Byzantská modlitba Axion a latinské ústa (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
17. júna 2021   Kultúra

Predstavme si desiatich maliarov, ktorí maľujú, povedzme, Bratislavský hrad. Každý z nich ho zveční inak, hoci ide o jednu a tú istú stavbu.

Latinská duša vníma silu a úlohu Božej Matky inak, než slovanská. Keď alta voce (nahlas) vyslovíme Virgo Deipara (Bohorodička Panna), v latinskom jazyku vznikne nepreložiteľná similarita s ďalším podstatným menom virga (rastlinný výhonok, vetvička, porovnajme virgula, prútik, konárik).

Táto slovná hračka podnietila latinských otcov meditovať nad Izaiášovým proroctvom o koreni Jesse (stirps Jesse). Aplikovali ho na osobu Bohomatky, ktorá je virgo (Panna) a virga (vetva z koreňa Jesse): „Stirps Jesse virgam produxit, virgaque florem, et super hunc florem requiescit spiritus almus.“ Koreň Jesse dal vyrásť vetve, vetva (zrodila) kvet a nad týmto kvetom spočíva oživujúci (plodonosný, blahodarný, životonosný) duch. Bohorodička je najkrajšou a najzdravšou vetvou z mystického stromu života, vetvou, na ktorej smel dozrieť životodarný Kvet – Ježiš.

Strom však nie je odrezaný od svojich koreňov. Moderná veda dokonca prirovnáva koreňový systém lesa k internetu (wood wide web). Preložené do teologického jazyka, korene viery spájajú prečistú (hmyzom hriechu nenapadnutú) vetvu Panny Márie s ľudským rodom a so zemou, z ktorej bol stvorený Adam. Kvety a duchovné plody, ktoré kvitnú vďaka Kristovi a dažďu Svätého Ducha, spájajú Božiu Matku s nebom.

Latinus je zvyknutý dobýjať svet s pochodňou civilizácie, poézie, práva a vysokej kultúry, preto vidí v matke Syna človeka najvyššiu veliteľku nebeského vojska. Úvodný kondák z mariánskeho akatistu Τῇ ὑπερμάχῳ στρατηγῷ (v slovanských prekladoch Взбранной Воеводе), ktorý pozdravuje Pannu Máriu ako víťazného generála v boji s Peržanmi, vznikol v čase, kedy mal vo východnej časti Rímskeho impéria popredné slovo tiež latinský, nie iba helénsky živel.

Antická myseľ ovlažená dažďom (občas až myšlienkovou potopou) mytológie plnej héroov deleguje na Bohorodičku úlohu protektorky miest (ikona Salus populi Romani takmer dve tisícročia ochraňuje Rím) či mocnej advokátky pred prísnou tvárou Sudcu (invokácia advocata nostra z hymnu Salve Regina).

Slovan oproti tomu adoruje tvár nežnej matky, ktorá dojčí Spasiteľa. Ruský ikonograf štetcom modlitby modeluje mäkký pohľad láskavej ženy, novej Evy, ktorá zotrie z líca každú slzu. Grék stojí kdesi uprostred medzi oboma konceptami. Tieto interpretácie sa nevylučujú, ale krásne sa dopĺňajú.

Nie je správne vo vzťahu k Matke Božej rysovať striktné duchovné hranice pravítkom odcudzenia. Skoro každá talianska matka má v živote obdobie, kedy objíma sentimentálnu sošku Presvätej Panny so slovami Madonnina mia, proteggimi (ochráň, ochraňuj ma) a aj Rus dokáže zodvihnúť prápor s ikonou Bohomatky ako vojenskú štandardu pred rozhodujúcou bitkou. Sila bojovníčky predsa pramení z faktu, že je matkou Boha a krása jej materstva je definovaná tým, že porodila Stvoriteľa vesmíru.

Byzantský obrad ozdobil Bohorodičku šperkami sugestívnych a teologicky hlbokých modlitieb, z ktorých popredné miesto patrí liturgickému hymnu Ἄξιόνἐστιν ὡς ἀληθῶς (Axion estin, Je v pravde dôstojné, v cirkevnoslovanskej literatúre Достóйно éсть). Zvelebovanie Bohorodičky má v Chrysostomovej liturgii miesto po epikléze – invokácii Svätého Ducha, ktorý naplnil Pannu Máriu ako najsvätejšiu nádobu, živý eucharistický kalich, amforu milosrdenstva.

Axion predstavuje megalynarion, čiže hymnus zvelebovania. V priebehu liturgického roka môže byť nahradený analogickými hymnami, ktoré Rumuni nazývajú axioane a slovanské národy zadostojniky.

Podľa tradície má nebeský pôvod. Úvodná časť kompozície sa viaže k zjaveniu archanjela Gabriela neznámemu mníchovi z hory Athos pred mariánskou ikonou, ktorá nesie názov Axion estin. Druhá časť skladby ex ipsa traditione testante pochádza z pera svätého Kosmu Hymnografa a Hagiopolitu, maiumského biskupa, ktorý žil v 8. storočí v Palestíne. Zaujímavosťou je, že Kosmas bol nevlastným bratom nemenej slávneho melóda liturgickej poézie Jána z Damasku, ktorého zlaté brko strieľalo ohnivé šípy proti heréze ikonoklazmu.

Kosmove verše majú v slovenskom gréckokatolíckom preklade podobu: „Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa.“ Keď rímskym prestolom svätorečená nemecká filozofka židovského pôvodu Edith Stein vyhlásila, že preklad má byť neviditeľnou okennou tabuľou, ktorá potrebuje prepúšťať čo najviac svetla, predstihla svoju dobu o desaťročia.

Preklady archaických liturgických textov do moderných jazykov sú hasením ohňa olejom. Nič sa neuhasí, horí ešte viac…

Aby sme v teologických farbách mariánskeho hymnu Axion uzreli viac svetla a sýtosti, nasýťme sa múdrosťou jeho latinských adaptácií. Podobne, ako geniálny akatist k Bohorodičke, či ďalšie šťavnaté „básnické olivy“ gréckeho Východu, aj tento hymnus sa dočkal viacerých prekladov do jazyka večného Ríma. Slúžili na didaktické a homiletické účely a po stáročia napĺňali ústa latinsky hovoriacich kresťanov byzantského obradu, ktorí sa miešali s helénskym a neskôr albánskym etnikom v regiónoch južného Talianska či v latinofónnom Rumunsku, vždy kŕmenom byzantským mliekom.

Pravoslávne farnosti svätého Maxima biskupa v Turíne a svätého Bazila Veľkého v Bologni (obe pod omoforom moskovského patriarchátu) dávajú v liturgickom živote Cirkvi kráľovský priestor latinskému jazyku, tejto živej materinskej náruči, ktorá objíma minulosť, prítomnosť aj budúcnosť.

Súčasný pravoslávny preklad z dielne bolonskej cirkevnej obce modeluje magnificatio Deiparae slovami: „Venerandam magis Cherubim, incomparabiliter laude dignorem quam Seraphim, incorrupte Deum Verbum parientem vere Deiparam te maginificamus.“ Gramatické riešenie je pozoruhodné, pretože na miesto komparatívu (stupňovanie adjektív) kladie gerundívum. Gerundívna forma tu slúži ako vehiculum a vnútorný katalyzátor, ktorý dáva teologickej výpovedi hymnu vnútornú dynamiku a silu: „Ctihodnejšia (úctyhodnejšia) si ako cherubíni a neporovnateľne slávyhodnejšia (hodná slávy a dokonalej oslavy) ako serafíni.“

Slovenský preklad „Čestnejšia si ako cherubíni“ kopíruje cirkevnoslovanskú predlohu („Честне́йшую херуви́м“). Treba však dodať, že na tomto mieste nie je reč o cnosti a morálnom kredite Božej Matky, hoci aj tento rozmer k Márii z Nazaretu patrí.

Svätý Kosmas nám hovorí o potrebe vzdávania úcty (veneratio) v zmysle najvyššieho (d)ocenenia presahujúceho netelesné nebeské bytosti. Úcta a česť sú jazykové sestry, ale preseknuté mečom sémantiky. Inými slovami, nie sú synonymné. Svätopisec vyzdvihuje osobnosť Božej Matky a dielo jej výnimočného materstva nad anjelské chóry, latinský gerundívny kľúč „venerandam magis Cherubim“, teda „ktorá má byť väčšmi uctievaná“, „ktorá je hodná väčšej úcty, než cherubíni“, dokonale pasuje do teologickej zámky.

Pôvodný názov hymnu Axion etymologicky vychádza z gréckeho αξία (hodnota, ocenenie, estimácia, cena). Namiesto venerandam si teoreticky možno predstaviť ďalšie akuzatívy gerundíva honorandam, či dokonca „existimandam (od existimare) magis Cherubim“, (ktorá má byť oceňovaná, cenená, docenená, pokladaná za viac, než anjelské stvorenia).

V slovenčine, ktorá nepozná gerundívum, pôsobí navrhovaná formulácia „úctyhodnejšia si ako cherubíni“ teologicky lucídnejšie, než aktuálna varianta „čestnejšia si.“ Veľkosť Márie sa do slov nezmestí, tak, ako sa nezmestí svetlo slnka do jedinej žiarovky.

„Nu pricep, Curată, nici îngerii, nici oameni, Maică şi Fecioară, ce în tine s-a săvârşit.“ Sú to slová jedného z rumunských mariánskych hymnov (stichiry z katabázy zo sviatku Stretnutia Pána so Simeonom) a znamenajú: „Nemôžu pochopiť (nerozumejú), Prečistá Matka a Panna, ani anjeli, ani ľudia, čo sa v tebe uskutočnilo (zavŕšilo).“

Panna Mária je prameňom úcty a supernaturálnej cnosti vďaka jej pôrodu, ktorého sa pazúr hriechu nedotkol, ako nám vysvetľuje svätý palestínsky biskup Kosmas v záverečných veršoch („incorrupte“, prípadne „sine corruptione Deum Verbum parientem“). Mauricio Gordillo vo svojej mariológii (Mariologia orientalis, Rím 1954) vhodne prekladá túto časť spojením „absque corruptionis umbra“ („bez tieňa porušenia“).

Nitriansky rímskokatolícky biskup Augustín Roškováni sa narodil na svätého Ambróza 7. decembra 1807 v obci Senné v okrese Michalovce na východnom Slovensku. S byzantsko-slovanskou liturgiou, ktorá zrástla s týmto kútom našej krajiny ako ruka s rukavicou a noha s čižmou, sa budúci prvý muž nitrianskej sedes zoznámil pravdepodobne už v detstve. V roku 1873 publikoval v Budapešti prvý tomus dvanásťzväzkového apologetického diela Beata Virgo Maria in suo conceptu immaculata ex monumentis omnium s(a)eculorum demonstrata.

Význam tohto spisu nemožno hodnotiť bez prihliadnutia na dobovú diskusiu týkajúcu sa legitimity dogmy o nepoškvrnenom počatí Theotokos. Nitriansky hierarcha zhromažďuje na spôsob tomistickej cateny aurey reťaz rôznych patristických, ale aj novovekých citácií ex corpore latinskej literatúry de castitate Deigenitricis, o čistote Bohorodičky.

Ako znie latinský preklad byzantského Axionu, ktorý ukrývajú stránky knihy nitrianskeho biskupa? Čo nám odhalia prekvapenia z parížskej knižnice a kedy sa naše ústa zmenia na vojenský prápor? Druhá časť esejistických meditácií nad latinskými variantami gréckeho velebenia Bohorodičky bude niťou, ktorá nás dovedie až k svätému Bellarminovi.

dokončenie v II. časti

PDF (formát pre tlač)