Moderná zádušná liturgia len málo dbá o spásu duší alebo Pohreb, ktorý vyzerá ako svätorečenie a zabúdanie na Očistec

Jozef Duháček
22. novembra 2025   Cirkev   Liturgia

Pred časom sme v článku o tom, na čo katolíci zabúdajú v súvislosti s našimi mŕtvymi spomenuli, že dnes je zvykom zosnulých svätorečiť hneď po smrti a potom na nich úspešne zabudnúť, nemodliť sa za nich a neobetovať za nich sväté omše, aby boli vyslobodení z očistcových múk, v ktorých mnohí z nich trpia. Deje sa to preto, že správne chápanie štyroch posledných vecí (Smrť, Súd, Nebo a Peklo) sa po poslednom koncile už len zriedkavo nachádza u laikov i klerikov.

Každý z nás sa zúčastnil moderného pohrebu. Nedávno som sa zúčastnil tiež jedného. Zomrel človek, ktorý desaťročia nevstúpil do kostola, nechodil ku sviatostiam a podľa vlastných slov „sa s Cirkvou rozlúčil“. Zomrel pomerne nečakane, v nemocnici. Nie som si istý, či sa pred koncom života obrátil, vyspovedal a zomrel zmierený s Bohom. A už vôbec nemôžem vedieť, čo sa mu v posledných sekundách odohrávalo v hlave a či sa tak ako lotor na kríži nezachránil v poslednej sekunde. Kiež by to tak bolo. Pohreb bol „kanonizačnou“ ceremóniou novej omše, vedenej kňazom, ktorý bol príbuzný zosnulého a ktorý využil príležitosť, aby v kázni pochválil svojho strýka, aký to bol fajnový a dobrý chlap, čo všetko zažili a na čo všetko si spomína. Hlboký ľudský inštinkt smútenia a obáv príbuzných z toho, ako ten človek obstojí pred Najvyšším Sudcom, je neoddeliteľnou súčasťou sensus fidelium. Ostro kontrastuje s podivnými zámermi liturgických reformátorov, ktorí ho hneď po smrti umiestnili do Neba. Omša za nebohého, ktorá sa slúžila v iný deň bola obyčajná Novus ordo missae feriálna omša obetovaná za zosnulého muža.

Kto videl niekedy tradičný pohreb a bol na tradičnej zádušnej omši (rekviem), chápe o čom hovorím. Ide o dve radikálne odlišné udalosti: jedna berie smrť smrteľne vážne, záleží jej na osude zosnulej duše; druhá odsúva smrť nabok veselými rečičkami a prázdnymi frázami. Kontrast medzi čiernym ornátom, Dies irae a tichými prosbami za zomrelého a zeleným ornátom všedného dňa vystihuje priepastný rozdiel medzi starobylou katolíckou vierou a rýchlo hynúcim modernizmom včerajška.

Niekde na internete som čítal príspevok o podobnom zážitku: „Práve som sa vrátil z pohrebu svojho starého otca. Bol to padlý človek, ktorý pre svoju spásu nič neurobil a jeho posledná nádej už spočíva len v Božom nekonečnom milosrdenstve a v mnohých našich modlitbách – čo, žiaľ, na pohrebe podľa nového poriadku kresťanského pohrebu vôbec nezaznelo. Neviem, či kňaz vyberal len tie najoptimistickejšie možnosti, alebo či vôbec prednášal správne modlitby, ale vôbec sa nespomínal Očistec, zmierenie za hriechy ani len náznak pochybnosti, o tom či je zosnulý už v Nebi. Od začiatku do konca sme boli vyzývaní radovať sa, že duša starého otca už stojí v Božom svetle. Celkový dojem bol, že starý otec už spieva s anjelskými chórmi, že smútiť netreba a modlitby za jeho večnú spásu by boli asi zbytočné. Akoby sa hovorilo: „Smrť nie je až taká veľká vec.“

V čisto ľudskej rovine nám nový pohreb a nová omša za zosnulých priniesla symbolicky oklieštený, citlivo prepracovaný, sterilizovaný terapeutický zážitok kresťanského smútenia, ktorý odmieta triasť sa bázňou pred úžasnými metafyzickými skutočnosťami, pred desivým súdom Krista Kráľa. Okradla nás o autentické a poctivé smútenie. Ak je to všetko, čo dostaneme po smrti, stojí za to vôbec pokúšať sa o poriadny kresťanský život? Má vôbec zmysel celá tá štrapácia s katolíckym životom, boj s hriechom a pokušením, vytrvalosť až do konca, ak je náš osud po smrti taký predvídateľný? Primárnym cieľom tradičnej omše za mŕtvych je modliť sa za dušu zosnulého, aby bola spasená a keď potrebuje očistenie (čo sa na prekvapenie moderných katolíkov týka väčšiny spasených duší), aby bola čoskoro vyslobodená z ohňa Očistca. Preto je tradičné rekviem plne zacielené na verných zosnulých.

Žalm 42 – Judica me, ktorý hovorí o trápeniach tohto života, sa v tradičnej omši za mŕtvych vynecháva. Kňaz sa pri introite neprežehnáva a kadidlo sa používa len striedmo. Nebýva kázeň, aby to nepokúšalo kňaza naštrbovať či svojou chválorečou, alebo nemiestnou kritikou koncentráciu na dobro duše zosnulého. Nežehnajú sa ani ľudia ani predmety. Agnus Dei končí nie „donna nobis pacem“, ale prosí za odpočinok duší „dona eis requiem“. Modlitba za pokoj medzi živými sa vynecháva. Propriá neprestajne opakujú prosby za mŕtvych a celá liturgia je jednoznačne a explicitne obetovaná za mŕtveho a nie za úmysly zhromaždených.

To, že moderné pohreby sa obrátili k emocionálnej úľave žijúcich a „oslavovaniu“ pozemského života zosnulého, je v prejavom dvojakého nedostatku kresťanskej lásky:

– bráni žijúcim kresťanom svojou láskou skrze modlitbu za mŕtvych prekročiť hranice života a vykonať veľký skutok duchovného milosrdenstva;

– pripravuje zosnulú dušu o silu a útechu spoločnej modlitby za ňu. Je to zlé pre mŕtvych aj pre živých.

Frekvencia a intenzita modlitieb za mŕtvych má podľa tradície katolíckej Cirkvi veľký význam. Modlitba, vrátane obety svätej omše, je konkrétny ľudský čin, ktorý sa odohráva v čase a priestore a preto má účinok úmerný intenzite, s akou je vykonaný a obetovaný Bohu. Preto je dobré, že sa intenzívne a často modlíme za duše v Očistci – je to dobré pre nich, aj pre nás.

Aby sme to mohli robiť, musíme veriť v to, čo robíme, modlitby musia mať správne texty a naliehavosť a je potrebné mať k tomu vhodné príležitosti. Pokoncilová Cirkev v rôznej miere pripravila katolíkov o všetky tieto veci a až teraz, keď sa zo zabudnutia vynára prastará liturgická tradícia, si uvedomujeme, o čo sme prišli.

Na Dušičky a pri každej „requiem“ omši – (meno omše za mŕtvych pochádza z častého opakovania slov „Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis“ – počujeme ich v introite, graduale aj antifóne pred prijímaním), sa tradičná liturgia rímskej Cirkvi modlí za duše verných zosnulých. Pätnásty ekumenický koncil, konaný vo Vienne vo Francúzsku medzi rokmi 1311 a 1312, dogmaticky definoval jazykom, aký používali všetky koncily pred II. vatikánskym koncilom (a okrem neho):

„Odmietame ako nesprávnu a odporujúcu pravde katolíckej viery každú náuku alebo tvrdenie, ktoré nerozvážne tvrdí, že podstata rozumnej či intelektuálnej duše nie je sama osebe a vo svojej podstate formou ľudského tela, alebo o tom pochybuje. Aby všetci poznali čistú pravdu viery a boli vylúčené všetky omyly, definujeme, že každý, kto sa odváži tvrdiť, brániť alebo tvrdošijne zastávať, že rozumná alebo intelektuálna duša nie je sama osebe a svojou podstatou formou ľudského tela, má byť považovaný za heretika.“

Otcovia koncilu tu nepriamo odkazujú na Aristotelovu náuku, sprostredkovanú scholastikmi, ktorú možno zhrnúť takto: Živé bytosti rastú zvnútra a menia sa; samé sa uzdravujú; samé si hľadajú potravu; samé iniciujú svoje činy; samé sa rozmnožujú. Existujú prirodzene, nie konvenčne ani technicky; predstavujú jednotu substancie, pôvodu a svojej aktuálnosti. Na rozdiel od nich sú napríklad stroje umelo zostrojené; nerastú spontánne; potrebujú opravy zvonka; musia byť zapnuté a vypnuté zvonka; vyžadujú riadenie a kontrolu; nerozmnožujú sa; sú z mnohých častí, nie jednej podstaty (ich jednota je len v usporiadaní ich častí). A neživé veci z prírody, ako povedzme minerály a kamene, majú prirodzené vlastnosti, ale nemajú žiadnu zo špeciálnych vlastností živých vecí. Preto Aristoteles usudzuje, že v živých bytostiach musí byť nejaký princíp, ktorý ich oživuje, robí živými a schopnými konať to, čo jedine oni dokážu. A týmto oživujúcim a jednotiacim princípom je duša (grécky psyche, latinsky anima).

Moderná veda tento záver nijako nezmenila, iba podrobne vysvetľuje materiálne komponenty vecí, ktoré sú predpokladom živého bytia a činnosti, ale nijako nevysvetľujú samotný život. Odporúčam k tejto téme knihu Edwarda Fesera Aristotelova pomsta.

Na koncile vo Vienne Cirkev definuje, že rozumná či intelektuálna duša človeka, ktorá mu dáva bytie a život ako bytosti rozumnej, je „formou“ ľudského tela – dáva človeku samotnému jeho ľudskosť, jeho špecificky ľudské schopnosti a vlastnosti. Intelekt – rozum, ako dokázal už Aristoteles, je nehmotný; Akvinský následne preukázal, že intelekt je schopný samostatnej existencie, hoci nie je určený nato, aby trvalo existoval samostatne bez tela.

Preto Akvinský tvrdí, že vzkriesenie tela je „nutné“ pre obnovu integrity ľudskej prirodzenosti. Človek je jednota tela a duše. Smrťou sa duša a telo oddelia; materiálne ostatky sa rozpadnú, duša dostane večnú odmenu: Peklo pre tých, čo zomrú bez posväcujúcej milosti, Nebo pre tých, čo v milosti zomrú – s potrebnou dobou očisťovania pre tých, ktorí to potrebujú, čo je podľa rozumnej úvahy väčšina veriacich. Všetky oddelené duše túžia dostať späť svoje telo, čo nastane pri Poslednom súde na konci časov.

Katechizmus katolíckej Cirkvi na tomto mieste odráža tradičné učenie: „Jednota duše a tela je taká hlboká, že musíme považovať dušu za „formu“ tela: … duch a hmota v človeku nie sú dve prirodzenosti spojené, ale ich spojenie tvorí jednu prirodzenosť.“ (KKC 365)

Ak sa teraz pozrieme na modlitby tradičnej latinskej omše za verných zosnulých na 2. novembra, čo nájdeme?

Introitus
Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.
Chválospev prislúcha tebe na Sione, Bože, a tebe nech sa splní sľub v Jeruzaleme; vypočuj moju modlitbu, k tebe dôjde každé telo. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.

Orácia
Bože, Stvoriteľ a Vykupiteľ všetkých verných: daj dušiam svojich služobníkov a služobníc odpustenie všetkých ich hriechov, aby skrze naše úprimné modlitby dosiahli odpustenie, po ktorom vždy túžili: Ty žiješ a kraľuješ…

Graduále
Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti.

Traktus
Osloboď, Pane, duše všetkých verných zomrelých od všetkých pút hriechov.

Sekvencia
V ten deň hnevu, v deň bezprávia
V prach sa zvráti sveta sláva,
Sibyla a Dávid vravia.

Aký strach nás schváti dravý,
Keď sa pred očami zjaví
Všetkých skutkov Sudca pravý.

Hlasy trúby, plné čudu,
Nad hrobami krajín budú
Znieť a volať všetkých k súdu.

Príroda, smrť v žase stíchne,
Keď sa každý mŕtvy zdvihne,
K súdu príde, jak len stihne.

Napísaná kniha tu je,
Všetky deje obsahuje,
Z nej svet ortieľ vypočuje.

Keď si sudca teda sadne,
Vyjaví sa všetko riadne,
Nenechá tak viny žiadne.

Čo len poviem na obranu,
Koho vzývať o ochranu,
Keď aj svätí bázňou vzplanú?

Kráľu hroznej velebnosti,
Spásu dávaš cez milosti,
Spas ma, studňa láskavosti.

Ježiš dobrý, nezabudni,
Pre mňa si šiel kríž niesť trudný,
Nezatrať ma v ten deň súdny.

Hľadal si ma, ustal v sparne,
Vykúpil na kríži zdarne,
Nech to všetko nie je márne.

Spravodlivý Sudca zlostí,
Odpusť moje neprávosti,
Prv než v hrob dáš moje kosti.

Vzlykám ako vinník čierny,
Červeň vín sa v tvári perlí:
Bože, prosím, súd svoj zmierni.

Máriu si zbavil zlosti,
Lotra vzal si do milosti,
Aj mne dal si nádejnosti.

Prosím to, čo nezaslúžim:
No daj, Bože, po čom túžim,
Nech sa v oheň nepohrúžim.

Medzi ovce daj ma, Pane,
Od baranov odhodlane
Oddeliac ma k pravej strane.

Keď už pôjdu zlorečení
Do plameňov odsúdení:
Zavolaj ma k vyvoleným.

Prosím vrúcne, úpenlive,
Jak prach srdce ľútostivé:
Riaď môj koniec milostive.

Slzavý deň, v ktorý v strachu
Zasa vinný človek z prachu
Vstane, dostaví sa k súdu.

Preto, Bože, šetri ľudu!
Dobrý Ježiš, Pán náš, daj
Všetkým večný pokoj, raj

Ofertórium
Pane Ježišu Kriste, Kráľ slávy, vysloboď duše všetkých zosnulých veriacich od pekelných trestov a z hlbokej priepasti. Vytrhni ich z tlamy leva, aby ich nepohltilo peklo a neupadli do temnoty, ale nech ich svätý Michal, zástavník, vovedie do svätého svetla

Sekréta
Zhliadni milostivo, prosíme, Pane, na obetu, ktorú Ti prinášame za duše svojich služobníkov a služobníc;aby tí, ktorým si dal zásluhy kresťanskej viery, prijali aj jej odmenu. Skrze nášho Pána.

Komúnia
Svetlo večné nech im svieti, Pane: So svätými tvojimi naveky, lebo si dobrotivý.
Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti. So svätými tvojimi naveky, lebo si dobrotivý.

Postkomúnia
Dušiam služobníkov a služobníc tvojich, prosíme, Pane, nech prispeje modlitba prosiacich: aby si ich aj od všetkých hriechov zbavil, aj učinil účastníkmi na svojom vykúpení.
Ktorý žiješ a kraľuješ s Bohom Otcom v jednote Ducha Svätého Boh po všetky veky vekov.

Modlitby sú zo slovensko-latinského misála z roku 1952 a sú typickou ukážkou modlitieb v starom misáli na omšiach za mŕtvych.

V misáli novej omše (Novus ordo missae) sú tieto modlitby do veľkej miery upravené, či skôr sú to úplne iné modlitby. Je tam mnoho ďalších rozdielov, ktoré si čitateľ môže všimnúť sám. Pre jednotlivé modlitby existujú tri varianty, pretože v tento deň sa môžu slúžiť až tri omše:

Vstupný spev
Ako Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním. Lebo ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.

Kolekta 1 Prosíme ťa, Pane, vypočuj naše prosby a oživuj našu vieru v tvojho Syna, ktorý vstal z mŕtvych, * aby v nás rástla nádej, – že aj našich zosnulých vzkriesiš k večnému životu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.2 Bože, svetlo veriacich a život spravodlivých, tvoj Syn nás vykúpil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním; zmiluj sa nad svojimi zosnulými služobníkmi, ktorí verili vo vzkriesenie z mŕtvych, – a odmeň ich večnou blaženosťou. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

3 Bože, ty si povýšil do nebeskej slávy svojho jednorodeného Syna, víťaza nad smrťou; daj svojim zosnulým služobníkom účasť na Kristovom víťazstve nad smrťou, – aby mohli večne hľadieť na teba, svojho Stvoriteľa a Záchrancu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov.

Nad obetnými darmi
1 Pane, láskavo zhliadni na naše obetné dary a všetkých svojich zosnulých služobníkov prijmi do slávy svojho Syna, – s ktorým aj nás spája táto sviatosť lásky. Lebo on žije a kraľuje na veky vekov.

2 Všemohúci a milosrdný Bože, prosíme ťa za tvojich zosnulých služobníkov, ktorých si obmyl vodou krstu; v tejto obete zotri ich viny Kristovou krvou – a dokonale ich očisti svojou milosrdnou láskou. Skrze Krista, nášho Pána.

3 Pane, prijmi tieto obetné dary za všetkých svojich služobníkov, čo zosnuli v Kristovi, a pre túto vznešenú obetu vysloboď ich z moci smrti – a voveď do večného života. Skrze Krista, nášho Pána.

Spev na prijímanie
1 Ja som vzkriesenie a život, hovorí Pán. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky

2 Svetlo večné nech im svieti, Pane, v spoločenstve tvojich svätých, veď si dobrotivý. 

3 Očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista; on pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.

Po prijímaní
1 Prosíme ťa, Pane, prijmi do vlasti svetla a pokoja všetkých svojich zosnulých služobníkov, – za ktorých sme slávili túto veľkonočnú sviatosť. Skrze Krista, nášho Pána.

2 Pane, prijali sme sviatosť tvojho jednorodeného Syna, ktorý za nás zomrel na kríži a slávne vstal z mŕtvych; * týmto tajomstvom nášho vykúpenia očisti svojich zosnulých služobníkov, – aby sa radovali z daru budúceho vzkriesenia. Skrze Krista, nášho Pána.

3 Pane, mocou sviatosti, ktorú sme prijali, zahrň svojich zosnulých služobníkov svojím milosrdenstvom; a keďže si ich už obdaril krstnou milosťou, daruj im plnosť večnej radosti. Skrze Krista, nášho Pána.

Čo si čitateľ isto všimol, v nových modlitbách sa vôbec nevyskytuje zmienka o duši.

1. Joseph Ratzinger to priznal vo svojej knihe Eschatológia, pripustil, že zmienka o duši sa naozaj v novej liturgii vytráca: „Myšlienka, že hovoriť o duši je nebiblické, bola prijatá do takej miery, že aj nový rímsky misál potlačil pojem anima vo svojej liturgii za mŕtvych. Zmizla aj z pohrebného obradu.“ (s. 105)

2. Zaujímavé je, že kolekta na prvú omšu Dušičiek ani neobsahuje žiadnu výslovnú prosbu za mŕtvych. Hovorí o prehlbovaní našej viery vo vzkrieseného Krista a posilňovaní našej nádeje na vzkriesenie mŕtvych. Nie je na tom nič nepravdivé, ale nevyjadruje to konkrétny účel omší na Dušičky, ktorý má kolekta plniť.

3. Veľká vyššie citovaná rímska kolekta Bože, Stvoriteľ a Vykupiteľ, z liturgie Novus Ordo missae na 2. novembra zmizla. Dá sa nájsť stále ako voľba medzi modlitbami na omšiach za mŕtvych, ale stalo sa s ňou niečo zvláštne: oslovuje Otca namiesto vteleného Syna („Skrze nášho Pána…“ nahrádza „Ktorý žiješ…“). A čo je dôležité, bola z nej odstránená zmienka o dušiach služobníkov a služobníc Božích.

Je to jedno z tisícov víťazstiev modernizmu, ktorý sa snaží prispôsobiť modlitbu Cirkvi duchu doby – v tomto prípade liberálnej biblickej kritike, ktorá nepravdivo tvrdí, že pojem „duša“ nemá miesto v Písme, a nechce už hovoriť spôsobom, ktorému sa materialistická veda vysmieva. Masívny odklon od nepretržitej tradície cirkevnej lex orandi, čo má časom hlboké dôsledky na lex credendi a lex vivendi. Ak zmeníte spôsob, akým sa katolíci modlia, zmeníte to, čo veria a ako konajú. Tradičné pohrebné obrady dramatickou silou predstavujú prechod kresťana do večného života. Slovensko-latinský misál vysvetľuje, že pohreb sa odohráva v troch scénach:

I. Cesta mŕtveho z domu do chrámu – znamená príchod duše pred Ježiša Krista ako Spasiteľa a Sudcu.
Bývalo zvykom v predvečer pohrebu v slávnostnom sprievode priniesť nebohého do kostola, položiť rakvu uprostred a spievať vešpery. Tie vrcholia hymnom Magnificat, ktorým v osobe zomrelého ďakujeme Bohu za všetky dobrodenia a milosti celého jeho života.

II. Obrady v chráme – je to zádušné ofícium, sv. omša a absolúcia (Libera)
V noci sa konávala pri rakve vigília – matutínum. Cirkev volá k tejto bohoslužbe slovami: „Regem, cui omnia vivunt, veníte, adorémus“. (Poďte sa klaňať Kráľovi, ktorému všetko žije.) Týmto sa hovorí, že Boh je Pánom života i smrti, a že on môže oživiť i toto mŕtve telo.

Nočné ofícium znázorňuje Očistec. Pri východe slnka sa modlia ranné chvály, ktoré predstavujú vyslobodenie z Očistca. Tie končia hymnom Benedictus, v ktorom spievame, že Kristus prichádza, „aby osvietil tých, ktorí sedia v tme a v tôni smrti“. K tomu sa spieva verš z Jánovho evanjelia „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“

Potom nasledoval vrchol pohrebu – omša a absolúcia, alebo známa aj podľa prvého slova piesne, Libera. Tá dramaticky znázorňuje akt Božieho súdu – obdobného i všeobecného. V tomto obrade prosila Cirkev milosrdného Boha o zmilovanie, dobrotivý rozsudok nad dušou zomrelého. V tradičnej liturgii boli dve takéto sprítomnenia Božieho súdu: nad živými Confiteor a nad mŕtvymi Libera. V oboch prípadoch nasleduje absolúcia. Obe majú prosebný ráz. Účinok modlitby Libera je istý, ak na strane zosnulého niet prekážky, pre ktorú Boh túto prosbu nemôže vyslyšať. Telo, očistené svätenou vodou a uctené voňavým tymiánom, uložia do „božej role“, aby z neho v deň súdu vyrástol nový život.

Nesúď sa, Pane, so svojím služobníkom, lebo ktože sa ospravedlní pred tebou, ak mu len neudelíš odpustenie všetkých hriechov? Prosíme teba, nech teda tvoj odsudzujúci výrok nedopadne na toho, ktorého odporúča tebe vrúcna prosba kresťanskej viery: nech vyhne sa pomocou tvojej milosti prísnemu súdu ten, ktorý, kým žil, poznačený bol znamením svätej Trojice: Ktorý žiješ a kraľuješ na veky vekov.

Vysloboď ma, Pane, od večnej smrti v hrozný deň, keď chvieť sa budú nebesá i zem a prídeš, bys‘ ohňom súdil svet
Strach sa ma zmocňuje a bojím sa, bo nastáva účtovanie a hrozí hnev. Keď chvieť sa budú nebesá i zem.
V ten deň, deň hnevu, biedy a úzkosti, deň veľký a pretrpký. Keď prídeš, bys‘ ohňom súdil svet.
Odpočinutie večné daj mu, ó, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Vysloboď ma.

Pane, zmiluj sa nad nami! Kriste, zmiluj sa nad nami!
Pane, zmiluj sa nad nami! Otče náš.

A neuveď nás do pokušenia. Ale zbav nás od zlého.
Z brány pekelnej.
Vytrhni jeho (jej) dušu,
Nech odpočíva v pokoji. Amen.
Pane, vyslyš moju modlitbu.
A moje volanie nech dôjde ku tebe.
Pán s vami. I s duchom tvojím

Modlime sa. – Bože, ktorý sa vždy zmilúvaš a odpúšťaš: teba pokorne vzývame za dušu tvojho služobníka M. (tvojej služobnice M.), ktorú si dnes povolal z tohto sveta, aby si ju nevydal do rúk nepriateľa a nezabudol na ňu navždy, ale rozkáž, nech ju svätí anjeli prijmú a vovedú do rajskej vlasti; aby preto, že v teba dúfala a verila, netrpela pekelné tresty, ale obsiahla večné radosti. Skrze Krista, Pána nášho.

III. Cesta z chrámu na cintorín – prechod do kráľovstva nebeského
Vstupom pohrebného sprievodu na cintorín liturgia znázorňuje vstup do Neba. „In paradisum déducant te angeli“ – spieva zbor pri bráne cintorína. „Do raja nech zavedú teba anjeli a s Lazárom, kedysi chudobným, požívaj večný život.“ Kým zástup kresťanov odprevádza telo, zbory anjelov a svätých vítajú dušu a sprevádzajú ju pred trón Boží.

Následne sa modlil žalm 130 De profundis – Z hlbín volám k tebe Pane a pri hrobe, po pokropení a incenze sa kňaz modlí strašnú modlitbu:

Preukáž, prosíme, Pane, svojmu zosnulému služobníkovi (svojej zosnulej služobnici) to milosrdenstvo, aby za svoje skutky nedostal(-a) tresty on(-a), ktorý (-á) chcel(-a) plniť tvoju vôľu: ale tak, ako tu pravá viera pripájala ho (ju) k zástupom veriacich, tam nech ho (ju) tvoje zľutovanie pričlení k anjelským zborom. Skrze Krista, Pána nášho. Amen.

Veľmi dlho sa zachovávala prastará obyčaj pochovávať tvárou na východ, čo malo vyjadriť vyjadriť túžbu kresťanstva po slávnom vzkriesení pri Kristovom príchode na konci sveta. Pri moderných pohreboch sa väčšina z tohto vynecháva. Sprievod do kostola a následné obrady v kostole sa už pre obyčajných ľudí nerobia, mŕtvy zostáva márnici, kde sa odohráva časť obradov.

Typický moderný pohrebný obrad si tiež zachováva tri časti, ktoré volá tri zastavenia.

Prvé zastavenie je pri rakve (dnes najčastejšie vystavenej v márnici), kde kňaz pozdraví veriacich zvyčajne:

Drahí bratia a sestry, aj keď naše srdcia napĺňa smútok, v nádeji stojíme pri rakve nášho zomrelého brata M. (našej zomrelej sestry M.). V duchu kresťanskej lásky, ktorá nám káže pochovávať mŕtvych, preukazujeme úctu telu, ktoré bolo príbytkom nesmrteľnej duše. Prišli sme sa s naším bratom (našou sestrou) rozlúčiť a jeho (jej) telo uložiť na dočasný odpočinok (do zeme, z ktorej bolo vzaté,) v nádeji na vzkriesenie.

Potom sa modlí alebo spieva 130. žalm De profundis ale keďže je príliš depresívny pre precitlivelé povahy moderných katolíkov, v poslednej dobe ho radi nahrádzajú optimistickejšími textami. Na diskusnom fóre stránky organisti.sk https://www.organisti.sk/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&t=214 je zaujímavá debata o tom, že pohrebná liturgia má byť plná nádeje a preto sa piesne „Už ma obkľúčili“, či „Z hlbín volám“ vonkoncom nehodia. Nasleduje modlitba:

Bože, všemohúci Otec, veríme, že tvoj Syn umrel a vstal z mŕtvych; pre toto tajomstvo ťa prosíme, aby tvoj služobník M. (tvoja služobnica M.) v ňom dosiahol (dosiahla) aj vzkriesenie. Skrze Krista, nášho Pána.

Táto modlitba sa mi pri všetkej úcte zdá byť vonkoncom nevhodná. Vzkriesení budú predsa všetci, ale niektorí pre Nebo a iní pre Peklo. O tom sa tu však nič nehovorí. Potom sa ešte pridáva modlitba za smútiacich, ktorá je oveľa rozsiahlejšia a výrečnejšia než modlitba za zomrelého.

Milosrdný Otče, Bože všetkej útechy, ty nás miluješ láskou večnou, ty meníš súmrak smrti na svitanie života;
prosíme ťa, zhliadni na bolesť a plač svojich služobníkov. (Buď nám útočiskom a silou a pozdvihni nás z temnôt tohto smútku a bolesti k svetlu a pokoju tvojej prítomnosti.)
A pretože tvoj Syn, náš Pán, svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život,
pomôž nám verne kráčať za ním, aby sme sa po skončení smrteľného života mohli stretnúť s našimi bratmi a sestrami tam, kde sa nám zotrú z očí všetky slzy. Skrze Krista, nášho Pána.

Druhé zastavenie sa koná zvyčajne na mieste slávenia liturgie slova. Môže to byť v kostole, ale z mojej skúsenosti je to zvyčajne v márnici, tam, kde sa konalo aj to prvé.

Číta sa z listu sv. Pavla Filipanom (Bratia, naša vlasť je v nebi), potom sa spieva žalm s responzóriom „Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa“ a následne číta z evanjelia sv. Jána o vzkriesení Lazára.

Nasledujú prosby veriacich, v ktorých sa prvýkrát prosí Boh, aby bol zomrelý raz vzkriesený do večnej slávy. Ak je pohreb s omšou, tak teraz nasleduje eucharistická obeta, a po prijímaní prichádzajú odporúčania:

Odporúčame ti Pane, dušu tvojho služobníka M. (tvojej služobnice M.),
ktorý(á) už opustil(a) tento svet. Pre svoje láskavé milosrdenstvo odpusť mu (jej) viny,
ktorých sa dopustil(a) z ľudskej krehkosti. O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána.

Prípadne sa použije iná, ale podobná modlitba. Tu je treba povedať, že naozaj sa v týchto odporúčaniach modlí za to, aby sa zosnulému odpustili hriechy a tresty. Následne sa rakva prenesie k hrobu, kde je tretie zastavenie, kde kňaz hovorí:

K. Všemohúci Boh povolal z tohto sveta k sebe nášho brata M. (našu sestru M.). Jeho (jej) telo ukladáme do hrobu, aby sa vrátilo do zeme, z ktorej bolo vzaté.
Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, pretvorí raz naše smrteľné telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.
Preto odporúčame nášho brata M. (našu sestru M.) Pánovi, aby ho (ju) vzal do svojho pokoja a aby jeho (jej) telo vzkriesil, keď príde deň posledný.

Tu opäť pozorujeme, že sa hovorí o tom, čo sa tak či onak stane, o vzkriesení. Pokračuje modlitba:

Bože, ty si náš život a naše vzkriesenie, ty sa neodvraciaš od nikoho, kto ťa prosí;
vyslyš nás, hriešnych, keď sa utiekame k tebe vo svojom zármutku;
prosíme ťa, uveď svojho služobníka M. (svoju služobnicu M.)
zbaveného (zbavenú) večnej smrti, do radosti nebeského raja medzi svojich svätých.
Skrze Krista, nášho Pána.

Potom ide prosba k Panne Márii, záverečné požehnanie a prepustenie prítomných.

Rozdiel medzi tradičným a moderným pohrebom spočíva predovšetkým v tom, že sa potláča myšlienka, že zomrelý stojí pred Božím súdom a Boh súdi nanajvýš spravodlivo. Už vôbec sa nehovorí, že by snáď mal zosnulý byť nejako potrestaný. Pozornosť prítomných sa rozptyľuje, odvracia sa od úbohej duše nebohého, hovorí sa o vzkriesení z mŕtvych, ktoré čaká všetkých, hovorí sa o prítomných a stráca sa myšlienka, že krehký hriešnik, ktorý teraz pozná svoj rozsudok, bude potrebovať mohutnú podporu skrze modlitby a omše, ktoré za neho obetujú jeho príbuzní. Len málo sa spomína duša, len málo, ak vôbec, sa spomína, že ozajstná láska nehynie smrťou milovaného, ale že ho sprevádza až za hrob skrze modlitby a obety. Z novej omše za zosnulých bola odstránená sekvencia Dies irae – tá sekvencia, z ktorej urobil Mozart ohromujúci hudobný monument a ktorý dokonca aj ateisti majú spojený s predstavou smrti a Božieho súdu a trestu. Stále sa spieva na tradičnej latinskej omši po celom svete – ako neprekonateľný prejav nadprirodzenej viery, bázne pred Pánom, lásky k zosnulým dušiam, realizmu a napokon nádeje. Nádej je predsa čnosť, ktorou sa snažíme o ťažké veci, a spása je pre nás hriešnikov ťažká, aspoň z ľudského pohľadu. Ťažká, áno, ale stojí za všetko, čo sme, čo máme, čo môžeme konať a trpieť.

***
Spracované podľa traditionsanity.com (Peter Kwasniewski, https://www.traditionsanity.com/p/not-praying-for-departed-souls-the)

PDF (formát pre tlač)