Čo potrebuje súčasný človek, aby sa stal pápežom? Sú to len tri veci, ktoré sú blízke každému z nás

Jakub Tužinský
7. októbra 2025   Cirkev Spoločnosť

Kedysi bolo pápežstvo nedostupné – vyhradené jednému, zvolenému spomedzi všetkých. No tieto pochmúrne časy sa skončili. Vďaka trom „darom“ modernej doby môže byť pápežom každý z nás. Navyše sú úplne zadarmo a bez potreby konkláve. Oh, to je skvelé! Alebo…, žeby predsa len nie?

Moderný trojlístok

Sv. Patrik používal trojlístok ako príklad zobrazenia Najsvätejšej Trojice v prírode. V dnešnom svete by sme túto trojicu mohli nahradiť individualizmom, subjektivizmom a relativizmom. To sú tie tri veci, ktoré nebývalým spôsobom zjednodušujú cestu na „pápežský stolec“. Tieto tri veci sú živené romantizmom a vyrastajú z ideí osvietenstva a protestantizmu. Ako burina rastúca na pôde revolúcie ducha – na mieste, kde kedysi rástla pokora a úcta k pravde.

Toľko „izmov“ za sebou môže zatiaľ pôsobiť gulášovito, ale rad radom si všetko vysvetlíme. Nakoniec to všetko pekne do seba zaklapne a vy si poviete: „Ahá, tak to takto!“ 😊

Vysvetlenie „izmov“

Predtým, než detailnejšie predstavím, ako jednotlivé izmy spolu súvisia, ich najprv definujeme. Čerpať budeme najmä z Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) a Slovníka cudzích slov (SCS) s výnimkou protestantizmu a osvietenstva.

Protestantizmus

Ide o hnutie, ktoré vzniklo v 16. storočí ako odpor voči Cirkvi. Slovník Merriam-Webster definuje člena tohto hnutia ako „člena ktorejkoľvek z viacerých cirkevných denominácií, ktorý popiera univerzálnu autoritu pápeža a potvrdzuje reformačné princípy ospravedlnenia iba vierou, kňazstvo všetkých veriacich a primát Biblie ako jediného zdroja zjavenej pravdy“.

Dôležité je dodať, že odmietnutím pápežstva a autority Cirkvi sa opiera o súkromný výklad Biblie. Inak povedané, Bibliu môže pochopiť každý sám, a to je dôležité. Tento dôraz na osobný výklad Písma a spásu vierou samotnou posilnil myšlienku, že jednotlivec je konečnou autoritou v otázkach viery. Práve tu možno vidieť korene moderného individualizmu a subjektivizmu, ktoré neskôr prerástli do relativizmu.

Osvietenstvo

Britský portál Britannica definuje osvietenstvo (Enlightenment) ako „európske intelektuálne hnutie 17. a 18. storočia, v ktorom sa idea rozumu, vedy, pozorovania prírody a autonómie človeka stala jadrom sveta“.

Osvietenská filozofia má podľa Stanfordskej encyklopédie tendenciu byť „v rozpore s etablovaným náboženstvom, pretože oslobodenie sa od vlastnej nezrelosti v tejto dobe, odvážiť sa myslieť samostatne, prebúdzať vlastné intelektuálne sily si vo všeobecnosti vyžaduje odpor voči úlohe etablovaného náboženstva v usmerňovaní myslenia a konania“.

Zaujímavo sa vyjadruje aj o „viere“ osvietenstva, ktorú charakterizuje ako „proces osvietenia, postupného sebazameriavania v myslení a konaní prostredníctvom prebúdzania vlastných intelektuálnych síl, vedie v konečnom dôsledku k lepšej a naplnenejšej ľudskej existencii“.

Romantizmus

KSSJ opisuje romantizmus ako „umelecký a myšlienkový smer od začiatku 19. stor.charakterizovaný prevahou citov, návratom k prírode“. SCS k zdôrazňovaniu citov pridáva fantáziu a subjektivizmus (najmä vo vzťahu k národnej minulosti).

Podstatné tak nie je to, čo nám ukazuje realita a objektívne poznanie, ale to, ako to človek cíti. Tiež sa tu zdôrazňuje dosahovanie ideálnych či hrdinských cieľov, no bez prijímania reality.

Individualizmus

KSSJ uvádza, že ide o „zdôrazňovanie významu jednotlivca; vyzdvihovanie záujmov jednotlivca nad záujmy celku“. SCS dopĺňa „zdôrazňovanie a uprednostňovanie osobných záujmov“ a „výklad spoločenských javov ako výsledku činnosti jednotlivcov“.

Podstatný a najdôležitejší vo všetkom som JA, čiže človek sám – napríklad ja som dôležitejší ako Cirkev.

Subjektivizmus

KSSJ ho definuje ako „filozofický smer preceňujúci závislosť poznania od poznávajúceho subjektu“. SCS podáva detailnejší opis, keď subjektivizmus vysvetľuje ako „učenie o osobnosti ako základnom meradle všetkého diania a vývoja; zobrazenie skutočnosti podľa osobných, vnútorných predstáv a pocitov“.

Teda podstatné je to, ako danú situáciu či skutočnosť vnímam ja alebo vy osobne. Nie to, ako je to objektívne. Inými slovami, nachádzame tu opis starého známeho: „Každý má svoju vlastnú pravdu.“

Relativizmus

Relativizmus je podľa KSSJ „filozofický názor podmieňujúci poznanie výlučne vzťahmi medzi vecami a tým popierajúci možnosť objektívne pravdivo poznať vec“. SCS uvádza, že ide o „idealistický názor považujúci poznanie za podmienené, nie za objektívne pravdivé“.

Pri tomto prístupe je možné spochybniť úplne všetko. Aj to, či je muž mužom alebo jablko jablkom. Preto sv. Tomáš Akvinský začínal svoje prednášky s jablkom v ruke, pričom povedal: „Toto je jablko. Kto s tým nesúhlasí, môže odísť.“ Jednoducho, ak niekto neveril v objektívnu pravdu (niečo, čo je vždy platné), tak nemohol byť účastníkom na prednáškach sv. Tomáša, ktorý ich opieral práve o objektívnu realitu, teda to, čo možno zo stvorených vecí jednoznačne poznať.

Keď sme si už vyjasnili jednotlivé dôležité pojmy, môžeme sa posunúť k hlavnej pointe článku a pochopeniu celej myšlienky.

Sám sebe pápežom

Poďme si to teraz všetko zhrnúť. V dnešnom svete stále viac panuje presvedčenie, že každý má svoju vlastnú pravdu a tak sa človek stáva meradlom všetkých vecí (podstata humanizmu). Inými slovami, znamená to, že je hlavným sudcom toho, čo je alebo nie je pravda. Stáva sa tak sám sebe učiteľským magistériom, ba dokonca pápežom. Súčasne s tým samozrejme neprijíma, spochybňuje alebo selektívne vyberá rozumom poznateľné objektívne pravdy alebo pravdy, ktoré Boh zjavil skrze svoju Cirkev. A tak sa stáva svojím vlastným pápežom.

Medzi protestantmi je pápežov toľko, koľko je pastorov. Niekedy dokonca toľko, koľko je veriacich. Patrí tam každý guru či náboženský vodca, ktorý sa nepodriaďuje „stĺpu a opore pravdy, ktorým je Cirkev živého Boha“ (Tim 3,15). Avšak tým „pápežom“ môžem byť aj ja – aj vy. A to vtedy, keď svoje vlastné presvedčenie povýšime nad neomylné učenie katolíckej Cirkvi a nie sme ochotní to opraviť.

A prečo vlastne všetky tie pojmy? Pretože práve tie nás priviedli k súčasnému stavu, kedy nás svet – a žiaľ neraz aj cirkevní preláti – presviedčajú, že každý môže definovať pravdu podľa toho ako to cíti alebo ako tomu on rozumie. Veď všetko možno spochybniť a nanovo definovať.

Už nie sme tak vedení k tomu, aby sme svoj malý a málo významný životný príbeh zapojili do veľkého Božieho príbehu jeho Syna a jeho nevesty katolíckej Cirkvi. Dnes sme nabádaní viac k tomu, aby sme tvorili vlastné príbehy, považovali ich za jedinečné a romanticky ich napĺňali bez ohľadu na vzťah s realitou.

Otázkou je, či túžime na chvíľku zasvietiť v živote, ktorý zakrátko skončí alebo chceme byť súčasťou Veľkého Príbehu, ktorý presahuje až do večnosti.

Záver

Svet kričí: „Nech je toľko cirkví, koľko ľudí!“ Nech si je každý sám sebe pápežom – a napokon aj vlastným Bohom. Ale už neprizná, že koniec takého človeka je večný údel s otcom lži (Jn 8,44; Zjv 20,10).

No náš Pán Ježiš Kristus sa pred svojím umučením modlí za Cirkev (Jn 17,23): „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.“ Dal nám slávu, ktorú prijal od Otca, a túži nás v nej mať s Ním. Miloval nás láskou, akou ho miluje Otec a chce, aby sme mali na nej večnú účasť. Chce nás priviesť do slávy všetkých anjelov, mučeníkov a svätých v Nebi.

Do ktorého príbehu chceme patriť my?

PDF (formát pre tlač)