Demokracia ako falošné náboženstvo moderného človeka alebo Kritika absolútnej vlády ľudu

Radomír Tomeček
18. decembra 2025   Politika

Moderná Cirkev a moderná spoločnosť sú hlboko zasiahnuté prijatím predstavy, že demokracia je nespochybniteľným výdobytkom spoločenského vývoja, ktorý je potrebné chrániť. Dôkazom toho je aj vývoj v Cirkvi po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965), keď „vláda ľudu“ dostala svoje vyjadrenie prostredníctvom „aktívnej účasti laikov“ na liturgických obradoch, pri hlasovaní laikov v rôznych komisiách, radách a pod. Pastieri Cirkvi v súčasnosti skúmajú „vôľu ľudu“ aj v kontroverznom a akoby nekonečnom „synodálnom procese“.

Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska (ďalej len TK KBS) zverejnila správu, zo dňa 3. júla 2024, ktorej názov znel alarmujúco: „Parolin: demokracia je v kríze, katolíci majú za úlohu naplniť ju hodnotami“. Pietro Parolin (* 1955), taliansky kardinál a súčasný vatikánsky štátny sekretár, považujúci v zmysle tejto správy demokraciu za tému „naliehavo aktuálnu“, povedal:

„Demokracia je v mnohých častiach sveta v kríze a myslím si, že sa výrazne dotýka aj katolíkov. Je dôležité, aby zdôrazňovali potrebu byť za demokraciu a predovšetkým ju napĺňať hodnotami.“

Pozoruhodný je aj zoznam ďalších článkov zverejnených na portáli TK KBS, ktoré zmieňujú demokraciu v zmysle, akoby bola nejakou kresťanskou čnosťou. Sú to napríklad články: „Pakistanská Cirkev sa dovoláva demokratických reforiem“, „Hongkonský kardinál za podporu demokracie v Číne“, „Biskupi veria v návrat demokracie“, „Svätá stolica: Budúcnosť demokracie závisí od rodiny“, „Ján Pavol II: Bez etiky demokracia mizne“.

Demokracia ako vláda ľudu alebo pokušenie nahradiť autoritu

Demokracia je pojem, ktorého význam je veľmi variabilný a široký. Jedna z charakteristík uvádza, že demokracia je „vláda ľudu“, a predstavuje pôvodne v gréckom myslení štátnu formu, v ktorej ľud sám vykonáva politickú moc, na rozdiel od monarchie (vlády jednotlivca), aristokracie (vlády určitej skupiny) a rôznych úpadkových foriem, ako napríklad tyrania, oligarchia, ochlokracia.

Ďalšia z definícií uvádza, že demokracia znamená doslova vládu, ktorú ľud uskutočňuje ako celok (grécky „démos“), skôr než vládu akejkoľvek časti ľudu, triedy alebo určitých záujmových kruhov. Teória demokracie je nesmierne zložitá, z dôvodu problémov pochopenia toho, kto je ľud, a ktoré skutky vlády možno pripísať skutočne skôr „jemu“, než vládnucim skupinám alebo určitým záujmom.

Demokratický politický systém predstavuje systém, v ktorom sa nositelia politickej moci zodpovedajú za svoje pôsobenie voličom, ktorí volia parlament, teda najvyšší zastupiteľský orgán, ktorý je orgánom zákonodarnej moci. Voľby do parlamentu prebiehajú v stanovených a častých intervaloch. Tento systém je založený na existencii občianskych slobôd spojených s možnosťou voliť, zakladať politické strany, a kandidovať za stanovených podmienok.

Jeden zo slovníkov filozofických pojmov dokonca uvádza, že demokracia nie je len forma vlády, ale že to je celý „spôsob života“, ktorý nahrádza autoritu vecnou diskusiou. Súčasne priznáva platnosť názoru väčšiny a rovnosť a slobodu považuje za najvyššie spoločenské hodnoty.

Tradičná katolícka náuka kladie nevyhnutné nároky na život človeka podľa pravej viery, z čoho prirodzene vyplýva aj život katolíka podľa katolíckej morálky. Ak demokracia a jej vnímanie je založené na nahradení alebo odstránení tradičnej autority, ktorej pôsobenie zodpovedá týmto nárokom, dôsledky tejto „demokratickej voľby“ môžu byť pre katolíka zničujúce. A to aj so zreteľom na jeho zápas o dosiahnutie večnej spásy.

Demokracia ako náboženstvo pri prestavbe Cirkvi a sveta

Winston Churchill (1874 – 1965), britský politik, premiér, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a slobodomurár, podporoval vytvorenie „Spojených štátov európskych“, a bol oddaný myšlienke európskej integrácie. „Zjednotená veľká lóža Anglicka“ (United Grand Lodge od England) na svojom portáli uvádza, že W. Churchill bol dňa 24. mája 1901 iniciovaný do slobodomurárskej lóže „Studholme Lodge No. 1591“ v Londýne. Dňa 25. marca 1902 bol vymenovaný do hodnosti „slobodomurárskeho majstra“.

Všetci záujemcovia túžiaci vidieť slobodomurársku zásteru a vrecko na zásteru, patriace W. Churchillovi, môžu navštíviť Múzeum slobodomurárstva, Severnú galériu, nachádzajúce sa na adrese Freemasons‘ Hall, 60 Great Queen Street, v Londýne.

W. Churchill je autorom výroku, ktorý používajú všetci budovatelia súčasného globalizovaného Babylonu. Mohli by sme ho chápať ako každodennú modlitbu moderného demokrata k svojmu božstvu. Slávny výrok znie: „Demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal.“

Po odstránení rafinovanej, avšak len predstieranej kritiky demokracie v tomto výroku, vyvolávajúcej zdanie objektivity, a vyjadrenej slovami „najhoršia forma vlády“, skutočný zmysel tohto výroku je jednoznačný: „Demokracia je najlepšia forma vlády“. Rafinovanosť a predstieranie je typickým prejavom revolúcie a jej hesiel, ktoré zasiahli Cirkev a svet, aby odviedli svoje obete od Spasiteľa a od Jeho spoločenskej vlády.

Výrok slobodomurára W. Churchilla, adorujúci demokraciu, sa stal novým prikázaním pre predstaviteľov modernej Cirkvi a pre moderných politikov. Jedným z dôsledkov prenikania tejto nákazy do Cirkvi je aj rezignácia súčasných cirkevných pastierov na tradičný katolícky zápas proti slobodomurárstvu, najväčšiemu nepriateľovi spoločenskej vlády Krista Kráľa.

V posledných desaťročiach bola šírená zo všetkých kazateľníc pokrokového sveta každodenná povinná modlitba k demokratickému božstvu. Človek v pozícii demokrata požaduje vypočutie tejto modlitby, a teda aj presadenie svojich vlastných predstáv o Cirkvi a o svete, keďže tento človek počuje neustále, že on sám je pôvodcom všetkej moci.

Satanovo „Non serviam! – Nebudem slúžiť!“ možno počuť ako ozvenu v konaní mnohých horlivých demokratov, ktorí svojvoľne realizujú „demokratickú prestavbu“ Cirkvi a sveta. Pôvodcom tohto deštrukčného pôsobenia mnohých „budovateľov demokracie“ je pýcha človeka, ktorý odmieta Božiu vládu nad sebou, nad Cirkvou, nad svojím národom a štátom.

Tradičná katolícka náuka a demokracia v podozrení

Pápež Lev XIII. vydal dňa 18. januára 1901 encykliku Graves de communi re (O kresťanskej demokracii). V predmetnej encyklike zakázal používať pojem „kresťanská demokracia“ v politickom zmysle, ktorý by popieral potrebu hierarchie v spoločnosti a v štáte. „Kresťanská demokracia“ ako pojem má mať len sociálny a etický význam ako akcia prirodzených elít na zlepšenie života chudobných ľudí.

Pápež svätý Pius X. v encyklike Notre charge apostolique (Proti bludom hnutia Sillon), zo dňa 25. augusta 1910, poukazoval na pápeža Leva XIII. a na jeho encykliku Graves de communi re. Vo svojej encyklike zdôraznil a zopakoval postoj pápeža Leva XIII., ktorý odsudzoval taký druh demokracie, ktorá sa stupňuje k zvrátenosti, priznávajúcej suverenitu ľudu v spoločnosti, a potláčajúcej jednotlivé spoločenské triedy s cieľom dosiahnutia rovnosti všetkých stavov.

Tradičná Cirkev priznáva národom právo zvoliť si formu vlády podľa vlastných názorov, záujmov, potrieb a tradícii. Nerovnosť stavov nemožno považovať za nespravodlivosť. Katolicizmus nie je viazaný na určitú formu vlády, teda ani na demokraciu. Považovať demokraciu za jedinú formu vlády, spôsobilú vybudovať spravodlivosť, je nespravodlivé voči ďalším formám vlády.

Tradičné katolícke stanovisko zdôrazňuje, že právo vlády pochádza od Boha, ako prirodzeného a nutného pôvodcu, t. j. zhora, a nie od ľudu, t. j. zdola. Vladár môže byť ustanovený aj rozhodnutím ľudu, resp. voľbou, avšak voľba neprenáša na neho autoritu vlády, neprenáša na neho moc, ale určuje len osobu, ktorá ju má užívať. Ak sa ľud považuje za majiteľa moci, autorita sa rozplynie, a prestáva existovať zákon v pravom zmysle slova a poslušnosť.

Franz Spirago (1862 – 1942) bol rímskokatolícky kňaz, teológ a pedagóg, pochádzajúci z Rakúska a pôsobiaci v Čechách. Je autorom diela Katolícky ľudový katechizmus, ktorý bol vydaný aj v Spolku svätého Adalberta (Vojtecha) v Trnave v roku 1907.

Tento katechizmus uvádza, že Cirkev rešpektovala a uznávala existenciu rôznych štátnych foriem, t. j. monarchie a republiky, avšak vždy so zreteľom na spoločný pôvod cirkevnej moci a svetskej moci, ktoré pochádzajú obe od Boha. Štát teda odvádza pôvod svojej moci od Boha, a nie od množstva ľudí, ktorí žijú v tomto štáte.

Kritika absolútnej vlády ľudu

Pápež Lev XIII. v encyklike Immortale Dei (O kresťanskom štátnom zriadení), zo dňa 1. novembra 1885, varoval pred mylným chápaním ľudu ako pôvodcu všetkej moci v štáte, ktoré je rozšírené aj v súčasnosti:

„Pokiaľ však ide o zvrchovanú moc ľudu, o ktorej sa tvrdí, že nemá žiaden vzťah k Bohu a prirodzene tkvie v ľude, táto náuka sa mimoriadne hodí na lichotenie masám a podnecovanie náruživosti, avšak chýba jej akýkoľvek rozumný dôvod a ani nie je schopná trvalo zabezpečiť verejnú istotu, pokoj a poriadok. Áno, na základe takýchto teórií došlo až k tomu, že mnohí chápali právo na vyvolanie nepokojov, ako múdry občiansky zákon. Vychádza sa totiž z myšlienky, že vláda je iba mandát na vykonávanie vôle ľudu. Z toho nutne vyplýva, že všetko sa dá zmeniť podľa vôle ľudu a tak sa neustále vytvára ovzdušie strachu z nepokojov a zmätkov.“ (Bod 31)

PhDr. Josef Konstantin Miklík (1895 – 1966), český rímskokatolícky kňaz, člen Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, resp. redemptorista, je autorom pozoruhodného diela Kniha o dobrém zřízení státu. Kritika demokracie a nový politický systém (1931).

Dr. J. K. Miklík považuje doterajší systém demokracie za nemravný. Dôvodom tohto hodnotenia je skutočnosť, že človek nedospelý a neskúsený má rovnaký vplyv na riadenie štátu ako človek starší a skúsenejší. Zmienený rovnaký vplyv platí aj pri porovnaní človeka nevzdelaného a vzdelaného, človeka netrestaného a trestaného, ale disponujúceho volebným právom.

Všetka „moc ľudu“ sa prejavuje len v jedinom okamihu, ktorý predstavujú voľby. Avšak faktické uplatnenie tejto „masovej vôle“ po voľbách následne nezávisí vôbec na tomto volebnom okamihu. Ako je to možné?

Zástupcovia ľudu totiž nemusia vykonávať vôľu svojich voličov a ani nemôžu, keďže túto konkrétnu vôľu v značnej miere ani nepoznajú. Pri parlamentných voľbách je možné voliť politickú stranu, ktorej vybraných predstaviteľov je nevyhnutné rešpektovať na základe stanoveného zoznamu kandidátov na kandidátnej listine. Je teda možné voliť konkrétnu politickú stranu len z dôvodu, že obsahuje kandidáta, ktorý je umiestnený kdesi na konci tohto zoznamu a ktorý podľa predstáv tohto voliča pozná jeho vôľu.

Bez ohľadu na volebný výsledok tohto neznámeho kandidáta, politická strana získa týmto spôsobom hlas, hoci medzi kandidátmi na popredných miestach a týmto kandidátom môžu byť značné názorové rozdiely. Aký je následne skutočný vplyv tohto voliča na politické pomery so zreteľom na presadenie svojej vlastnej vôle? Aká moc v skutočnosti stanovuje poradie kandidátov na kandidátnych listinách?

Všemocný stranícky aparát v rukách šedých eminencií

Moderné štáty, ktoré nazývajú svoje politické zriadenie „vyspelou demokraciou“, využívajú mnoho propagandy a nátlaku, aby zachovávali všeobecnú vernosť všetkých občanov voči demokratickému božstvu. Akékoľvek formulovanie politickej alternatívy voči systému parlamentnej demokracie je považované za hriech proti vyššie zmienenému prikázaniu o demokracii ako najlepšej forme vlády. Na každého hriešnika čakajú označenia ako „extrémista“, „autoritár“, „diktátor“, alebo aj pobyt za mrežami.

W. Churchill ako významný prorok demokratického náboženstva chápal veľmi dobre, na rozdiel od „bežného občana“, aký význam má jeho slobodomurárska zástera v procese presadzovania vlastnej vôle na politický život v krajine. Možno to vyjadriť aj slovami: „Politik sľubuje, volič volí“. Tento mechanizmus je jednoduchý na pochopenie a poskytuje „bežnému občanovi“ príjemné, hoci sporadické potešenie pri magickom náboženskom volebnom obrade „rozdávania politických kariet“.

Dr. J. K. Miklík poukazuje na relatívny význam pojmu „voličská masa“, resp. „moc ľudu“, a zdôrazňuje význam pojmu „moc strany“. „Bežný občan“ vníma politickú stranu v systéme parlamentnej demokracie len prostredníctvom volených predstaviteľov tejto politickej strany. Avšak kľúčový význam majú osoby riadiace stranícky aparát, teda osoby vystupujúce ako neznámi úradníci, často aj veľmi pragmatickí a nemorálni, ktorých voliči nepoznajú. Tieto osoby majú veľký vplyv na tvorbu kandidátnych listín. Dr. J. K. Miklík konštatuje:

„To je tá oligarchia, tyranská a porobujúca, a táto oligarchia vládne v štáte. Týmto viac-menej neznámym a nevyspytateľným silám podliehajú nielen voliči pri voľbách, nielen straníci pred voľbami a po nich, ale aj poslanci v snemovni a ministri vo vláde. Len skrze aparát sa stanete poslancom alebo ministrom strany a len skrze aparát a z jeho milosti sa môžete udržať vo svojej hodnosti. Nesmie vám porúčať svedomie, ale „strana“. Nesmiete sa pozerať na tých, ktorí vás zvolili, pretože najpevnejšie a najistejšie vás zvolila „strana“.“

Ľudia ovládajúci stranícky aparát majú väčšiu moc, než akýkoľvek jednotlivec, ktorý svojimi morálnymi kvalitami a schopnosťami dosahuje obľúbenosť aj medzi mnohými voličmi. Avšak v prípade akéhokoľvek jeho konfliktu so straníckym aparátom môžu nastať spravidla len niektoré možnosti.

Tento morálne vyspelý straník môže buď prijať podradnejšiu úlohu bez možnosti sebarealizácie, alebo môže opustiť túto politickú stranu. Treťou možnosťou je, že „politicky dospeje“, a zmieri sa so surovou realitou straníckeho zákulisia parlamentnej demokracie. V kontakte s týmto zahmleným svetom šedých eminencií, rozhodujúcich o všetkom a o každom, nastáva skúška vernosti. Je to skúška vernosti nielen voči svojim politickým postojom, ale často aj voči Bohu, Cirkvi, a vlastnému národu.

Bezbožná demokracia vedie k zbožšteniu štátu

Dr. J. K. Miklík poukazuje na realitu fungovania demokratického systému, a to prostredníctvom obrazu, ktorý nazýva „krvný obeh v demokratickom štátnom telese“. Tento systém možno charakterizovať nasledovne:

1. V absolútne demokratickom štáte nevládne demokracia, ale politické strany.

2. V politických stranách nevládnu straníci, ale oligarchovia.

3. Oligarchovia v politických stranách nie sú kontrolovaní množstvom členov politických strán, ale orgánmi, ktorých členov sami dosadili.

4. Oligarchovia v politických stranách udržiavajú bežných straníkov v nevedomosti a poddanosti prostredníctvom straníckej tlače, resp. médií.

5. Politické strany a ani stranícka tlač by nemohli existovať len z príspevkov straníkov, ak by neexistovala skrytá finančná podpora kapitalistov, ktorým politické strany následne musia vychádzať v ústrety.

6. Demokratická korupcia je demokraticky všeobecná, je najviac slobodná a najviac vynaliezavá zo všetkých korupcií, avšak dokáže sa tváriť čo najmenej nápadne.

7. Ak by sa spočítali nespravodlivo vysoké a nespravodlivo nízko zdanené príjmy veľkých finančníkov na jednej strane a na druhej strane korupciou získané príjmy ministrov, poslancov a senátorov všetkých republík a monarchií, kde vládne absolútna demokracia, bolo by postarané o státisíce nespokojných občanov, ktorí neustále zosadzujú vlády.

Stranícky úradník v modernej bezbožnej spoločnosti nie je vychovaný pre myšlienku všeobecného dobra. Porušuje alebo obchádza zákony v záujme vlastnej politickej strany alebo v záujme poškodenia konkurenčnej politickej strany. Jeho následné potrestanie je často zamedzované mocenským vplyvom jeho vlastnej politickej strany.

Európska politická heréza má štyri hlavné myšlienkové smery: deizmus, naturalizmus, liberalizmus a komunizmus. Absolútna demokracia ako „svojvôľa ľudu“ spadá pod liberalizmus. Bezbožné a zlé demokracie vedú k zbožšteniu štátu rovnako, ako bezbožné a zlé aristokracie a monarchie.

Človek zasiahnutý dedičným hriechom je príliš zraniteľný nato, aby mohol byť neobmedzeným pôvodcom akýchkoľvek noriem, nezávisle na spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa. Demokratická modla v tomto zmysle zostane falošnou modlou aj v prípade, ak seba trúfalo nazýva kresťanská. Skutočnosť, že práve mnohí tzv. kresťanskí demokrati významne napomohli pri výstavbe súčasného globalizovaného Babylonu, v ktorom náš Pán Ježiš Kristus Kráľ nemá miesto, nemôže byť náhoda.

PDF (formát pre tlač)