Architektúra sa prihovára svojím vlastným jazykom. Rozhovor s historikom umenia o chrámoch
Roman Motoła
15. novembra 2020
Cirkev
Rozhovory
Architektúra má svoj jazyk.Preto by mala pôsobiť tak, aby človek vstupujúci do chrámu sa v ňom hneď zorientoval, čiže aby vycítil, že toto miesto je nejakým spôsobom výnimočné – pripomína doktor Filip M. Muszyński, historik umenia, v rozhovore s Romanom Motołom.
Ako hodnotíte architektúru po II. vatikánskom koncile, ktorý bol akýmsi zlomom pre mnohé zmeny v Cirkvi?
V tomto období máme do činenia s niekoľkými javmi: odklon od tradície, experimentovanie pri hľadaní nových foriem výrazu a umeleckých prostriedkov, ako aj odpútanie sa od tradičných formálnych riešení. Ide o interiér kostola, umiestnenie oltára, svätostánku či lode; o rozdelenie na presbytérium a loď, čiže miesto, kde sa zhromažďujú veriaci. Po koncile sa to všetko akosi znejasnilo. Pokusy o experimentovanie s architektúrou boli viditeľné už predtým, ale v období, o ktorom hovoríme, dalo by sa povedať, že sa začali realizovať.
Máme do činenia s dvomi typmi zmien. Po prvé, so zmenami formálnymi, ktoré sa týkajú tvaru svätýň a organizácie interiéru. Po druhé, so zmenami štýlu, v rámci ktorých sa objavuje iná estetika. Štylistické inovácie sa objavili na začiatku 20. storočia v duchu architektonického modernizmu, v ktorom šlo okrem iného aj o zjednodušenie formy. Napríklad v 20. rokoch minulého storočia sa kostoly stavali v modernistickom štýle, ale zároveň boli aj veľmi tradičné, ak vezmeme do úvahy ich dispozičné riešenie a vnútorné usporiadanie.
Zmeny v usporiadaní kostolov sa však objavili vo väčšom rozsahu až po liturgickej reforme.
Tu však treba upozorniť na nutnosť rozlišovať medzi modernizmom v architektúre a v teológii, pretože ide o dva samostatné javy. Prvý označuje štýl jednoduchej formy bez ozdôb a exponujúci materiály (tehla, betón, sklo, železo). Druhý je názor odsúdený pápežmi, že náuka Cirkvi nepochádza od Boha, ale vyplýva z historických okolností, a preto by mala podliehať zmenám a prispôsobovať sa svetu.
Ako sa prejavovali hlavné inovácie zavádzané v chrámoch?
V znejasnení delenia na loď a presbytérium, teda na miesto určené pre veriacich a pre duchovných. Svätostánok preniesli „nevedno kam“. Ocitol sa buď na boku, alebo v bočnej kaplnke, alebo bol ponechaný na dovtedajšom mieste. Tu prichádzame k najviditeľnejšej zmene týkajúcej sa práve oltára. Benedikt XVI. v knihe Duch liturgie píše o predstave posunúť ho bližšie k veriacim, ktorí by ho mali akoby „obklopiť“ spolu s kňazom. Táto predstava v nijakom prípade nevyplýva z liturgie, ani z historických predpokladov. Ak sa dnes pozrieme na správanie kňazov prichádzajúcich sláviť svätú omšu, všimneme si, že niektorí kľakajú pred svätostánkom chrbtom k oltáru, iní idú dopredu a kľakajú smerom k oltáru a súčasne k svätostánku, ďalší si kľakajú pred oltárom, ale chrbtom k miestu, v ktorom sa prechováva Najsvätejšia sviatosť.
Po liturgickej reforme sme však prestali používať kazateľnicu, hoci II. vatikánsky koncil hovorí, že treba dať väčšiu váhu Božiemu slovu. Je to divné, pretože kazateľnica je predsa dokonalým miestom na ohlasovanie evanjelia. V starých kostoloch sa však prestala využívať a v nových už väčšinou chýba.
Zanechali na sakrálnej architektúre v poslednom polstoročí stopy aj iné prúdy, okrem modernizmu?
Je ťažké klasifikovať javy posledných rokov z dôvodu krátkej časovej perspektívy. V tejto oblasti sa prakticky stále deje niečo nové. To, čo sa dnes deje v tejto sfére, najčastejšie označujeme ako postmodernizmus. Zatiaľ čo sa modernizmus snažil zbaviť najrôznejších detailov a ozdôb v prospech jednoduchých foriem a transparentnosti, použitia betónu, tehál, skla, v súčasnosti dominantný postmodernizmus charakterizujú pokusy spojiť modernistickú estetiku s obratmi k tradícii.
Tradičné formy sa často používajú neobratným či nevhodným spôsobom, takže celkový efekt je z hľadiska estetiky veľmi vzdialený od ideálu. Napríklad vo Vroclave majú kostoly so strohou architektúrou, ale s tradičnými ozdobami, ktoré tam presadili farári. Napríklad niekto tak postavil čosi v štýle starého oltára so stĺpikmi. Nejde však o oltár, pretože ten bol posunutý smerom k veriacim a do stredu chrámu.
Bazilika v poľskej obci Licheń je príkladom budovy, ktorá má nadväzovať na tradičnú architektúru, ale robí to nesúvisle a nevyrovnane. Podobne je to s kombinovaním geometrických foriem s formami tradičnými v prípade sanktuária Panny Márie Hviezdy evanjelizácie v Toruni alebo novej baziliky v Łagiewnikach. Dá sa povedať, že vo všeobecnosti máme do činenia s chaosom.
Ako by sa mala formovať vzájomná závislosť medzi liturgiou a architektúrou našich chrámov?Ako je to v skutočnosti?
Keď hovoríme o vplyve liturgie na architektúru, mohli by sme sa vrátiť do starozákonných čias a pozrieť sa, ako vyzeral Jeruzalemský chrám. Pozostával z troch oblastí. Jednou z nich bolo miesto zvané Svätyňa svätých, kde sa nachádzala Archa zmluvy, kde bola Božia prítomnosť a kde veľkňaz vykonával obrad zmierenia. Potom to bola svätyňa s kadidlovým oltárom, chlebom a sedemramenným svietnikom. Vstup mali povolený iba kňazi a liturgická služba. Nakoniec máme chrámové nádvorie, oltár celopalu a miesto, kde sa zhromažďujú veriaci.
Uvedené tri zóny majú vplyv na formovanie architektúry katolíckeho chrámu. Cirkev je dedičom svätyne – obetného miesta – i synagógy, kde sa veriaci stretávajú pri modlitbe. V Cirkvi je neustále sprítomňovaná rovnaká obeta Ježiša Krista na kríži, dovŕšenie všetkých obiet Starého zákona. Katolícky chrám má taktiež tri zóny. Je to svätostánok, miesto Božej prítomnosti; svätyňa alebo presbytérium, do ktorého vstupujú iba kňazi a liturgická služba; nakoniec ekvivalent nádvoria, teda oblasti, kde sa ľudia zhromažďujú. Takže liturgia nie je nejaká náhodná zvyklosť. Rozvíjala sa v priebehu dlhých rokov a mala veľký vplyv na sakrálnu architektúru. Otázka liturgie je veľmi delikátna, nemôžeme si dovoliť pri nej slobodne improvizovať a experimentovať.
II. vatikánsky koncil však v tejto veci určitým spôsobom experimentoval…
Konštitúcia Sacrosanctum concilium II. vatikánskeho koncilu hovorí, že liturgiu treba prispôsobiť potrebám našich čias. Nehovorí však o radikálnych inováciách, ku ktorým de facto došlo. Napríklad zdôrazňuje, že hlavným jazykom by mala zostať latinčina, a vôbec nespomína zmenu úpravy oltára.
To, k čomu neskôr došlo po zavedení liturgickej reformy, je čosi úplne iné. Otvorilo to cestu veľmi rozdielnym interpretáciám. Obmedzilo to niektoré striktne definované gestá, ale ponechalo veľa priestoru pre ľubovôľu. Umožnilo aj architektom, ktorí projektovali kostoly, experimentovať a začali viac-menej ľubovoľne interpretovať katolícku liturgiu.
Pri experimentovaní badať isté zahmlievanie významov. Architektúra má svoj vlastný jazyk. Preto by mala pôsobiť tak, aby človek vstupujúci do chrámu sa v ňom hneď zorientoval, čiže aby vycítil, že toto miesto je nejakým spôsobom výnimočné. Keď sa pozrieme na gotické katedrály, môžeme vidieť ich axiálne usporiadanie prebiehajúce pozdĺž stavby smerom k oltáru. Keď sa pozrieme na barokovú stavbu, všetko sa tam koncentruje na oltár a svätostánok. V súčasnosti však máme do činenia s chaosom, s narušením poriadku. Vchádzame do kostola a často nevieme, kde máme pokľaknúť, kde je svätostánok. Každý architekt môže takmer ľubovoľne uplatniť svoju vlastnú predstavu sakrálneho priestoru. Veriaci sa v týchto moderných kostoloch môžu cítiť stratení, dezorientovaní.
Na podobu kostolov majú vplyv, alebo by mali mať aspoň ich farári a biskupi. Ako hodnotíte „architektonické povedomie“ duchovenstva?
To je ťažká otázka. Myslím si, že je to rôzne. Časť duchovenstva si možno neuvedomuje, ako je tento priestor formovaný. Existujú zbožní kňazi, ktorí sa v architektúre nevyznajú a nemajú pocit, že to všetko má určitý poriadok.
Samostatným problémom je zľahčovanie vzťahov, ktoré by mali vytvárať formu a výzdobu našich chrámov. Áno, sakrálna architektúra nie je to najdôležitejšie, avšak stále je dôležitá. Pritom kňazi neraz vôbec nevenujú pozornosť estetike, napríklad vystavia gýčovitú figúrku, ktorá má predstavovať Preblahoslavenú Pannu Máriu. Veď si len pozrite sortiment obchodov s devocionáliami! Treba upozorňovať, že vyššie uvedená koncilová konštitúcia o liturgii jasne hovorí, že nie je dovolené umiestňovať v kostoloch umelecky nekvalitné predmety.
Farári sa neraz snažia zaplniť betónový priestor škaredého kostola, aby to celé vyzeralo trochu príťažlivejšie, či možno katolíckejšie… Často to však robia nekvalifikovane. Napríklad dajú stĺpy s nesprávnymi proporciami, niečo pozlátia, a už si myslia, že je to pekné. Kostoly sa napĺňajú „malou architektúrou“, ktorá údajne nadväzuje na tradíciu, ale z estetického hľadiska je jednoducho slabá.
Čiastočne je to všetko spôsobené nedostatkom poznania, a tiež možno nedostatkom vhodných architektov. Našťastie nevidíme supermodernistické tendencie v ideovom zmysle v podobe napríklad interiérov zbavených náboženských symbolov. Dochádza skôr k posunu smerom k tradícii, čo znamená, že niektoré nové kostoly skutočne vyzerajú ako kostoly, ale väčšinou sú nedotiahnuté a nekonzistentné. Svedčí o tom napríklad voľné umiestnenie oltára, ako aj kríža, ktorý by mal byť v strede oltára a priťahovať pozornosť veriacich. V minulosti boli kostoly orientované na východ, na Slnko symbolizujúce Krista. Od čias baroka sa od tejto praxe z rôznych dôvodov viac-menej upúšťalo, duchovná orientácia sa však zachovala, keďže tu už bol svätostánok s Najsvätejšou sviatosťou a v strede oltára alebo nad svätostánkom bol kríž.
Dnes je táto orientácia už minulosťou. Kňaz i veriaci sú obrátení v opačných smeroch. Ich postoj však nie je vyjadrením idey obklopenia stola, ktoré údajne súvisí so zmenou postavenia oltára. Na jednej strane stojí osamotený kňaz, na strane druhej zástup ľudí.
Má toto narušenie orientácie a usporiadania chrámu z dlhodobého hľadiska za následok desakralizáciu chrámového priestoru?
Áno, ako som už spomínal, architektúra sa prihovára, vysiela signály ľuďom, nielen tým, ktorí majú vzdelanie v teológii a liturgii. Podvedome jeho posolstvo dostávajú aj ľudia, ktorí sa v týchto veciach, podobne ako v architektúre, nevyznajú. Predstavte si napríklad barokový kostol, v ktorom všetku pozornosť upútava oltár. Postavy svätých naťahujú ruky k oltáru a anjeli sa klaňajú týmto smerom. Celá táto baroková „pompézna“ nádhera je orientovaná jedným smerom. A keď je oltár zrazu inde, medzi presbytériom a loďou, všetky tieto postavy sa dívajú iným smerom. Je ťažké v tom nájsť zmysel a poriadok. Matka alebo otec povedia dieťaťu: Pozri sa na oltár, a pritom anjelik alebo niektorý svätý ukazuje inam. Máme teda do činenia so značným zmätkom.
Pri vstupe do moderného kostola, v ktorom je svätostánok oddelený od oltára a často presunutý na miesto, ktoré treba hľadať (kríž je umiestnený niekde na boku), môže človek nadobudnúť dojem, že tu nie je nič dôležité, pretože často už v prvej chvíli nevieme, kde treba pokľaknúť. Keď interiér pripomína prednáškovú sálu, máme pocit, že po skončení omše tam môžeme voľne rozprávať ako napríklad po prednáške – na rozdiel od tradične koncipovaného chrámu, kde vieme, že ticho je povinné.
© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z partnerského webu PCH24.
Prosíme Vás o PODPORU! Aj vďaka Vám môže Christianitas napredovať a zvyšovať periodicitu článkov, obraňovať Vieru a hodnoty kresťanskej civilizácie.
Bankové spojenie: SK7765000000000020594299
