Heinrich Pesch SJ a jeho katolícka kritika liberálnej ekonomiky Adama Smitha: Voľný trh vedie k absurdnosti a egoizmu

Jozef Duháček
10. apríla 2026   Cirkev História Spoločnosť   Ekonomika a hospodárstvo

Smithova kniha Bohatstvo národov oslavuje 250 rokov a liberálni ekonómovia píšu oslavné ódy na prevratný vynález voľného trhu a na to, ako neviditeľná ruka riadiaca ekonomické transakcie zmenila svet k lepšiemu. Ako však na voľný trh, konkurenciu a neviditeľnú ruku pozerá katolícka ekonómia?

Heinrich Pesch SJ (1854 – 1926), nemecký jezuita, ekonóm a teológ, tvorca solidaristickej ekonómie, vypracoval jednu z najkomplexnejších kritík klasického liberálneho ekonomického myslenia v novoveku, pričom osobitne sa zameral na základné myšlienky Adama Smitha. Jeho monumentálne dielo, päťzväzkový Lehrbuch der Nationalökonomie (Učebnica národného hospodárstva, 1905 – 1926, v origináli viac ako 3 800 strán), systematicky prehodnocuje ekonomické myslenie až do jeho doby, vyčleňuje nedostatky a zachováva to, čo je hodnotné. Jeho fantastické dielo, žiaľ, nie je dostupné v inom, ako nemeckom jazyku, čo je veľká škoda.

Prístupnejší súhrn sa nachádza v jeho kratšej práci Etika a národné hospodárstvo (pôvodne Ethik und Volkswirtschaft, 1918; anglický preklad od Ruperta J. Ederera, 2004), kde explicitne stavia solidarizmus proti smithovskému individualizmu. Peschova kritika ekonomického liberalizmu je viacrozmerná – filozofická, teologická, antropologická, etická, ekonomická, historická a metodologická.

Pesch neodmietal Smitha úplne. Podobne ako Smith uznával prácu ako primárny zdroj národného bohatstva a oceňoval určité postrehy v klasickej analýze (napríklad deľbu práce). Avšak tvrdil, že Smithov rámec – zakorenený v osvietenskom individualizme, deistickom naturalizme a mechanistickom pohľade na trhy – odpojil ekonomiku od jej správneho etického a teologického ukotvenia v prirodzenom zákone, kresťanskej morálke a spoločnom blahu. Táto odluka, podľa Pescha, viedla k systémovej nespravodlivosti, vykorisťovaniu a nakoniec splodila ohavné dvojčatá – nekontrolovaný kapitalizmus a reaktívny socializmus. Pesch navrhuje systém, ktorý by sa snáď dal pomenovať solidarizmus. Ten predstavuje ekonomiku založenú na aristotelovsko-tomistických princípoch: človeka chápe ako sociálnu bytosť, zloženú z duše a tela a stvorenú na Boží obraz, solidaritu chápe ako oživujúci spoločenský princíp, ktorý je regulovaný spravodlivosťou a láskou, subsidiaritu chápe ako nástroj na usmerňovanie štátneho zasahovania a cechy (odborové alebo profesijné skupiny) sú nástroje na organickú harmonizáciu záujmov.

Pesch trval na tom, že ekonomika nie je a nemôže byť hodnotovo neutrálnou, čisto deskriptívnou „pozitívnou“ vedou modelovanou podľa newtonovskej fyziky alebo čisto empirického pozorovania. Je to normatívna disciplína, je to odvetvie morálnej filozofie a sociálnej etiky, ktorej konečným účelom je materiálne blaho národa v širšom kontexte ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti, lásky a spoločného dobra. Opakovane zdôrazňoval, že „ekonomický život musí byť regulovaný morálkou“ a že iba kresťanská etika poskytuje nevyhnutné svetlo na poctivú a korektnú analýzu výroby, obchodu, miezd, cien a rozdeľovania.

Na rozdiel od liberálnych ekonómov Pesch chápal Smithovu knihu Bohatstvo národov (1776) ako príspevok k nebezpečnému modernému trendu, ktorý chcel a nakoniec aj úspešne izoloval ekonomiku od etiky. A hoci Smith začínal svoju kariéru ako profesor morálnej filozofie a napísal Teóriu morálnych citov (1759), jeho ekonomický systém rozvinutý v Bohatstve národov reálne podriadil morálne úvahy „čisto prirodzenému inštinktu sebectva a egoizmu“ ako hlavnej riadiacej sile. Smithova dôvera v to, že vlastný záujem ekonomického činiteľa (robotníka, výrobcu, predajcu, vlastníka kapitálu, zmluvnej strany atď) usmerňovaný voľnou súťažou a slávnou „neviditeľnou rukou“ vytvára ilúziu, že spoločenská harmónia a spoločné blaho vzniknú automaticky, bez plánovaného konzistentného morálneho dohľadu alebo bez legislatívno-inštitucionálneho usmernenia zakoreneného v prirodzenom zákone.

Toto je úryvok z Etiky a národného hospodárstva, ktorý dokumentuje Peschovu základnú obžalobu Smithovej teórie:

„Ak pristúpime k odstráneniu všetkých ideálov etických hodnôt a síl a na ich miesto v ekonomike nainštalujeme ako riadiacu silu čisto prirodzený inštinkt sebalásky a ak ideme ešte o krok ďalej a v úsilí jednotlivcov o dosiahnutie zisku požadujeme pre túto riadiacu silu úplnú slobodu, potom by sme nemali byť prekvapení dôsledkami. Systém, ktorý vychádza z falošných predpokladov – ako to robí systém voľného trhu – a ktorý je sám v sebe protirečivý, môže viesť len k absurdným dôsledkom. A aké sú tieto absurdné dôsledky? Dajú sa zhrnúť do dvoch slov: kapitalizmus a socializmus.“

Pesch to považoval za fatálnu metodologickú chybu. Tým, že sa egoizmus považoval za „nedotknuteľný princíp“, hoci ide o podriadený inštinkt, ktorý musí byť usmerňovaný a obmedzovaný vyššími cnosťami (spravodlivosťou a láskou), Smithov prístup zredukoval ekonomiku na vedu o „zarábaní peňazí“ odpojenú od spravodlivosti, práva i celej kultúry národa. Bohatstvo národa bolo neprirodzene oddelené od širších ľudských a duchovných záujmov, čo viedlo k materialistickej a individualistickej vede. Pesch naopak trval na tom, že ekonomika musí vždy klásť teologické otázky, otázky o poslednom cieli: Aký je účel ekonomickej činnosti? Je to súkromný zisk, je to čistá maximalizácia efektivity, alebo je to uspokojovanie ľudských potrieb a túžob spôsobom, ktorý slúži rozkvetu osôb, rodín a národného spoločenstva pod Božím zákonom.

Táto kritika sa rozširuje a padá aj na hlavy Smithových nástupcov (Ricarda, Milla a neskorších marginalistov). Pesch správne chápe, že klasický liberalizmus je šikmá veža postavená na Smithových predpokladoch, ktoré vytvorili systém, kde ponuka a dopyt boli považované za absolútne nemenné „prirodzené zákony“ imúnne voči morálnemu zásahu a kde samotná zmluva má posvätný a nedotknuteľný charakter bez ohľadu na spravodlivosť.

V jadre Peschovej kritiky leží hlboký nesúhlas so Smithovým chápaním ľudskej prirodzenosti. Smithov systém spočíva na chybnej osvietenskej antropológii, ktorá zobrazuje ľudí predovšetkým ako sebestačné, atomizované indivíduá poháňané prirodzenými inštinktami sebalásky a hľadaním osobného šťastia. Hoci Smith uznával sympatie a morálne city, tieto neboli dostatočne integrované do ekonomického rámca, čo umožnilo priznať egoizmu a vlastným zájmom jednotlivca neprimeranú autonómiu. Pesch proti tomu postavil tomisticko-aristotelovský personalizmus zakorenený v katolíckej filozofii: ľudská osoba je telesno-duchovné kompozitum stvorené na obraz a podobu Božiu. Človek je súčasne nezávislou, slobodnou bytosťou s rozumom a vôľou a inherentne sociálnou bytosťou, ktorá prichádza na svet ako člen rodiny, spoločenstva a národa. Získava prospech a úžitok z toho, že je súčasťou spoločnosti bez toho, aby bola jeho individualita potlačená.

Človek musí rešpektovať a prispôsobovať sa aj svojej individuálnej autonómii, ale aj spoločnému dobru. V Smithovom individualistickom rámci sa spoločnosť stáva iba agregátom egoistických atómov, ktorých interakcie riadené zmluvami a súťažou údajne prinášajú optimálne výsledky. Smith redukuje ľudskú prirodzenosť na seba zameraného jednotlivca maximalizujúceho úžitok a vidí hlavný motor ekonomického poriadku v usilovaní o vlastný prospech, čo je podľa Pescha antropologicky nesprávne, pretože:

– človek je prirodzene sociálna bytosť, nie izolovaný atóm;

– ľudské správanie formujú morálne normy, nielen hmotný prospech;

– človek je zakorenený v prirodzených spoločenstvách: rodina, práca, národ;

– ekonomický činiteľ nemôže byť oddelený od svojej etickej a spoločenskej povinnosti.

Pesch varoval, že bez morálneho poriadku „čisto egoistické súkromné záujmy nevyhnutne vystúpia do popredia… Nenávisť, závisť a hrubá sila sa potom stanú hnacími silami“. Liberálny štát redukuje vládu na ochranu majetku a slobôd egoistických konkurentov zápasiacich vo voľnom štýle, pričom s ľuďmi zaobchádza ako s „dvojnohými tvormi, ktorých najvyšším cieľom v živote je len kupovať čo najlacnejšie a predávať za čo najdrahšie“. Peschov solidarizmus obnovuje „morálny organizmus“ spoločnosti prostredníctvom trojitej solidarity: prirodzenej jednoty ľudstva, jednoty občanov toho istého štátu (národná solidarita) a profesijnej solidarity v rámci cechov / profesijných združení. Vlastný záujem nijako neodmieta ani nepopiera – je to legitímny inštinkt –, ale musí byť usmerňovaný a podriadený tak, aby slúžil namiesto toho, aby podrýval spoločné blaho.

Kľúčovým pojmom Peschovej ekonómie je solidarita – nie sentimentálne chápaná, ale štrukturálna vzájomná závislosť spoločnosti. Smith vníma spoločnosť ako súčet jednotlivcov, spoluprácu ako náhodný výsledok boja o väčší zisk, trh ako bojisko, priestor, kde sa stretávajú vlastné záujmy jednotlivcov v boji a uskutočnenie a komunita je pre neho sekundárny ontologický atribút. Pesch tvrdí opak – jedinec je formovaný komunitou, morálne povinnosti majú prioritu pred trhovými vzťahmi, ekonomická aktivita má spoločenský cieľ a solidarita je ukotvená v prirodzenom zákone. Smithov systém je preto ontologicky nedostatočný.

Pesch opakovane útočil na optimistický mechanizmus Smithovho systému: myšlienku, že neobmedzené sledovanie sebazáujmu usmerňované voľnou súťažou a „neviditeľnou rukou trhu“ automaticky – neúmyselne – vytvorí spoločenský poriadok, spravodlivé ceny, spravodlivé mzdy a národnú prosperitu. Opisoval to ako „naivnú predstavu“ a formu „mimoriadneho idealizmu“, ktorý ignoruje ľudský hriech, vášne, nerovnováhu síl a realitu vykorisťovania.

Vlastný záujem je podľa Pescha tendencia, nie princíp a vonkoncom nemôže byť ústavným princípom spoločnosti. Ak spoločnosť povýši vlastný záujem – a v konečnom dôsledku teda egoizmus – na základ svojej organizácie, komunita sa rozpadá, solidarita skolabuje, vykorisťovanie dostane racionálne odôvodnenie, morálne normy sa rozpadnú a porastie nerovnosť. Neviditeľná ruka je zvodný mýtus a trhy samé osebe nevytvárajú spravodlivosť. Trhy vyžadujú morálne obmedzenia, spoločenské ciele, inštitucionálne vedenie a politickú kontrolu. Inak vedú k monopolom, manipulácii cien, tlmeniu miezd, koncentrácii moci. Smithov optimizmus bol podľa Pescha empiricky vyvrátený industriálnou revolúciou, ktorá v praxi ukázala, ako laissez-faire neviedol k harmónii, ale naopak k nekontrolovanej sociálnej nespravodlivosti, triednemu antagonizmu, proletarizácii robotníkov, periodickým krízam a koncentrácii bohatstva. Pretože ponuka a dopyt nie sú neosobnými prírodnými silami, sú formované „ľudskými zámermi a ľudskými ambíciami, ľudskými vášňami a ľudskými mocenskými vzťahmi“.

Neobmedzená súťaž umožňuje monopoly, špekulácie, manipuláciu trhov a úžernícke praktiky, ktoré vyťahujú nadhodnotu bez zodpovedajúceho produktívneho prínosu. Pretože kontrakt, ktorý je v liberálnom poňatí posvätným nad všetko ostatné, nie je uzatváraný dvoma hráčmi v rovnakej pozícii. Hladujúci, ktorý pristúpi na pracovnú zmluvu s nespravodlivo nízkou mzdou, nebol pri uzatváraní kontraktu úplne slobodný, ale núdza ho donútila súhlasiť s nevýhodnou zmluvou.

Pre Pescha je najvyšší hospodársky princíp poriadok, nie sloboda. Sloboda má veľkú cenu, ale musí byť kompatibilná so spoločným dobrom a musí byť ohraničená morálnym zákonom. Solidarizmus nahrádza neviditeľnú ruku zámerne vytvorenými spoločenskými inštitúciami – najmä zamestnaneckými (odbornými / profesijnými) združeniami alebo modernizovanými cechmi zloženými zo zamestnávateľov a zamestnancov v tom istom odvetví, ktoré organicky regulujú výrobu, ceny a mzdy v prospech všetkých účastníkov a národa ako celku.

Štát má subsidiárnu úlohu: vstupuje do procesu tam, kde nižšie orgány nemôžu konať, ale neosobuje si funkcie a činnosti, ktoré podľa správnosti patria jednotlivcom, rodinám alebo profesijným združeniam. V Smithovom systéme sa postuluje minimálny štát, ktorý sa venuje iba obrane, súdnictvu, do istej miery školstvu a budovaniu infraštruktúry. Podľa Pescha však štát musí regulovať trhy, zabezpečiť spravodlivosť, chrániť slabých, disciplinovať kapitál, presadzovať spravodlivé mzdy, predchádzať vykorisťovaniu, dohliadať na korporácie, podporovať spoločné dobro. Prečo? Trh nie je morálne neutrálna sila – je to ľudská inštitúcia, ktorá potrebuje morálne riadenie.

Pesch súhlasil so Smithom, že práca je primárnym zdrojom bohatstva (v tom sa Smith zhoduje aj s Marxom, aj s Jánom Pavlom II.), ale vehementne odmietal spôsob, akým klasická ekonomika zaobchádzala s prácou, len ako s ďalšou komoditou alebo cenou výroby, ktorý treba kvôli zisku minimalizovať. V smithovskom systéme sa mzdy určujú prevažne silou trhu a ponukou práce, čo často vedie k „mzdovému otroctvu“, ktoré nedokáže udržať dôstojnosť robotníkov a ich rodín. Práca je podľa liberálnej ekonómie len tovarom, obchodovateľným vstupom, oceneným ponukou a dopytom a podliehajúcim „trhovým silám“. Je oddeliteľná od pracovníka, čo je najzávažnejšie morálne zlyhanie klasickej liberálnej ekonómie. Podľa Pescha „Prácu nemožno kúpiť alebo predať. Predáva sa služba, nie osoba.“ Pretože práca je neoddeliteľná od človeka, zmeniť prácu na komoditu znamená zmeniť človeka na komoditu; mzda nie je morálne neutrálna a pracovník má prirodzenú dôstojnosť. Smithova ekonómia tak porušuje prirodzený zákon, dôstojnosť človeka a zásady spravodlivosti.

Solidarizmus za ekonomicky správnu považuje takzvanú spravodlivú mzdu – ktorá nie je určená výlučne ponukou a dopytom (trhová mzda), ale komutatívnou spravodlivosťou (ekvivalencia medzi poskytnutou službou a odmenou) a požiadavkami rodinného života a účasti na spoločnom dobre. Spravodlivá mzda musí uživiť rodinu, umožniť účasť na živote spoločnosti, poskytovať istú úroveň bezpečia a istoty, rešpektovať dôstojnosť človeka a integrovať človeka do spoločnosti. Smith tieto kritériá ignoruje. Ceny musia odrážať skutočnú hodnotu, nie špekulatívny zisk alebo monopolnú moc; spotrebitelia nemajú absolútne právo na najnižšiu možnú cenu, ak sa dosahuje na úkor dôstojnosti výrobcov.

Pokiaľ ide o vlastníctvo, Pesch obhajoval súkromné vlastníctvo ako prirodzené a produktívne, ale trval na tom, že nesie inherentné spoločenské povinnosti. Predstava absolútneho, neobmedzeného vlastníctva bola liberálnou inováciou 19. storočia, ktorá sa dostala do rozporu s klasicko-kresťanskou tradíciou. Katolícka teológia odmietala a odmieta absolútne právo jednotlivca zaobchádzať so svojím majetkom podľa svojej ľubovôle. Vlastníctvo je podmienené morálnymi povinnosťami. Vlastníctvo musí slúžiť svojmu „spoločenskému dobru“ – prispievať k univerzálnemu rozdeleniu statkov.

Smith hovorí, že kapitál prospieva spoločnosti cez reinvestície, produktivitu, konkurenciu a tvorí pracovné miesta. No Pesch namieta, že neregulovaný kapitál sa mení na monopol, koncentruje bohatstvo v čoraz menšom počte vlastníkov, generuje vykorisťovanie. Smith podceňuje mocenskú nerovnováhu medzi vlastníkmi kapitálu a robotníkmi. Preto Pesch požaduje ochranu robotníkov, antimonopolné zákony, účasť zamestnancov na riadení, morálne povinnosti podnikateľov, politický dohľad nad kapitálom. Smithov laissez-faire systém umožňuje kapitálu dominovať nad prácou.

Solidarizmus sa usiluje „zvyšovať počet vlastníkov“ prostredníctvom širokého rozdelenia majetku, pričom odmieta tak kapitalistickú koncentráciu, ako aj socialistické zrušenie súkromného vlastníctva. Pesch tiež opatrne riešil úžeru a úroky, rozlišujúc legitímne výnosy (vrátane rizikových prémií) od vykorisťovateľskej extrakcie. Nekontrolované finančné praktiky považoval za symptómy širšieho prevrátenia hodnôt, kde zisk a mamon nahrádzajú uspokojovanie skutočných ľudských potrieb.

Pesch priamo spájal skutočné zlyhania priemyselného kapitalizmu – nerovnosť, kultúrny úpadok a biedu robotníckej triedy – so Smithovými predpokladmi. „Kapitalistický duch mamony“ prevrátil hodnoty: primárny cieľ výroby je zisk bez ohľadu na prospech tých, ktorí sa na výrobe podieľajú; špekulácie a dlhové nástroje škodia spoločnému blahu. Táto systémová nespravodlivosť, generovaná a akumulovaná v priebehu desaťročí, spôsobila objavenie sa socializmu, ktorý bol reakciou na nevyhnutné dôsledky Smithovho systému. Oba systémy sú materialistické: jeden atomistický a individualistický, druhý kolektivistický a štatistický. Ani jeden v realite neslúži ľudskej osobe ako slobodnej, spoločenskej bytosti zameranej k Bohu a blížnemu.

Peschova schopnosť prijímať pozitívne prvky zo systémov, ktoré kritizoval a odmietal je obdivuhodná. Bol ochotný začleniť tie zdravé postrehy od Smitha, Marxa alebo iných ekonomických teoretikov, ktoré sa zhodovali s pravdou, ale trval na tom, že len solidarizmus ich harmonizuje pod koherentným filozofickým základom.

Smith chápe ekonómiu ako fyziku – systém prirodzených zákonov. Inšpirovaný newtonovským systémom, kde je celý fyzikálny svet opísaný interakciou síl, ktoré možno redukovať na gravitáciu a zotrvačnosť, sa Smith pokúša vytvoriť ekonomickú teóriu redukovanú na interakciu medzi vlastným záujmom a konkurenčným bojom. No morálny filozof Smith, ako už bolo spomenuté vyššie, v tomto prípade opustil pole morálky – sféru slobodných ľudských rozhodnutí, ktoré nesú dobrú alebo zlú mravnú konotáciu a nahradil ju mechanistickým modelom, kde sa veci dejú podľa mravne neutrálnych prírodných zákonov.

No Pesch presvedčivo namieta, že ekonómia nie je fyzika. Je to morálna veda zakotvená v etike, prirodzenom zákone, antropológii a teológii. Pesch odsudzuje najmä morálny relativizmus, hodnotovú neutralitu, scientizmus, utilitarizmus a redukciu človeka na ekonomický motív, ktoré priniesla Smithova tradícia, ktorá oddelila ekonómiu od morálky a spôsobila sociálnu deštrukciu.

Peschov solidarizmus nie je nostalgickým stredovekým romantizmom, ale moderným systémom prispôsobeným priemyselnej spoločnosti. Jeho podstatné princípy obsahujú:

– Solidaritu – vzájomnú starostlivosť spájajúcu jednotlivcov, triedy, profesie a národy.

– Spravodlivosť a lásku – regulujúce všetky ekonomické akty (komutatívna, distribučná, kontribučná a sociálna spravodlivosť).

– Subsidiaritu – vyššie autority pomáhajú namiesto toho, aby pohlcovali nižšie; štát má pozitívnu, ale obmedzenú úlohu v podpore blahobytu a predchádzaní vykorisťovaniu.

– Profesijný systém – profesijné združenia zosúlaďujú záujmy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, výrobcami a spotrebiteľmi.

– Spoločné dobro – národné hospodárstvo ako skutočná morálna a sociálna jednota, nie iba agregát zmlúv.

Výsledkom je ekonomika, ktorá nie je čisto konkurenčná ani príkazová, ale kooperatívna, kde súkromná iniciatíva prosperuje v rámci morálnych a sociálnych väzieb. Peschov systém hlboko ovplyvnil katolícku sociálnu náuku a ponúkol plán na riešenie sociálnej otázky bez upadnutia do extrémov, ktoré umožnil Smithov teoretický rámec.

Kritika Heinricha Pescha téorie Adama Smitha je dôkladná, v uznaní prínosov úctivá, no nekompromisná v diagnóze. Smith pomohol posunúť ekonomiku k mechanistickému, samoregulačnému modelu, ktorý ju odpojil od morálnej teológie a prirodzeného zákona. Tým, že absolutizovala vlastný záujem a postulovala fiktívnu automatickú harmóniu vytvorenú „neviditeľnou rukou“, pripravila smithovská tradícia cestu kapitalizmu, ktorý s prácou zaobchádza ako s nákladom, vlastníctvo chápe ako absolútne a spoločné dobro berie ako náhodný vedľajší produkt – čo nakoniec plodí práve tie nespravodlivosti, ktoré vyvolávajú socialistické reakcie. Ak to ešte raz zhrnieme, Smith vychádza z nesprávnej antropológie (individualizmus), povyšuje vlastný záujem na princíp, šíri mýtus „neviditeľnej ruky“, redukuje prácu na tovar, ignoruje morálnu povahu miezd, nerozumie vzťahu kapitálu a moci, presadzuje morálne pasívny štát, oddeľuje ekonómiu od etiky, používa chybnú mechanickú metodológiu, vytvára systém vedúci k nerovnosti a rozkladu spoločnosti.

Z množstva historických príkladov len jeden: Keď vypukol v Írsku hladomor spôsobený morom zemiakov (1845 – 1852), anglická vládnuca trieda, ktorá bola bez výnimky oddaná Smithovej teórii, odmietala nakúpiť za štátne peniaze potraviny a rozdeliť ich v Írsku medzi hladujúcimi, pretože by to porušilo dogmu voľného trhu. Uprednostnila lacnejší minimálny štát, pred ľudskosťou a aspoň minimálnou solidaritou. Peelova vláda síce nakúpila v roku 1846 množstvo kukurice (Peel nekupoval potraviny v Anglicku, ale kvôli ochrane britského laissez faire nakupoval v Amerike), no Russellova vláda (od roku 1846), ktorá bola vo viere v Smithove dogmy ešte pevnejšia, sklady s vládnou kukuricou zatvorila. Trevelyan (hlavný úradník ministerstva financií) dokonca ideologicky zastavil všetky dodávky kukurice a vláda odmietla ďalšie nákupy potravín, aby neutrpeli súkromní obchodníci škody a neparalyzoval sa tak voľný trh. Íri za to zaplatili miliónom mŕtvych a miliónom emigrantov.

Solidarizmus naopak prestavuje ekonomiku, v ktorej „záleží na Bohu“, pričom do centra stavia ľudskú osobu – telo i dušu, individuálnu i sociálnu. Požaduje, aby trhy, zmluvy a súťaž slúžili spravodlivosti, dôstojnosti a rozkvetu rodín a spoločenstiev. Uznáva primát práce, podriaďuje ekonomiku osobe, vyžaduje morálnu úlohu štátu, podporuje cechy, odbory, profesijné komory, obmedzuje vlastnícke práva morálnymi povinnosťami, reguluje kapitál, stanovuje spravodlivé mzdy, morálne usmerňuje trhy. Je to morálna antitéza Smithovho liberalizmu. Peschova práca ovplyvnila encykliku Pia XI. Quadragesimo anno. Je prvým dokumentom univerzálnej Cirkvi, ktorý solidarizmus integruje, legitimizuje a šíri po celom svete a implicitne kritizuje Smitha a dogmy liberálnej ekonómie.

Pápež Pius XI. píše: „Solidarita a sociálnosť sú požiadavky prirodzeného zákona.“ Toto je čistý Pesch. Quadragesimo anno opakuje a hovorí presne to, čo Pesch:

– odsudzuje „voľnú súťaž“,

– kritizuje „ekonomický individualizmus“,

– odmieta fetišizáciu trhu,

– odmieta oddelenie ekonomiky od morálky, žiada spravodlivú mzdu: „Každý pracovník má právo na mzdu, ktorá je dostatočná na to, aby on a jeho rodina žili dôstojne.“

– propaguje subsidiaritu: „Je proti spravodlivosti, ak veľká a vyššia spoločnosť berie na seba úlohy, ktoré môže účinne vykonať spoločnosť menšia.“

– preberá model „harmonickej spolupráce“ a odmieta triedny boj marxizmu a individualistický egoizmus liberalizmu,

– Pesch navrhoval tzv. berufsstände (odborové stavy). Encyklika hovorí o obnovení profesijných združení, o stavovskej spolupráci, o ekonomickej demokracii, o korporatívnom stavebnom modeli spoločnosti.

Hlavným tvorcom encykliky Quadragesimo anno bol otecOswald von Nell‑Breuning SJ – priamy žiak Heinricha Pescha a človek, ktorý jeho ekonomický systém poznal najlepšie na svete. Sám Nell-Breuning povedal, že pri písaní čerpal predovšetkým z práce svojho učiteľa. Hoci je Peschovo myslenie hutné a náročné, zostáva výborným zdrojom pre každého, kto hľadá katolícku alternatívu k nekontrolovanému liberalizmu i kolektivizmu.

PDF (formát pre tlač)