Autenticita: Pokušenie sebavyvýšenia alebo priestor pre Božiu slávu?

Jakub Tužinský
13. januára 2026   Cirkev Spoločnosť

V cirkevných kruhoch sa dnes čoraz častejšie skloňuje slovo autenticita. Mnohí hovoria o „autentickom kresťanstve“ či potrebe „byť autentickým kresťanom“.

Keď však tieto výrazy použije politik, ktorý svojím životom skôr karikuje kresťanstvo, znie to prinajmenšom zvláštne. Niektorí v tom vidia len ďalší prejav humanizmu, ktorý ponižuje Boha a povyšuje človeka. Možno ide len o nový politický slogan.

Preto sa dnes pozrieme bližšie na to, čo vlastne znamená byť autentický. Čo tento pojem skutočne označuje? Ako sa má autenticita prejavovať v živote človeka? Ako k nej smerovať? Je to cesta k sebavyvýšeniu alebo k Bohu? A robí Cirkev chybu, keď nás k autenticite pozýva?

Integrita života, ktorá sa dotýka každého

Svet neznesie moralizmus a miluje liberalizmus, no kdesi v hĺbke srdca túži po slobode, ktorá je prítomná v autenticite. V moralizme cítiť pokrytectvo, v liberalizme neviazanosť, nezriadenosť. Vnútorná a vonkajšia integrita však priťahuje každého. Jedni sa pri nej zlomia, iní zatvrdnú – no nenájdeme srdce, ktoré by zostalo úplne nedotknuté (porov 2Kor 2,15–16).

Scott Hahn v knihe Je dôstojné a správne učí, že takáto integrita si však vyžaduje, aby bola v poriadku aj naša duša, aby v nej panovala správna hierarchia božských a pozemských dobier a vášní.

Žiť autenticky znamená, ako radí sv. Augustín (O pravom náboženstve), vrátiť sa do vlastného vnútra, prijať pečať Imago Dei a prejavovať ju všade, bez skrývania sa či prispôsobovania sa tlaku. Práve to chráni človeka pred deformáciami najrôznejších ilúzií.

Obdivuhodná integrita v praxi: Život sv. Františka Saleského

Hľadiac na celú komplexnosť ľudského života, nikto nemá možnosť žiť tak autenticky ako skutočný kresťan katolík. To preto, že katolícka náuka zachytáva celé spektrum života, čo sa mnohým môže zdať prehnané voči bežnému povedomiu. Nepoznajú totiž celú šírku jej náuky.

Prenikavý príklad nachádzame v živote sv. Františka Saleského – učiteľa Cirkvi, ktorý je obsažne a živo opísaný v životopise Posol Božej múdrosti.

Každý, kto sa s ním osobne stretol, len ťažko o ňom dokázal hovoriť zle. On zas nemusel nič skrývať, lebo objavil a prijal svoju identitu – presne tak, ako to učí taliansky psychoterapeut Osvaldo Poli – a zároveň poznal i zvnútornil si katolícku vieru v celej jej kráse. Bolo to vidieť v každej oblasti jeho života.

Čím bližšie ho kto poznal, tým jasnejšie videl integritu jeho myslenia i konania. Nemusel stáť vysoko, lebo si uvedomoval svoju nízkosť. Nemusel klesať mravne nízko a prispôsobovať sa žiadosťami zmietanej väčšine, pretože dobre vedel, komu uveril a kým je. Autenticitu nielen žil, ale aj hlásal.

Nazdávam sa, že aj humanistickí psychológovia Carl Rogers a Abraham Maslow by ho bez váhania pozvali ako rečníka na svoju konferenciu.

A práve to je výzva pre každého kresťana: žiť rovnako vo vnútri, navonok i na každom mieste.

„Chceme byť anjelmi, no nesnažíme sa byť ani dobrými ľuďmi“

Tento výrok z pera vyššie spomínaného svätca výborne vystihuje jeden z najväčších problémov dnešnej diskusie o autenticite. Je azda aktuálnejší ako pred päťsto rokmi. Nájdeme ho v knihe preniknutej praktickou teológiou – Krok za krokom ku svätosti.

Čudáci existovali vždy. Sekty a omyly takisto. Pravda sa relativizuje od Rajskej záhrady. No ťažko nájsť dobu, v ktorej by nenormálnosť či nemorálnosť (pozoruhodne podobné slová) boli rozšírenejšie než dnes.

Vlna subjektivizmu naberá na sile. Muž prestáva byť mužom a stáva sa zmäkčilým. Žena prestáva byť ženou a stáva sa tvrdou – nielen morálne, ale aj vzhľadom, oblečením či chirurgickými a hormonálnymi zásahmi. „Normálnymi“ sa stáva aj nemálo ďalších vecí, ktoré kedysi niesli nádych hanby.

Ľudia sa vzdávajú svojej identity a nachádzajú ju v rôznych vykonštruovaných náhradách – niekedy, žiaľ, podobne funguje aj Cirkev (keď sa za cenu priblíženia sa človeku vzdáva kontinuity katolíckej viery).

Napriek tomu nás často zvádza klamný pocit, že vlastne to nie je až také vážne a „nejak bolo, nejako hádam bude“.

Keď domnelá nadprirodzenosť ničí prirodzenosť

Na druhej strane je tu tiež nemálo kresťanov, ktorí túžia žiť ako svätci, no vymenili prirodzenosť za domnelú nadprirodzenosť. Pod vplyvom rôznych omylov (v nemalej miere protestantského myslenia) sa „vo viere“ stavajú proti realite, ktorú často len nedokážu prijať.

Iní sú tak „pravoverní“ až pôsobia kŕčovito a svätosť na nich nevidí nikto okrem nich samých. Ďalší si zas vymýšľajú niečo úplne „originálne“, lebo dostali „špeciálne zjavenie z neba“.

Mnohí z týchto veriacich žijú svoju vieru úprimne. Realita je však taká, že namiesto vytúženej nadprirodzenosti žijú neprirodzene. A tak nie sú ani dobrými anjelmi, ani dobrým svedectvom pre ľudí okolo seba.

Nie je práve toto živnou pôdou pre prirodzenú túžbu po normálnosti?

Prirodzenosť ako základ nadprirodzenosti

„Milosť predpokladá prirodzenosť“.Týmto výrokom, z pera ďalšieho cirkevného učiteľa, sv. Tomáša Akvinského, sa posúvame o ďalšie tri storočia späť. A predsa je namieste pýtať sa, či tieto slová boli niekedy aktuálnejšie než dnes.

Práve v nich sa skrýva odpoveď na neprirodzenosť a abnormálnosť, ktoré tak často sprevádzajú dnešné bežné fungovanie. Koľkokrát žijeme – neraz v nevedomosti – v rozpore s rozumom i prirodzenosťou. A práve ony tvoria časť základu katolíckej viery.

Tu má svoj koreň aj náuka o čnostiach. Anjelský učiteľ ich v Sume teologickej delí na kardinálne (rozvážnosť, odvaha, miernosť, spravodlivosť), ktoré môže nadobudnúť každý človek, aj neveriaci, a na božské (viera, nádej, láska), ktoré sú do duše vliate v krste.

Nie náhodou nadväzuje na Etiku Nikomachovu od Aristotela, ktorý prirodzeným hľadaním dospel k poznaniu veľkej praktickej múdrosti i prirodzenosti či čností.

Ak teda túžime po nadprirodzenej úrovni čností, musíme ich najprv návykom a disciplínou vypestovať na úroveň prirodzenú.

Práve po čnostných ľuďoch túži aj dnešný svet – hoci to dáva najavo často zvláštnymi spôsobmi. Napriek tomu príklad takýchto ľudí vždy priťahuje. Niet divu, že Sväté Písmo hovorí: „Stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.“ (Rim 8,19)

Áno, aj padlý svet stále túži po svätých. No aby sa niekto mohol stať svätým, musí sa najprv stať skutočne ľudským. Až potom môže naozaj nasledovať svojho Pána. Veď aj Kristus sa stal najprv skutočným človekom, aby nás zachránil a zanechal nám nadprirodzený príklad.

Výzva nasledovania stojí práve pred nami.

Jadro autenticity

Dostávame sa k jadru autenticity. Je to skutočné objavenie a prijatie Božej pečate v nás. Napomáha tomu poznávanie vlastných nerestí, ktoré postupne nahrádzame čnosťami. Dôležité je aj pozorné počúvanie svojich prirodzených reakcií a toho, čo sa za nimi skrýva, namiesto ich potláčania.

Inými slovami: to, čo robím a konám, je v súlade s mojím najhlbším vnútrom – s rozumom, svedomím a presvedčením. K tomu nevyhnutne patrí tradičná katolícka náuka, dobrá formácia a sviatosti. No bez úsilia o túto vnútornú jednotu je ťažké pestovať pravú autenticitu, ktorá je v súlade s realitou.

Keď vnútorne nesúhlasím s manželkou v názore, napr. na politiku, neučím sa to potláčať zo strachu, že poviem niečo, čo by sa jej nemuselo páčiť. No učím sa primerane a vhodne komunikovať svoj postoj.

Keď v niečom nie som dobrý, nesnažím sa pretvarovať, že opak je pravdou, ale prijmem toto obmedzenie. Zároveň sa usilujem o zmenu, pokiaľ je možná.

Katolícky psychológ Osvaldo Poli učí, že človek, ktorý zo strachu skrýva seba samého a nehovorí úprimne, čo si myslí, nemôže dúfať, že bude autentický – ani že splní príkaz lásky (voči sebe i blížnym). Považuje totiž za nemožné konať ozajstné dobro pre druhého (teda milovať), ak človek popiera vlastnú identitu. Ako sa potom taký človek môže stať svätým?

Záver

Z toho všetkého pre nás vyplýva veľké pozvanie žiť v prirodzenosti a autenticite, aby sme mohli kráčať cestou svätosti. Ide o povýšenie človeka, no nie kvôli nemu samému, ale preto, aby v ňom raz mohol byť oslávený Boh.

Vtedy sa náš život stáva pravdivým, celistvým a otvoreným pre milosť, ktorá stavia na tom, čo je skutočne ľudské.

PDF (formát pre tlač)