Marko Rupnik ďalej verejne pôsobí ako kňaz bez toho, aby mu v tom Vatikán bránil. Má okrem vplyvných protektorov a arogancie vo výhľade aj beztrestnosť?

24. októbra 2025   Aktuality   Cirkevná kríza

Hoci Dikastérium pre náuku viery nedávno oznámilo vymenovanie sudcov pre kánonický proces s Markom Ivanom Rupnikom, slovinský kňaz obvinený zo zneužívania viacerých rehoľných sestier naďalej pôsobí ako kňaz, a to bez akýchkoľvek obmedzení. Nezdá sa, žeby sa niekto alebo niečo snažilo obmedziť jeho slobodu pohybu či jeho cirkevný vplyv.

Toto privilégium a ochranu mu podľa portálu Silere non possum zaručili také osobnosti ako kardinál Angelo De Donatis (pápežský vikár pre Rímsku diecézu z čias pontifikátu pápeža Františka), a teraz kardinál Baldassare Reina, jeho nástupca. Ten by mal dohliadať na Rupnikovu bývalú umeleckú komunitu Centro Aletti, to sa však medzitým stalo akousi privilegovanou zónou, mimo akéhokoľvek účinného dohľadu. De Donatis sa aj v minulosti preslávil tým, že bránil Centro Aletti a kryl ho aj v čase, keď už aj jezuiti znechutene vylúčili Marka Rupnika zo svojich radov.

https://silerenonpossum.com/en/rupnik-continua-a-predicare-il-silenzio-complice-della-santa-sede/

Toto leto zorganizoval Mons. Gianpiero Palmieri, arcibiskup z Ascoli Piceno a zároveň biskup San Benedetto del Tronto-Ripatransone-Montalto, v budove Casa Santa Severa, patriacej Centru Aletti so svojimi diecéznymi kňazmi duchovné cvičenia pre seba a svoj klérus, ktoré viedol otec Ivan Bresciani – blízky priateľ Marka Rupnika (tiež namočený do Rupnikových škandálov), ktorý dodnes pôsobí v Centre Aletti a pomáha mu.

Palmieri, muž z vnútorného okruhu priateľov De Donatisa nielenže ignoroval všetky výzvy na obozretnosť v styku s Rupnikom a jeho suitou, ale navyše sa pokúsil delegitimizovať akúkoľvek kritiku, obviňujúc z nekompetentnosti tých, ktorí vyjadrili tieto obavy. Je to dobre známa prax tajtrlíkov: tí, čo upozorňujú na prechmaty, sú zdiskreditovaní, zatiaľ čo tí, čo zakrývajú prechmaty, sú odmenení. Ako píše portál Silere non posum Palmieri tento mechanizmus dobre pozná a vie sa v ňom obratne pohybovať. Je zvyknutý predierať sa lakťami cez cirkevné salóny, aby dosiahol čo chce a podľa jeho kritikov dokáže excelentne hystericky reagovať vždy, keď mu niekto pripomenie, že stred vesmíru sa nezhoduje s jeho osobou.

Gianpiero Palmieri ukryl Rupnikovho priateľa Brescianiho do diecézy Ascoli Piceno a Rupnik zase, ako je všeobecne známe, unikol pred prenasledovaním do slovinskej diecézy Koper, kde ho prijal jeho priateľ Mons. Jurij Bihjak a inkorporoval ho do svojej diecézy ako aktívneho kňaza. Postup bol kánonickou fraškou: kánon 269 Kódexu kánonického práva vyžaduje, aby biskup overil správanie a morálnu vhodnosť klerika pred jeho prijatím, ale akáže potreba niečo overovať, keď všetci vedia, a nikto zároveň nechce vidieť?

Keď sa situácia čiastočne upokojila, vrátil sa Rupnik do Ríma, kde sa tešil ochrane pápeža Františka a tá, zdá sa, pokračuje, pretože aj dnes Rupnik žije v Ríme, slobodne sa pohybuje v uliciach mesta, robí duchovné cvičenia, vedie prednášky a Vatikán neuplatňuje žiadne predbežné opatrenia. Jeho kumpán Ivan Bresciani sa rovnako voľne angažuje v Centre Aletti. Kde boli všetci, keď bol odsúdený nevinný kardinál Pell? Prečo nepožíval takú vľúdnu ochranu Cirkvi a nebolo počuť hlasy protektorov?

Rupnik ostáva bez trestu a teší sa ochrane. Za normálnych okolností by mal byť už za svoje zločiny minimálne dávno laicizovaný. A pripravovaný proces voči nemu už teraz vyvoláva otázniky, pretože uvedený benevolentný prístup začína biť do očí.

Centrum Aletti si je isté ochranou, ktorú požíva a zašlo už tak ďaleko, že na svojom kanáli zverejnilo meditácie Marka Rupnika, ktoré sú našťastie spoplatnené. Chcete počuť slová sexuálne a duchovne nadaného slovinského gurua? Zaplaťte si. V Centre Aletti sú peniaze potrebné, pretože podľa ich tvrdení žijú priam v evanjeliovej chudobe.

Prípad Rupnik odhaľuje, do akej miery sa môže cirkevný systém ohýbať, aby chránil tých, ktorí patria do „správneho okruhu“. Rupnik nie je obyčajný klerik: je symbolom Cirkvi, ktorá sama seba rozhrešuje, ktorá káže o milosrdenstve, ale praktizuje protekcionizmus, ktorá hovorí o obetiach, ale počúva len tých, čo majú peniaze a vplyv.

A kým veriaci požadujú pravdu a čakajú na rozhodnutie súdu, slovinský exjezuita začína opäť umelecky tvoriť a vítajú ho jemu podobní preláti. V dobe, keď Cirkev vyhlasuje svoj záväzok bojovať proti zneužívaniu, zostáva kauza Rupnik výkričníkom – ak ťa kryjú mocní, nemusíš sa ničoho báť.

A čo dodať na záver? Prípad Marka Ivana Rupnika je dnes paradigmatickým príkladom patologického prelínania moci, zvrátenej duchovnosti a beztrestnosti v radoch Cirkvi. Rupnikov prípad nie je len morálnym pádom jednotlivca, ale tiež príkladom odklonu od eschatologického cieľa (spásy duší) u časti bergogliánsky ladeného vysokého katolíckeho kléru.

V morálnej teológii barokového obdobia by sa už hovorilo o hriechu spoluúčasti. Kto mlčí tvárou v tvár zlu, ktoré môže zastaviť, podieľa sa na vine. Zatiaľ čo bežní kňazi sú suspendovaní za menšie priestupky, Rupnik (s mocnými priateľmi v pozadí) naďalej pôsobí. Rozpad disciplíny a morálky v inštitúcii je však znakom degenerácie inštitúcie. Rupnik sa stal ikonou amorálnosti v Cirkvi. Morálny paradox je zrejmý: Cirkev, ktorá hovorí o „nulovej tolerancii voči zneužívaniu“, súčasne umožňuje výnimky tým, ktorí majú mocných priateľov.

Pre mňa je vec jasná. Rupnik sa vidí v mozaikách a on sám je živou mozaikou rozporov. Je to kňaz bez poslušnosti, ktorého vylúčili z jezuitského rádu, umelec bez pokory a morálky (namiesto morálnej sebareflexie zase lezie na výslnie) a hysterický pseudomystik pošpinený hriechom sexuálnej amorálnosti a sexuálneho násilia. Keby som nebol slušne vychovaný, tak by som otvorene povedal, že Rupnika a jeho pusipajtášov vnímam ako sexuálne a sakrálne toxických tajtrlíkov. Keďže som slušne vychovaný, tak to samozrejme nepoviem.

Pre mňa najzávažnejším znakom kauzy Rupnik nie je ani samotný pád Rupnika, ale mlčanie kompetentných vo Vatikáne a snahy zakrývať problém. Mlčať možno alebo z múdrosti, alebo zo strachu. Mlčať kvôli tomu, aby sa neodkryla systémová zodpovednosť je však znakom degenerácie. Lepšie ak vznikne pohoršenie a odsúdi sa jedinec, ako keby sa mala pravda ohýbať, skrývať a umlčiavať.

Nepotrebujeme tribunál, ale skutočné očistenie. Nepotrebujeme rétoriku o milosrdenstve a synodálnom vanutí, ale odsúdenie hriechu a prijatie zodpovednosti. Nikto nie je zvedavý na frázy, je potrebná obnova kultúry spravodlivosti. Nezabúdajme na slová pápeža sv. Gregora Veľkého, ktorý povedal: „Tí, čo hrešia na posvätnom mieste, hrešia ťažšie.“

Rupnik je toxickým prejavom skutočnosti, že slovami deklarovaná reforma bez pokánia a skutočnej morálky neplodí obnovu, len chaos a rozpad. Tí, ktorí zlyhávajú pri rozlišovaní pojmov „ochrana obete“ a „ochrana vplyvných“ – to nie je hlas skutočnej Cirkvi.

Branislav Krasnovský

Zdroj: Silere non possum, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons, koláž Christianita.sk

PDF (formát pre tlač)