Čakanie na nového Konštantína

Paweł Chmielewski
12. augusta 2022   Cirkev

V posledných desaťročiach sa o „konštantínskej ére“ nepísalo priaznivo. Obdobie medzi Milánskym ediktom a Veľkou francúzskou revolúciou, ktoré bolo v rôznej miere charakterizované vládou Božieho práva, sa dnes prezentuje ako obdobie omylov a deformácií. Až po zvrhnutí katolíckeho spoločenského poriadku sme získali možnosť žiť to „pravé“ kresťanstvo, tvrdia liberáli.

Pod zámienkou prežívania viery v Krista údajne „evanjeliovejším“ spôsobom je dnes presadzovaný radikálny sekularizmus a úplné pretrhnutie väzieb medzi náboženstvom a štátom. Počujeme tiež, že takto chápaná budúcnosť vraj otvára katolíkom neslýchané možnosti. Vieme však, čím to končí: podporou vraždenia nenarodených detí pod zámienkou „slobody svedomia“; súhlasom so zabíjaním starých a chorých v mene „autonómie“ a „sebaurčenia“; chválou aj tých najodpornejších zvráteností a perverzností pod rúškom „nevnucovania“ kresťanského obrazu človeka svetu. Prostredníctvom „dialógu“ je kresťanský poriadok postupne usmrcovaný a vzniknutý chaos, ktorý ho nahradil, je triumfálne prezentovaný ako dlho očakávaný prejav slobody.

Autonómia verzus nezávislosť

Treba dôrazne sa postaviť proti takým bludným názorom, ktoré v poslednom čase sa čoraz intenzívnejšie šíria aj na stránkach mnohých katolíckych časopisov a portálov. Dá sa povedať, že čím prázdnejšie sú kostoly, čím menej seminaristov v seminároch, čím menej detí privádzaných ku krstu – tým hlasnejšie zástancovia tézy o „blahodarnosti“ skončenia konštantínskej éry kričia o nutnosti akceptovať sekularizáciu.

Ak by sme chceli hľadať korene týchto názorov, museli by sme sa obrátiť k luteránskej revolte. Jedným z podstatných plodov tzv. reformácie bolo prehodnotenie hierarchie pre kresťanské spoločenstvo. Hoci katolícka Cirkev uznáva autonómiu politiky: dajte cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22,21), autonómia neznamená úplnú nezávislosť. Svetský vládca je podľa katolíckeho učenia viazaný Božím zákonom: učenie Cirkvi je vyššie ako jeho dekréty.

Luther to zvrátil. Zavedením princípu podriadenosti kresťanstva panovníkovi v zreformovaných nemeckých štátoch pripravil pôdu pre vytvorenie čisto svetskej etiky. Dôsledky tejto revolúcie ako prví vyvodili anglickí liberáli a nemeckí idealisti tento blud doviedli do démonických rozmerov. Výsledkom bol vznik skutočne patologického systému v mnohých európskych krajinách, ktorý nemá nič spoločné s katolíckym poriadkom. Náboženstvo bolo podriadené svetskej moci.

Od Karla Bartha po II. vatikánsky koncil

V samotnom protestantizme to viedlo ku kritickej reflexii vzťahu medzi vierou a politikou, ktorá však, žiaľ, neviedla k odsúdeniu koreňov bludu, ktorý treba hľadať v odmietnutí Petrovho primátu; táto reflexia smerovala k odsúdeniu minulosti vo všeobecnosti; minulosti, ktorá bola definovaná ako „konštantínska éra“. Presvedčenie o imanentnom zle tohto obdobia rozšíril najmä vplyvný švajčiarsky protestantský teológ Karl Barth.

Barthove úvahy, ktoré boli do značnej miery pochopiteľné zo skúsenosti života v protestantskej komunite, boli niektorými mysliteľmi nesprávne propagované a aplikované aj na vzťah štátu a katolíckej Cirkvi. Do katolíckeho prostredia ich uviedli francúzski dominikáni Marie-Dominique Chenu a Yves Congar. Najmä v optike Congara, ktorý sa tak výrazne podpísal pod II. vatikánsky koncil, skončenie konštantínskej éry dávalo Cirkvi šancu, aby „konvertovala“ a stala sa „vernou evanjeliu“.

V Poľsku bol jedným z popredných stúpencov tejto koncepcie Stefan Świeżawski, ktorý v návrate k predkonštantínovej cirkvi videl šancu zbaviť sa štátneho bremena a otvoriť si cestu k „vernosti evanjeliu“. Bez štipky zveličenia možno povedať, že dnes triumfujú katolícki „sekularisti“; prevláda presvedčenie, že Cirkev sa musí vzdať nároku na ovplyvňovanie spoločenského života.

Neodškriepiteľný nárok kresťanstva

Argumenty, ktoré majú za sebou tí, čo ospevujú skončenie konštantínskej éry, sa zdajú byť na prvý pohľad veľmi presvedčivé. Zástancovia zmierenia katolicizmu s modernou dobou nám predkladajú ako nedostižný vzor prvých kresťanov, ktorí nemali vplyv na štát, a preto podľa nich mohli skutočne žiť podľa evanjelia.

Kresťania prvých storočí sa však v katakombách neskrývali preto, žeby mali obzvlášť radi tmu a tajomstvo. Robili tak preto, lebo žili v štáte, ktorý bol voči nim jednoznačne nepriateľský. Iba preto, že protikresťanská pohanská Rímska ríša nedovoľovala stavať chrámy, sa kresťania stretávali v podzemných katakombách.

Len čo Konštantín Veľký vydal Milánsky edikt, Kristovi nasledovníci opustili svoje úkryty a začali stavať veľkolepé chrámy, ktoré – vyjadrime sa trochu anachronicky – nasýtili verejný priestor vierou v Ukrižovaného. Ako mohli robiť inak? Jadrom kresťanstva je nárok na univerzálnosť: ak by sme sa jej vedome vzdali, znamenalo by to zradu evanjelia. Starý a Nový zákon, celé Sv. písmo jednoducho vyzýva učiť všetky národy (Mt 28,19) a ako ideál predstavuje víziu národov celej zeme, ktoré budú jednomyseľne chváliť Pána. Preto ak chceme byť ako „prví kresťania“, mali by sme robiť to, čo oni: ak máme možnosť ovplyvňovať verejný život, mali by sme sa tejto príležitosti chopiť.

Hmla postkresťanskej doby

Dnes to však nie je jednoduché. Obrovskou výzvou je neostrosť obrazu súčasných štátov a spoločností: čo je v nich ešte kresťanské a čo už pohanské?

V istom zmysle je naša situácia zložitejšia ako situácia našich otcov vo viere: rozlišovanie medzi „božským“ a „cisárskym“ v porevolučnej dobe môže byť šialene ťažké. Dnes nám zvyčajne nehrozí iné mučeníctvo ako „zamatové“: nie sme hodení levom ani ukrižovaní. Revolúcia sa často obracia na kresťanov s vľúdnym úsmevom. Pán však hovorí: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28)

Pokrytectvo, s akým satanskí revolucionári používajú kresťanskú frazeológiu, je nevídané. Americký prezident Joseph Biden tvrdí, že ženy majú „právo“ vraždiť nenarodené deti, pretože taký je postoj hlavných svetových náboženstiev. Ako je možné, že katolícky predstaviteľ štátu argumentuje Božím menom pri obhajobe infanticídy? Alebo inak povedané: Ako je možné, že takéto argumenty presvedčia milióny katolíkov?

V podstate je celá vec banálna: subjektivita žien, sloboda a rovnosť všetkých ľudí – všetko, do čoho sa moderný feminizmus odieva – má predsa kresťanský pôvod. Rovnaký mechanizmus možno vidieť napríklad v dotieravej propagácii perverzity – krása katolíckeho manželstva sa teraz používa v propagande LGBT komunity ako argument pre legalizáciu vzťahov osôb rovnakého pohlavia. A takýchto prípadov je množstvo.

Neprekvapuje, že mnoho ľudí sa nechá oklamať: vďaka tomu, že Revolúcia pretrhla spojenie medzi svetským a Božím zákonom, zdá sa, akoby už objektívne kritérium dobra a zla neexistovalo. O všetkom rozhoduje ľud a jeho reprezentácia, ktorou je štát. Ak teda štát vyhlási potrat alebo homosexuálne manželstvo za zlučiteľné s kresťanstvom, zrejme to tak je, myslí si mnoho súčasníkov.

Ortodoxia

Aby sme v tom nemali zmätok, je potrebná predovšetkým obozretnosť. Musíme vedieť rozoznať, čo v postkresťanskej kultúre stojí za zachovanie a čo treba zavrhnúť. Kresťan musí byť ako včela, ktorá zbiera nektár z kvetov a vyhýba sa jedu. Aby to bolo možné, je potrebná zdravá náuka – a o ňu sme čoraz viac ochudobňovaní. Preto je hlavnou výzvou pre moderných katolíkov dbať a pracovať na obnove ortodoxie v Cirkvi.

Prirodzene, musíme sa starať o svet politiky, ale nového Konštantína nám dá sám Boh, keď bude chcieť. Prví kresťania – ak použijeme tento model – sa nezaoberali tým, ako dosadiť Kristovho nasledovníka na cisársky trón, ale usilovali sa zachovať čistotu viery. Zachovali ju – a panovník inšpirovaný ich nezlomným svedectvom sa dal pokrstiť.

Bez fundamentu v podobe vlády ortodoxie v Cirkvi nemôžeme ani len pomyslieť na obnovu alebo budovanie novej civilizácie Christianitas. Dnes by bol nový Konštantín vyslovene nebezpečný: Čo by sa dialo, keby počúval všadeprítomných modernistov v Cirkvi? Revolúcia rozbila spoločnosť, teraz sa snaží rozbiť Cirkev. To nemôžeme dovoliť. A keď obnovíme pravoverný výklad viery – cesta pre návrat vlády Ježiša Krista v spoločnosti bude opäť otvorená.

PDF (formát pre tlač)