Paradox Pekla – Trest, na pozadí ktorého zažiarila Božia láska

Jakub Tužinský
3. marca 2026   Cirkev Spoločnosť

Uvedomujem si, že píšem o veľmi citlivej a náročnej téme. Napriek tomu o nej chcem písať. Možno to dokonca potrebujem. A možno aj vy.

Keď sa spomenie téma Pekla, niektorí znervóznejú, iní si ťukajú na čelo a ďalší sa – často moralisticky – pohoršujú nad tým, že o ňom takmer nikto nekáže. Nuž, k tej poslednej skupine som mal blízko. Pochopil som však, že samotné rozhorčenie zmenu neprinesie. A tak hľadám ďalej a premýšľam.

Pravdou je, že kým v minulosti bola predstava večnej odplaty bežnou súčasťou náboženského myslenia, dnes sa o nej mlčí aj v katolíckom prostredí. Nepomôže nám však ani ignorovanie, ani negativistické lamentovanie nad súčasným stavom. Potrebujeme ísť hlbšie – tam, kde sa nehľadajú vinníci, ale odpovede.

Položme si zásadné otázky

Kde sa reálne nachádzame? Myslím tým náš vnútorný postoj k večnosti. Skúsme si úprimne položiť niekoľko otázok – nie preto, aby sme niekoho súdili, ale aby sme sa pozreli do vlastného srdca.

1. Veríme bytostne vo večnosť s jej následkami alebo je to len rozumový súhlas?

2. Staráme sa o spásu svojej duše aj duší druhých?

3. Nerelativizujeme ťažké hriechy, keď sa týkajú nás alebo našich blízkych?

4. Rozjímame o posledných veciach – o Smrti, Súde, Nebi a Pekle?

5. A keď sa o nich hovorí, vzbudzuje to v nás súcit, alebo skôr pohŕdanie?

6. Berieme vážne možnosť zatratenia – aj pokiaľ ide o nás samých či našich blízkych?

7. Vedie nás táto viera ku konkrétnym skutkom – k modlitbe, k pokániu, k láske?

Prečo toľko otázok? Pretože ak nemáme usporiadané vlastné srdce, ťažko pomôžeme iným. Tieto otázky nám môžu pomôcť zachytiť náš stav či úmysly. Na základe toho môžeme potom konať. Nemôžeme predsa túžiť po obrátení druhých, ak sami nekráčame alebo nemáme aspoň túžbu kráčať v šľapajach nášho Pána.

Pán Ježiš na mnohých miestach hovoril o Pekle. Napriek tomu ho ľudia chceli počúvať a mnohí aj nasledovať. Iní mu odporovali, ale každého nejakým spôsobom zasiahlo jeho pôsobenie. Rozpoznali totiž, že jeho motívom nie sú politické body, vlastná sláva či uznanie iných. Kto si nezavrel oči a nezapchal uši, mohol vycítiť lásku, skrývajúcu sa za jeho slovami.

Tu nám však prichodí odpovedať si ešte na jednu otázku: Čo môžu ľudia vycítiť za našimi slovami?

Chcete poznať Božiu lásku? Rozjímajte o Pekle!

Zrejme ste zachytili ten paradox v podnadpise. Ako predsa môže niekto spoznať Božiu lásku rozjímaním o tom najhoršom mieste, aké bolo kedy stvorené? Nemá v nás budiť skôr bázeň fakt, že by sme sa tam mohli dostať?

Živá predstava Pekla

Pred zodpovedaním otázok si pomocou Evanjelia skúsme namaľovať živú predstavu tohto miesta. Skúste v nej na chvíľu vidieť samých seba.

Uvedomujem si, že to môže byť pre niekoho náročné. Verím však, že práve takto môžeme lepšie pochopiť, kam smeruje nasledujúce rozjímanie.

Pán Ježiš hovorí, že je to miesto večného trápenia a neuhasiteľného ohňa, kde bude plač, škrípanie zubov či nehynúce červy.

My ľudia bežne hľadáme únik aj od dočasného či chvíľkového utrpenia. Nevynímajúc tých, ktorí si siahajú na život, pretože v skutočnosti aj oni chcú žiť. Nedokážu zniesť svoj údel a je to ich spôsob úniku. Žiaľ, neuvedomujú si, že sa blížia k trápeniu, z ktorého už niet úniku a kde už nebudú môcť zomrieť, pretože smrť od nich utečie (Zjv 9,6) a aj od každého, kto sa tam dostane.

Už ste sa niekedy popálili? Inštinktívne ste odtiahli ruku ihneď ako to bolo možné. Aká bolesť to bola. A aké strašné je čo i len vo filme vidieť zhorieť človeka zaživa. A tam horí človek naveky.

Aké deprimujúce je počuť kvílenie ľudí. Tam to bude nekonečné kvílenie všetkých.

Pravdepodobne neexistuje veľa vecí, ktoré sú hnusnejšie ako vidieť obrovské množstvo červíkov, ktoré požierajú nejakú mŕtvolu. Ďaleko horšie by bolo, keby to bolo naveky naše telo.

Stále je to však znesiteľnejšie ako červy výčitiek zožierajúce vnútro zatratencov tým, o čo všetko prišli a už nikdy to nebudú môcť získať. Na druhej strane ako málo stačilo, aby to mohli mať a oni tým pohrdli.

Pán Ježiš pokračuje, že tam bude diabol aj s jeho démonmi. Videli ste už niekedy démona? Tí, ktorí mali tú „česť“ sa od strachu zbláznili, nemohli mesiace spať alebo namieste omdleli. Nehovoriac o iných následkoch. Údel pre obyvateľov Pekla je však vidieť ich a „bývať“ s nimi večne, na čele s diablom samotným.

Preto sú úplne pochopiteľné Pánove slová o tom, že ľudia by radšej zniesli, aby na nich padla hora alebo by bolo lepšie byť utopený váhou mlynského kameňa v mori, ako sa tam dostať. Lepšie by bolo odrezať si nohu či ruku alebo vylúpiť oko. Ba dokonca by bolo lepšie nikdy sa nenarodiť, ako byť večne zatratený. Kto z nás by však nechcel existovať, keď po existencii túžia aj tí, čo si siahajú na život?

Nehovoriac o treste zmyslov, lebo čím kto hreší, tým trestaný býva. O treste nehybnosti (niečo ako pochovanie zaživa), stlačenia a mnohých ďalších trestoch.

Nakoniec najväčší trest – strata Boha. Ten je zo všetkých najstrašnejší a predsa sa ho väčšina z nás bojí úplne najmenej. Svojho najväčšieho Dobrodinca totiž zväčša len veľmi málo milujeme.

Paradox Pekla

Keď sme si tento obraz načrtli, môžeme pokročiť k samotnému paradoxu, k rozhodujúcej časti rozjímania.

Kto si dal tú námahu a reálne sa snažil si to všetko do dôsledkov predstaviť, mal možnosť aspoň trošku zakúsiť tú hrôzu. Uvedomme si, že Pán Ježiš toto všetko za nás vytrpel. Ale poďme do konkrétností, pretože všeobecné konštatovanie je málo uchopiteľné.

Ako človek, ktorým sa stal pre našu záchranu, nevstúpil do Pekla ako zatratený, ale vzal na seba dôsledky hriechov, ktoré nás od Boha oddeľujú. Zakúsil opustenosť, úzkosť a temnotu, ktoré sú predzvesťou toho, čo znamená večné odlúčenie. Trpeli jeho zmysly, celé telo i duša. Na kríži niesol ťarchu toho, čo by pre nás znamenalo definitívne „nie“ Bohu.

Kalich tejto opustenosti si v Getsemanskej záhrade ako človek želal odňať, no z lásky k Otcovi i k nám ho prijal až do dna.

Dalo by sa o tom písať ešte omnoho viac. A mnohí svätí tak aj urobili (sv. Alfonz z Liguori, sv. Don Bosco, sv. Ján Mária Vianney, sv. Anton Mária Claret a ďalší). Čítanie ich spisov možno len odporučiť. Sú výborné na prehĺbenie nášho rozjímania.

Avšak verím, že aj to málo, čo som tu uviedol, postačí na to, aby sme pochopili, že toto je kľúč k prehĺbeniu lásky k Bohu. Veď akí sú nám blízki tí, čo nám v živote pomôžu, skutočne sa za nás obetujú a robia to opakovane bez ohľadu na našu odpoveď. O čo viac Pán.

Pýtam sa tak nás všetkých: Ako viac ešte Boh mohol prejaviť svoju lásku k nám ako tým, že sa stal jedným z nás, aby sa obetoval pre našu záchranu? Azda len tak, že túto obetu nekrvavým spôsobom sprítomňuje na každej svätej omši a toto telo ešte môžeme aj fyzicky prijímať.

Čo viac môže pohnúť naše srdcia láskou k nášmu Spasiteľovi? A predsa o chvíľu na tento článok zabudneme. Sme lepší ako neverní a stále sa sťažujúci starozákonní Izraeliti?

Záver

Cieľom tohto článku nie je vzbudiť bremeno viny. Je ním ukázať cestu k láske skrze pravdu, ktorá bolí, ale otvára možnosť zmeny. Dáva nám možnosť spoznať lásku Pána, ktorý napriek tomu, že vidí, akí sme, nás lanami lásky neustále priťahuje k sebe. Nechajme sa pritiahnuť.

Možno už lepšie rozumieme, prečo je dôležité hovoriť aj o Pekle.

PDF (formát pre tlač)