O láske k blížnemu

18. januára 2026   Cirkev

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“
(Lk 10,27)

S ustrnutím čítam dejiny národov pred Kristom. Za starodávna boli dva stavy: pán a sluha. Len pán bol človekom, otroka pokladali za dobytok. Nejeden pán dal prikovať svojho sluhu na reťazi ako psa, zavalil mu na šiju jarmo, ako na vola, ak sa opovážil ozvať, dal mu vyrezať jazyk, ak rozbil niečo, dal mu odťať ruku, ak utiekol a chytili ho, telo mu na kusy porúbali a hodili ošípaným, jeho pán tučnel od prasaciny, vykŕmenej na ľudskom mäse.

Takto vyzeralo ľudské pokolenie pred narodením Krista Pána: nad hanebnejšou neľudskosťou bola len ich nemravnosť. Odkedy sa však nebesia otvorili a nebeské oblaky vydali Syna Božieho, odkedy Ježiš Kristus vypustil ducha na kríži, od toho času tento mohutný hlas volá srdciam ľudským: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Lk 10,27)

Pristúpme teda k ukrižovanému Pánu Ježišovi, učme sa od neho, ako máme milovať svojho blížneho. Počúvajme, čo k nám hovorí z kríža: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,35)

Samému Synu Božiemu bolo treba zostúpiť na zem, aby naučil ľudí láske k blížnemu. Teraz už vieme, že medzi človekom a človekom niet rozdielu. Milovať máme každého: žida, pohana, kacíra, i toho verejného hriešnika. Ako ani ten potok nepýta sa smädného: Kto si? Každému rovnako podáva nápoj, ani slnko sa nepýta: Čo si za národ? Každému rovnako svieti: podobne ani my nečiňme rozdiel medzi ľuďmi, každého rovnako milujme. Na drevenom kríži je obraz toho istého Krista, čo i na zlatom kríži; na drevenom kríži takisto ctíme obraz Krista, ako na zlatom. Pohan, žid, kacír, hriešnik, chudobný rovnako sú stvorení na obraz Boží, milujme ich sťa podobenstvo Božie.

Každého miluj, lebo i Ježiš každého miloval.

Predsa ak je rozdiel v prednosti, to ti srdce tvoje určí: rodičia, bratia, dietky, lež zvlášť manžel alebo manželka stoja ti bližšie než iní. A že chudobní, vdovy, siroty, nemocní a prenasledovaní viac vyžadujú tvoju láskavosť, to sa učíš od Ježiša a z príkladu Svätých.

Príkazu lásky ľahko porozumieš, vezmi mieru sám zo seba: tak máš milovať blížneho svojho, ako seba samého. Keď ťa zastihne trápenie, žiadaš si, aby ti iní pomohli, pomáhaj teda i ty úbohým, chudobným. Keď si pochybil, ukrývaš svoju chybu, zakry i ty poklesky svojho slabého blížneho. Keď po Bohu mozoľnou tvojou prácou vzmohol si sa v svojej chudobe, sám chceš užiť osoh svojho zárobku, ponechaj tedy i ty každému, čo jeho je. Dobre padne i tebe, keď sa v zármutku stretneš s útrpným srdcom, nuž i ty poteš zarmútených.

Istý žobrajúci mních prišiel do jedného veľkého panského domu a tam obdržal bohatú almužnu. Za túto štedrosť nevedel sa mních lepšie poďakovať, ako keď domácemu pánovi povedal: „Boh ťa požehnaj, a šťastlivou smrťou zomrieš, ak vždy to učiníš, čo si žiadaš, aby i tebe iní činili.“

Pán si zapamätal tieto slová, na druhý deň sa zišiel s jedným svojím dlžníkom, ktorý mu nestačil platiť, ale zišiel mu na um mních: „Nuž a keby ja som bol dlžníkom, i ja by som prosil o pozhovenie svojho veriteľa, tak i ja dám pokoj úbohému môjmu dlžníkovi, a pozhoviem mu“. Inokedy sa stretol s hladujúcim žobrákom, ktorý ho prosil o kúsok chleba, aby si mohol hlad utíšiť. Opäť sa rozpamätal na slová mnícha: „Keby som ja bol týmto hladujúcim človekom, i mne by dobre padla skyva chleba.“ Do svojho domu pozval toho hladujúceho, dobre ho uhostil, zadržal ho i na noc, pripravil mu dobré, mäkké lôžko, tak ho po kresťansky zaopatril.

Vidíte, drahí kresťania, takto máme rozumieť tomu príkazu Božiemu: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“.

Láska tvoja nech je bez pretvárky (porov. Rim 12,9), totižto miluj úprimne svojho blížneho, to znamená nielen naoko, sladučkými slovami, ale ak príde čas na skutok, vtedy dokáž, že máš láskyplné srdce.

Hľa, keď sa ti zabodne tŕň do nohy, hneď sa ti nahne hlava k nej, oko ho hľadá, ruka ho vytrhne, tak sa stará jeden úd o druhý: podobne sa má starať človek o svojho blížneho, keď upadne do trápenia; opravdivá láska je mocná. Mnoho ráz nám treba premôcť svoju krehkosť, niekedy nás to stojí vyčerpať sa od námahy, a predsa sme nútení vykonať to, pretože láska k blížnemu nám to prikazuje.

Miluj svojho blížneho bez ziskuchtivosti, nehľadaj odplatu za svoju lásku, nie preto buď láskavým, aby ťa chválili, ale z čistého srdca, nezištne, z lásky k Bohu miluj každého človeka, aby si tým radosť spôsobil božskému Srdcu Ježišovmu.

Istý chudobný žiak sa ponáhľal domov na vianočné sviatky. Cestoval v ľahkom odeve peší. Vo vrecku ukrýval jeden zlatník, ktorý ako odmenu dostal za svoju usilovnosť. Zima ho drvila, trápila, i hlad ho začal trýzniť. Na pol ceste od únavy klesol na zem. Keď precitol, našiel sa na kraji priekopy, pri ňom sedel na pokrovci jeden prievozník, ktorý omdlenému chlapcovi čelo trel páleným. Potom mu sa napiť zo svojej krpky a podal mu i kus chleba. Pokrm a nápoj občerstvili chudobného žiaka, ďakujúc stískal ruku svojho záchrancu a z vďaky mu chcel dať celý svoj majetoček, ten jeden zlatník. Prievozník so zahanbením odmietol ten dar, lebo, hovoril, nie pre peniaze, ale pre Ježiša som to vykonal. „Nuž aspoň svoje meno mi povedzte, priateľu, aby som vedel aspoň meno svojho záchrancu.“ Braček, nevieme meno ani toho milosrdného samaritána v Evanjeliu. Klaňaj sa Pánu Ježišovi, že naučil ľudí láske. S tým zdvihol pokrovec, vysadol na voz a ponáhľal sa ďalej.

Toto je opravdivá, dokonalá láska k blížnemu: ona sa nepýta: Kto si? Dosť, že je človek odkázaný na cudziu pomoc. Nepýta sa, čo za odmenu obdrží. Dosť, že to Boh vie.

Ešte raz zopakujem moje dnešné ponaučenie: milovať budeš svojho blížneho, a síce tak ho budeš milovať, ako seba samého. Miluj každého opravdivo, nielen slovom, ale zvlášť skutkom a za to všetko nečakaj odmenu od nikoho iného, len od samého Boha. Kristus Pán nám to svojím príkazom naložil, i sám to plnil, keď po zemi chodil.

„Buďte teda nasledovníkmi Božími, ako najmilší synovia, a žite v láske!“ (porov. Ef 5,1–2). Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)