O kresťanskej láske k sebe samému

15. februára 2026   Cirkev

„Tí, čo páchajú hriech a neprávosť, sú nepriateľmivlastného života.“
(Tob 12,10)

Už štyri nedele som ustavične hovoril o láske. Hovoril som o láske k Bohu, o láske k blížnemu, o láske k nepriateľovi, ale o tom, či je človek povinný i sám seba milovať, som ešte ani slova nespomenul. V tejto otázke nachádzame i odpoveď, veď každý človek sám sebe je najbližším blížnym. To je i v prikázaní o láske k blížnemu: Miluj blížneho svojho, ako seba samého. Veď i my sme obraz Boží, i nás vykúpil Kristus svojou drahou krvou: teda obraz Boží, brata Kristovho milujeme, keď seba milujeme. Preto ani netreba priveľmi vysvetľovať, že sme povinní i seba samých milovať. Ľudia to i bez príkazu činia, že milujú seba samých. Ale tam pochybia, že primnohí sa milujú nepravou láskou.

Mnohí dávajú prednosť svojmu telu pred dušou; v pôžitkárstve, v rozkošiach, ako zvieratá, prejavujú lásku k samým sebe. Mnohí pre márnu pozemskú slávu predajú svoje večné spasenie, ukazovať sa, pýšiť sa, vyvyšovať sa ako diabol, v tom nachádzajú lásku k sebe samému. Mnohí nedajú peniaze, bohatstvo za všetky radosti nebeské: právo, spravodlivosť, česť za nič nepokladajú, len aby zbohatli, v tom nachádzajú lásku k sebe samému.

Preto som najprv kázal o láske k Bohu, aby si sa predovšetkým naučil milovať Boha a potom seba, tak teda miluj blížneho svojho ako seba samého. Dovolené mi je seba samého milovať, ale táto láska k sebe samému nech je kresťanská; u kresťana prvá nech je duša a len potom telo. Hľa, ako starostlivo opatrujú ľudia svoje telo, svoje zdravie: utekajú pred nebezpečenstvom, chránia sa pred nachladnutím a nezdravými pokrmami, šetria sa pred presilením. Aspoň takouto usilovnou starostlivosťou ochraňuj svoju dušu pred príležitosťami k hriechu a pred pokušením, lebo hriech je smrťou duše.

Ak napriek svojej najväčšej starostlivosti predsa len ochorieš, stále sa sťažuješ, na chorobu hľadáš lekára, liek. Ale na chorobu svojej duše nedbáš nič, mesiace, ba roky nosíš, vláčiš so sebou neduhy svojej duše, a našiel by si istý liek proti svojej duševnej chorobe u duchovného otca, lekáreň tvojej duše: spovednica je pre teba vždy otvorená. Len sa treba trochu uponížiť, trochu sa pousilovať, a vyliečiš svoju chorú dušu. Prečo teda nepristúpiš k sviatosti pokánia?

I ten najchudobnejší človek sa snaží, aby si zabezpečil pohodlný príbytok, slušný odev. Za jeden malý dom, za kúsok poľa je schopný zanechať rodičov, rodinu, vydá sa na tú ťažkú cestu, je schopný ťažko pracovať, roky a roky sa trápiť v cudzine. S touto silou, s touto odhodlanosťou, s touto sebaobetavosťou by si dokázal vydobyť svojej duši večný príbytok v kráľovstve nebeskom.

Božský Spasiteľ náš hovorí: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16,26). Pravda, kým človek žije na tejto zemi, potrebuje pokrm, nápoj, odev, treba sa mu postarať o toto pre seba i pre svojich blízkych. Môže nadobudnúť peniaze i majetok, čestne sa snažiť nie je hriech, ba cnosť, ale túto márnosť zháňať so škodou duše, to je pohanstvo a nie kresťanská láska k sebe samému. Roľník si váži svoj pluh, remeselník si šetrí svoje nástroje, učenec miluje svoje knihy, lebo im dopomáhajú k cieľu; ale akonáhle tieto nástroje stali sa nespôsobnými pre svoj účel, odhodia ich ako naničhodné veci. I kresťan šetrí svoj peniaz, opatruje svoje hospodárstvo, miluje svoju počestnosť, ale keď sa tieto prostriedky stali nespôsobnými svojmu účelu, keď by tieto pozemské veci jemu nie k spaseniu, ale k zatrateniu slúžiť mali, vtedy ich od seba odvrhne. Tak činili sv. mučeníci, ktorí všetko svoje, počestnosť, peniaze, majetok i svoj život obetovali, len aby svoje spasenie zabezpečili. Za Krista umrieť znamená toľko, ako blato dať za zlato, chalupu za palác, prach za korunu. Toto jedno i ja prosím od teba: pamätaj na svoju nesmrteľnú dušu.

Dovolené je milovať seba samého, ale táto láska k sebe samému nech je kresťanská, kresťan nehľadá dobro pre seba, ak pri tom škodí inému. Či ti tvoja statočná duša neraz nehovorí: radšej budem o suchom chlebe a slanej vode, ale taký nečestný majetok ako má tento alebo tamten, mať nechcem.

A máš úplnú pravdu, lebo čisté svedomie sladkou činí i tú chudobu, judášske striebro, postavenie Piláta, Herodesova moc nerobí človeka blaženým. Nesvedomitosť a spokojnosť neznesú sa v jednom hniezde. Takýto falošný dobrobyt je ako to zodraté zrkadlo, ktorého len rám sa skvie. Pre falošného človeka je už to dostatočnou pokutou, že ho hryzie svedomie, potom však nasledujú trestajúce navštívenia Božie. Niekedy mešká, niekedy Boh čaká s pokutou, ale skôr či neskôr predsa zastihne nespravodlivého človeka trestajúca ruka Božia. Ak Ježiš, ten tichý a láskavý Ježiš do pekelného ohňa uvrhne toho, kto svojho blížneho potupným menom zneuctí, čo môže čakať lakomých zlodejov, nesvedomitých nactiutŕhačov?

Šťastlivý je ten človek, ktorý sa opováži povedať, čo vo Sv. Písme Jób mohol povedať: Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval, za lesťou noha sa mi náhlila, ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka, ak moje srdce za očami šlo, ak na dlani mi škvrna prilipla, nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi, nech siatiny mi vyrvú z koreňa! (Jób 31,5; 7–8). Keď tento trpezlivý muž nikdy neodstúpil od pravej cesty, nuž jeden kresťan, ktorý prijal Ducha Svätého, nemohol by zotrvávať na nej? Či je to nemožné, čo Kristus Pán prikázal: Boha sa bojte, kráľa v úctivosti majte, bratov milujte, každého si vážte (porov. 1Pt 2,17).

Smiem milovať sám seba, avšak táto láska k sebe samému buď kresťanská: kresťan svoju vôľu podrobuje vôli Božej.

Keď sv. Alžbete oznámili, že jej muž padol v bitke, takto vzdychala: Pane môj, ty vieš, že môj manžel mi milší bol nad všetkými rozkošami sveta, avšak, keď sa tebe tak ľúbilo, že si mi ho vzal, staň sa tvoja svätá vôľa. Ak by som ho svojím jedinkým vlasom mohla vzkriesiť k životu, neučinila by som to, ak by sa to tvojej svätej vôli protivilo.

Toto je nasledovania hoden príklad kresťanskej lásky k sebe samému. Boh vie lepšie, čo nám slúži k dobrému, poslúchajme ho. Ako ten sluha, ktorý cestoval so svojím pánom, keď sa ho spýtali, kam cestujú, odpovedal, že on nevie, lebo on len svojho pána nasleduje. Tak i my, sluhovia Boží, nasledujme svojho Pána. Keď podľa vôle Božej budeme kráčať, dostaneme sa do kráľovstva nebeského.

Zbožného Pia IX. pýtal sa jeho niekdajší minister, keď ho talianska revolučná strana pozbavila krajiny: Svätý Otče, akú politiku budete teraz nasledovať? Pius IX. k nebesiam pozdvihol svoje oči a toto odpovedal: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi… Toto je moja politika. Verte mi, priateľu, táto politika dôjde víťazstva.

Týmto som dokončil kázeň o láske. – Opakujem: usiluj sa predovšetkým Boha milovať, potom seba a tak potom miluj blížneho svojho, ako seba samého. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)