Človek dneška

Karol Gazdík
19. februára 2025   Spoločnosť

„Je to človek dneška. O včerajšku nič nevie a pre zajtrajšok nehne prstom.“ Múdre to slová, ktoré sa vám zahrýzajú do podvedomia. Je v nich totiž kus pravdy, tvrdej sebareflexie nášho ľudského rodu v dnešných časoch moderných. V tomto sa skrátka český spisovateľ a aforista Dr. Jan Sobotka nemýlil. Za Sobotkovou reflexiou sa však skrývajú aj iné úskalia, nielen nezáujem o našu minulosť, plytké korene a tým pádom aj slabý záujem o zajtrajšok/budúcnosť. Čím viac sa nad „človekom dneška“ zamýšľam, tým viac si kladiem tú známu otázku „Quo vadis?“, mysliac tým nás moderných ľudí a našu spoločnosť. Dovoľte mi zamyslieť sa nad niektorými fenoménmi „človeka dneška“, ktoré mňa osobne často zamestnávajú.

S pokrokom prichádza aj povrchnosť a hlúposť

Často sa hovorí, že dnešná doba je povrchná a zameraná na materializmus. Reklamy a sociálne siete nás neustále tlačia k tomu, aby sme sa usilovali o najnovšie módne trendy, technológie a luxusné výrobky. To môže viesť k pocitu neustáleho nenaplnenia a potrebe neustáleho nákupu nových vecí, čo nám bráni v hľadaní skutočného zmyslu života a hlbších hodnôt. Človek dneška je často kritizovaný za nedostatok pevných morálnych a etických hodnôt. Hodnoty ako rodina, poctivosť, priateľstvo a zodpovednosť sa niekedy odsúvajú na vedľajšiu koľaj, čo môže viesť k rozpadu tradičných sociálnych štruktúr a vzťahov. Dnešný svet, plný rýchlych riešení a instantnej gratifikácie, môže vytvárať dojem, že hlboké hodnoty a dlhodobé záväzky nie sú dôležité.

Technologický pokrok a globalizácia priniesli mnoho výhod, ale tiež vedú k tomu, že sa ľudia cítia odcudzení od svojich kultúrnych koreňov. Lokálne tradície a kultúry sú často zatienené globalizovanou kultúrou, čo môže viesť k stratám tradičných hodnôt a identít. Sociálne siete a digitálne technológie navyše môžu narušiť osobné interakcie a vedú k povrchným vzťahom. Sociálne médiá majú obrovský vplyv na naše vnímanie sveta a seba samých. Ľudia často porovnávajú svoje životy s nereálnymi a idealizovanými obrazmi, ktoré vidia na internete. To môže viesť k pocitu menejcennosti, nízkemu sebahodnoteniu a povrchnému sústredeniu sa na vonkajší vzhľad a imidž.

Za zamyslenie stojí fakt, že technologický pokrok nie je zárukou toho, že ľudský rod bude priamoúmerne s týmto pokrokom aj inteligentný či vzdelaný. Dlhodobo si všímam jeden zaujímavý fenomén. Čím viac sme ako ľudia vyspelí, gramotní a technologicky zdatní, tým viac máme tendenciu „hlúpnuť“. Strácame zdravý úsudok či schopnosť kriticky myslieť. Podliehame rôznym hoaxom a dezinformáciám. Vezmime si taký fenomén čarodejníc či stríg, ktorý radi (nie celkom správne) spájame so stredovekom. V stredoveku, kedy bola gramotnosť ľudí dosť nízka, sa tieto témy neprežívali až tak hystericky, ako práve v novoveku, kedy bola naopak gramotnosť ľudí ďaleko väčšia (viac ľudí vedelo „čítať, písať a počítať“).

Z nášho uhorského prostredia je jasné, že ľudia tento fenomén v stredoveku evidovali, no priveľmi ho medzi sebou neživili. Dôkazom je napríklad prvá kniha zákonov kráľa sv. Štefana, kde sa má osoba podozrivá zo strigônstva v prvom rade poučiť o viere, podrobiť pôstu a prepustiť. Pri druhom obvinení nasledovalo taktiež poučenie, no pristúpilo sa už aj k vypáleniu znamenia kríža na čelo a medzi lopatky. A až pri treťom previnení tohto druhu sa mala takáto osoba odovzdať sudcom. Zákonník z čias kráľa Kolomana zašiel svojou pragmatickosťou ešte ďalej. LVII. článok 1. zákonníka hovorí: „Strigy, keďže neexistujú, nech nie sú súdené.“ No nadišiel novovek, zvýšila sa medzi ľuďmi gramotnosť a začal hysterický hon na čarodejnice a strigy. Zaujímavé, nemyslíte?

Rovnako tak je to aj s úvahami o plochosti Zeme. Z týchto úvah posmešne obviňujeme kresťanský stredovek, pričom v dnešnom pokrokovom svete na tento nezmysel verí ďaleko viac ľudí, ako v minulosti. Minulý rok prieskumná agentúra MNFORCE uskutočnila výskum, kedy sa 1 000 Slovákov pýtali, nakoľko súhlasia s tým, že Zem je guľatá. Z jej výsledkov sa môžeme zahanbene dozvedieť, že až 20 % z opýtaných Slovákov má pochybnosti o guľatosti Zeme a 21 % Slovákov odpovedalo, že „nevie“. A toto veru nie je problém len Slovenska, ale celého sveta.

Za rozšírenie mýtu, že stredoveká Cirkev učila o plochosti Zeme vďačíme prácam Johna Williama Drapera a Andrewa Dicksona Whitea. Pričom dôkazom presvedčenia o guľatosti Zeme v stredoveku je symbol zemegule s krížom navrchu, ktorý odráža Kristovu moc nad svetom. Jeho rozšírenosť naznačuje, že si ľudia v stredoveku predstavovali Zem práve ako guľu. Svätý Izidor Sevillský, uznávaný ako posledný cirkevný otec, použil termín guľa v liste kráľovi Gótov. Sv. Augustín či Hieronym boli úplne stotožnení s guľatosťou Zeme. A v neposlednom rade sv. Tomáš Akvinský taktiež považoval guľatosť Zeme za samozrejmosť. O probléme „plochej Zeme“ tu však písať nechcem. Dôležitá je tá myšlienka: čím sme ako ľudia vzdelanejší, technologicky vyspelejší a s neobmedzeným prístupom k informáciám, tým sme viac náchylnejší veriť nezmyslom, mýtom a hoaxom.

Ďalším negatívnym fenoménom, ktorý si všímam je, že mnoho ľudí dneška žije v akejsi „bubline dokonalosti“. Tá sa prejavuje buď tak, že dotyční ľudia si myslia, že sú dokonalí alebo neustále ašpirujú k dokonalému a bezchybnému životu. Tento tlak na dokonalosť môže byť škodlivý, pretože nikto nie je dokonalý a každý robí chyby. Dôležité je prijímať a oceňovať svoje nedostatky ako súčasť toho, kým sme. Zároveň považujem za dôležité nehľadieť na druhých ľudí cez prsty, z nadhľadu svojej „dokonalosti“, alebo dokonca nad druhými vynášať súdy. Toto bol vždy problém medziľudských vzťahov, no mám pocit, že teraz je tento nešvár medzi nami viac rozšírený. „Nieto súdu, ktorý by jedného človeka určil k vzostupu a druhého k porážke…“, povedal raz americký spisovateľ Orison Swett Marden. Tým samozrejme ako veriaci myslíme súd ľudský, nie ten Boží. Nezabúdajme aj na to, že my ako kresťania máme nenávidieť hriech, no hriešnika ako osobu máme milovať.

Na „dokonalé a uniformné bubliny“ sa dá nadviazať aj individualizmom. Individualizácia je spolu so socializáciou podstatou vývinu psychiky. Každý sme iný, každý sme osobnosťou s inými vrodenými predpokladmi. V tomto smere je smutná skutočnosť, že pokiaľ je človek viac duchovne naladený, často sa cez prizmu súčasnej povrchnosti stretáva s nepochopením a výsmechom. Mám napríklad kamaráta, ktorý rovnako ako ja rád vzhliada k nebu a obdivuje atmosférické javy (napríklad oblaky), ktorými nás Boh cez prírodu obdarúva. Povrchné okolie sa mu však za to poza chrbát už veľakrát vysmievalo. Ľudí dneška akoby dráždilo hlbšie duchovné nastavenie osôb z ich okolia. Keď ako duchovne naladený človek vyžarujete svetlo, dráždite tých, ktorí žijú v tme. Možno vám v podvedomí aj závidia, že vidíte svet očami, akým ho oni nevidia. No závisť je tisíckrát strašnejšia než hlad, pretože je to hlad duchovný; parafrázujúc múdry výrok španielskeho filozofa Miguela de Unamuna.

Ateizácia a hodnotové korene

Ateizácia spoločnosti je proces, pri ktorom dochádza k poklesu viery v nadprirodzené bytosti, v našom ponímaní Boha, a k nárastu sekulárnych, vedeckých alebo humanistických hodnôt. Tento proces môže mať rôzne príčiny, ako je napríklad rozvoj vzdelania, vedy a technológií, ktoré poskytujú alternatívne vysvetlenia pre svet a život. Žijeme v dobe, kedy sú témy okolo ateizmu a sekularizmu obzvlášť aktuálne.

Nebezpečím masívnej ateizácie je možnosť, že sa „človek dneška“ vzdiali od tradičných hodnôt, morálnych základov a kultúrneho dedičstva, ktoré sú často zakorenené v náboženstve. Pôvod samotnej morálky nachádzame v troch odpovediach, ktoré nám dáva európska kultúra; okrem pohľadu filozofického sú tie zvyšné dva pohľady spojené s náboženstvom – odpoveď mýtu (hanblivosť a pocit spravodlivosti poslal ľuďom cez Herma boh Zeus) a biblický obraz hovoriaci o Desatoro Božích prikázaniach. Skrátka, bez duchovného vedenia sa môžeme ľahko dopracovať k tomu, že spoločnosť sa stane menej súdržnou a ľudia sa budú čím ďalej viac odkláňať od altruistických a etických princípov, ktoré sú často spojené práve s náboženským učením.

Gilbert Keith Chesterton povedal veľmi múdro: „Keby Boh neexistoval, neexistovali by ani ateisti.“ V ďalšom výroku tvrdí, že: „To, že ľudia prestali veriť v Boha, neznamená, že už neveria ničomu. Naopak, veria všetkému.“ Človek veril a riešil existencialistické otázky, odkedy bol človekom. To je prirodzený inštinkt, ale musí byť orientovaný k pravde. Človek skrátka potrebuje v niečo veriť, minimálne v sám seba. „Vieru ateistov, že Boh nejestvuje, sprevádzajú také isté pochybnosti ako našu vieru. Kto by chcel utiecť pred neistotou vo viere, zažil by rovnakú neistotu v ateizme…“, poznamenal k problému ateizmu pápež Benedikt XVI.

Zástancovia ateizmu tvrdia, že ateizácia spoločnosti podporuje vedecký a kritický prístup k poznaniu a rozvíja humanistické hodnoty, ktoré sa zameriavajú na dobro človeka bez potreby nadprirodzeného vedenia. Nemecký teoretický fyzik Karl Werner Heisenberg k tomuto problému naozaj trefne poznamenal: „Prvý dúšok z pohára prírodných vied vás premení na ateistu, ale na dne pohára na vás čaká Boh.“ Veda a kritické myslenie sú veľmi dôležité, no ani sama veda nedokáže odpovedať úplne na všetko. Tam, kde končí veda, nastupuje viera; dodávajúc, že viera a veda nie sú až takí nepriatelia, za akých ich niektorí myslitelia považovali či považujú. Za týmito ich tvrdeniami stála často zaujatosť voči Cirkvi. Napríklad taký John William Draper tvrdil, že: „História vedy je príbehom konfliktu dvoch súťažiacich síl: narastajúcej schopnosti ľudského intelektu a utláčania zo strany tradičnej viery.“ O Draperovi však vieme, že bol obzvlášť zaujatý voči katolicizmu, najmä po vyhlásení dogmy o pápežskej neomylnosti.

Všimnime si ešte jednu vec. Takmer všetci ateistickí vedci či historici nekriticky prijali a sami používajú kresťanský letopočet (kresťanský kalendár). Aj oni datujú od roku narodenia Toho, v ktorého paradoxne neveria. Európa skrátka má silné židovsko-kresťanské korene, ktoré našu spoločnosť dodnes nejakým spôsobom determinujú. Darmo sa budeme snažiť premenúvať „vianočné sviatky“ na „sezónne sviatky zimy“. Kdesi v podvedomí budeme cítiť, že to nie je úplne v poriadku. Problém ateizmu zakončím výrokom amerického ekonóma, štatistika a spisovateľa Miltona Friedmana: „Som agnostik. „Neverím v“ Boha, ale nie som ateista, pretože verím, že tvrdenie „Boh existuje“ nie je možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Nemyslím si, že Boh nejako súvisí s ekonomikou, ale hodnoty áno.“

Hedonizmus

Zdrojom tejto časti bude publikácia Myslenie o kultúre I. z pera doc. Viery Jakubovskej, PhD.

V postmodernom spôsobe života sa do popredia dostáva pohodlný život, užívanie slasti, sebarealizácia ako cieľ sám osebe, výsledkom čoho je novodobý hedonizmus. Hedonizmus sa s nástupom masovej spotreby stal všeobecne uznávaným správaním dnešného človeka. Súčasný hedonizmus (po grécky hedone – rozkoš) sa prejavuje v užívaní si života, utrácaním a podriaďovaním sa rôznym rozmarom. Je prepojený s postmoderným individualizmom. V hyperkonzumnej spoločnosti rastie význam zábavy a voľného času. Kultúra, komunikácia, šport, zábava a cestovanie zaberajú v našom živote stále viac času a peňazí. Priemysel voľného času, ktorý sa v súčasnosti rozvíja, nadobúda nevídane podoby a primárne sa sústreďuje nielen na hotové výrobky, ale aj na participačný a afektívny rozmer spotreby. Kupujeme si zážitky, poprípade „kus života“, vyhľadávame „zážitky z prvej ruky“ a pod.

Nástrojmi zážitkového priemyslu sa stali lunaparky, atrakcie, organizovaná turistika, horolezectvo pod dohľadom, „objaviteľské výpravy“. Hlavná motivácia aktivít voľného času spočíva v očakávaní uspokojivého zážitku. Byť spotrebiteľom kedysi znamenalo odlíšiť sa od iných. Dnes to znamená hrať sa a tešiť sa, uvoľniť sa, zažiť drobnú radosť. Spotreba v súčasnosti neplní úlohu núdzovej útechy, ale rolu mentálneho dopingu a hladu po dobrodružstve.

Lipovetsky konštatuje, že v súčasnosti prebieha prechod od ostentatívnej spotreby k „spotrebe zážitku“. Legitímnym postojom a cieľom života sa stáva túžba lepšie žiť, nič si neodopierať a tešiť sa z radostí života. Presadzuje sa model individuálnej spotreby a naň nadväzujúci ,,marketing zmyslov a zážitkov“. Kým tradičný marketing kládol dôraz na racionálne argumenty a na funkčné uplatnenie výrobku, dnes firemné značky kladú doraz na zmyslové a citové pôsobenie na spotrebiteľa; kultúrne povedomie; nostalgiu (retromarketing); na hravosť; ekológiu a ochranu zvierat. Obchody sa snažia zaujať našu pozornosť zvukmi a vôňami; vylepšuje sa vzhľad, tvar a chuť výrobkov; vzniká prepojenie vecí so zážitkom a zdôrazňuje sa prvoradosť zážitku, ktorý získavame vlastnením veci alebo služby.

Spotreba sa stáva závislá na individuálnych cieľoch, záľubách a kritériách dnešného človeka. Súkromné pohnútky prevažujú nad snahou spoločensky sa odlíšiť. Chceme stále viac vecí k životu, ktoré sa „hodia“ nám, ktoré „vypovedajú o nás“. Pri nákupe nám primárne už nejde o to, aby sme dali najavo svoje spoločenské postavenie, ale aby sme dosiahli uspokojenie po emocionálnej a telesnej stránke, v oblasti zmyslov, osobných vzťahov, zdravého životného štýlu. Od vecí, činnosti a služieb očakávame, aby nám zaistili väčšiu nezávislosť a mobilitu, pôsobivé dojmy a zážitky, kvalitnejší život, trvalú mladosť a zdravie.

V hyperkonzumnej spoločnosti sa spotreba stále častejšie začína chápať ako „mentálny doping a hlad po dobrodružstve“ a tiež ako spôsob „sebaoživenia“ indivídua. Dnešný homo consumans je viac ako inokedy homo ludens (hrajúci sa človek). Jeho schopnosť vytvoriť hravé rozptýlenie a „vnútorný pohyb“ patrí medzi hlavné faktory, z ktorých vychádza jeho nekonečná eskalácia potrieb. Dnešné konzumentstvo môžeme chápať nielen ako prízrak odcudzenia, ale tiež ako výraz ľudskej slobody. Charakterizuje ho nestálosť, ktorá sa prejavuje v tom, ako si subjekt predmety a služby vyberá, hodnotí, porovnáva – a práve to nás utvrdzuje v presvedčení, že nemôžeme považovať človeka za pasívneho a hypnotizovaného ponukami.

Architektúra, umenie, sterilita

Zo sociologického hľadiska poznáme tri typy spoločnosti. Tradičnú, modernú a súčasnú postmodernú. Už v prípade modernej spoločnosti sa začali ľudia vzďaľovať prírode a žiť v čoraz viac umelom prostredí. Narastá tu urbanizmus – rozvoj a tvorba miest. Ľudia sa sťahujú z vidieckeho prostredia do veľkomiest, väčšinou z ekonomických dôvodov. Mesto ako také má kopu výhod, ale aj nevýhod. Jednou z jeho nevýhod je sterilita a spomínaná umelosť. Dôkazom toho je aj mestská architektúra. Umenie a architektúra sú totižto odrazom a zrkadlom našej kultúry a hodnôt. Momentálne žijeme v dobe, kedy banán nalepený šedou páskou na stene sa rovná svojou umeleckou hodnotou nádherným obrazom s dokonalou racionálnou perspektívou, s dokonalou prácou svetla (luminizmus a chiaroscuro) či zachyteného okamžiku (impresionizmus). Žijeme v dobe, kedy obrovský zelený análny kolík nahrádza nádherné sochárske diela z carrarského mramoru, kde sochár dokázal bravúrne do kameňa zhmotniť aj jemné tkaniny položené na tvári človeka, či dokonca sieť alebo čipky.

Náš „pokrok“ v mestách vidíme obzvlášť na architektúre, tej modernej. Som človek, ktorý do istej miery sympatizuje s funkcionalizmom 1. ČSR. No po hĺbavých rozhovoroch s jedným znalým človekom sa môj obdiv tohto slohu zúžil len na súkromné vilové stavby. Mestská zástavba funkcionalistickými budovami má totiž za sebou aj určité tienisté stránky. Tou prvou je to, že funkcionalistické mestské budovy mnohokrát nahradili historicky cenné objekty. Druhou, trochu zákernejšou stránkou tohto slohu je ideológia, ktorá sa za ním postupne objavovala. Československý funkcionalizmus sa začal vnímať ako národný sloh. Nikto na svete si neosvojil jeho tvar a charakter tak, ako práve my. Rovnako tak sa nikde na svete nepostavilo v pomere k ploche krajiny toľko funkcionalistických stavieb.

Funkcionalizmus sa objavil práve vo chvíli, keď si 1. ČSR hľadala svoju vlastnú identitu. Preto tento sloh dokonale stelesňoval idealistický nádych mladej republiky; štát ním deklaroval, že „toto je naša nová československá kultúra“. Na tom by nemuselo byť nič zlé, nebyť zaujatosti voči bývalému zriadeniu, s čím sa spájala aj značná antikatolícka nálada v novom štáte v duchu hesiel „Preč od Viedne, preč od Ríma“. Preto začal československý funkcionalizmus stelesňovať aj akýsi vymedzujúci sa postoj voči Rakúsko-Uhorsku, ktoré bolo odjakživa späté s historickými stavbami v štýle baroka a secesie. Tomu teda zodpovedala aj jedna z jeho čŕt – snaha odstrániť historizmus. A to bol ten nástup umelosti a sterility.

Tento započatý trend sa znásobil pri ďalšom stavebnom slohu – brutalizme. Ten výrazne používa pohľadový betón ako výrazový prostriedok a snaží sa o zdôraznenie hmotnosti objektu. Jasne vyjadruje a priznáva použitý materiál a konštrukciu. Stavby pôsobia veľmi hmotne až ťažko. Ich priečelia tvoria veľké betónové plochy, ktoré kontrastujú so zasklenou konštrukciou alebo častejšie s malými oknami. Stavby to síce môžu byť z architektonického hľadiska zaujímavé, no inak pôsobia na zmysly človeka často chladne, vzbudzujú rešpekt až strach.

Tieto moderné štýly s vďačnosťou „adoptovala“ komunistická ideológia, ktorá akoby podvedome využila tú slohovú vývojovú diskontinuitu. Ide totiž o slohy revolučné, pramálo nadväzujúce na slohy predošlé. Tu si vždy uvedomím aj tú skutočnosť, že totalita (na rozdiel od diktatúry ovplyvňujúca cez ideológiu všetky aspekty spoločnosti a budujúca „nového človeka“), v tomto prípade komunistická, mala medzi svojimi prvkami aj realizáciu megalomanských stavieb a to práve v týchto moderných štýloch. Preto sa dá len ťažko namietať, že nové stavebné slohy mali mnohokrát za sebou aj ideologické pozadie. Odhliadnuc však od toho, vzbudzujú skrátka zmiešané pocity. Ich stavitelia akoby zabudli na skutočnosť, že človek je tvor zmyslový a estetický. Táto nimi vytváraná sterilita sa nám potom chtiac či nechtiac pretavuje do našich životov, v ktorých podvedome môžeme cítiť otupenosť a prázdnotu. Všetko spolu súvisí.

Čo sa ešte architektúry miest týka, tak biedu Bratislavy i mnohých slovenských miest odborne rozobral Adrian Gubčo na stránkach www.yimba.sk. Vyčlenil 10 nedostatkov, ktoré najviac ubližujú obrazu našich sídiel. Medzi ne zaradil modernistické sídliská; neregulovanú výstavbu nákupných centier (návštevníci tradičných obchodov či nákupných lokalít sa presunuli do obchodných komplexov); dopravné stavby, ktorým museli ustúpiť urbanistické štruktúry tvorené už od stredoveku (v Bratislave zvyšky Podhradia alebo časť Evanjelickej štvrte); nevkusné zatepľovanie, nevhodnú (modernú) architektúru; garážové družstvá; parkovanie; prieluky; (ne)kvalitu verejného priestoru a reklamu – prvok, ktorý najviac prispieva k deštrukcii slovenskej krajiny, miest aj obcí. A v tomto všetkom my žijeme, hoci si to už ani neuvedomujeme.

Sebaláska dnešného človeka

Zo všetkých ľudí je každý najviac blížnym sám sebe. To je nemenný fakt. Aj z hľadiska kresťanského učenia máme milovať sami seba, pretože sme stvorení na Boží obraz, navyše vykúpení Kristovou krvou a povolaní k nebeskej blaženosti. Problémom je však egoistická a egocentrická sebaláska, ktorá je dnes taká častá. Totižto, láska k sebe samému má byť naším meradlom a mierou lásky k blížnym.

Tento článok by som opäť zakončil poučením katolíckej Cirkvi, vychádzajúc z Katolíckeho ľudového katechizmu od Franza Spiraga, schváleného najdôstojnejším ordinariátom v Olomouci v roku 1903.

Sebaláska je falošná, ak sa človek snaží len o pozemské statky, ale nie večnú blaženosť, alebo ak pohŕda dobrami, ktoré pomáhajú dosiahnuť večnú blaženosť

Mnohí ľudia nepovažujú Boha za svoj najvyšší cieľ. Svoju vlastnú osobu a pozemské dobrá nepovažujú za prostriedok na dosiahnutie blaženosti, ale za prostriedok na uspokojenie svojich zmyslových túžob a v žiadnom prípade nie sú ochotní zrieknuť sa čohokoľvek z toho kvôli Bohu. Táto láska k sebe samému je falošná; nazýva sa sebaláska alebo sebectvo. Kto dáva prednosť pozemským veciam pred večnými, nemiluje sám seba, ale je sám sebe nepriateľom. Takýto človek je totiž šťastný len určitý čas a len do určitej miery, ale potom je nešťastný. „Tí, čo hrešia a konajú neprávosť, sú nepriateľmi svojej vlastnej duše“ (Tob 12,10). Mnohí sú ako ten lakomec, ktorý si hovoril: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj! Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“ (Lk 12,19). Pracuješ, aby si živil a obliekal svoje telo; prečo sa rovnako nenamáhaš, aby si zabezpečil potravu a odev pre svoju dušu? (sv. Bern.). Čo prospeje človeku, ak získa celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši? (Mt 16,26). Svätý Augustín krásne hovorí: „Nauč sa milovať seba tým, že sa nemiluješ.“

Na druhej strane sa mýlia aj tí, ktorí pohŕdajú pozemskými statkami, ktoré napomáhajú k blaženosti. Týmto spôsobom totiž pohŕdajú aj blaženosťou. Čo teda treba súdiť o človeku, ktorý sa nestará o svoju vlastnú obživu, alebo ktorý ľahkomyseľne vydáva svoj život do nebezpečenstva, alebo ktorý si dokonca sám berie život?

PDF (formát pre tlač)