Dedičná monarchia a demokracia

Charles Maurras
4. decembra 2025   Politika   Demokracia, Monarchizmus

Dedičná rodinná vláda, tak často nepochopená, je najpokrokovejšia zo všetkých vlád. V polovici 19. storočia bol francúzsky revolucionár prechádzajúci Londýnom rozhorčený nad pohľadom, ktorý v tejto takzvanej demokracii predstavovala a stále predstavuje inštitúcia veľmi bohato obdareného dedičného šľachtického titulu. Obchodník z City mu odpovedal:

„Možno máte pravdu, pane, ohľadom toho či onoho člena Snemovne lordov, pretože Jeho Milosť ten či ten je známy svojou úzkoprsosťou. Ďalší svojou hrubou nevedomosťou. Tretí alebo štvrtý svojou opilosťou. A to stojí našu komunitu úžasné náklady. Ale ak je každý piaty alebo desiaty významný jedinec hodný svojho titulu (čo je tiež zrejmé), jeho prirodzené postavenie mu umožní nám stonásobne splatiť to, čo nás mohli stáť všetci ostatní.“

Nič nemôže byť praktickejšie a pravdivejšie.

Takto organizovaná spoločnosť má v skutočnosti, bez revolúcie, neporiadku alebo protekcionárstva, ale v rámci usporiadaného a právneho rámca, štruktúru, ktorá je zaručene obnovovaná a oživovaná brilantným, vysoko vzdelaným personálom, pripraveným na vysoké úrady, ktoré môže zastávať v najlepších rokoch. Keďže bol synom kráľa Filipa Macedónskeho, Alexander Veľký dobyl svet skôr, ako si to demagóg Iulius Caesar vôbec mohol začať predstavovať, hoci sa narodil do vysokého patriciátu svojej republiky.

Prostredníctvom systému starého Francúzska sa víťazný génius z Rocroi (vojvoda z Enghienu, Veľký Condé; pozn. prekl.) mohol prejaviť už vo veku dvadsať rokov. Krajina s dedičným právom má dosť„mladých služobníkov“ vždy, a nie len raz za polstoročie vďaka hanebným dobrodružstvám, ako bol náš Panamský škandál v roku 1892 alebo náš Ľudový front v roku 1937. Kým nedošlo k takýmto nehodám, naša demokracia si vyslúžila prezývku „vláda starcov“.

Výhody dynastií sa teda netýkajú len jednej strany alebo jednej triedy. Sú jednoznačne pre dobro spoločné. A záujmy obyčajných ľudí sú do toho zapojené najbezprostrednejšie.

Predovšetkým tým, že ak predpokladáme u každej elity na začiatku jej vzostupu egoistické prisluhovanie voči sebe samej, tak logicky taká elita, ktorá je nededičná, je vždy ambicióznejšia ako ostatné; je to nenásytný konzument a hrabivec. Chýba jej, ako povedal Renan, nasýtenosť určitými výhodami a pôžitkami, ku ktorým má byť aristokrat ľahostajný.

Táto chamtivá a dravá hrabivosť nemorálnych povýšencov môže náležitým spôsobom znížiť práve skromný podiel na bohatstve u obyčajných ľudí. Okrem toho, zlá demokratická správa vecí verejných, jej chybná organizácia a jej podradný personál musia pravidelne prinášať, v čoraz kratších intervaloch, pohromy, ktoré najťažšie dopadajú práve na hlavy najmenej šťastných. Francúzi boli od úsvitu tohto údajne skvelého režimu šesťkrát napadnutí. To predstavuje mnoho zničených domov, rozkradnutých majetkov a tovární, unesených žien a znásilnených dievčat.

Čím vážnejšie sú krízy revolúcií a vojen, tým viac trpia „malí ľudia“, zatiaľ čo „ľudia s ramenami“ dokážu nejako prežiť. Ak teda existuje nejaký najvyšší záujem pre najskromnejšiu triedu národa, je to určite pokoj a pravidelný prísun ich skromného majetku, a to práve v pomere k jeho malosti; táto trieda cíti zvláštnu potrebu neocitnúť sa bez zdrojov vo výnimočnej a kritickej hodine par excellence, ktorou je hodina veľkých a strašných výdavkov, ktoré ich bude stáť príchod neschopného človeka.

Pri tom sa vskutku odhaľuje a zažiari veľkolepá cnosť súkromného majetku, dokonca aj v jeho najskromnejšej forme. Čokoľvek, čo zmenšuje túto počiatočnú investíciu okolo kolísky, odporuje samotnej podstate spoločnosti. Ale čokoľvek, čo túto rezervu zachováva a zvyšuje, spečatí putá medzi ľudom a vládcami.

Nariekame nad klesajúcou pôrodnosťou a vyľudňovaním. Zvážili sme dostatočne dôležitosť tohto malého, domáceho kapitálu, riadne decentralizovaného a usadeného blízko kolísky? A predsa všetok nový život závisí práve od neho!

***

Preto nám hrozí, že v smutných krajinách, kde sú prirodzené základy politiky natrvalo nahradené absurdnými vynálezmi rovnostárskeho etatizmu a takzvaného ľudového voluntarizmu, ktoré, hoci sú o niečo menej bláznivé ako v Sovietskom Rusku, nedokážu dlho odolávať prirodzenému zhoršovaniu ťarchy svojho šialenstva, nám čoskoro nezostane nič.

Naši predkovia, aj tí najmenej múdri, si nikdy nič také nepredstavovali. Naši potomkovia, ak prežijú, tomu odmietnu uveriť. Tento názor mal už Edgar Allan Poe pred sto rokmi, keď napísal obdivuhodné podobenstvo o prériových psoch.

„Čože?!“ necháva potomkov v budúcnosti zvolať, „starí Američania si vládli sami? Nemožné!“ Museli mať nepochybne pri ustanovení takejto formy vlády na mysli práve tú najsmiešnejšiu myšlienku na svete, že všetci ľudia sa môžu narodiť slobodní a rovní. Ale toto trvalo len dovtedy kým „istý človek menom Mob ustanovil despotizmus, vedľa ktorého bol despotizmus Heliogabala rajom. Tento Mob (mimochodom, cudzinec) bol, ako sa hovorí, najodpornejším zo všetkých ľudí, ktorí kedy chodili po zemi. Bol drzý, chamtivý a skazený. Mal postavu obra, krk ťavy, srdce hyeny a mozog páva. Nakoniec zomrel na prebytok vlastnej zúrivosti, ktorá ho vyčerpala.“

(„Takmer ma zožiera nuda. Pandit je jediný človek na palube, s ktorým sa dá hovoriť; a on, úbohá duša, nevie hovoriť o ničom inom ako o starožitnostiach. Celý deň sa ma snažil presvedčiť, že starí Američania si vládli sami! – Počul už niekto o takejto absurdite? – Že existovali v akejsi konfederácii typu „každý sám za seba“, podobne ako „prérijné psy“, o ktorých čítame v bájke. Hovorí, že začali s najpodivnejšou predstaviteľnou myšlienkou, a to: že všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní – a to v priamom rozpore so zákonmi gradácie, ktoré sú tak viditeľne vtlačené do všetkých vecí v morálnom aj fyzickom vesmíre. Každý človek tam „volil“, ako to nazývali – to znamená, miešal sa do verejných záležitostí – až kým sa nakoniec nezistilo, že to, čo sa týka každého, nie je nikoho a že „republika“, tak sa táto absurdná vec nazývala bola vôbec bez vlády. Hovorí sa však, že prvou okolnosťou, ktorá obzvlášť narušila samoľúbosť filozofov, ktorí vybudovali túto „republiku“, bol prekvapujúci objav, že všeobecné volebné právo poskytuje príležitosť na podvodné schémy, prostredníctvom ktorých sa kedykoľvek môže získať akýkoľvek požadovaný počet hlasov bez možnosti tomu zabrániť alebo dokonca to odhaliť, a to akoukoľvek stranou, ktorá by bola len dostatočne darebácka na to, aby sa za podvod nehanbila. Stačilo len malé zamyslenie sa nad týmto objavom, aby sa objasnili dôsledky, ktorými bolo, že musí prevládať darebnosť – jedným slovom, že republikánska vláda nemôže byť nikdy ničím iným ako vládou darebáckou. Zatiaľ čo sa filozofi hanbili za svoju hlúposť, že nepredvídali tieto nevyhnutné zlá, a zamerali sa na vymýšľanie nových teórií, vec náhle vyriešil istý muž menom Mob, ktorý vzal všetko do vlastných rúk a nastolil despotizmus, v porovnaní s ktorým bol despotizmus bájnych Zérov a Heliogabalov úctyhodný a lahodný. Hovorí sa, že táto obluda (mimochodom, cudzinec) bola najodpornejším zo všetkých ľudí, ktorí kedy zaťažovali zem. Bol to obor – drzý, chamtivý, špinavý; mal žlč býka so srdcom hyeny a mozgom páva. Nakoniec zomrel na vlastnú zúrivosť, ktorá ho vyčerpala. Napriek tomu mal svoj úžitok, ako všetko, nech je to akokoľvek odporné, a dal ľudstvu lekciu, na ktorú nehrozí, že zabudne dodnes – že ľudstvo nikdy nesmie byť v priamom rozpore s prirodzenými analógiami. Čo sa týka republikanizmu, na zemi sa preň nenašla žiadna analógia – ak nevynímame prípad „prérijných psov“, výnimku, ktorá akoby demonštrovala, že demokracia je pre psy veľmi obdivuhodná forma vlády.“; Edgar Allan Poe, futuristická satirická poviedka Mellonta Tauta; pozn. prekl.)

Keďže sme sa stali teraz súčasníkmi týchto neuveriteľných bláznovstiev, ovládaní touto drzosťou, touto chamtivosťou, touto korupciou, nechávame sa oklamať tým obrovským zvieraťom, týmto davom alebo týmto ľudom bez srdca a mozgu, odsúdeným na smrť v dôsledku svojho vlastného morčacieho besnenia.

Túto hanbu však zároveň vynahrádza úžasný pohľad na jej absurdnosť, dovedenú k dokonalosti. Ľudia, hlásiaci sa k programu, ktorého hlboké ťažkosti a bezprecedentné komplikácie nemôžu poprieť, a stále povzbudzujú ostatných, aby sa tiež k nemu prihlásili, majú možnosť voliť si spôsob jeho implementácie. Tisíce a tisíce hlasov musia len zvolať: Chcem! A čo si takto želajú, bude sa podľa nich aj diať. Stačí, aby tieto väčšiny určili vykonávateľov: to bude stačiť na splnenie želaní.

Aj nemožných? Obzvlášť tých nemožných…

Mesiac! Stačí požiadať o mesiac. Poslušné ruky ho odtrhnú z neba. Spravodlivosť a rovnosť budú dodané rovnakým spôsobom, ich mená budú kaligraficky napísané červeným atramentom na papieri lemovanom zlatom.

Len čo však boli zvolení, úbohí vykonávatelia týchto úžasných nariadení robili pravý opak sľubov, ktoré prisahali splniť. Ich poverovatelia to sotva tušili. Ale kúsok po kúsku sa pravda vyjasňovala. Čo reálne nemôže byť, to odmieta byť. Čo reálne musí byť, čo vytvára zavedený precedens, nasleduje svoj logický dôsledok. Chceli mier, ale prostredníctvom odzbrojenia. Na všetkých stranách však prepuká nevyhnutnosť vojny a tak musia začať s prezbrojovaním. Predpovedali však hojnosť; teraz musí klesnúť mena. Mzdy stúpli, ale aj ceny; mzdy musia stúpnuť ešte viac. Ako môžu stúpnuť, ak už niet peňazí na ich vyplatenie?

Je pravdou, že Mobovia pritom premýšľajú ako poverčivý divoch. Odpor a opozíciu, s ktorou sa stretávajú zo strany reálnych vecí, nepripisujú absurdite svojej „vôle väčšiny“, ale tajným silám tajomných malých duší skrytých pod vecami a oživených akýmisi nepriateľskými vôľami. Takže, len sa pozrite! Francúzske zlato malo prúdiť do pokladníc na pokyn zaklínadiel pána Auriola. Veríte či nie, že toto zlomyseľné zlato sa nerozdelilo a hlúpo sa bálo rozdelenia? Je toto normálne?

A mesiac! Tá planéta sa mala nechať zvesiť, úplne nahá, do postele pána Paula Faureho. A nestalo sa to! Zlomyseľnosť! Zlomyseľnosť! Fašizmus, ktorého zlý duch sa potuluje po nociach…

Nanešťastie pre týchto idiotov, ktorých ich hanba môže urobiť zlými, možno za to všetko viniť iba ich vôľu. Je to ich dielo. Mohli zastaviť rast cien tým, že by sme zabránili rastu výrobných nákladov, ale nechceli; chceli presný opak. Mohli sme mať peniaze, ale urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby sa im vyhli, dokonca zničili akékoľvek prostriedky na ich získanie spomaľovaním výroby, zničili ich zvyšovaním počtu nečinných pracovníkov a vyvolávaním všetkých možných konfliktov medzi tými, ktorí potrebujú pokoj a ticho, aby mohli efektívne pracovať.

Ich ďalšie periodické zlyhania sú preto predvídateľné. Ani ich neochvejný kanacký optimizmus, nevrhá pochybnosti na výsledok takejto predpovede. Ale či už kvôli hlúposti alebo pokrytectvu, často kvôli obom, takáto predpoveď je odmietnutá. Automaticky! Kvôli dogme! A emóciám! A vlastnému záujmu! Režim, ktorý žije z „vôle ľudu“, je rajom pre idiotov, ale aj pre týchto darebákov.

Zákonitým právom demokracie, takmer jej povinnosťou, je zaobísť sa bez dobrých myslí a dobrých sŕdc. Ak by sa bez nich nezaobišla, bola by potom skutočne Zvrchovaným Kráľom, Zvrchovaným Bohom? Veď potom by existovalo niečo nad týmito kráľovstvom, cisárstvom a pápežstvom väčšiny, Cnosť, Vedomosť a Rozum, s čím by sa skutočne musela deliť o svoju korunu.

Naše pamätné voľby 3. mája 1936 však dosadili na ministerstvo spravodlivosti niekoho, kto nemá ani právnický titul; je to len zvolený právnik bez maturity. Napriek tomu jeho portfólio, ktoré je technické, prepožičiava tomuto závanu nevedomosti a pretvárky vysoké právne funkcie. Hľa, tu je, veľký sudca Francúzska, predseda Štátnej rady, predseda Súdu pre konflikty, povýšený na arbitra najučenejších, najťažších sporov! Prirodzene, striedmo obdarený, tento Rucart zdvihol hlas, aby si sám udelil vrodené vedomosti, ktoré patria každému produktu národnej vôle, priamemu a čistému prejavu Zákona Väčšiny.

Tento Zákon volí svojich úradníkov, pomazáva ich a odvoláva ich ako sa mu zachce, bez toho, aby sa pozrel na ich hodnotu alebo nedostatky. Tento Zákon sa vysmieva dobru alebo zlu, ktoré môžu títo vo svojom úrade priniesť. Ako jediný zo všetkých známych Zákonov môže mimo svojej jurisdikcie prideľovať Kompetenciu, Kvalitu, ba dokonca aj Úspech! A tak, ó, aká radosť, tento demokratický Zákon sa sám tým vylučuje z trvácnosti aj úspechu.

Demokracia sa preto so zaviazanými očami ponáhľa na cintorín. Ale vedie nás tam so sebou a to je už menej veselé.

Ako sme mohli tušiť tak málo! Príliš často sa hovorí a píše, že ju teraz diskredituje naša skúsenosť s jej chybami. Zrádza sa však pritom sama, svojou podstatou. Keby aj nikdy nebola podrobená skúške praxou, každá otvorená myseľ by jej od okamihu, keď sa objavila a definovala, poprela akúkoľvek budúcnosť, akýkoľvek zmysel.

Mladý a roztržitý André Chénier (francúzsky básnik popravený gilotínou počas Francúzskej revolúcie; pozn. prekl.), by možno potreboval vidieť tých „ohavných darebákov pri práci, katov, ktorí znevažujú zákony“. Rivarolovci (satirický pamfletista Antoine Rivarol a jeho spolupracovníci, odporcovia Francúzskej revolúcie; pozn. prekl.) však okamžite videli, aké to bude. Bolo hlúpe veriť, že veľký ľud môže kráčať s odseknutou hlavou. Hlúpe veriť, že sa môže riadiť tým, čo je v ňom márnivé a hnusné. Hlúpe veriť, že tí, ktorí sa najmenej priamo zaujímajú o jeho blaho, by mali mať zo zákona najväčší vplyv prostredníctvom svojho počtu, svojich frakcií, svojich vášní.

Každý zdravý rozum v roku 1789 mohol v jasných pochodniach Práv človeka vidieť požiar, ktorý ohlasovali, a z neho vyvodiť, či už blízky alebo vzdialený následok, niečo, čo sa muselo už vtedy podobať na vraždu kráľa, dlhé vojny, Trafalgar, Lipsko, Waterloo, Sedan, vyľudňovanie, dekadenciu, všetky naše všeobecné neúspechy, nie bez toho, aby tam jasne a zreteľne rozlíšil ich podstatnú nevyhnutnosť ako prirodzených produktov politickej demokracie.

Podobne, múdre hlavy z rokov 1848 a 1871 nemuseli zostarnúť o polstoročie alebo storočie; aby na základe idey sociálnej demokracie dopredu videli, ako z púčika vykvitne paralelné zničenie kapitálu a práce, ktorá ho plodí alebo reprodukuje.

Demokracia v štáte mohla štát len zničiť.

Demokracia v dielni a v továrni musela zničiť továreň a dielňu.

Toto bolo o to istejšie, že demokracia sa etablovala v tom čase svetových dejín, ktorý jej poskytoval ľahký spôsob, ako využiť tragický zmätok.

***

Úryvok z výberu Prirodzená politika, ktorý bol uverejnený v Revue universelle, 15. marca 1937. zdroj: maurras.net

PDF (formát pre tlač)