Dôležitý synodálny signál a odkaz z nemocnice Gemelli: Vpred a spiatky ni krok!

Jozef Duháček
21. marca 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Jediný konzervatívny, profesionálny a nekonšpiračný slovenský denník nedávno uverejnil v sekcii o kresťanstve článok, v ktorom spomína odkaz a signál, ktorý vyslal súčasný rímsky biskup z nemocnice Gemelli, v ktorej je hospitalizovaný. https://svetkrestanstva.postoj.sk/172237/fotografia-zaujala-no-papez-vyslal-z-gemelli-omnoho-dolezitejsi-signal

Ostrieľaný cirkevný analytik v tomto článku pripomína, že pre súčasnú hlavu Cirkvi je najvyššou prioritou mnohými dosial nepochopený a neprijatý synodálny proces. S istou dávkou uspokojenia uvádza, že František nejakým spôsobom chce zaviazať prípadného nástupcu, aby pokračoval „v nastolenej ceste „zmeny mentality“ a „obnoveného misionárskeho svedectva o radosti evanjelia“. Autora tiež teší, že František si do kardinálskeho zboru nominoval toľko svojich ľudí, že šance na obrátenie kurzu o 180 stupňov sú malé, až žiadne.

Tu vyvstáva otázka, o akom misionárskom svedectve sa tu presne hovorí? Z Františkových verejných vystúpení a prejavov sa zdá, že nesúhlasí so snahou katolíkov obrátiť iných na katolícku vieru, že je proti prozelytizmu, ba zdá sa, že verejne vyhlásil že aj dobrí ateisti môžu byť spasení. Nezdá sa, žeby sa nejako usiloval obrátiť inovercov a nedávno povedal, že všetky náboženstvá vedú k Bohu. V čom potom spočíva to fajnové obnovené misionárske svedectvo?

Spomínam si na svedectvo jedného pradávneho, predkoncilového pápeža. Ten vystúpil pred zhromaždených nekatolíkov a povedal im okrem iného toto:

„Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci.“

Na konci ešte dodal:

Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom aj Mesiášom.“

Zhromaždení nekatolíci sa zamysleli a pýtali sa:

„Čo máme robiť bratia?“

A tento nesynodálny pápež im povedal:

„Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.“

Čo bolo, bolo, staré Turíce sú preč a s II. vatikánskym koncilom prišlo nové vyliatie Svätého Ducha. Preto sa dnes veci robia inak. Podľa účastníkov skončenej októbrovej rímskej Synody o synodalite (to je ako míting o mítingalite alebo Zoom o zoomalite alebo Microsoft Teams o Microsoft Teamsonalite) sa teraz pozornosť sústreďuje na prechod synodálneho procesu do fázy „prijatia a implementácie“. Pre tých, čo nedávali pozor, je to už tretia fáza nekonečného stretávania sa o stretávaní sa. Podľa generálneho sekretára synody, kardinála Maria Grecha „končí fáza oslavovania a začína fáza prijatia…“.

Mnohým katolíkom fáza oslavovania nejako unikla. Bez debaty však ide o epochálnu, historickú udalosť, aspoň teda podľa kardinála Blase J. Cupicha z Chicaga, ktorý si myslí, že Synoda o synodalite je historickým podujatím, ktoré bude rezonovať chodbami času. Samozrejme Cupich poukazuje na to prečo: synodalita vyrieši postavenie žien, rozvedených a znovu zosobášených (po našom cudzoložníkov), vylúčených kvôli identite a sexualite a až so synodou sa vlastne posledný koncil uvádza do života. To by neznalému človeku mohlo znieť, akoby sa Ján Pavol II. a Benedikt XVI., kľúčové postavy koncilu a následných reforiem, usilovali koncil zahrdúsiť a musel prísť František, aby ho uviedol do života.

No, uvidíme.

Synody majú starobylý pôvod a slovo „synoda“ v podstate znamená „zhromaždenie“ alebo „rada (poradný orgán)“ či „koncil“. II. vatikánsky koncil sám seba volal synoda a tiež v niektorých dokumentoch zdôrazňoval úlohu synody biskupov, venovať osobitnú pozornosť misijnej činnosti, ktorá je najväčšou a najsvätejšou úlohou Cirkvi.

František v roku 2015 jasne povedal, že chce hlbšie, širšie a lepšie preskúmať tento termín a jeho význam a v roku 2018 vydala Medzinárodná teologická komisia rozsiahlu štúdiu o „Synodalite v živote a misii Cirkvi“. A hoci sa páni teológovia pokúšali ukotviť svoj prístup k synodalite v textoch neomylného a nedotknuteľného II. vatikánskeho koncilu, pripúšťajú vo svojej štúdii, že „synodalita ako pojem sa v učení II. vatikánskeho koncilu explicitne nenachádza“, ale zároveň tvrdia, že „je spravodlivé povedať, že synodalita je v srdci diela obnovy, ktorú Koncil povzbudzoval“.

Medzinárodná teologická komisia hovorí, že pojmom, s ktorým sa na koncile pracovalo, bola koinónia (bratstvo, partnerstvo, komunita, zdieľanie) a že s týmto pojmom pracoval vo svojich dokumentoch aj pápež Ján Pavol II. V oboch prípadoch bolo však cieľom a zmyslom koinonie svätosť. Pracovný dokument pre kontinentálnu fázu synodálneho procesu svätosť nespomína nikde, asi v synodálnej Cirkvi svätosť už nie je potrebná. Zaujímavé je, že post-synodálna (tiež) apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Christifideles laici z roku 1988 sa o „svätosti“ zmieňuje približne sedemdesiatkrát. Možnože si Cirkev toto dôrazné nabádanie JPII. vzala k srdcu a po 36 rokoch je v nej toľko svätosti a svätcov, že hovoriť o tom by bolo nosením dreva do lesa. V pracovnom dokumente však bolo 60-krát použité slovo proces. Proces bude očividne nová svätosť.

Od začiatku tvorby „synodálneho procesu“ sa „synodalita“ javila ako prastaré slovo, ktoré potrebuje nový význam a hľadanie toho významu dopadlo tak, že môže znamenať čokoľvek a pre každého môže znamenať aj niečo iné. Skúsenosť však učí, že pojmy, ktoré znamenajú čokoľvek nakoniec neznamenajú nič a práve preto môžu byť zneužité na akýkoľvek pochybný, ba dokonca zločinný cieľ. Najlepší historik na svete, Austen Ivereigh, ktorý napísal niekoľko životopisov pápeža Františka (niektoré by mali mať podtitul „Prečo som mal pravdu a všetci ostatní pápeži sa mýlili“) bol jedným z 26 „expertov“, ktorí pracovali dva týždne na vytvorení „Pracovného dokumentu“. Ivereigh s veľkým uspokojením povedal, že „Proces je koniec koncov cieľom Synody o synodalite a práve tam sa dokument dostáva na nové územie zbieraním a vyjadrením túžby v správach po synodálnom spôsobe konania“. Skúsil som to preložiť trikrát a ani umelointeligentné prekladače tej vete nerozumejú.

Na konci plieska bič a tak sa tiež ukázalo, v záverečnej správe, že synodalita je množstvo rôznych vecí: „spoločné kráčanie kresťanov s Kristom a smerom k Božiemu Kráľovstvu, v jednote so všetkou ľudskosťou“, „konštitutívna dimenzia Cirkvi“, „cesta duchovnej obnovy a štrukturálnej reformy“, „nie je cieľ sama o sebe“, „je to predovšetkým duchovná dispozícia“, „svedectvo, ktoré je Cirkev povolaná dávať Bohu, Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, harmóniu lásky, ktorá sa vylieva, aby dala seba svetu, synodalita je „nový spôsob bytia Cirkvou“. Na internete sú už dlhšiu dobu generátory nezmyselného korporátneho jazyka (https://www.bullshitgenerator.com/). Zdá sa, že niekto naprogramoval aj generátor nezmyselného cirkevného slangu. Definície synodality teda obsahujú čokoľvek vám len napadne – teda nesmie to zaváňať rigidným tradicionalizmom.

Problematická je aj samotná metodológia. Kopa rečí o ukotvení v jasnej ekleziológii a koncilových dokumentoch nakoniec znamenala, že synodálne spracovanie pozbieraných údajov malo formu kvázi štatistickej extrapolácie a svojvoľnej interpretácie zhromaždených dát na základe sociologického prístupu s pochybnou metodológiou. Vari niekedy vo veciach viery a morálky Cirkev používala štatistiku? To by boli otravné prikázania „Nezosmilníš“ a „Nepokradneš“ už dávno z Desatora vyčiarknuté.

Vágnosť a nejasnosť dokumentov pre kontinentálnu fázu synodálneho harašenia je výsledkom použitia sociologického prieskumu, nedostatočne kritickej metódy, ktorá mala priniesť dáta vhodné pre podporu vopred naplánovaných zmien. V tom najlepšom prípade sú výsledky diecéznych synodálnych procesov nepresné a nevyvážené; v tom najhoršom prípade sú zámerne vytvorené tak, aby viedli k vopred určeným cieľom.

Nedostatok doktrinálnej a teologickej hĺbky je typický pre väčšinu dokumentov, ktoré kolujú v cirkevnom prostredí za posledné polstoročie a takmer všetky znejú, akoby ich tvoril automatický generátor pokoncilového churchspeaku – to je samé pastoračné sprevádzanie a citlivosť, konštitutívne elementy ekleziálneho univerza, radostná hĺbka univerzálnych duchovných zdrojov, neprebádané hlbiny ľudskej dôstojnosti, štrukturálna premena spoločného bytia v ceste za novým sebapojatím ekleziálnej skúsenosti, integrálny humanizmus v holistickej skripturálnej perspektíve a tak ďalej.

Pápež František koncom novembra povedal, že je potrebné vypracovať teológiu synodality. Tony popísaného papiera, roky štúdií, stretnutí, dve synody, hektolitre kávy a metráky chlebíčkov a až teraz sa ide pracovať na teológii synodality. Až sa človek bojí opýtať, čo bolo toto všetko? Sa tu žonglovalo niekoľko rokov s pojmami a dojmami a až teraz sa vlastne bude skúmať, o čom to celé je? Pánom teológom by neuškodilo vyskúšať si na rok či dva zamestnanie, kde je treba urobiť niečo zmysluplné a užitočné, aby dostali svoj plat. Lebo takto vyzerajú, že berú výplatu za nič.

Hľadali ste v synodálnych dokumentoch niečo z kristológie, soteriológie, ekleziológie, eschatológie? Niečo o tom, ako celé to teátro súvisí s Ježišom Kristom, vykúpením a spásou, povahou a poslaním Cirkvi a posledným/večným cieľom človeka? Stále sa hovorí o kráčaní a procese a postupe a ceste, ale nehovorí sa kam vedie. Cesta je cieľ, povedal Konfucius. A synoda je cesta, povedal Konfúzius.

A hoci som dokumenty II. vatikánskeho koncilu neraz kritizoval za isté nejasnosti a miesta pripúšťajúce rôzny výklad, nechýba im pomerne slušná kristologická a sakramentálna perspektíva. Tá sa v synodálnych dokumentoch vôbec nenachádza a namiesto Krista a milosti sa tam šermuje odkazmi na „procesy“,, „štruktúry“ a „skúsenosti“. Záverečný dokument je síce nepatrne lepší ako všetok ten predošlý balast, ale prečo tento mnohoročný proces bežal bez akéhokoľvek teologického opodstatnenia a až do poslednej minúty sa vyhýbal základným otázkam, ako je posledný cieľ ľudskej i cirkevnej existencie?

Počúvanie, načúvanie a dialóg sa stali v niektorých ohľadoch synonymom synodality. Koho však počúvali? Toho, kto mal obavu o postavenie žien v Cirkvi, o odmietanie sv. prijímania pre verejných cudzolozníkov a hriešnikov. Vtedy ste dostali slovo a boli ste vypočutí. Ak ste frustrovaní z neľudského prístupu Vatikánu k tradičnej latinskej omši alebo patríte k takým, ktorí tvrdia, že katolícku morálku a vieru je treba zachovávať v celistvosti a nevyberať si z nej len niečo, neboli ste príliš zaujímaví. Ak ste boli homosexuál alebo „trans“, dostalo sa vám pozornosti a súcitu; ak ste boli tradicionalista, alebo stačilo len teológ Ratzingerovho strihu, dvere boli pravdepodobne zavreté. Fakt, že kľúčovým účastníkom októbrového stretnutia bol jezuita, ktorý sa venuje predovšetkým homosexuálnej sofistike, je dôkazom, aká agenda je v hre. Prečo skupiny pretláčajúce LGBT+ agendu dostávajú u pápeža pravidelné audiencie, kým ortodoxné skupiny túto možnosť nemajú?

Tieto posledné „synodálne roky“, kontinentálny proces, synodálne stretnutia vo farnostiach a nedávna Megasynoda v Ríme vyvolali pramalý záujem u väčšiny katolíkov. A tí, ktorí ich pozorne sledovali – či už „progresívci“ tlačiaci na svätenie žien alebo ortodoxní, ktorí sa obávajú možných zmien v učení Cirkvi – sú spoločne zjednotení v podráždení a frustrácii.

Prax chvalabohu ukazuje, že nové experimenty nemajú veľké trvanie a to, čo je staré, je zvyčajne lepšie. Preto táto synodalita, napriek očividnému nadšeniu redaktorov jediného profesionálneho slovenského konzervatívneho denníka, nevydrží dlho. Všetky tie rôzne „nové“ nápady alebo nové návrhy a „zmeny“ nie sú vôbec nové a väčšina z nich tu je už od 60. a 70. rokov. A nebudú mať veľký význam. Svätenie žien je mŕtva téma a ak sa o to pár progresívcov pokúsi, skončia niekde ako protestantská sekta, budú mať lesbické biskupky a budú chvíľu žiť sami pre seba, ako napríklad švédski luteráni a maximálne o dve generácie z nich budú ateisti. Rovnako ako zo švédskych luteránov.

Žiadny rozumný človek si nemyslí, že Cirkev sa k LGBTSJ osobám správa nejako zle, ale naopak vidí, že obvinenia z „homofóbie“ a „netolerantnosti“ sú jednoducho pokusmi o odstránenie jasného morálneho učenia o sexualite. Záverečný dokument Synody o synodalite z Jána Pavla II. a Benedikta XVI. cituje len raz, husto cituje z koncilu a ešte hustejšie z Františka a nič necituje z predkoncilových pápežov, ktorí dnes už asi nemajú čo povedať.

Synodalita je poháňaná generáciou tzv. baby boomers – povojnovovou generáciou –, ktorá z väčšej časti opustila katolícku vieru, ale je hlboko verná katolíckej Cirkvi ako „inštitúcii“. Bola to posledná generácia, ktorá vyrastala s dôverou v „inštitúcie“ a zároveň prvá generácia, ktorá väčšinou odmietla vieru Cirkvi. Stále verí v Cirkev ako inštitúciu, pretože poskytuje financie, zdroje, prestíž; verí, že ju možno zachrániť zmenou jej viery a prispôsobením duchu súčasnej doby.

Ovládli väčšinu cirkevných „inštitúcií“ a teraz sú na dosah toho, aby svoje plány uskutočnili. Chápu, čo roztratené zvyšky pravoverných nepochopili, že Cirkev bude vždy do určitej miery „inštitúciou“ a inštitúcie sa riadia politicky. Pravoverní to nepochopili, lebo boli zaneprázdnení skúmaním, čo je pravda a čo blud, snažili sa splniť tvrdé požiadavky evanjelia, zatiaľ čo progresívni aktivisti uchopili politicky moc nad Cirkvou a nehatene ju podkopávali. Títo progresívci nie sú práve dobrí správcovia, ale sú dobrí v umení ovládnutia nejakej inštitúcie. Pochopili, že riadiť Cirkev si vyžaduje tvrdú prácu, a nemôže sa to prenechať na iných. Ak chcete, aby Cirkev učila pravú vieru, musíte sa o to postarať, aby to robila, a zapojiť sa do stráženia brán, aby tí, ktorí neveria, nedokázali získať kontrolu nad Cirkvou. Takéto veci sa nedejú prirodzene, ani nemôžete predpokladať, že to za vás spraví Božia prozreteľnosť.

Napriek tomu je synoda odsúdená k neúspechu, pretože jej prívrženci sú pravdepodobne poslednou generáciou, ktorá ešte verí v „inštitúcie“ týmto spôsobom. Mladšie generácie sú k inštitúciám nesmierne podozrievavé. A to vrátane mnohých verných katolíkov, ktorí milujú Cirkev nie pre jej prestíž alebo politickú moc, ale pre pravdu, ktorú hlása. A hoci sa mladšie generácie pravdepodobne zhodnú s manažérmi synody na postoji k homosexualite a potratom, nebudú len kvôli tomu zostávať v Cirkvi. Ak je pre niekoho sexuálna identita najdôležitejšia vec na svete, nepotrebuje katolícku Cirkev, aby mu túto identitu potvrdila. Iba katolíci z generácie baby boomers sa dožadujú inštitucionálneho schválenia od Cirkvi, pričom odmietajú jej vieru. Na potvrdenie sexuálnej identity, orientácie, alebo hocičoho iného dnes máte mnoho iných inštitúcií (oveľa mocnejších v politickom zmysle než Cirkev), ktoré to radi urobia.

Mladšie generácie katolíkov sú presvedčené, že „inštitúcie“ v ich súčasnej podobe sa stali iba strojmi na získavanie bohatstva od ľudí, ktorým údajne slúžia, aby zväčšovali moc tých, ktorí ich ovládajú.

Vlády sa zdajú byť presvedčené, že jej občania sú dojné kravy, ktorých primárnym účelom je financovať ich vojny, ekonomické, ekologické a sociálne experimenty.

Podobne je Synoda o synodalite založená na predstave, že veriaci, do kostola chodiaci katolíci, na ktorých majetku závisí fungovanie Cirkvi, a väčšina z nich prijíma učenie Cirkvi o sporných témach, ako je potrat, existujú predovšetkým na to, aby živili aktivistických teológov a byrokratov, ktorí veria celým srdcom, že ak dokážu zmeniť základné vierovyznanie Cirkvi, tá sa stane niečím ako náboženským OSN.

Lenže mladí katolíci, ktorí odmietajú tradičné morálne učenie Cirkvi a prijímajú to synodálne, už nechcú desaťročia pôsobiť ako diecézni úradníčkovia a poskokovia a čakať, kým pomrú starší cirkevní funkcionári, aby dostali to, čo môžu ľahko získať inde. Inými slovami, tí mladí pokrstení katolíci, ktorí súhlasia s organizátormi synody v otázkach sexuality, genderu, ženských svätení a ktoviečoho ešte, to prejavia tým, že Cirkev opustia. Preto je synoda odsúdená na zánik, aj keď po sebe zanechá veľa skazy.

Dychtivosť organizátorov synody po politickej moci je nepriamo úmerná schopnosti vidieť Božiu moc. Božia moc by napriek technokratickej spoločnosti dokázal naštartovať oživenie Cirkvi. Synodálnici vidia len najviditeľnejšie aspekty histórie a ignorujú hlbšie prúdy, ktoré prinesú obnovu Cirkvi v čase, ktorý príde. Nedokážu pochopiť, ako by mohol Boh obnoviť zdravie a integritu Cirkvi bez toho, aby sa ona prispôsobila svetu. Vidia iba prispôsobenie sa alebo smrť (rigidný tradicionalista je vlastne v stave posmrtnej stuhnutosti – rigor mortis). Čo je, inak povedané, nedostatok viery v Božiu moc.

PDF (formát pre tlač)