Boh je ten, ktorého hľadáme
Abp. Fulton J. Sheen
3. marca 2020
Cirkev
Mala by kačica plávací inštinkt, keby nebolo vody? Plakalo by dieťa od hladu, keby nejestvovalo jedlo? Boli by oči, keby nebolo krásy, na ktorú sa možno dívať? Existovali by uši, keby nebolo harmónie zvukov, ktoré je možné počuť? A mal by si hlad po nekonečnom živote, dokonalej pravde a extatickej láske, keby neexistoval dokonalý Život, dokonalá Pravda a dokonalá Láska?
Inými slovami, bol si stvorený pre Boha. Nič,
čo nie je nekonečné, ťa nemôže uspokojiť. Ba chcieť, aby si sa uspokojil s čímsi
menším, by znamenalo zničenie tvojej prirodzenosti. Rovnako ako veľké lode po
spustení na vodu iba s ťažkosťou balansujú na plytčine, tak aj ty si
nespokojný, keď si obmedzený v priestore a čase, pretože pokoj získaš iba
na oceáne nekonečna.
Mohlo by sa zdať, že tvoja myseľ by sa aj uspokojila s jedným listom, stromom alebo jedinou kvetinou, no nikdy nepovie „dosť!“. Tvoja túžba po láske nebude nikdy uspokojená. Celá milostná poézia je plačom, stonaním a vzlykaním. Čím je láska čistejšia, tým viac žobroní; čím viac sa vznáša nad zemou, tým viac narieka. Ak jasot a nadšenie preruší toto žobranie, je to len na okamih a potom opäť padne do hlbín túžob. Dobre, že zem napĺňaš piesňami o túžbe srdca, pretože si bol stvorený pre lásku.
Nijaká pozemská krása ťa nenasýti – keď aj zmizne spred očí, oživíš ju a vo svojej fantázii ju učiníš ešte krajšou. Dokonca aj keby si oslepol, v mysli budeš ustavične vytvárať túto krásu bez vád, obmedzení i tieňa. Kde možno nájsť tento ideál krásy? Nie je všetok pozemský pôvab a čaro tieňom čohosi nekonečne väčšieho? Niet divu, že Vergílius chcel spáliť „Eneidu“ a Fidias hodil dláto do ohňa. Čím bližšie sa dostávali ku kráse, tým väčšmi cítili, akoby sa od nej vzďaľovali – dokonalú krásu nemožno nájsť v čase, ale v nekonečne.
Napriek tvojim snahám nájsť svoje ideály tu na Zemi, mučí ťa nekonečno. Nádhera zapadajúceho slnka je ako „hostia v zlatej monštrancii západu“, vánok jarného vetra, božská čistota na tvári Madony, všetko to človeka napĺňa nostalgiou a túžbou po ešte väčšej nádhere. […]
Boh je ten, ktorého hľadáme. Si nešťastný nie preto, že sa ti nedarí, že nemáš vysokú pozíciu, nie si slávny, alebo že ti chýba dostatočná dávka vitamínov, čiže niečo, čo je mimo teba, ale pre nedostatok, ktorý je v tebe samom. Svoju dušu nemôžeš nasýtiť strukmi! Keby slnko vedelo rozprávať, povedalo by, že je šťastné vtedy, keď svieti. Ak by ceruzka vedela rozprávať, povedala by, že je šťastná, keď píše – keďže pre tento účel bola vytvorená. Ty si bol stvorený pre dokonalé šťastie. Toto je tvoj cieľ. Niet divu, že všetko, v čom je primálo Boha, ti prináša rozčarovanie.
Všimol si si – keď si uvedomíš, že si bol stvorený pre Dokonalé Šťastie –, že svetské radosti budú pre teba oveľa menším rozčarovaním? Keď si uvedomíš, že Boh je tvojím cieľom, nebudeš sklamaný, pretože nevkladáš svoju nádej do materiálnych vecí. Nebudeš hľadať najvyššiu radosť tam, kde možno nájsť iba biedne potešenie.
Začneš chápať, že priateľstvo, radosti
manželstva, vzrušenie z toho, že človek niečo vlastní, súmrak a večerná
hviezda, majstrovské diela umenia a hudby, všetko zlato a striebro sveta,
všetko pohodlie života – to všetko je Boží dar. Tieto dary On rozptýlil po
ceste života, aby si si neustále uvedomoval, že keď sú ony také krásne, aká
musí byť skutočná Krása! Učinil ich mostami, ktoré treba prekročiť, aby si sa s
Ním stretol. Keď sa tešíš dobrým stránkam života, mal by si povedať: „Ak iskra
ľudskej lásky je taká jasná, aký musí byť Plameň!“
Fulton J. Sheen, Úvod do náboženstva, Fundacja św. Grzegorza Wielkiego, Kraków 2014, s. 17-18, 20.
