Sv. Tomáš Apoštol nám pripomína, že všetci potrebujeme stretnúť Krista

Branislav Krasnovský
13. apríla 2026   Cirkev

Philip Kosloski a jeho predstavy o katolíckej spiritualite

Na portáli Aleteia som našiel celkom zaujímavý článok s názvom „Thomas reminds us that we all need to encounter Christ“ od amerického teológa Philipa Kosloského, ktorého príspevky si vždy veľmi rád prečítam. Článok v origináli si čitatelia môžu pozrieť tu: https://aleteia.org/2026/04/12/thomas-reminds-us-that-we-all-need-to-encounter-christ/

Ešte skôr než Philipa Kosloského predstavím našim čitateľom, uvediem pár slov o pre mňa najlepšom obraze Sv. Tomáša Apoštola, autorom ktorého je barokový maliar Caravaggio.

Obraz Nevera svätého Tomáša od Caravaggia patrí medzi najvýraznejšie diela barokového maliarstva, v ktorom sa teológia premieňa na vizuálnu drámu. Majster zachytáva okamih, keď Sv. Tomáš Apoštol vkladá prst do rany na Kristovom boku, pričom nejde o idealizovanú scénu, ale o surové a takmer hmatateľné stretnutie s realitou Vzkrieseného. Kristovo telo je zobrazené s fyzickou konkrétnosťou, rana je otvorená a vedenie jeho ruky smeruje Tomášov prst priamo do nej. Svetlo dopadajúce na postavy vytrháva z temnoty len to podstatné – Kristovu tvár, ranu a sústredený výraz Apoštolov – čím zdôrazňuje dramatickú pravdu okamihu: viera tu prechádza cez dotyk, cez zmyslové potvrdenie, no zároveň je konfrontovaná s výčitkou, že bez neho nedokázala obstáť.

Caravaggio týmto obrazom neoslavuje pochybnosť, ale odhaľuje jej napätie a hranice. Tomáš nie je triumfujúcim hľadačom pravdy, ale človekom, ktorý potrebuje dôkaz, zatiaľ čo Kristus sa k nemu skláňa s trpezlivou, no zároveň tichou výčitkou. Apoštoli okolo neho sa nakláňajú bližšie, akoby aj oni boli vtiahnutí do tohto aktu skúmania, čím sa divák stáva súčasťou scény a je nútený položiť si tú istú otázku viery.

Barokový charakter diela spočíva práve v tomto napätí medzi viditeľným a neviditeľným: Kristus je skutočne prítomný, jeho telo je reálne, no pravé poznanie presahuje samotný dotyk. Obraz tak nie je len ilustráciou evanjeliovej epizódy, ale vizuálnou meditáciou o viere, ktorá má byť pevná aj bez potreby neustáleho dôkazu, a ktorá napriek ľudskej slabosti smeruje k vyznaniu: „Pán môj a Boh môj.“

Kto je Philip Kosloski

No a teraz, po obligátnom krátkom úvode sa môžeme vrátiť k Philippovi Koslovskemu. Ide o amerického katolíckeho autora a publicistu, ktorý sa venuje popularizácii katolíckej spirituality. Vyštudoval filozofiu a teológiu a vo svojich textoch sa zameriava predovšetkým na modlitbu, život svätcov a praktické prežívanie viery v každodennom živote. Okrem prispievania na portál Aleteia píše aj do médií ako National Catholic Register či Catholic Herald a vystupuje v katolíckych rozhlasových formátoch. Jeho štýl je jednoduchý, prístupný a pastoračne orientovaný, pričom sa snaží priblížiť základné pravdy viery širokému publiku bez akademickej zložitosti.

Som si vedomý, že mne sa to vždy nedarí, ale v podstate ani nemusí, pretože slovenský katolícky tradične orientovaný čitateľ nášho portálu je určite inteligentnejší ako americký čitateľ :-), takže dokáže čítať bez hýbania perami aj teologicky náročnejšie texty.

Philip Kosloski je laik, ženatý muž a otec rodiny cca 40-ročný, čo sa odráža aj v jeho dôraze na praktickú stránku kresťanského života. Nejde o systematického teológa, ani o predstaviteľa cirkevného Magistéria, ale o autora, ktorý sprostredkúva katolícku tradíciu v zjednodušenej a duchovne motivujúcej podobe. Jeho texty sú vo svojom jadre opatrne ortodoxné, preto často kladú väčší dôraz na osobnú skúsenosť viery a vnútorné prežívanie, čo je typické pre súčasný štýl katolíckej mediálnej komunikácie. Preto ho možno charakterizovať ako popularizátora katolíckej spirituality, ktorý sa pohybuje na rozhraní medzi tradíciou a moderným pastoračným jazykom, prístup k tradícii je u neho viac selektívny a značne opatrný.

V jeho textoch možno badať vždy lojálny a rešpektujúci prístup k pontifikátu práve žijúceho pápeža. Počas pontifikátu pápeža Františka rešpektoval pápeža Františka, dnes rešpektuje pápeža Leva XIV. Nie je však determinovaný apologetickou obranou pápeža za každú cenu, ale skôr snahou interpretovať a sprostredkovať dôrazy v pastoračnom duchu. Takže aj keď pápeža Františka výraznejšie nekritizoval a kontroverzným témam a hodnoteniam sa vyhýbal (napríklad Pachamama vo Vatikánskych záhradách, Fiducia supplicans a pod.), na druhej strane pápeža Františka nikdy neglorifikoval.

Podobne aj v otázke hodnotenia synodality zaujíma nekonfliktnú pozíciu: neprezentuje ju ako ideologický projekt ani ju otvorene nekritizuje, ale implicitne ju prijíma ako súčasť života Cirkvi, pričom však pozornosť presúva na osobnú spiritualitu a každodenné prežívanie viery. Jeho prístup sa tak vyznačuje snahou o zachovanie jednoty, vyhýbaním sa ostrým polemikám a dôrazom na vnútorný život kresťana, čo ho zaraďuje do prúdu umierneného, „stredového“ katolicizmu orientovaného na široké publikum.

Zjednodušene povedané, v porovnaní s niektorými katolíckymi progresívcami a modernistami Philippa Kosloskeho nevnímam ako toxického, ale skôr ako vlažného, čo mi až tak veľmi osobne neprekáža.

Áno, poznám Zjavenie sv. Jána, kde sa píše (Zjv 3,15–16): 14 A anjelovi laodicejskej cirkvi napíš: Toto hovorí Amen, verný a pravdivý Svedok, Počiatok Božieho stvorenia: 15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! 16 Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.

Slová zo Zjavenia apoštola Jána možno vnímať ako nekompromisné a možno povedať, že Kristus neznáša vlažnosť. Neodmieta len otvorený hriech, ale s prísnosťou karhá stav, v ktorom človek nie je ani horlivý, ani úplne odvrátený – keď sa uspokojí s polovičnou vierou, bez zápalu a bez obety. „Nie si ani studený, ani horúci… si vlažný… vypľujem ťa zo svojich úst“ – tieto slová nie sú pre niektorých tradične orientovaných katolíkov obrazom miernej výčitky, ale varovaním pred duchovnou smrťou. Vlažný kresťan totiž môže stratiť cit pre pravdu, pre hriech aj pre milosť, a práve preto je jeho stav nebezpečnejší než otvorený odpor, lebo sa klame zdanlivým pokojom. Pravá katolícka viera si podľa niektorých tradičných katolíkov vyžaduje rozhodnosť: buď oheň viery, alebo nič.

Hoci si plne uvedomujem, že Náš Pán Ježiš Kristus v Písme ostro karhá vlažnosť a varuje pred ňou ako pred nebezpečným stavom duše, z vlastnej skúsenosti viem, že aj značná horlivosť môže človeku uškodiť. Niekedy vedie k tvrdosti, k netrpezlivosti voči iným a napokon môže viesť aj k určitému vyčerpaniu či znechuteniu. Preto sa na vlažnosť nepozerám len ako na niečo, čo treba okamžite odsúdiť, ale skôr ako na stav, ktorý môže byť prechodný a ktorý si vyžaduje múdre vedenie a trpezlivosť. Medzi chladom a ohňom totiž existuje aj cesta postupného rastu, na ktorej sa človek učí nielen horieť, ale najmä horieť správne.

Stretnutie so vzkrieseným Ježišom – pohľad Philipa Kosloského

Môžeme čítať a vedieť všetko o Kristovi, ale v určitom momente potrebujeme mať osobné stretnutie s naším Pánom a zakúsiť jeho milosrdenstvo. Niekedy môžeme byť pokúšaní vysmievať sa „neveriacemu Tomášovi“ a myslieť si, že kladie nerozumné požiadavky, keď chce vložiť svoj prst do boku vzkrieseného Ježiša. Môžeme si myslieť, že mal jednoducho uveriť slovám ostatných apoštolov a prijať ich svedectvo o Ježišovom zmŕtvychvstaní.

Avšak, ak máme byť úprimní sami k sebe, pravdepodobne by sme boli v tej istej situácii, pochybujúc o slovách našich priateľov, že náš Majster bol mŕtvy, ale teraz opäť žije. Môžeme poznať všetky fakty, a predsa pochybovať o ich pravdivosti.

To, čo potrebujeme, je stretnúť Ježiša, aby sme ho poznali dôvernejším spôsobom a aby sa upevnila naša viera v Neho. V tom, čo sa stalo Tomášovi, je „škola viery“ obohatená o nový prvok. Božie zjavenie, Ježišova otázka a odpoveď človeka sa završujú v osobnom stretnutí učeníka so živým, vzkrieseným Kristom. Toto stretnutie je začiatkom nového vzťahu medzi každým z nás a Kristom, vzťahu, v ktorom každý z nás prichádza k životne dôležitému poznaniu, že Kristus je Pán a Boh; nielen Pán a Boh sveta a ľudstva, ale Pán a Boh môjho vlastného osobného života.

V určitom momente musí každý z nás stretnúť Boha, aby si s ním vybudoval osobný vzťah. Naša viera musí vyskočiť zo stránok knihy do nášho srdca.

V každom človeku je niečo z apoštola Tomáša. Každý je pokúšaný nevierou a každý si kladie základné otázky: Je pravda, že Boh existuje? Je pravda, že stvoril svet? Je pravda, že Boží Syn sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych? Odpoveď prichádza, keď človek zakúsi Božiu prítomnosť. Musíme otvoriť svoje oči a svoje srdce svetlu Ducha Svätého.

Nemôžeme nechať našu vieru zostať na čisto intelektuálnej úrovni. Musíme ísť ďalej než všetky argumenty o tom, prečo je katolicizmus najlepšie náboženstvo, a vstúpiť do stretnutia s prítomnosťou Ježiša. Toto stretnutie sa nedá umelo vytvoriť a vyžaduje si z našej strany určitú otvorenosť. Boh si vyberie deň a čas nášho stretnutia. My musíme byť jednoducho otvorení. Keď zakúsime toto stretnutie, môžeme potom povedať spolu s Tomášom: „Pán môj a Boh môj.“

Pri tomto obraze by som upozornil na jeden zaujímavý fakt. Rubens ponecháva na Kristovom oslávenom tele rany po klincoch na dlaniach a nohách zámerne, pretože tie majú v kresťanskej teológii odlišný význam, než rana na boku chápaná ako fyzický dôkaz pre Tomáša. Stopy po klincoch sú totiž tradične chápané ako znaky víťazného utrpenia, ktoré Kristus nezakrýva ani po Zmŕtvychvstaní, ale nesie ich ako trvalé svedectvo vykúpenia. Nejde už o otvorené zranenia vyzývajúce k dotyku, ale o viditeľné „insígnie“ obety, ktoré potvrdzujú kontinuitu medzi ukrižovaným a vzkrieseným Kristom.

Zároveň tieto rany umožňujú zachovať rovnováhu medzi ľudskosťou a oslávenosťou Kristovho tela. Rubens nechce Krista úplne „odhmotniť“ ani ho zobraziť ako nedotknutú ideu; preto ponecháva jemné, ale čitateľné znaky ukrižovania, ktoré divákovi pripomínajú historickú realitu utrpenia. Na rozdiel od dramatickej rany v boku však tieto stopy nepôsobia rušivo ani naturalisticky, ale sú začlenené do harmonickej kompozície, v ktorej utrpenie už nie je šokom, ale premenenou skutočnosťou – znakom víťazstva nad smrťou. Priznám sa, že aj Rubensov teologický barokový pohľad vkomponovaný do obrazu je mi veľmi blízky a je nesmierne zaujímavý.

Barokový pohľad na tézy Philipa Kosloského

Po Rubensových teologických predstavách vkomponovaných do obrazu sa teda možno myšlienka, že človek potrebuje stretnúť zmŕtvychvstalého Krista podobne ako ho stretol Sv. Tomáš Apoštol, stáva sama osebe hlbšie pochopiteľná, pravdivá a hlboko katolícka. Nemožno však dopustiť, aby bola chápaná v neurčitom, čisto vnútornom alebo subjektívnom zmysle.

Z môjho osobného pohľadu barokového katolíka by som rád zdôraznil, že Kristus sa nedáva stretnúť mimo prostriedkov, ktoré sám ustanovil. Nie je to neurčitý zážitok, ktorý si človek vytvorí v sebe, ale reálne stretnutie sprostredkované sviatosťami, predovšetkým Eucharistiou a životom Cirkvi. Kristus nezanechal svojich učeníkov napospas vnútorným pocitom, ale zveril im konkrétny úkon: „Toto robte na moju pamiatku.“ Preto pravé stretnutie s Kristom má vždy sviatostný a cirkevný charakter.

Postava apoštola Tomáša sa v moderných textoch často interpretuje s istou zhovievavosťou, akoby jeho pochybnosť bola prirodzeným a takmer ospravedlniteľným krokom viery. Z pohľadu barokového katolíka však s takýmto pohľadom nesúhlasím. Sv. Tomáš Apoštol nepochyboval preto, že by bol úprimným hľadačom pravdy, ale preto, že nedôveroval svedectvu Apoštolov, teda samotnej Cirkvi. Jeho chyba bola morálna, nielen psychologická. A predsa sa Kristus skláňa k jeho slabosti. Nie preto, aby pochybnosť schválil, ale aby ukázal, že Božie milosrdenstvo presahuje ľudskú nedôveru. Tomáš je teda skôr varovaním než vzorom.

Z toho vyplýva ďalšia zásadná pravda: viera nestojí na osobnej skúsenosti, ale na autorite Boha, ktorý nemôže klamať. Moderné chápanie často naznačuje, že viera potrebuje byť „potvrdená“ osobným zážitkom. Vychádzajúc z barokových teologických premís však dospejeme ku konklúzii, ktorá hovorí, že pravá viera je nadprirodzeným súhlasom rozumu s pravdou, ktorú Boh zjavil a Cirkev neomylne učí. Skúsenosť môže vieru sprevádzať, môže ju posilniť, ale nikdy ju nemôže založiť. Inak by sa viera stala nestabilnou, závislou od premenlivých stavov ľudskej duše.

Práve tu sa objavuje nesprávny a čiastočne nebezpečný posun, na ktorý by som rád ako barokový katolík poukázal. Ak sa dôraz presunie z objektívnej pravdy na subjektívnu skúsenosť, vzniká priestor pre individualizmus a rozklad jednoty viery. Každý človek by sa potom stal mierou pravdy podľa vlastného vnútorného prežívania. Takýto prístup je v rozpore s katolíckou tradíciou, ktorá vždy trvala na tom, že pravda je daná zvonka, Božím zjavením a nie vytváraná zvnútra človeka. Preto Cirkev varuje: „Nie každý duch je z Boha.“

Nemožno poprieť, že kresťanský život obsahuje aj osobný rozmer vzťahu s Kristom. Tento vzťah však nie je izolovaným vnútorným dialógom jednotlivca s Bohom, ale účasťou na živote Cirkvi (pre mňa Cirkvi, ktorá si ctí tradíciu a nie modernisticko-progresívno-synodálne vanutej Cirkvi, tá nakoniec odpochoduje do histórie ako trojpápežstvo 🙂 ).

Modlitba, kontemplácia a vnútorné hnutia duše majú svoje miesto, no vždy musia byť podriadené objektívnemu poriadku viery: dogme, sviatostiam a duchovnému vedeniu. Osobný vzťah bez Cirkvi by bol ilúziou, nie kresťanstvom.

Podobne treba opraviť Kosloského predstavu, že človek má pasívne čakať na „okamih stretnutia“, ktorý si Boh vyberie. Hoci je pravda, že milosť je dar a Boh ju udeľuje slobodne, človek má povinnosť s touto milosťou spolupracovať. Táto spolupráca sa uskutočňuje konkrétnymi činmi: sviatostným životom, modlitbou, pokáním a askézou. Nejde o čakanie na výnimočný zážitok, ale o vernosť v každodennom živote viery.

Napokon možno barokovo povedať, že rozdiel medzi moderným a barokovým dôrazom spočíva v ťažisku: moderný prístup zdôrazňuje skúsenosť, zatiaľ čo barokový katolík zdôrazňuje pravdu a sviatostnú realitu.

Správna katolícka syntéza však nespočíva v odmietnutí skúsenosti, ale v jej podriadení pravde. Skúsenosť má svoje miesto, ale iba vtedy, keď vyrastá z pevného základu viery Cirkvi. Vtedy sa aj slová Sv. Tomáša Apoštola „Pán môj a Boh môj“ stávajú pravdivým vyznaním: nie ako výsledok subjektívneho dojmu, ale ako odpoveď na Zjavenú Pravdu.

PDF (formát pre tlač)