Imigrácia v EÚ dosiahla historické maximum: Obohacuje nás oficiálne už 64 miliónov cudzincov. A koľko ich je neoficiálne?

24. apríla 2026   Aktuality   Migračná kríza

Počet imigrantov v Európskej únii dosiahol v roku 2025 historické maximum približne 64 miliónov osôb narodených mimo krajiny, v ktorej teraz žijú. Nezabúdajme však, že toto sú oficiálne čísla. Koľko je imigrantov v skutočnosti, to zrejme nikto netuší, a dokonca ani tí, čo to organizujú.

V porovnaní s rokom 2010, keď ich bolo okolo 40 miliónov, ide o výrazný nárast o viac než 20 miliónov. Len za posledný rok pribudlo približne 2,1 milióna nových migrantov, čo potvrdzuje, že ide o dlhodobý trend, nie jednorazový výkyv spôsobený krízou.

Migrácia nie je rozdelená rovnomerne. Najväčšie počty migrantov sú koncentrované logicky v najbohatších štátoch. Nemecko zostáva hlavnou cieľovou krajinou s takmer 18 miliónmi imigrantov, čo predstavuje viac než pätinu jeho populácie. Významné počty evidujú aj Francúzsko a Španielsko, pričom práve Španielsko zaznamenalo v poslednom období najrýchlejší rast a podieľalo sa približne na tretine celkového prírastku imigrantov v celej EÚ.

Nezabúdajme však, že v daných krajinách už pred migračnou expanziou v roku 2015 zaplavovali ulice a predmestia státisíce prisťahovalcov. Tí sú dnes v štatistikách uvádzaní ako Nemci alebo Francúzi, pretože majú občianstvo. Reálne počty mimoeurópskeho obyvateľstva sú preto katastrofálne vyššie ako uvádzajú štatistiky.

Pri pohľade na relatívne čísla sa však obraz mení. Menšie štáty ako Luxembursko, Malta či Cyprus čelia oveľa vyššiemu podielu imigrantov na populáciu. V Luxembursku tvoria imigranti viac než 50 % (!) obyvateľstva, zatiaľ čo v krajinách ako Poľsko, Slovensko alebo Bulharsko zostáva ich podiel stále pod hranicou 5 %. Tento rozdiel ukazuje, že samotné absolútne čísla neodzrkadľujú skutočný tlak na jednotlivé krajiny.

Migračné prúdy sú zároveň silne koncentrované. V posledných rokoch smerovala takmer polovica všetkých nových príchodov len do dvoch krajín – Nemecka a Španielska. Druhú líniu predstavujú štáty ako Taliansko, Francúzsko, Poľsko a Holandsko, zatiaľ čo ostatné krajiny zaznamenávajú podstatne nižšie počty prichádzajúcich.

Podobná koncentrácia platí aj pre azylové konania. V roku 2025 smerovalo približne 74 % všetkých žiadostí o azyl do štyroch krajín – Španielska, Talianska, Francúzska a Nemecka. Zároveň sa ukazuje, že jednotlivé krajiny prijímajú migrantov z odlišných regiónov. Nemecko eviduje najmä utečencov z konfliktných oblastí ako Afganistan či Sýria, zatiaľ čo Španielsko má silné väzby na Latinskú Ameriku, čo sa odráža v štruktúre žiadateľov.

Rozdelenie utečencov poukazuje na ďalší zásadný rozdiel medzi absolútnou kapacitou a relatívnym zaťažením. Nemecko hostí najväčší počet utečencov v absolútnych číslach, no pri prepočte na obyvateľstvo čelia vyššiemu tlaku menšie štáty, ako Cyprus, Česko alebo Rakúsko. Tento nepomer patrí medzi hlavné zdroje napätia v rámci európskej diskusie o rozdelení zodpovednosti.

Celkový obraz ukazuje, že migrácia v Európe nie je jednotný fenomén, ale komplexný systém, ktorý sa líši podľa regiónu, historických väzieb aj ekonomických podmienok. Zatiaľ čo niektoré krajiny čelia masovým príchodom, iné sú zasiahnuté len minimálne, čo komplikuje vytváranie spoločnej politiky.

Súčasne zaznievajú aj kritické hlasy, podľa ktorých tieto čísla neodzrkadľujú celý rozsah demografických zmien. Štatistiky totiž definujú imigrantov len ako osoby narodené mimo krajiny pobytu, a nezahŕňajú ďalšie generácie, ktoré sa už narodili v EÚ, no často zostávajú súčasťou oddelených komunít.

Európska únia sa tak ocitá v situácii, kde dlhodobý rast imigrácie sprevádzajú krátkodobé výkyvy spôsobené krízami a výrazné rozdiely medzi členskými štátmi. Ak má byť imigračná politika účinná, bude musieť zohľadniť nielen celkové čísla, ale aj nerovnomerné rozdelenie tlaku, rozdielne migračné trasy a reálne kapacity jednotlivých krajín.

Normálny katolík tradičného, teda nie modernistického a progresívneho razenia, sa na tieto fakty samozrejme nepozerá ako na neutrálnu demografiu, ale ako na otázku poriadku, pravdy a spásy duší. Človek je síce stvorený na Boží obraz, no nie každá kultúra a nie každé náboženstvo vedie k tej istej pravde. Milosrdenstvo bez pravdy sa mení na slabosť a pohostinnosť bez rozlišovania na rozklad. Cirkev vždy učila pomáhať núdznym, nikdy však neučila, že sa má pri tom mlčať o Kristovi alebo ustupovať od viery, ktorá je jedinou cestou spásy.

Tradíciu ctiaci katolík sa preto nepýta len na to, koľko ľudí prichádza, ale najmä na to, čo so sebou prinášajú. Aký zákon, aký mrav, aké náboženstvo. Európa, ktorá stratila istotu vo vlastnej viere, dnes otvára dvere bez otázok a tak prestáva byť sama sebou. Lebo tam, kde sa prestane hlásať pravda, nezostane prázdny priestor, ten vždy zaplní niečo iné. A dejiny učia, že civilizácie neumierajú len mečom, ale aj tým, že zabudnú, prečo vlastne vznikli.

Branislav Krasnovský

Zdroj: pch24.pl, rfberlin.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)