslanie“ od Krista, o ktorom sa tu hovorí, je konkrétne jeho učiteľská autorita, nie iba riadiaca autorita, na základe ktorej môže pápež prijímať disciplinárne rozhodnutia. Pápež Pavol VI. práve v článku 4 tvrdil: „Niet totiž pochýb – ako to naši predchodcovia často vyhlásili (1) –, že Ježiš Kristus tým, že dal Petrovi a ostatným apoštolom účasť na svojej božskej moci a poslal ich učiť svoje prikázania všetky národy (2), ustanovil ich za hodnoverných strážcov a vykladačov celého mravného zákona“.

Súhlasím s tým, že je to „ex cathedra“? Neviem. Nechám to na riešenie teológom. Myslím si však, že Harrison uvádza skvelé argumenty (ako zvyčajne), a pevne verím, že ide o neomylnú doktrínu riadneho Magistéria (a neviem si predstaviť, ako by sa to dalo poprieť). Tu sú niektoré silnejšie autoritatívne výroky samotnej encykliky (z webovej stránky Svätej stolice):

Odpoveď Magistéria

6. Avšak závery, ku ktorým komisia došla, nemohli sme považovať za isté a definitívne tak, aby nás oslobodili od povinnosti osobne preskúmať takú vážnu otázku, a to i preto, že v komisii nebola úplná zhoda názorov, čo sa týka morálnych noriem, ktoré treba predložiť, a najmä preto, že sa niektoré spôsoby a odôvodnenia riešenia otázky vzďaľovali od morálnej náuky o manželstve, ako ju stále predkladal Učiteľský úrad Cirkvi.

(…)

11. Cirkev tým, že upozorňuje ľudí na zachovávanie noriem prirodzeného zákona, objasňovaného svojou stálou náukou, zároveň poučuje, že akýkoľvek manželský akt musí zostať otvorený na odovzdávanie života.

Spojenie a plodenie

12. Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi opätovne predložil, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý.

(…)

Nezákonné metódy kontroly pôrodnosti

14. Opierajúc sa o tieto základné princípy ľudského a kresťanského učenia o manželstve, musíme znova vyhlásiť, že vonkoncom treba zavrhnúť ako oprávnený spôsob určenia počtu detí priame prerušenia už začatého procesu plodenia a najmä priamy potrat, hoci vykonaný z terapeutických dôvodov.

(…)

Využívanie neplodných období

16. Proti tomuto učeniu Cirkvi o manželskej morálke niektorí v súčasnosti namietajú, ako sme to uviedli (bod č. 3), že ľudský rozum má právo a úlohu riadiť tie sily, ktoré mu poskytuje nerozumná príroda, a usmerniť ich na dosiahnutie takého cieľa, ktorý zodpovedá dobru človeka. . .

Cirkev zostáva verná sebe i svojmu učeniu, keď uznáva, že manželia môžu brať do úvahy neplodné obdobia, alebo keď vyhlasuje za vždy nedovolené používanie takých prostriedkov, ktoré priamo prekážajú počatiu, hoci sa toto druhé počínanie dovoláva dôkazov, ktoré sa zdajú čestné a vážne. 

Dôsledky umelých metód

17. Čestní ľudia sa môžu dostatočne presvedčiť o pravdivosti učenia, ktoré Cirkev v tejto veci predkladá, ak si všimnú následky metód umelého regulovania pôrodnosti.

Záver:

Je katolícke učenie, že antikoncepcia je smrteľný hriech, neomylné? Nepochybne! Ako to vieme? Dvadsať storočí učenia katolíckej Cirkvi. Už v prvom storočí tí, ktorí vyznávali katolícku vieru, nepraktizovali ani antikoncepciu, ani potrat, ktoré vzájomne súviseli.

Ako nazveme neprerušenú tradíciu Cirkvi v zakazovaní antikoncepcie? Je to obyčajné univerzálne Magistérium alebo Učiteľský úrad. To sa vždy považovalo za dôkaz neomylnosti a nezvratnosti. Čo tieto dva pojmy znamenajú? Neomylnosť znamená, že Boh chráni Cirkev pred omylom v jej 2000 rokov trvajúcom učení, že antikoncepcia je ťažký hriech proti Bohu. Nezvratnosť znamená, že toto učenie nebude nikdy zvrátené. Antikoncepcia zostane ťažkým hriechom až do konca čias.

Humanae vitae teda nemusí byť a ani nie je vyhlásením „ex cathedra“, keďže tieto otázky sú už neomylne učené riadnym Magistériom.

Vyhlásenie „ex cathedra“ je zriedkavé a je potrebné len vtedy, keď je potrebná formálna definícia na vyriešenie sporu veľkého významu. Nikto však nespochybňuje morálne učenie Cirkvi, okrem rebelov a liberálov.

(krátené)

***

Portál Christianitas.sk odporúča:

Otec Marian Kuffa, farár zo Žakoviec a veľký bojovník za život nenarodených detí, napísal predslov ku knihe poľskej novinárky Doroty Łosiewiczovej Život je zázrak, zachytávajúcej desať povzbudivých príbehov zo života ľudí 21. storočia.

Knihu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/zivot-je-zazrak-s-prihovorom-otca-kuffu/

***

Dariusz Žuk-Olszewski prináša vo svojej knihe Licencia na zabíjanie odhalenie, ako a kde v histórii vznikla myšlienka umelých potratov, prečo bola v jednotlivých krajinách tak prudko podporovaná a kto boli protagonistky tejto ideológie.

Dozvieme sa, že podpora umelých potratov vôbec nie je šírením myšlienky tzv. „slobodnej voľby“. V skutočnosti ide o manipuláciu s jednotlivcami s jediným záujmom, a tým je finančný prospech.

Knihu si možno objednať na adrese: https://www.christianashop.sk/licencia-na-zabijanie/

***

PDF (formát pre tlač)