O sľube

19. apríla 2026   Cirkev

„Keď urobíš Pánovi, svojmu Bohu, sľub, neodkladaj splniť ho.“
(Dt 23,21)

Istý manželský pár žil už desať rokov vo svornosti a láske, len jedno im chýbalo: potomok. Veď i to najlepšie manželstvo ak je bezdetné, podobá sa pekne zariadenej izbe, ktorá nemá obyvateľa. Manžel nikdy ani slovíčkom nerobil výčitky svojej žene, ale niekedy užialený, bez slova sedával, bolo badať na ňom, že ho nejaká vážna vec trápi. Úbohej manželke sa neraz skoro závisť vkrádala do srdca, keď videla šťastné matky zabávať sa so svojimi dietkami.

Napokon sa rozhodla; sviatočne sa obliekla, išla do chrámu Božieho, kľakla si pred oltár Matky Božej a vo vrúcnej modlitbe požiadala Preblahoslavenú Pannu Máriu, aby jej svojím mocným príhovorom vyprosila Božie požehnanie. Učinila sľub, že ak ju Pán Boh na príhovor Panny Mane obdarí dieťaťom, dokiaľ dieťa dospeje, že sa bude so svojím služobníctvom každú sobotu ruženec modlievať a že kostolu daruje sviatočný ornát.

Neprešli ešte ani dva roky a kostolík zbohatol o jedno utešené omšové rúcho, blažená matka so svojím služobníctvom konala každú sobotu sv. ruženec. Jej sľub neostal bez výsledku. – Tento príklad dosvedčuje, že Boh svoje zaľúbenie nachádza v nábožnom sľube. A už státisíce to isté zakúsili, len iďme na známejšie pútnické miesta, vidíme tam nepočetné množstvo sľubných pamätných vecí. Možno i medzi vami sú takí, ktorí nejaký sľub učinili Bohu. Neurobím teda zbytočnú vec, keď vás o tomto predmete poučím, prednesúc vám pravidlá kresťanského sľubu. Počúvajte!

Čo je sľub? Sľub je Bohu dobrovoľne učinený prísľub, že niečo také Bohu milého učiníme, k čomu inak nie sme povinní.

Celkom iné je niečo predsavzatie a iné je k niečomu sa zaviazať sľubom. Predsavzatím je, že každodenne pôjdem na sv. omšu, ak mi v tom iná pilná práca nebude prekážať. Toto je len dobré predsavzatie, ak ho splním, dobre, ak ho nesplním, i to dobre. Ak sa však sľubom zaviažem, že každý prvý piatok v mesiaci budem chodí na sv. omšu, vtedy by som zhrešil, ak by som nešiel na sv. omšu, lebo to už bol sľub, v ňom sa človek pod ťarchou hriechu zaväzuje k niečomu dobrému.

Práve preto, že zhrešíme, keď sľub nezachováme, dobre si rozvážme, keď sľub chceme urobiť. Tým nehovorím, aby sme si celé týždne hlavu lámali, či máme sľub učiniť alebo nie, ale ako pri dopustení sa nejakého priestupku dosť je odhodlať sa, že spáchame hriech, tak i pri sľube dostatočné je rozhodnúť sa, že sľub učiníme. Ak bol sľub nie dobrovoľne a nie rozvážne učinený, vtedy je neplatný, alebo v opilom stave, alebo keď človek v chorobe z rozum stráca, alebo v nedospelom veku učinený sľub nie je platný, taktiež ak si hrozbou alebo bitkou nútený niečo sľuboval.

Sľub je svätý úkon, preto jedine Bohu máme učiniť sľub. Keď vzdor tomu počujeme, že niekto Panne Márii alebo inému Svätému učinil sľub, to tak treba rozumieť, že Bohu učinil ten sľub, patričného Svätého len za prostredníka, príhovorcu požiadal, aby Pán Boh tým blahosklonnejšie splnil jeho žiadosť, ktorú chce obdržať, ako napríklad kostoly, oltáre stavané Panne Márii a Svätým, hoci veľmi dobre vieme, že chrám, oltár jedine Bohu patrí, ale i to vieme, že Svätým preukázaná úcta sa napokon na Boha vzťahuje.

Rozumie sa samo sebou, že len na zbožnú vec je dovolené učiniť sľub. Nejaký taký sľub, že: dokiaľ tento kňaz je tu, nepôjdem do kostola, alebo dovtedy nebudem jesť ani piť, kým sa nepomstím svojmu nepriateľovi: je nielen neplatný sľub, ale ako zjavné potupenie Boha je to smrteľný hriech. A hoci by tá vec, ktorú sľubujeme, sama o sebe i dobrá bola, ak však nás v tom zlý úmysel viedol, vtedy by bol sľub neplatný, ba hriešny. Napríklad niekto by sľúbil, že dá 10 korún na chlieb sv. Antona, ak sa mu krádež podarí. Ani daromné, hlúpe, poverčivé veci nesmieme sľubovať, napríklad, že na jednej nohe stojac bude prítomný na sv. omši, alebo že na vrchole stromu pomodlí sa ruženec, na deväť kartičiek deväťkrát spíše Otčenáš a deviatim osobám to odošle poštou a tomu podobné hlúpe podobné hlúpe poverčivé sľuby Boj nepotrebuje, lebo ako je písané:

„Boh nemá záľubu v pochabých sľuboch“ (porov. Kaz 5,3). Všeobecné pravidlo je, že predmetom sľubu môže byť každý nábožný skutok, ktorý nie je prikázaný, teda rozličné modlitby, na isté dni určené pôsty, hociktorý skutok milosrdenstva, púte; ba svätí Otcovia tvrdia, že i na niektorý prikázaný skutok môžeme dať sľub, napríklad že v nedeľu sv. omšu nikdy nevynecháme, že dobrovoľne nikdy nebudeme klamať, pravda prestúpenie takéhoto sľubu obťaží človeka dvojnásobným hriechom, lebo ten skutok viaže nás ako príkaz a viaže nás i ako sľub.

Keď teda sľub nás viaže pod ťarchou hriechu, nuž načo je to ešte i takto množiť počet hriechov, mohol by povedať niektorý kresťan, veď i bez sľubu sa môžeme každý deň pomodliť sv. ruženec, i bez sľubu môžeme putovať na niektoré milostivé miesto, načo sa k tomu sľubom zaväzovať?

Nuž, v tom má pravdu ten kresťan, že k spaseniu je dostatočné, keď zachováme prikázania, len v tom sa mýli, ak sa nazdáva, že pred Bohom je rovnaká zásluha konať dobro buď po sľube, alebo bez sľubu. Nuž ja ti to vysvetlím, že pred Bohom je o mnoho väčšia zásluha je konať dobro, keď si to sľúbil, ako konať to bez sľubu, lebo kto zo sľubu koná niečo dobré, ten obetuje Bohu nielen svoj dobrý skutok, ale i svoju slobodnú vôľu, tak ako keby niekto svojmu priateľovi daroval ovocie spolu so stromom, zaiste s tým dal by mu väčší podarúnok, ako keby mu zo stromu len ovocie daroval.

Ale týmto ťa, kresťan, na žiaden pád nechcem nútiť, aby si hocikde a hocikedy skladal sľuby Bohu, radšej si získaj menej zásluh než by si mal uvaliť na seba celé množstvo hriechov porušením sľubu. Koľkokoľvek ráz chcete sľub učiniť, rozpamätajte sa na slová Sv. Písma: „Keď urobíš Pánovi, svojmu Bohu, sľub, neodkladaj splniť ho, lebo Pán, tvoj Boh, ho bude od teba požadovať a keď budeš odkladať, bude sa ti to počítať za hriech.“ (Dt 23,21). O mnoho lepšie je sľub nečiniť, než po sľúbení nedodržať sľub (porov. Kaz 5,3).

Za časov Bela IV., uhorského kráľa, divokí Tatári obrátili niekdajšiu uhorskú krajinu na cintorín. Kráľ Belo so svojou tehotnou manželkou vtedy učinil sľub, že ak Boh zachráni jeho krajinu pred zahynutím, svoje dieťa majúce sa narodiť venuje službe Božej. I narodilo sa im dievčatko, ktoré dostalo meno Margita. Keď toto dievčatko malo 14 rokov, dali jej na vedomie, že ona je za vlasť a kráľovskú rodinu Bohu obetovaná. Sv. Margita s radosťou vzala na vedomie sľub svojich rodičov, veľmi sa radovala, že za svoju vlasť takúto obetu môže priniesť. Jej otec kráľ dal vystaviť na jednom ostrove rieky Dunaj mníšsky kláštor, v ňom sľubom večného panenstva viazaná strávila v ustavičnej službe Božej svoj život.

Ale stalo sa, že mocný český kráľ Přemysl Otakar II. by bol rád dostal za manželku túto krásnu kráľovskú dcéru, i požiadal o jej ruku kráľa Bela; uhorský kráľ, aby si na svoju stranu získal tohoto svojho mocného suseda, vyzval svoju dcéru, aby vystúpila z kláštora a šla za manželku českého kráľa, že jej to Boh odpustí, lebo pokoj krajiny vyžaduje, aby zachoval priateľstvo s týmto mocným kráľom. Dievča hrdinského ducha odpovedala na otcovo naliehanie: „Drahý otče, raz si učinil sľub, aby si zabezpečil Božiu ochranu pre našu krajinu i rodinu a teraz pre pozemsky zisk by si mohol zabudnúť na svoj sľub? Nuž, dávam ti na známosť, že ja nezabudnem nikdy!“ A hrdinské rozhodnutie sv. Margity na dlhé časy zabezpečilo kráľovi Belovi a jeho krajine Božie požehnanie a ochranu Panny Marie.

Kto nezachová svoj sľub, ten spácha hriech. Preto je lepšie nesľubovať, než učiniť sľub a potom ho nesplniť. Keď teda zamýšľate činiť sľub, dobre si rozvážte, či budete v stave ho zachovať. Niektorí kresťania, keď sú v ťažkej chvíli, posľubujú i tie najobtiažnejšie veci, potom by sa ich radi striasli. Vôbec nikdy sa neviažte sľubom na celý svoj život, kto vie, do akých okolností sa dostanete, čo sa vám teraz zdá ľahké, časom sa to môže stať obtiažnym. Dobré je pri sľube i to pripomenúť, že sa zaväzujete len pod ťarchou všedného hriechu. Ale i bez sľubu usilovne konajte, čo je dobré, pravé a spravodlivé, použite každú príležitosť k cvičeniu sa v cnostiach, lebo kto hojne seje, hojne bude i žať. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)