Arménsky premiér Pašinjan útočí proti miestnej cirkvi a bráni biskupom vo vycestovaní

Branislav Krasnovský
17. februára 2026   Cirkev Politika   Komentár, Prenasledovanie kresťanov

Arménska vláda bráni patriarchovi a šiestim biskupom opustiť krajinu, a to len niekoľko dní pred Biskupským zhromaždením v Rakúsku. Patriarchovi Karekinovi II. a biskupom bolo zabránené opustiť krajinu, v bezprecedentnej eskalácii konfliktu medzi premiérom Nikolom Pašinjanom a Arménskou apoštolskou cirkvou.

Prokuratúra zároveň začala trestné konanie proti Karekinovi II., katolikosovi všetkých Arménov, a ako preventívne opatrenie mu zakázala opustiť krajinu – len dva dni pred Biskupským zhromaždením plánovaným v Sankt Pöltene (Rakúsko) od 16. do 19. februára. Rozhodnutie sa týka aj šiestich biskupov – členov Najvyššej duchovnej rady.

Trestné obvinenia voči najvyššiemu hierarchovi

Obvinenie voči patriarchovi sa týka údajného marenia výkonu súdneho rozhodnutia, ako informoval advokát Ara Zohrabyan. „Prokuratúra začala trestné konanie proti katolikosovi všetkých Arménov a vyšetrovateľ sa pokúsil vypočuť Jeho Svätosť,“ uviedol právnik, ktorý dodal, že zákaz vycestovania má zabezpečiť prítomnosť patriarchu počas vyšetrovania.

Svätá stolica v Ečmiadzine označila kroky voči patriarchovi za nepodložené a nezákonné a zdôraznila, že „majú zjavne politický charakter“. V stanovisku cirkev uviedla, že „týmto jasne protiústavným a nezákonným postojom zasahovania do vnútorného života cirkvi vláda bráni veľkňazskej činnosti Jeho Svätosti patriarchu. To všetko zároveň predstavuje neúctu voči miliónom veriacich a voči stáročnej štruktúre, ktorá bola a naďalej je neotrasiteľným pilierom arménskeho štátu.“

Pôvod konfliktu: vojna o Náhorný Karabach a cirkevná reforma

Konflikt medzi vládou a cirkevnou hierarchiou siaha k vojne o Náhorný Karabach, keď Karekin II. vyzval Pašinjana na rezignáciu po prijatí porážky. Na začiatku januára 2026 premiér spolu s desiatimi biskupmi spustil kampaň za zosadenie patriarchu a „reformu“ cirkvi, čo viedlo k vzájomným obvineniam z „rozkolu“.

V posledných dňoch premiér Pašinjan opätovne bez dôkazov zopakoval svoje obvinenia voči cirkevnému vedeniu. „Zapojenie sa do sprisahaneckého plánu už vážne podkopáva bezpečnosť arménskeho štátu a Arménska republika sa nebude iba prizerať,“ uviedol premiér. V inom verejnom vyhlásení povedal: „Tento príbeh je o vyhnaní Katolikosátu z Arménska a to nedovolím. Ak budú potrebné ďalšie opatrenia, budú prijaté. Cieľom týchto ľudí je vyhnať Katolikosát z Arménska spolu s pokladmi Ečmiadzinu.“ Doteraz však neboli predložené žiadne verejné dôkazy podporujúce tieto obvinenia. Predseda vlády tiež naznačil ďalšiu eskaláciu: „Bude násilná reakcia a bude veľmi tvrdá.“

Prípad biskupa Gevorga Saroyana ako eskalátor napätia

Trestné konanie priamo súvisí s prípadom arcibiskupa Gevorga Saroyana, prímasa diecézy Masyatsotn (Masis), jedného z biskupov, ktorí sa pridali k premiérovi Pašinjanovi v kampani proti Karekinovi II. Patriarcha ho 10. januára zbavil jeho diecézy z dôvodov „zneužívania služby, neplnenia si povinností prímasa a existencie prípadov nátlaku a tlaku na klérus diecézy“.

Saroyan reagoval podaním občianskej žaloby proti tomuto rozhodnutiu. Súd prvej inštancie v Armavire ju 15. januára prijal a ako predbežné opatrenie zakázal „vykonávanie akéhokoľvek kroku, ktorý by mohol brániť“ biskupovi vo výkone jeho služby. Ignorujúc tento súdny príkaz, patriarcha Karekin 27. januára pristúpil k jeho sekularizácii s podporou Najvyššej duchovnej rady.

V dekréte o sekularizácii sa uvádza, že Saroyan „napadol“ rozhodnutie o svojom odvolaní a „vytvoril príležitosť, aby vládne štruktúry zasahovali do života cirkvi prostredníctvom svojej žaloby“. Toto rozhodnutie vyvolalo trestné vyšetrovanie. 31. januára Vyšetrovací výbor Arménskej republiky predvolal šiestich biskupov – členov Najvyššej duchovnej rady – ako obvinených v trestnom konaní, a preto im nebolo umožnené opustiť krajinu. Následne bolo vyšetrovanie rozšírené aj na samotného patriarchu.

Biskupské zhromaždenie bez patriarchu a arménskych biskupov

Podľa zdrojov Arménskej apoštolskej cirkvi sa stretnutie Biskupského zhromaždenia napriek tomu uskutoční v Sankt Pöltene až do štvrtka, hoci sa ho nezúčastní ani patriarcha, ani žiadny z biskupov z krajiny. Z 15 pastierov so sídlom v Arménsku má šesť zákaz vycestovania a ďalších deväť patrí do opozičnej skupiny voči patriarchovi Karekinovi, a tá sa odmietla zúčastniť. Rozhodnutie ponechať stretnutie v Rakúsku vyplývalo práve z obáv z tlaku zo strany úradov.

Do Sankt Pöltenu by mohli prísť iba biskupi z arménskej diaspóry po celom svete, približne 25, hoci do pondelka nebolo potvrdené, koľkí sa nakoniec zúčastnia. Keďže sa nezúčastní patriarcha, Biskupské zhromaždenie nebude môcť prijať žiadne rozhodnutie, čo viedlo niektorých z nich k zrušeniu cesty.

„Prirodzene, v neprítomnosti katolikosa všetkých Arménov sa status mierne zmení,“ vysvetlil Nathan Hovhannisyan, riaditeľ Oddelenia pre zahraničné vzťahy a protokol Materskej stolice, pre Armenia Today. „Bude to stretnutie biskupov, na ktorom budú diskutovať o otázkach, ktoré znepokojujú našu cirkev, a najmä o súčasnej situácii.“ Upresnil, že na stretnutie, na ktorom sa nebudú prijímať rozhodnutia, nie je potrebné kvórum.

Kritika zasahovania štátu a medzinárodná podpora

Otec Vrtanes Baghalyan, duchovný pastier kostola sv. Hovhannesa v Byurakane, označil vyhlásenia premiéra za dezinformáciu. „Pašinjan šíri dezinformácie a tým najpodlejším spôsobom diskredituje ľudí,“ uviedol pre Azatutyun. Duchovný zdôraznil, že rozhodnutie zvolať Biskupské zhromaždenie mimo Ečmiadzinu vyplývalo práve z tlaku vlády. „Zvolať stretnutie mimo Ečmiadzinu je normálne. Stretnutia sme zvolávali v Artišate, Dvine, Manaskerte a inde; dokonca v roku 2016 sa Biskupské zhromaždenie zišlo v Stepanakerte. Miesto stretnutia nie je podstatné; Biskupské zhromaždenie sa môže stretnúť kdekoľvek. V tomto prípade je dôvodom zvolania do Rakúska bránenie stretnutia zo strany Pašinjana,“ uviedol otec Baghalyan.

O. Baghalyan dodal, že činnosť viacerých diecéz bola paralyzovaná a vysokí cirkevní predstavitelia boli stíhaní alebo zadržaní. „Dnes sa, žiaľ, stretávame s rovnakou situáciou v diecézach Aragatsotn, Gugarats, Tavuš a Širak, kde majú predstavení povinnosť neodísť,“ uviedol.

„Tento zavrhnutiahodný proces predstavuje hrubé porušenie základných ľudských práv zakotvených v zákonoch Arménskej republiky a v medzinárodných zmluvách,“ odsúdila Materská stolica Ečmiadzinu súčasné dianie. „Je zameraný na podkopanie normálnej činnosti Arménskej apoštolskej cirkvi, najmä práce nadchádzajúceho Biskupského zhromaždenia.“

O. Hovhannisyan odsúdil „program proti cirkvi. Snažia sa všetkými spôsobmi dokázať, že cirkev by sa mala stať príveskom štátu“ a plniť „vôľu vládnucich autorít“. Tie majú „jeden cieľ: nahradiť katolikosa, čo nie je v ich kompetencii“. „Cirkev stojí pevne. Neustúpime a zachováme to, čo cirkev vytvorila,“ vyhlásil ďalej pred stretnutím.

Paralelne skupina významných osobností arménskej diaspóry vyjadrila nesúhlas s tým, čo považujú za kampaň proti vedeniu cirkvi. Medzi signatármi sú arménsko-americký podnikateľ Noubar Afeyan, arménsko-švajčiarsky Vahe Gabrash, lord Ara Darzi, vedúci Katedry chirurgie na Imperial College v Londýne, a podnikateľ a filantrop Vache Manukyan. V spoločnom vyhlásení uviedli, že neustále útoky proti cirkevnému vedeniu a požiadavky na jeho nútené zosadenie predstavujú hrozbu pre jednotu arménskeho národa.

Z dostupných informácií zatiaľ nemožno jednoznačne určiť, kto má v tomto spore pravdu v trestnoprávnom zmysle. Vláda obviňuje cirkevné vedenie z konania ohrozujúceho štát, no verejne nepredložila konkrétne dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia podložili. V právnom štáte pritom platí zásada, že ak štát obmedzí slobodu pohybu alebo začne trestné konanie, musí svoje kroky presvedčivo odôvodniť. Ak takéto odôvodnenie absentuje alebo nie je transparentné, vzniká oprávnená otázka, či nejde skôr o politický tlak než o čisto právny postup.

Spor navyše nemožno oddeliť od širšieho politického kontextu, najmä od napätia, ktoré vzniklo po vojne o Náhorný Karabach, keď katolikos verejne vyzval premiéra na rezignáciu. Arménska apoštolská cirkev má v krajine nielen náboženskú, ale aj historicko-národnú funkciu, a akékoľvek zásahy štátu do jej vnútorného života sú mimoriadne citlivé. V tejto situácii tak konflikt pôsobí skôr ako mocenský zápas medzi politickou a duchovnou autoritou než ako izolovaný právny spor.

Premiér Pašinjan predstavuje čoraz väčší problém

Pašinjan, ktorý má značné politické problémy v krajine, sa snaží v premiérskom kresle udržať za každú cenu a nevyberavé útoky voči kritikom sú súčasťou jeho politického diapazónu.

Nikol Pašinjan sa dostal k moci v roku 2018 počas tzv. „zamatovej revolúcie“, ktorá ukončila dlhoročnú dominanciu postsovietskej politickej elity v Arménsku. Vystupoval ako reformátor, protikorupčný líder a politik orientovaný na posilnenie demokratických inštitúcií a transparentnosti. Jeho politický štýl je výrazne personalizovaný, priamy a často konfrontačný, pričom sa opiera o silný mandát získaný z ulice a následne potvrdený vo voľbách. Súčasne však čelí kritike za centralizáciu moci, napäté vzťahy s tradičnými inštitúciami – vrátane cirkvi – a za spôsob komunikácie, ktorý polarizuje spoločnosť.

Vojna o Náhorný Karabach v roku 2020 predstavovala zásadný zlom v jeho politickom postavení. Arménsko utrpelo výraznú vojenskú porážku a stratilo kontrolu nad časťou územia, čo vyvolalo v krajine vlnu protestov a výziev na jeho rezignáciu. Hoci Pašinjan následne vyhral predčasné parlamentné voľby, vojna oslabila jeho morálnu autoritu a prehĺbila vnútorné rozdelenie spoločnosti. Odvtedy čelí neustálemu tlaku zo strany opozície, časti armády aj cirkevných predstaviteľov, ktorí mu vyčítajú prijatie podmienok prímeria a stratégiu vo vzťahu k Azerbajdžanu. Konflikt s Arménskou apoštolskou cirkvou tak nemožno oddeliť od širšieho kontextu politickej oslabenosti premiéra po náhornokarabašskej vojne.

Politická dráha Nikolu Pašinjana vykazuje určité štrukturálne paralely s pôsobením Michaila Saakašviliho – obaja sa dostali k moci na vlne masových protestov ako protikorupční reformátori s výrazným osobným mandátom a obaja následne vládli silne personalizovaným, polarizujúcim štýlom. V ich prípade sa reformný étos stretol s tvrdou geopolitickou realitou – Saakašvili čelil vojne s Ruskom v roku 2008, Pašinjan konfliktu o Náhorný Karabach v roku 2020, pričom vojenské porážky zásadne oslabili ich politickú autoritu a prehĺbili vnútorné rozdelenie spoločnosti. Zásadný rozdiel spočíva v geopolitickej orientácii a následkoch: Saakašvili otvorene konfrontoval Moskvu a napokon stratil moc, zatiaľ čo Pašinjan napriek porážke potvrdil svoj mandát vo voľbách a snaží sa balansovať medzi Ruskom, Západom a regionálnymi mocnosťami.

Z pohľadu inteligentného katolíka je tento spor predovšetkým otázkou ochrany autonómie cirkvi a rešpektovania princípu spravodlivosti. Cirkev nie je iba občianskym združením, ale duchovnou inštitúciou s vlastným vnútorným právom a historickým poslaním. Ak štát zasahuje do jej vnútorných rozhodnutí, disciplinárnych opatrení či zvolávania biskupských zhromaždení bez jasného a verejne preukázaného právneho dôvodu, vyvoláva to oprávnené obavy z prekročenia kompetencií svetskej moci. Katolícka tradícia uznáva legitímnu autoritu štátu, no zároveň trvá na tom, že svetská moc nesmie svojvoľne podkopávať duchovnú autoritu ani obmedzovať náboženskú slobodu bez presvedčivého dôkazného základu.

Zároveň treba vnímať Arménsku cirkev ako nositeľku identity národa, ktorá prežila prenasledovania, genocídu i politické režimy. Konflikt medzi politickým vedením a cirkevnou hierarchiou preto nemožno redukovať na technický spor o právomoci; ide o dotyk medzi dvoma autoritami – svetskou a duchovnou. V takomto prípade je potrebné trvať na transparentnosti, právnom poriadku a vzájomnom rešpekte, pričom ochrana cirkevnej slobody a nedotknuteľnosti vnútorného života Cirkvi zostáva z pohľadu tradičného katolíka zásadnou hodnotou.

PDF (formát pre tlač)