Ako sa v tom má vyznať obyčajný laik?

Jozef Duháček
6. marca 2026   Cirkev   Komentár

Zdá sa , že neprehľadná situácia v Cirkvi sa nielenže nesprehľadňuje, ale naopak, ešte viac komplikuje. Od koncilu pozorujeme zmar, skazu a úpadok, liturgia sa zmenila na nie veľmi atraktívne predstavenie, neraz plne svätokrádeží a blasfémie. Vo vieroučnej oblasti panuje úplná anarchia, jeden verí v prázdne Peklo, iný, že židia sa nepotrebujú dať pokrstiť, iný tvrdí že zmŕtvychvstanie sa ani nestalo, každý učí to, čo sa mu zrovna zachce. V morálnej oblasti je to ešte horšie, hriechom snáď už je len popierať koncil a holokaust. Jediné v čom sa silové zložky pokoncilovej Cirkvi zhodujú je nenávisť k Tradícií a k jej najviditeľnejšiemu prejavu, tradičnej omši.

Oznámenie FSSPX, že konsekruje biskupov ešte viac zamiešalo mútnymi vodami, z jednej na druhú stranu sa strieľa obvineniami z heréz, schiziem, neposlušnosti a stavu núdze a podobne. Biskupi a teológovia a internetoví aktivisti z jednej aj druhej strany na laikov sypú protichodné názory a mienky a reflexívnou reakciou bežného laika, ktorý nemá vzdelanie v jazykoch, filozofii a teológii, je, že uznáva mienku toho, kto práve prináša pôsobivejší argument. Alebo, kto je mu viac sympatický. To je celkom protestantský postoj. A tento protestantský postoj – vyber si, čo chceš – zachvátil celé bojové pole, na ktoré sa Cirkev zmenila.

To, čo sa učí v seminároch sa neraz diametrálne odlišuje od toho, čo Cirkev učila pred koncilom a pritom sa tvrdí, že to nie je v rozpore. Čo má urobiť laik – poslúchnuť autoritu alebo pravdu? Má sa radšej mýliť so Sv. Otcom alebo mať pravdu proti nemu? Keď bude za obranu pravdy vyobcovaný z Cirkvi, ktorá je jediným riadnym prostriedkom ustanoveným na našu spásu, čo si má zvoliť? Má mlčať, sklopiť uši a neriskovať? Katolík, ktorý sa pokúša byť verný pravde a Tradícii, na ktorú sa moderné Magistérium síce odvoláva a ktorý vidí tie ohromné rozdiely medzi tým, čo sa verilo kedysi a čo sa verí dnes, je uvrhnutý do neriešiteľnej dilemy. V minulosti z Ríma a od biskupov a teológov nechodili dekréty a vyhlásenia, ktoré bolo treba klásť na Prokrustovu posteľ, odsekávať časti, ktoré prečnievali a naťahovať to, čo chýbalo do plnosti a jednoznačnosti kresťanskej náuky. Toto nie je povinnosťou laikov a laici o to ani nestáli. No tí, ktorí ešte nerezignovali na katolícku vieru, boli do tej pozície násilne postavení.

Ako má reagovať laik, keď na jednej strane počúva, že niet Pekla, že povinnosť dať sa pokrstiť a uveriť v Krista nie je podmienkou spásy a že všetky náboženstvá, ktoré úplne ignorujú to, čo si pápež myslí alebo hovorí, vedú k Bohu a potom počúva, že tí, ktorí vysvätia biskupov bez pápežovho povolenia opúšťajú ipso facto Cirkev a teda skončia v Pekle? V tom, ktoré neexistuje?

Pred asi 20 rokmi som čítal odpoveď, ktorú dal na túto otázku Francisco Romero Carrasquillo, ktorý vyučoval tomistickú filozofiu/teológiu na Universidad Panamericana Sede Guadalajara. Myslím, že som túto odpoveď už v niektorom texte citoval, no zdá sa, že tá otázka tu stále je a preto nebude na škodu pripomenúť si jeho odpoveď.

Romero tvrdí, že laik nemá povinnosť stať sa svojím vlastným teológom a rozhodovať teologické spory sám za seba. Nech sa pevne pridŕžať všetkého, čo sa vždy učilo: quod semper, quod ubique, quod ab omnibus (vždy, všade a všetkými). To je samozrejme jednoduchšie pre tých, ktorí boli dobre katolícky vychovaní pred koncilom, no tých už veľa nežije. Nie je to však nedosiahnuteľné ani pre nás, ktorí sme dostali v rôznej miere skazenú katolícku výchovu a vzdelanie až po koncile.

Kľúčom je čítať veľa dobrej katolíckej literatúry a ponoriť sa, nakoľko to len ide, do katolíckej kultúry. Ako napríklad kolega Krasnovský, ktorého fascinácia barokom nie je čitateľom týchto stránok neznáma.

Keď si je človek istý, čo sa vždy učilo (možno to nájsť v tradičných katechizmoch ako napr. Tridentský, Spiragov a i.), na tom základe si potom môže rozvážiť všetko. Ak sa objaví nové alebo neortodoxné učenie, tak zvyčajne protirečí predchádzajúcej doktríne. Pravda však nemôže protirečiť pravde, a keď vieme, že predchádzajúce učenie bolo pravdivé, čo koniec koncov tvrdí aj pokoncilové Magistérium, musí nové učenie mať zmysel a význam totožný s predchádzajúcim učením. Neortodoxná interpretácia nie je správna a už vôbec nie záväzná.

Romero dáva za príklad dokument Lumen gentium. Podľa populárnej interpretácie Lumen gentium učí, že i tí čo sú mimo Cirkev môžu byť spasení.

(Potom by noví FSSPX biskupi, ktorým sa vyhrážajú exkomunikáciou, nemali mať absolútne žiaden problém. Či?)

Naozaj to učí? Úplne otvorene a jasne to tam povedané nie je a preto je tu potrebná interpretácia, ktorá dnes favorizuje hore uvedenú spásu všetkých. Lenže je to správna interpretácia? Máme dogmu, opakovane vyhlásenú viacerými pápežmi, že mimo Cirkev niet spásy. Nie sme povinní veriť, že spása je aj mimo Cirkev, ale sme na večné veky povinní veriť opak.

Romero preto hovorí, že Lumen gentium treba interpretovať v zmysle dogmy. – Alebo tak, že niektorí z pokrstených, ktorí bez vlastnej viny vyznávajú nekatolícku vieru a túžia veriť Božej pravde, nech už je akákoľvek, nakoniec vďaka milosti Božej vykonajú dokonalú ľútosť a dôjdu spásy. – Alebo tak, že všetci nekatolíci majú možnosť pred svojou smrťou stať sa katolíkmi a takže nakoniec môžu byť spasení.

Alebo je možná aj iná interpretácia, podmienkou však je, že musí byť v súlade s predošlým učením. Každá neortodoxná interpretácia je preto nepravdivá a nezáväzná.

Romero tvrdí, že sa síce k FSSPX nepridáva, ale ani ich nekritizuje. Ak pápež a dnešné Magistérium učia a kážu nejakú pravovernú vec, potom učia iba a len to, čo sa učilo už pred koncilom. Teda neučia nič nové. Ak ale učia niečo neortodoxné, je to nové, pred koncilom sa to neučilo a potom je to škodlivé a nemôže to byť záväzné. Preto tradiční katolíci všeobecne, či už z FSSPX alebo indultní, alebo akíkoľvek iní, nech sa pevne pridŕžajú toho, čo je isté a to je to najlepšie, čo v kríze tohoto typu môžeme urobiť. Čítajte staré katechizmy!

Hovorí sa, že keď dal Mohamedov zať spáliť alexandrijskú knižnicu, povedal: „Alebo v nej je to isté čo aj v Koráne a preto je zbytočná, alebo je v nej niečo, čo Koránu protirečí a preto je nebezpečná.“ Tu sa zdá, že Romero aplikuje podobný princíp na to, čo nám predkladá moderné Magistérium. Alebo jeho výroky inými spôsobmi a formami predkladajú to, čo predkladalo Magistérium vždy a preto môžeme pokojne ostať pri minulých formách a spôsoboch, alebo hovorí niečo, čo Magistériu minulosti odporuje a preto je to, bez ohľadu a formu a spôsob, nebezpečné. Istota teda je v starých katechizmoch, knihách a manuáloch.

Podľa Romera sa obyčajný laik ani nemá pokúšať o rozsúdenie sporu medzi rôznymi skupinami, ako sú napríklad modernisti, synodalisti, sedevakantisti, sedeprivacionisti, FSSPX, konklávisti, indultní, takí či onakí. Dôvodom je, že Boh vždy človeku zabezpečí všetko nevyhnutné, čo potrebuje ku spáse. Rozhodnutie sporu medzi týmito skupinami si žiada vysokú teologickú odbornosť a fakt, že na oboch stranách stoja teologickí odborníci a zastávajú opačné názory, dokazuje, že veľká časť z nich sa mýli, pretože v kontradikcii môže byť pravda len na jednej strane. Boh od človeka nežiada, aby rozhodol niečo, čo presahuje jeho schopnosti. Toto rozhodnutie bude prinajlepšom pravdivé ale slepé a založené na neracionálnych motívoch, ako je presvedčivosť dobrého rečníka či spisovateľa; preferencie založené na sociálnych vzťahoch v rámci nejakej skupiny, či preferencie na základe krásy a vznešenosti liturgie, ktorú nejaká skupina slúži, či preferencie na základe podobnosti povahových čŕt medzi človekom a príslušníkmi tej či onej skupiny.

Romero hovorí, že ak by naša spása záležala striktne na tom, že s istotou rozpoznáme, že mainstreamová „cirkev“ je natoľko skazená, že treba nájsť zvyšky pravej Cirkvi a pridať sa k nim, tak by nám Boh určite, absolútne jasným a nepochybným spôsobom ukázal, že hlavný prúd „cirkvi“ už nie je Cirkvou. A hoci o gigantickej kríze a problémoch v Cirkvi niet pochýb, z toho ešte neplynie, že už nie je pravou Cirkvou Kristovou.

Takže všetko, o čo sa má laik v kríze starať je, aby sa pevne pridŕžal viery, ktorú Cirkev vyznávala počas všetkých storočí, všetkého, čo sa vždy verilo a spôsobu, akým sa to vždy verilo, modlil sa za obnovu poriadku v Cirkvi a žil svätým životom. To hovorí profesor tomistickej filozofie Francisco Romero Carrasquillo.

PDF (formát pre tlač)