O duchovných skutkoch milosrdenstva

8. februára 2026   Cirkev

„No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: „Vráť, čo mi dlhuješ!“
(Mt 18,28)

Čítal som kdesi, že istý múdry muž, keď ho prosili o radu, takto hovorieval: „Miluj každého, ale od nikoho nežiadaj, aby ťa miloval…“ Sprvu som sa pohoršil nad touto rečou, nuž aby som ja každého miloval, ale od druhého aby som nežiadal vzájomnú lásku ku mne. Smiešna vec! Nuž, keď ja každého milujem, akože by som nemal čakať, aby ma druhí tiež milovali? Veď aké sladké je a dobre padne to vedomie, že si ma iní vážia a milujú, ľahšie znášam kríž života, i tá práca mi je ľahšia a kropaje potu sú sladké, ak mi pomáhajú láskyplné duše v mojej mozoľnej práci. A čím rýchlejšie sa míňajú roky môjho žitia, tým lepšie a lepšie poznávam ľudí, vždy hlbšie uznávam pravdu toho múdreho muža, ktorý hovoril: „Miluj každého, ale od nikoho nežiadaj, aby ťa tiež miloval.“ A prečo uznávam túto pravdu? Nuž len preto, lebo darmo by si si žiadal, drahý priateľu, aby ťa iní milovali, to by si i beztak nedosiahol, natoľko sú ľudia už neláskaví.

Teraz každý len seba miluje, len za seba sa borí, všade len seba tisne a seba predstavuje, druhého si nevšíma, o biedu, trápenie a súženie iných nič nedbá. Ruky podávať, bozkávať sa, objímať sa, toho je až nadbytok, ale opravdivú kresťanskú lásku darmo hľadáš. Otec syna, dieťa matku, brat sestru bije, vraždí, o majetok ozbíja, vyženie na žobrácku palicu. Nejeden mladý život vyprevadíme do predčasného hrobu, lebo rodičia nežičili mu tých pár halierov na lekára alebo na lieky, nestarali sa o jeho život. Keď mu ochorie vôl, krava alebo kôň, hej, ako behá a zháňa, nešetrí výdavky; pravda, to mu osoh prinesie, na tom zarobí peniaze, kdežto dieťa vždy len jesť pýta! Úbohá vdovica, biedi, trápi sa s troma alebo štyrmi sirotami, jej zámožní pokrvní ani sa len neobzrú o ňu: dosť máme, vraj, svojho trápenia, nech sa živí každý, ako sa mu dá, prvšia je moja práca!

Ó, láska, kde si? Príď k nám kráľovstvo tvoje! Ó, ty neľudské stvorenie! Počul si ten príklad v evanjeliu, čo povedal kráľ tomu nemilosrdnému sluhovi: „Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu.“ (Mt 18,32–34)

Ó, učme sa z tohoto príkladu, buďme milosrdní, preukazujme milosrdenstvo. Nielen jazykom a slovom, ale činom, skutkom dokážme, že sme kresťanmi, učeníkmi Kristovými; zmilujme sa nad nešťastníkmi, nakŕmme hladujúcich, rozpomenúc sa na upomínajúce slová božského Spasiteľa: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40)

Zvlášť duši svojho blížneho čiňme dobré, k jeho duši dokážme svoju lásku, jeho duši preukazujme svoje milosrdné srdce. Duchovné skutky milosrdenstva však sú tieto:

1. hriešnikov karhať, 2. neznalých vyučovať, 3 pochybujúcim dobre radiť, 4. smutných tešiť, 5. krivdu trpezlivo znášať, 6. svojim vinníkom odpúšťať, 7. za živých i mŕtvych sa modliť.

1. Je síce pravda, že hriešnikov karhať je v prvom rade povinnosťou predstavených. Rodič nech karhá svoje dieťa, učiteľ svojich žiakov, kňaz svojich veriacich, keď pochybili, keď sa previnili. Avšak niekedy je povinný každý poriadny kresťan pokarhať toho človeka, ktorý potupuje náboženstvo, ktorý sa rúha Bohu, znevažuje blížneho alebo bez príčiny sužuje svojich domácich. Ale keď karháš, nečiň to urážlivými slovami, nie zlostne, nie s kliatbou alebo s potupovaním, inak by si viac škodil než osožil. Nezabúdajme, že viac múch môžeme lapiť s jednou lyžicou medu, ako s plným hrncom octu. I to sa môže ľahko stať, že surové nadávanie bude nám odplatou za naše dobroprajné, láskyplné napomínanie, ba môžeme pochodiť tak, ako ten nábožný kňaz menom Claudius Bernard, ktorý raz napomínal furmana pre jeho zlorečenie, ale ten surovec udrel Bernarda po tvári, on však celkom pokojne odvetil: „Udri ma radšej ešte raz, len Pána Boha viac neurážaj!“

Ale poniektorý takto povie: „Čo ma po ňom, ja nedbám, nech robí kto chce, čo chcel“ Takto hovoril Kain; taká reč sa protiví opravdivej kresťanskej láske. Čo? Nuž teba nič do toho, ty nedbáš, keď bezbožník uráža Boha, keď osočuje blížneho, keď na smetisko vyhadzuje svoju domácu čeľaď, keď do pekla uvrhuje svoju dušu? Do toho ťa nič? Veď i tá divá zver bráni svoje pokolenie, len človek by mal zanechať svojho spolubližného, aby zahynul vo svojom zločine?

2. Nikto sa nenarodí mudrcom, vedám treba sa učiť, zvyklo sa hovoriť, že i dobrý kňaz sa učí až do smrti. Sú takí, ktorí i do školy chodili, a predsa mnoho nevedia, lebo ťažko chápu. Sú takí, ktorí nikdy nechodili do školy, nie sú vyučení vo viere. Koľko je takých úbohých sirôt, o ktoré sa nikto nestará, vyrastú bez všetkej náuky, bez všetkej bázne a disciplíny. Mnohokrát i sám kňaz sa nedozvie o takýchto náboženských zaostalcoch, nemôže ich poučiť vo viere, preto ty, drahý kresťan, keď zbadáš, že niekto je neznalý vo viere, napomeň ho, pouč ho, takto budeš mu apoštolom, pomôžeš mu k spaseniu. Nauč ho modliť sa, nauč ho „Verím v Boha“, Desatoro Božích a Pätoro cirkevných prikázaní; nauč ho ako sa má spovedať a k sv. prijímaniu pristúpiť, pomôž mu, ako môžeš, inak ho priveď ku kňazovi, ten doplní tvoje namáhanie. Je to veľká zásluha vyučovať neznalých, ako Sv. Písmo hovorí: „Tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ (Dan 12,3)

Sýrsky vojvodca Naaman upadol do ťažkej choroby. Jeho sluha mu radil, aby šiel k prorokovi Elizejovi. I šiel. Elizej mu rozkázal, aby sa sedemkrát okúpal v rieke Jordán. Naaman sa domnieval, že mu Elizej zázračným spôsobom pomôže a preto sa nahneval, že ho poslal kúpať sa. Ale jeho sluhovia mu radili, aby poslúchol proroka. Prijal túto ich radu, šiel sa kúpať a vyzdravel.

Neraz sme už i sami zakúsili, ako dobre padne človeku, keď mu rozumný spolublížny poskytne dobrú radu. Často sa stáva, že tvoj známy, tvoj sused, tvoj priateľ sa ti zdôverí a spýta sa ťa: „Čo mám robiť v tejto veci, čo by si mi radil?“ Koľko mladíkov upadlo do záhuby, koľko panien upadlo do nešťastia preto, že keď potrebovali, nemal im kto poskytnúť dobrú radu. Koľko rodín by nebolo upadlo do biedy, keby ich bol dobrý radca v príhodnom čase upozornil na skazu. Preto ukladá Sv. Písmo: ak sa rozumieš, odpovedaj svojmu blížnemu, pochybujúcim dobré rady daj (porov. Sir 5,14).

4. Nanajvýš pravým, sladkým utešiteľom smutných je sám Ježiš Kristus, náš božský Spasiteľ. Nad balzam zázračne uľavujú všelijakú trpkosť tieto jeho potešujúce slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11,28). Preto každý Kristov učeník nasledoval tento príklad svojho majstra a tešil smutných.

Sv. Efrém takto zvykol tešiť skleslého ducha zarmútených: „Len netratiť ducha, bratia, veď nežijeme na veky, ani naše trápenie nebude trvať na veky!“ Takúto potechu potrebujú zvlášť takzvaní choromyseľní, ktorí nie na tele, ale na duši sú nemocní. Snáď ich hryzie svedomie, že spáchali nejaký hriech, snáď sa sklamali v niekom, alebo utrpeli nejakú veľkú stratu, škodu, preto sú vždy smutní, chorí na mysli.

Tak ich možno poznať, že sú veľmi zronení, zádumčivo sa uťahujú do samoty, nemajú vôľu do práce, nenachádzajú radosť v modlitbe, zúfalé myšlienky im prichádzajú na myseľ, smrť si prajú, často myslia na samovraždu. Kto by nepoľutoval takýchto utrápencov; jedným najkrajším skutkom milosrdenstva je: smutných tešiť.

5. Keď ťa niekto potupuje, na majetku ti uškodí, bez príčiny ťa surovo napáda a ty tieto krivdy trpezlivo znášaš, keď to pre Boha ticho pretrpíš, to je tak slávny, krásny skutok milosrdenstva, že ho je nie v stave iba dokonalý učeník Kristov vykonať. Tvoje milosrdenstvo ochráni tvojho urážateľa pred trestom, ktorý by ho zastihol, ak by si ho oznámil, ba tichá trpezlivosť dá mu príčinu k rozmýšľaniu, že uzná svoje previnenie, bude ťa prosiť o odpustenie. Tak sa stalo i s misionárom, otcom Fernandezom. Keď raz v Japonsku v istom meste na trhu mal kázeň, jeden z poslucháčov napľul mu do tváre. Páter Fernandez bez všetkého hnevu vytiahol si šatku, pokojne si poutieral tvár a pokračoval v kázni. Tento tichý pokoj natoľko dojal toho pohana, že zvolal: „Viera, ktorá takto trpezlivým činí človeka, zaiste z Neba pochádza!“ Nato tento pohan i s ostatnými tam prítomnými prijal Ježišovu vieru.

6. Vy, drahí kresťania, prežehnávate sa, chodíte do kostola, počúvate sv. omšu a kázeň, častejšie sa spovedáte a prijímate. Avšak ja vám hovorím, že toto všetko vám nič neosoží, ak to najhlavnejšie, totižto lásku nemáte vo svojom srdci. Ako sa otvorili nebesia, oblaky vydali Syna Božieho, ako Ježiš Kristus vypustil ducha na kríži, ako jeho oslávené telo každodenne zostupuje v sv. omši na oltár, od toho času jeden mohutný ohlas ozýva sa k ľudskému srdcu: Miluj blížneho svojho! A viete, čo je to milovať blížneho? To, ak sme v stave odpustiť svojim vinníkom.

Toho, kto zvykol odpustiť svojmu hnevníkovi, nemožno uraziť ničím. Keď sa Peter opýtal, či má odpustiť svojmu vinníkovi i sedemkrát, Pán Ježiš mu odpovedal: „Nie sedemkrát, ale sedemdesiat sedemkrát“ (Mt 18,22). Podobenstvom o nemilosrdnom sluhovi povzbudzuje nás Ježiš, aby sme zo srdca odpustili svojim vinníkom a zrovna prikazuje nám: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú; Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať?“ (Mt 5,44–46)

7. Keď sa rozhliadneme po svete, mnoho telesnej duševnej biedy, psoty nájdeme na svete; a bárs akokoľvek milosrdným srdcom sme, predsa mnohým biedam nemôžeme odpomôcť. Niektorého hriešnika darmo karháme, neposlúchne nás; niektorého neznalého nemožno poučiť, lebo sa považuje za dosť múdreho; nájde sa i viac falošných radcov, než úprimných; i smutného niekedy darmo tešíš, nedá sa potešiť. Môžeš spomínať príklad Kristov, ľudia i tak zúrivo napádajú jeden druhého, hnevajú, pomstia sa. Ale láska má ešte jeden iste účinkujúci prostriedok, a to je modlitba.

Modlime sa za tých, ktorí sa nechcú modliť. – Modlime sa za svojich milých zomrelých, medzi duchovnými skutkami milosrdenstva siedmy je: za živých i mŕtvych sa modliť. Na súdny deň vyjde najavo, koľko osožila táto modlitba, na druhom svete zakúsime opravdivo, čo boli hodné naše modlitby za mŕtvych.

Patriarcha Jakub videl vo sne jeden rebrík, ktorý stál na zemi a jeho vrchol siahal k nebu. Takýmto rebríkom je láska k blížnemu, stupne na ňom sú skutky milosrdenstva. Konajme skutky milosrdenstva, skrze ne pripravujme si ten zlatý rebrík, aby, keď sa naša duša bude mať dať na tú veľkú cestu do večnosti, týmto zlatým rebríkom dostala sa do výšin nebeských. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)