Aeterna vetustas. Niekoľko poznámok o heréze archeologizmu

Lucia Laudoniu
3. marca 2025   Cirkev   Komentár

Román Američana Raya Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita má v pomyselnom rodnom liste zapísaný rok 1953, no jeho posolstvo je dnes aktuálnejšie, než kedykoľvek predtým. Otvára dvere do dystopického sveta, v ktorom sú písomné pramene zakázané. Na ohnivej hranici hlúposti zhorel okrem kníh aj zdravý rozum.

Inkarnácia jazyka podľa Bradburyho

Ako ochrániť literárnu tradíciu v postapokalyptickom svete, v ktorom je písané slovo minulosťou? Dá sa to vôbec? Bradbury nám na stránkach svojho románu predstavuje „ľudí knihy“ („book people“). Ich svätou povinnosťou je nosiť v pamäti texty celých kníh, aby z nich nezmizla ani čiarka.

Texaský filozof rumunského pôvodu Costică Brădăţan považuje Bradburyho ľudí knihy za živý papier, stvorený namiesto celulózy z ľudských buniek. Vidí v nich „žijúce texty“ („living texts“), dokonca ich nazýva „inkarnovaným jazykom“ („language incarnated“). Ich telá sú ako listy papiera, na ktorých je za normálnych okolností vytlačená kniha.

Konzervatívne zmýšľajúci katolík sa pri čítaní Brădăţanových marginálií o slávnom utopickom románe neubráni pocitu, že autorov princíp živých ľudských kníh až príliš dobre korešponduje s mechanizmami odovzdávania katolíckej tradície.

Sme pozvaní stať sa svätou knihou z mäsa a kostí, do ktorej Boh zapíše sine mixtione divisioneque celú skúsenosť Cirkvi, pretože človek je – slovami svätého Augustína – capax Dei.

Tradícia v učení vladyku Hučka

„Zlato je zlatom vždy, za každých dôb, za každých okolností, aj keď jeho cena sa môže meniť,“ pripomína autor monografie Chápanie pojmu tradícia a východná sviatostná prax, nedávno zosnulý gréckokatolícky vladyka Ladislav Hučko (kniha vyšla vo vlastnom náklade autora v roku 2019). Zo zlata môžeme vytvárať nové a krásne šperky, ale jeho fyzikálna podstata zostáva nemenná – immutabilis.

Nemenej zaujímavé sú aj ďalšie vladykove úvahy o veľkom dare tradície: „Aby sa skutočne mohlo hovoriť o tradícii, treba, aby sa minulosť chápala ako zmysel prítomnosti, teda, aby tam nebola pretrhnutá spojitosť v spoločenskom čase, aby sa minulosť nezdala ako čosi prekonané.“

Pristavme sa pri Hučkovej formulácii „minulosť ako zmysel prítomnosti“. Dá sa to vyjadriť aj inak – scilicet – prítomnosť nesmie byť hrobárkou minulosti. Keď prítomnosť pochová minulosť, v ktorej tradícia dýchala a rástla, ontologicky pochová aj samu seba.

Tradícia je podľa slov otca Ladislava Hučka akýmsi duchovným tmelom, ktorý zabraňuje schizmám a herézam: „Kto tradíciu odmieta, ten sa oddelí a potom aj sám ďalej štiepi.“ Tradícia teda aktívne vytvára jednotu Cirkvi a – tautologicky vzaté – z jednoty Cirkvi sa rodí a vytvára tradícia. Čím by bolo semeno viery bez pôdy tradície?

Ideológia liturgického archeologizmu je s uvedenými princípmi v rozpore ontologicky aj gnozeologicky. Archeologizmus si vyberá len časť celku, je partitívny. Ex hoc apparet: pravdivosť a sila tradičných obradov, byzantských i latinských, nespočíva v tom, že sú staré, ale v tom, že dokonale vyjadrujú integrálnu – úplnú a celistvú – kresťanskú vieru.

Archeológia verzus archeologizmus

Keď Svätý Otec Pius XII. vo svojej encyklike Mediator Dei z roku 1947 varoval kresťanský svet pred pokušením liturgického archeologizmu, mnohí sa pýtali, čo tento archeologizmus vlastne znamená a aké sú jeho hranice. Túto otázku si kladie aj americký katolícky historik a teológ dejín Phillip Campbell, autor článku Čo znamená archeologizmus? (What is Archaeologism?), ktorý je dostupný na platforme Unamsanctamcatholicam.com.

Priblížme si hlavné myšlienky Campbellovho príspevku a pokúsme sa definovať, prečo je neadekvátny liturgický archeologizmus latentnou ekleziologickou a pneumatologickou herézou. Aké sú jeho slabiny a v čom sa líši od duchovne bohatého katolíckeho tradicionalistického hnutia?

Ad primum, archeologizmus nie je archeológia. Je to paródia na archeológiu v podobnom zmysle, v akom je schematický sofizmus paródiou filozofie. Pod pláštikom záujmu o dejiny našu minulosť vlastne popiera. Archeológia a archeologizmus nie sú súrodenci, iba falsi amici.

Liturgický archeologizmus odsúdený Piom XII. je do značnej miery výsledkom neuváženej aplikácie metodologických postupov archeológie na teológiu. Avšak, archeológia a teológia sú vedy s odlišným predmetom poznania a s odlišným metodologickým registrom, ktoré sa nemôžu mechanicky zamieňať.

Omyl prvý – liturgický darwinizmus

Podstatou liturgického archeologizmu je imitácia, emulácia a simulácia. Napodobňovanie (domnelých) praktík Cirkvi apoštolov a mučeníkov namiesto živej kontemplácie pravdy, ktorá mala a má potenciál prejaviť sa v každom čase. Kristova pravda sa však esenciálne prejavuje tak, že nikdy nepopiera samu seba.

Campbell sa pristavuje pri myšlienke Pia XII., že „nie je múdre ani chvályhodné, aby sme všetko redukovali všetkými možnými spôsobmi na starovek. Človek by zišiel z priamej cesty, keby si prial, aby bol oltár obnovený do jeho primitívneho tvaru stola.“ Súhlasil by pápež Pius XII. s pokoncilovým liturgickým vývojom, keď sám varoval Cirkev pred neuváženým príklonom ku koncepcii oltárneho stola?

Kardinálnou chybou v uvažovaní stúpencov liturgického archeologizmu je, že dali znamienko rovnosti medzi jednoduchosť a prázdnotu. Novodobé obrazoborectvo (ničenie oltárov, sôch a dokonca aj relikvií) obliekli do pláštika aggiornamenta a duchovnej chudoby a jednoduchosť si zamieňali s primitivizmom.

Systematické štúdium pamiatok grécko-rímskej antiky však ukazuje, že ranokresťanské umenie (ktoré vyrástlo aj na grécko-rímskych základoch) nebolo zďaleka také simplexné a prosté, ako si predstavovali apologéti liturgického archeologizmu. Stačí sa pozrieť na opulentné, geometricky prepracované rímske a helenistické mozaiky v ranokresťanských chrámoch.

Koncepcia antiqua simplicitas je kresťanskej liturgii cudzia. Najstaršie liturgické formuláre sa naopak vyznačujú vysokou mierou komplexity (za zmienku stojí napríklad Liturgia svätého Jakuba známa vo východných kresťanských komunitách).

Tragédiou liturgických inovátorov bol najmä fakt, že žili v zajatí idylických predstáv o jednoduchosti primordiálnych foriem kresťanstva, z ktorých sa progrediente tempore vyvinuli zložitejšie štruktúry, a tento liturgický darwinizmus vyhlásili za akýsi svätý grál liturgiky.

Omyl druhý – najstaršie je najlepšie

Pokiaľ by platila téza „archeologistov“ (zámerne nepíšeme archeológov, aby sme odlíšili deviatívny archeologizmus od archeológie, ktorá je legitímnou vedou), že „najstaršie je najlepšie“, potom by ad absurdum malo platiť, že človek je najzrelší a najvyspelejší, keď je batoľaťom.

Analogicky by sme mohli povedať, že homo humanus bude najdokonalejší, keď sa stane starcom. Borovský k tomu výstižne dodáva, že „keby staroba naozaj dávala múdrosť, suchý peň by bol najväčším mudrcom“.

Do rovnakej gnómickej kategórie patrí obľúbený výrok, že keby podstatou kresťanského pôstu bolo iba vyhýbanie sa mäsu, najväčšími svätcami by boli kravy.

Duchovná zrelosť nie je spaciotemporálny, teda časopriestorový fenomén. Človek nie je dokonale zrelým vtedy, keď dosiahne alebo nedosiahne určitý vek, ale vtedy, keď je naplnený Duchom Svätým, keď v ňom zažiari imago Christi, a keď tento obraz rozvíja a podľa neho aj žije. To isté platí pre Cirkev: dokonalá je vtedy, keď má plnosť darov Ducha Svätého a počúva jeho hlas.

Omyl tretí – liturgia podlieha radikálnym zmenám

Pius XII. – ako pripomína Campbell – pripúšťa „dozrievanie liturgie a jej akomodáciu časným potrebám“, ale – a to je treba zdôrazniť – iba za predpokladu, „že bude zachovaná celistvosť náuky“.

To samo osebe implikuje skutočnosť, že také adaptácie a inovácie (aj pod rúškom návratu k patristickej dobe), ktoré narúšajú a ohrozujú dogmatickú stabilitu kresťanskej doktríny, evanjeliovej zvesti vlastne škodia.

Pozerať sa na liturgiu ako na farmaceutický produkt s presne stanoveným dátumom exspirácie (lat. exspiratio – vydýchnutie) je duchovne riskantné. Liturgia nemá dátum spotreby, nepodlieha času a móde. Je to nebeský liek bez kontraindikácií, ktorý lieči stále, semper et ubique. Musia však zostať zachované všetky jej teologické zložky, a to v správnom pomere.

Liturgické formuláre predchádzajúcich storočí sú dokonalé nie preto, že sú staré, ale preto, že zachovávajú plenitudo fidei. Zabúda sa na to, že autentické kresťanské obrady sú vždy dogmatické. Dogmatickosť je vlastnosť všetkých tradičných liturgií Východu a Západu. Tá istá pravda viery, ktorá je v litere dogmy vyjadrená slovom, je v obrade okrem slova definovaná aj gestom a úkonom.

Modifikácia liturgického aktu je mysliteľná len do tej miery, aby sa spolu so zmenou gesta a úkonu nezmenila aj dogma. Byzantský Východ bol voči radikálnym zásahom do svojej liturgie imúnny práve preto, že si bol vedomý hlbokej ontologickej väzby medzi bohoslužbou a dogmou. Západná téza lex orandi – lex credendi sa v byzantskom prostredí chápala predovšetkým ako lex credendi – lex celebrandi.

Liturgický archeologizmus ako heréza

Phillip Campbell je toho názoru, že archeologizmus v liturgickom hnutí „nebol ani tak herézou, ako skôr módnou vlnou“. S týmto tvrdením si dovolíme polemizovať. Liturgický archeologizmus nesie znaky ekleziologickej a pneumatologickej herézy.

Prečo je tomu tak? Campbell správne poznamenáva, že ideológia archeologizmu „oslabuje proces pôsobenia Ducha Svätého v Cirkvi,“ akoby Paraklétos dokonale pracoval len medzi apoštolmi a potom Cirkev opustil. Takéto uvažovanie je z pneumatologického hľadiska veľmi problematické, pretože nihilizuje postavenie tretej Božej Osoby v dejinách Božieho ľudu.

„Keďže ciele Cirkvi sú nadprirodzené – spása a posvätenie duše – každý legitímny vývoj prispieva k tomuto cieľu (posvätenia a spásy),“ píše americký teológ. Čo je a čo nie je legitímny vývoj, pozná sa po ovocí.

Ďalším nebezpečenstvom archeologizmu je pohľad na mystické telo Kristovo ako na „artefakt, ktorý je potrebné očistiť od neskorších znečistení a nánosov“, tvrdí citovaný autor. Dodávame, že Cirkev sa v mentálnej klietke „archeologistov“ podobá na sviečku, ktorej svetlo najjasnejšie svietilo na počiatku a teraz dohára. To je v rozpore s Pánovým prísľubom, že brány pekelné ju nepremôžu: et portae inferi non praevalebunt eam.

Ruský teológ Florovskij prišiel so zaujímavou myšlienkou: „Odvolávať sa na archaické zvyklosti (bez pravej viery, pozn. naša) je znakom väčšiny heréz.“ K domnelým ideálom prvotnej Cirkvi sa vracali bogomili, katari a mnohí ďalší. Úcta k starobylosti je sine ulla dubitatione cnosť, ale preceňovanie, exagerácia starobylosti (alebo skôr falošnej predstavy o nej!) je slepou uličkou.

Dobrý úmysel?

Počiatočný dobrý úmysel – pokiaľ u liturgických „antikvárnikov“ a pokoncilových búračov stredovekých mýtov skutočne bol – ešte negarantuje, že nejaké hnutie bude imúnne voči herézam. Známy katolícky bonmot hovorí, že cesta do Pekla je dláždená dobrými úmyslami.

Duchovná imunita voči herézam sa rodí z úprimnej vernosti celej Tradícii, nie iba jednej jej časti. Charizmou Cirkvi je dogmatická stabilita. Obrady, ktoré sa Deo auxiliante sformovali v pozemskom čase Cirkvi, sú jej dogmatickými stĺpmi. Obrad teda nie je experimentálnym plátnom storočia, na ktoré si každý môže namaľovať to, čo chce.

In ultimis pripojme k našim úvahám ešte jednu Campbellovu analógiu: „Odpílenie zdravých koreňov neprináša stromu úžitok a pre strom Cirkvi je bolestné! Píliť sa majú len odumreté konáre.“ Bola rímska liturgia vari odumretá, keď sa pristúpilo k reforme, alebo sa zaťalo do živého? Haec est quaestio!

Zdá sa, že ideológia cirkevného archeologizmu a modernizmu predstavuje dve strany jedinej obohratej gramoplatne. Liturgický archeologizmus a modernizmus sa líšia len opačnými znamienkami minulosti a budúcnosti. Archeologizmus posúva Cirkev príliš dozadu, modernizmus príliš dopredu. Aurea via media je tam, kde je Duch Svätý.

PDF (formát pre tlač)