Slávenie Kvetnej nedele v roku 1956 a znamenia liturgickej revolúcie

Radomír Tomeček
25. septembra 2025   Cirkev   Liturgia

Významné miesto v procese smerujúcom k vytvoreniu Novej omše, zavedenej od roku 1969, mali reformy obradov Svätého týždňa, prebiehajúce v období rokov 1951 až 1955. Pontifikát pápeža Pia XII. trval v období od roku 1939 do roku 1958, teda zahŕňal aj obdobie týchto reforiem.

Akým spôsobom reformy obradov Svätého týždňa súvisia s neskorším vytvorením Novej omše? Aké významné zmeny boli zavedené do liturgických obradov slávenia Kvetnej nedele v roku 1956? Ako moderní liturgickí reformátori dosiahli presadenie týchto svojich zámerov?

Princípy liturgie Svätého týždňa deformované v mene pokroku

Starodávne princípy liturgie Svätého týždňa boli podrobené radikálnym progresívnym reformným zásahom už v polovici 20. storočia. Pápež Pius XII. bol pravdepodobne pod vplyvom liturgických progresivistov už v čase, keď v roku 1946 zriadil Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie. Tento pápež obsadil zmienenú komisiu v roku 1948 osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1, (Holyrood Press, 2020, v českom jazyku kniha vyšla v Nakladatelství Christianitas, s. r. o. pod názvom Liturgická revoluce v roku 2023).

Liturgické obrady Svätého týždňa podľa C. Byrneovej boli podrobené postupnému osekávaniu v období rokov 1951 až 1955. Moderní liturgickí reformátori zaútočili na tieto obrady spôsobom postupného osekávania. Najprv odstránili „stredoveké nánosy“ v textoch a v obradoch, následne skrátili prípravné a záverečné modlitby svätej omše, osekali modlitby požehnania, odstránili väčšinu biblických čítaní, a v podstate narušili súdržnosť celku. C. Byrneová konštatuje:

„Touto metódou, (…) sa snažili pripraviť veriacich na konečné opustenie tradičnej svätej omše. Najvýznamnejšie bolo to, že výsledná liturgia Svätého týždňa, ktorá bola neskôr začlenená do Rímskeho misála z roku 1962, bola strašne roztrhaná a zmrzačená, jej krása znetvorená, dôstojnosť napadnutá, jej poriadok a štruktúra zničené, jej vlastná zvláštna identita zmenená tak, aby „oslovovala moderného človeka“.“

Mons. Johannes Wagner (1908 – 1999), nemecký rímskokatolícky kňaz a liturgista, bol riaditeľom Liturgického inštitútu v nemeckom meste Trevír, založeného v roku 1947 na účely podpory liturgických reforiem. Bol významnou postavou nemeckého liturgického hnutia.

Mons. J. Wagner priznal, že reformy liturgických obradov Svätého týždňa sú predzvesťou reformy svätej omše, a v roku 1959 vysvetľoval:

„Želaním tých, ktorí pracovali v prospech skutočnej obnovy liturgie, bolo vždy to, aby liturgia v celom svojom pôsobení dostala znova zmysel: aby bola zmysluplnou súhrou, či lepšie kombinovanou akciou a interakciou mnohých ľudí, kde každý má svoje nezameniteľné, neprenositeľné prispenie, vlastnú rolu, ktorú musí zohrať. Nový poriadok Svätého týždňa ukazuje mnohé tendencie v tomto smere. (…). Táto reforma bude vskutku počiatkom veľkej obnovy liturgie, ktorú Cirkev potrebuje. Kiež to Boh dá!“

Zmienený Liturgický inštitút šíril masívnu propagandu, podporujúcu reformu liturgických obradov Svätého týždňa. Súčasne zorganizoval v roku 1950 Prvý nemecký liturgický kongres vo Frankfurte nad Mohanom, v roku 1951 Prvý medzinárodný kongres liturgických štúdií v Maria Laach v Nemecku, a v roku 1955 Druhý nemecký liturgický kongres v Mníchove. Tieto liturgické kongresy vytvárali nátlak na pápeža Pia XII., aby podporil liturgické reformy, a niektoré z nich boli schválené už počas jeho pontifikátu.

Kvetná nedeľa a význam tradičného požehnania ratolestí

Dom Prosper Guéranger (1805 – 1875), francúzsky rímskokatolícky kňaz, zakladateľ Francúzskej kongregácie Rehole svätého Benedikta, opát benediktínskeho priorátu v Solesmes, bol veľkým obnoviteľom tradičnej rímskej liturgie v 19. storočí. V súvislosti s významom obradu tradičného požehnania ratolestí na Kvetnú nedeľu vyslovil tieto slová:

„O jeho význame si môžeme urobiť predstavu podľa slávnostnosti, ktorú Cirkev používa pri tomto posvätnom rituáli.“

Dôkazom o dôležitosti zmieneného obradu je aj to, že požehnanie ratolestí je súčasťou obradu, ktorý napodobňuje štruktúru samotnej svätej omše v značnej miere. Akým spôsobom prebiehal tento obrad pred rokom 1955?

Tradičné požehnanie ratolestí začínalo pri oltári, na ktorom boli ratolesti položené. Nasledovala séria textov, ktoré zodpovedali introitu, kolekte, epištole, stupňovému spevu, evanjeliu, sekréte, prefácii, Sanctus a modlitbe po prijímaní. Časť obradu, zodpovedajúca kánonu, obsahovala 7 modlitieb požehnania ratolestí, po ktorej kňazi a ľud pristupovali k oltáru ako pri svätom prijímaní a dostávali posvätené ratolesti.

Posvätná kongregácia pre obrady počas pontifikátu pápeža Pia XII. vydávala dekréty a inštrukcie, presadzujúce zásadné zmeny v obradoch Svätého týždňa. Dekrét Maxima Redemptionis (zo dňa 16. novembra 1955) zrušil vyššie uvedený starobylý tradičný obrad. Tento obrad a jeho štruktúra mali zrejmú súvislosť s Najsvätejšou Obetou svätej omše.

Liturgické obrady na Kvetnú nedeľu pred rokom 1955 zodpovedali starobylej a osvedčenej katolíckej tradícii, prinášajúcej teologický obsah, poetickú krásu a symboliku, ktoré podporovali katolíkov pri vstupe do tajomstiev Spasiteľovho utrpenia. Tento účinok bol zvyšovaný aj krásou architektúry, liturgickými rúchami a gregoriánskym chorálom.

Potlačenie teologického obsahu od roku 1956

Podľa C. Byrneovej prvou obeťou reformy požehnania ratolestí bola zásadná spojitosť medzi Kristovým utrpením a ustanovením Najsvätejšej Eucharistie. Možno poukázať najmä na nasledovné skutočnosti:

1. Liturgické texty z obdobia pred rokom 1956 poskytovali prehľad dejín spásy. Boli to udalosti zo Starého zákona, poukazujúce na význam manny pre Izraelitov, na ktoré nadväzovalo rozprávanie o Kristovom vstupe do Jeruzalema, ako o predobraze Jeho víťazstva nad hriechom a smrťou skrze Jeho utrpenie. Analógia s Eucharistiou je zrejmá, keďže Boh zosiela Chlieb života pri Najsvätejšej obete na našich oltároch.

2. V tradičnom liturgickom obrade na Kvetnú nedeľu, v období pred rokom 1956, evanjelium pri svätej omši zahŕňalo ustanovenie Eucharistie. V roku 1956 však bolo odstránené, rovnako ako pri všetkých čítaniach Pašií v reformovanom Svätom týždni.

3. So zámerom zlikvidovať akékoľvek viditeľné spojenie s Eucharistiou, požehnanie ratolestí bolo následne vykonávané na samostatnom stolíku, a nie na oltári.

Reforma pápeža Pia XII. zrušila aj prefáciu, ktorá vyhlasovala Kristovu moc nad všetkými „kráľmi a mocnosťami tohto sveta“, a z toho vyplývajúcu povinnosť časných vlád podriadiť sa Kristovi Kráľovi. Význam tohto vynechania sa netýka len problematiky „zjednodušenia liturgie“.

Zrušenie zmienenej prefácie možno považovať za prvý krok, propagujúci progresívne chápanie náboženskej slobody, ktoré bolo šírené na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965). Koncilový dokument Dignitatis humanae, (Deklarácia o náboženskej slobode) zo 7. decembra 1965 priniesol potlačenie tradičnej katolíckej náuky o spoločenskej vláde Krista Kráľa. Predstavitelia Cirkvi následne prestali učiť, že všetci vládcovia a štátnici majú povinnosť verejnej poslušnosti a úcty voči Kristovi.

Marginalizácia Kristovej spoločenskej vlády

P. Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký rímskokatolícky kňaz a teológ, jezuita, neskôr kardinál, rektor Pápežského biblického inštitútu v Ríme, bol duchovným vodcom a spovedníkom pápeža Pia XII. C. Byrneová uvádza, že P. A. Bea má významný podiel na zavedení nových antifón, na základe moderných latinských prekladov žalmov. Pôvodné antifóny, ktoré boli tradične spievané v sprievode, boli odstránené.

Moderní liturgickí reformátori odstránili z liturgie Kvetnej nedele všetko, čo nebolo priaznivo naklonené medzináboženskému dialógu, náboženskej slobode a ekumenizmu. Moderné preklady žalmov boli spracované tak, aby vyhovovali aj ľuďom odmietajúcim uznať vládu Krista Kráľa nad všetkými národmi a štátmi.

Práve táto tradičná katolícka náuka bola odstránená z liturgie Kvetnej nedele, najprv z prefácie pri požehnaní ratolestí, a následne aj zo 46. žalmu, ktorý je novým prídavkom. Prefácia pri požehnaní ratolestí, v období pred rokom 1956, poukazovala na teologický základ povinnosti časných vlád podriadiť sa Kristovi Kráľovi. Tendencia postupnej rezignácie na zdôrazňovanie významu spoločenskej vlády Krista Kráľa bola zjavná aj v postojoch budúcich pápežov.

Pápež Pavol VI. vydal 14. februára 1969 apoštolský list (motu proprio) Mysterii Paschalis o Rímskom kalendári a o Liturgickom roku, ktorým bol zmenený termín sviatku Krista Kráľa. Pápež Pius XI. stanovil termín tohto sviatku na nedeľu pred sviatkom Všetkých svätých. Pápež Pavol VI. presunul termín tohto sviatku až na poslednú nedeľu cirkevného roka, teda na nedeľu konca sveta a Posledného súdu. Týmto spôsobom však Kristovo spoločenské vládnutie je marginalizované a vysvetľované tak, akoby malo nastať až na konci sveta.

Takéto chápanie je v rozpore s náukou pápeža Pia XI., vyjadrenej v encyklike Quas Primas z 11. decembra 1925, vysvetľujúcej význam a dôsledky kráľovskej vlády Spasiteľa. Pápež Pius XI. zaviedol tento sviatok ako aktuálny a účinný liek v zápase proti šíreniu antiklerikalizmu, t. j. proti tendenciám vylučujúcim vplyv Spasiteľa, Cirkvi a náboženstva na verejný život.

Starobylý obrad požehnania ratolestí a jeho odstránenie

Moderní liturgickí reformátori, pôsobiaci v komisii zriadenej pápežom Piom XII., ponechali zo siedmich tradičných modlitieb požehnania ratolestí len jednu. Týmto spôsobom odstránili dôležité vyjadrenie náuky Cirkvi o účinnosti svätenín z liturgie Svätého týždňa.

Palmové alebo olivové ratolesti v týchto modlitbách sa nazývajú po požehnaní „sacramentum“, „posvätné znamenie“ a „spásonosný prostriedok“, označujúci „Božiu ochranu pre telo a dušu“. Súčasne prosia Boha, aby všetkým, ktorí ich prijímajú „v duchu viery“, a majú ich vo svojich domovoch, dostalo sa Jeho požehnanie a ochrana, a aby Božia pravica rozptýlila všetko zlo skrze ich používanie.

Nicholas Wiseman (1802 – 1865), anglický kardinál, so zreteľom na zmienené modlitby požehnania ratolestí, napísal, že „vládnu pozdvihnutím myšlienok, silou výrazu a hĺbkou citov, akou sa žiadna moderná forma prosebnej modlitby nemôže nikdy pochváliť“. D. P. Guéranger konštatoval, že požehnanie ratolestí prepožičiava ratolestiam moc a pozdvihuje ich do nadprirodzeného poriadku. Týmto spôsobom sa stávajú prostriedkom posvätenia našej duše a ochranou nás a našich obydlí.

Súčasťou starobylých obradov na Kvetnú nedeľu, v období pred rokom 1956, bola tradícia, pri ktorej subdiakon viedol procesiu so zahaleným krucifixom po rozdelení ratolestí. Kňaz a veriaci vyšli z kostola za sprievodu antifón, spievaných zborom, a dvere kostola boli zatvorené. Až keď sudbiakon zaklopal pätou kríža trikrát na dvere kostola, boli tieto dvere znova otvorené a ľudia mohli vstúpiť dnu. Tento zrozumiteľný a krásny symbol pripomínal všetkým prítomným veriacim, že Kristus svojou smrťou na kríži otvára brány Nového Jeruzalema, a vedie veriacich k ich nebeskému cieľu.

Moderní liturgickí reformátori tvrdili, že tieto starobylé zbožné tradície požehnania ratolestí môžu zdegenerovať do povery, aj keď sú teologicky odôvodnené, a že v skutočnosti aj zdegenerovali. Týmto hlúpym postojom dosiahli desakralizáciu požehnania ratolestí na Kvetnú nedeľu, a odstránenie týchto modlitieb z liturgie, ktorá nevychádza nikdy z povery a ani k nej nevedie.

Tradičná liturgia Kvetnej nedele, v období pred rokom 1956, bola bohatá na symboly s hlbokým teologickým významom. Tradičné modlitby poukazovali na udalosti a osoby zo Starého zákona a na ich súvislosť s Kristovým vykupiteľským dielom. Týmto spôsobom odhaľovali duchovný a mystický zmysel celého Svätého týždňa.

C. Byrneová konštatuje, že všetka vyššie zmienená starozákonná symbolika bola odstránená v roku 1956 a že požehnanie ratolestí bolo zredukované len na povrchnú pobožnosť, skladajúcu sa z jedinej modlitby. Hĺbka Svätého Písma, mystický význam a poetická krása tradičného rítu boli opustené.

Predmetná reforma z roku 1956, a následne aj Rímsky misál z roku 1962, priniesli aj skrátenie Pašií podľa svätého Matúša. Dôvodom tohto skrátenia bol zámer vypustiť dva kľúčové prvky: ustanovenie Eucharistie a stráženie Ježišovho hrobu.

Cirkev na Kvetnú nedeľu v predchádzajúcom období pripomínala tieto skutočnosti aj preto, aby zdôraznila súvislosť a prepojenie medzi Kristovým utrpením a Eucharistiou. Súčasne poukazovala na Kristovo zmŕtvychvstanie a na zlobu Židov, ktorí prenasledovali Krista aj po smrti.

Zavádzanie liturgických novôt a výzvy k aktivite veriacich laikov

P. Frederick Richard McManus (1923 – 2005), americký rímskokatolícky kňaz a akademik, významný podporovateľ liturgických reforiem, v súvislosti so zavedením reforiem obradov Svätého týždňa, v roku 1956 priznal:

„Rubriky nového Poriadku Svätého týždňa hovoria neustále o odpovediach, ktoré prítomní veriaci majú vyslovovať, a o ich aktivite pri vykonávaní posvätnej liturgie. To je samozrejme pozoruhodný odklon od noriem pre rubriky Rímskeho misála.“

Podľa C. Byrneovej možno považovať za revolučnú zmenu prenášanie zodpovednosti za vykonávanie liturgie na laikov, a to po prvýkrát v cirkevných dejinách. „Aktívna účasť laikov“ stala sa „záležitosťou zákona upravujúceho rubriky“, ktorá bola zapracovaná do samotného textu novej liturgickej knihy. Aj P. F. R. McManus musel priznať, že tradičný Rímsky misál nehovorí nič o účasti laikov. Na laikov nebolo nazerané v predchádzajúcom období ako na niekoho, kto má plniť nejakú liturgickú úlohu.

Vyššie zmienený revolučný prístup bol podporený aj prostredníctvom dokumentu Všeobecné smernice Rímskeho misála z roku 1969. Tento dokument uvádza, že veriaci sú zaviazaní aktívne sa zapojiť do liturgie a že to nemajú odmietať:

„To sa vhodne uskutoční vtedy, keď sa bude prihliadať na povahu a okolnosti každého liturgického zhromaždenia, a slávenie svätej omše sa usporiada tak, aby viedlo k vedomej, činnej a plnej účasti veriacich, totiž k účasti tela i duše: s vrúcnou vierou, nádejou a láskou, akú si želá Cirkev, akú si vyžaduje sama povaha slávenia, na akú kresťanský ľud na základe krstu má právo, a k akej je sviatosťou krstu zaviazaný.“ (Bod 18)

„Nech sa veriaci nezdráhajú s radosťou poslúžiť Božiemu ľudu, kedykoľvek sa od nich žiada, aby nejakou zvláštnou službou alebo úlohou pomohli pri bohoslužbe.“ (Bod 97)

Liturgia Kvetnej nedele z roku 1956 a šírenie kultu novosti

Liturgia Kvetnej nedele z roku 1956, resp. aj z roku 1962, začína vizuálnym a šokujúcim prevrátením tradičnej praxe. Progresívny zámer zdôrazniť „slávenie v spoločenstve“ možno vidieť v umiestnení prenosného stolíka do presbytéria. Kňaz požehnáva ratolesti položené na tomto stolíku tak, aby to prebiehalo v zornom poli ľudu („in conspectu populi“), a teda chrbtom k oltáru a k Najsvätejšej Sviatosti.

Ďalším prevrátením starobylej liturgickej tradície, podľa reformy z roku 1956, je príkaz, aby kňaz (prípadne diakon) viedol „počuteľný dialóg“ s ľuďmi, a to tvárou k ľudu. Celebrant stojaci za stolíkom tvárou k ľudu po speve vstupnej antifóny prednesie: „Dominus vobiscum“ a všetci odpovedia: „Et cum spiritu tuo“. To sa vykonáva aj pred požehnaním ratolestí, pred sprievodom a po ňom, pred evanjeliom a pri „Orate fratres“, kde ľud mal odpovedať nahlas.

Pri reformovanom obrade pred sprievodom diakon prednesie čelom k ľudu: „Procedamus in pace“ („Poďme v pokoji“) a ľud odpovedá: „In nomine Christi“ („V mene Kristovom“). To kontrastuje s tradičným misálom, ktorý uvádza, že odpoveď spieva výlučne zbor, a nie ľud. Na konci sprievodu bola vložená nová modlitba, prednášaná celebrantom čelom k ľudu, od ktorého je požadovaná odpoveď: „Amen“.

Pri tradičnom obrade kňaz zostával pri oltári a bol výslovne inštruovaný, aby sa pri tomto dialógu neobracal k ľudu („non vertens se ad populum“), a odpovedal mu prisluhujúci v presbytériu. Trochu ironicky pôsobí skutočnosť, že sprievod na počesť Krista Kráľa bol prepracovaný preto, aby bola vyzdvihnutá účasť ľudu na liturgii. Keď bol nadprirodzený význam úlohy subdiakona odstránený, otvorila sa cesta pre zvýšenie role laikov.

V zmysle tradičného misála a postupov stanovených pápežom svätým Piom X., spev pri liturgii bol funkciou kňaza a spevákov striedavo so zborom. V zmysle reforiem obradov Svätého týždňa, spev pri liturgii sa stal náhle úlohou všetkých prítomných ľudí. Rubriky zavedené v roku 1956, resp. aj rubriky Rímskeho misála z roku 1962, uvádzajú časti, ktoré má spievať zbor a ľud.

C. Byrneová poukazuje na prenikanie ducha rivality, ktorý súvisí s týmto nastavením. Napríklad P. F. R. McManus vysvetľoval dôvody vyššie zmienenej reformy z roku 1956 slovami:

„Keď zbor spieva tieto časti svätej omše, alebo iných obradov, ktoré patria ľudu, veriaci nerobia to, k čomu sú určení svojím krstným charakterom, totiž oslavovať Boha ako Kristove údy. V obnovenom Svätom týždni jasné pokyny naznačujú stále znova, že nemožno upierať toto právo ľudu.“

Predmetné reformy vyžadovali od veriacich spev počas požehnania ratolestí, pri sprievode s ratolesťami, a súčasne aj počas celej svätej omše na Kvetnú nedeľu. Napríklad počas pontifikátu pápeža svätého Pia X., vtedajšie vydanie Graduale Romanum z roku 1908 neobsahovalo žiadne pokyny pre spev veriacich. Rubriky hovorili výlučne o speve zboru a spevákov.

Zavedenie novej latinskej verzie žalmov a strata úcty k Tradícii

Významným zásahom do liturgie Kvetnej nedele a súčasne do všetkých obradov Svätého týždňa z roku 1956, bolo vnútenie novej latinskej verzie žalmov. Tieto žalmy boli vytvorené na žiadosť pápeža Pia XII.

P. A. Bea stál na čele komisie biblistov, ktorá nahradila preklad žalmov z Vulgáty, teda z latinského prekladu Svätého Písma od svätého Hieronyma (347 – 420), ktorý bol zaužívaný ako univerzálny, tradičný a odveký „lex orandi“ (zákon modlitby) pre rímsky rítus. Autenticita týchto textov bola garantovaná Tridentským koncilom (1545 – 1563), ktorý varoval pred odmietaním týchto textov pod akoukoľvek zámienkou.

Pápež Pius XII. vydal 24. marca 1945 apoštolský list (motu proprio) Cotidiani precibus, ktorým bol udelený súhlas s používaním žaltára P. A. Beu pre kňazov a pre každého, kto mal povinnosť modliť sa posvätné ofícium. Predmetné povolenie bolo rozšírené na akékoľvek použitie pri liturgii už po ďalších dvoch rokoch. Tento pápež zaradil niektoré z nových žalmov aj do obradov Svätého týždňa so silou zákona v roku 1956.

Podľa C. Byrneovej zmienený pápežov krok možno považovať za revolučný. Predmetná reforma priniesla dva veľké problémy. Tieto sa týkajú nového znenia žalmov P. A. Beu, a vzťahu týchto žalmov ku gregoriánskemu chorálu.

Nové znenie žalmov P. A. Beu vychádzalo zo slovnej zásoby a syntaxe klasickej latinčiny. Toto znenie sa líšilo od pokresťančeného jazyka Vulgáty, ktorý Cirkev prijala ako posvätný jazyk liturgie a ktorý kňazi používali v období trvajúcom viac než 1500 rokov. P. A. Bea v úvode k prvému vydaniu svojho nového žaltára označil túto latinčinu za „pokleslú formu“, neschopnú vyhovieť normám klasickej latinčiny. Tento postoj však nebol prijímaný všetkými expertmi.

Napríklad Christine Mohrmannová (1903 – 1988), holandská profesorka, vyvracala predsudky vyplývajúce zo zamieňania latinčiny Vulgáty s vulgárnou latinčinou, teda s jazykom rímskych vojakov, kolonistov a roľníkov, používaným v minulosti. Ch. Mohrmannová v roku 1957 vysvetľovala:

„Liturgická latinčina nie je klasickou latinčinou, nie je však ani latinčinou, ktorú vzdelaní ľudia považovali za pokleslú, ako sa tvrdí tak často.“

Ďalší problém spočíval v tom, že žalmy P. A. Beu neboli prispôsobené gregoriánskemu chorálu a nehodili sa dobre pre spev v rehoľných komunitách. Podľa názorov cirkevných hudobníkov, tieto nové spevy nie sú melodické, slová pri recitovaní neplynú hladko, ako v prípade tradičného žaltára. Žaltár P. A. Beu nemal úspech a väčšina rehoľných komunít ho odmietla akceptovať.

Zmienený kardinál N. Wiseman, so zreteľom na bohoslužby Svätého týždňa, v roku 1839 konštatoval:

„Bohoslužby Svätého týždňa boli súborom náboženských obradov, ktoré sa postupne ustálili v Cirkvi, nie chladným formálnym nariadením, ale vrúcnymi prejavmi zbožných citov každej doby, až dosiahli jednotnú, konzistentnú a pevnú podobu. (…). Zrušiť ich a nahradiť ich, (…), by bolo vandalizmom, náboženským barbarstvom.“

Moderní liturgickí reformátori pri svojich radikálnych zásahoch sa neobmedzili len na Kvetnú nedeľu, ale reformovali celý Svätý týždeň. Výsledkom týchto zásahov boli najmä menšia slávnostnosť obradov, obmedzenie bohopocty, zastretie niektorých náuk viery, minimalizácia postavenia kňaza a odstránenie časti lingvistického a hudobného dedičstva z liturgie Svätého týždňa. Týmto spôsobom boli vytvorené základy pre budúce reformy, ktoré spôsobili revolúciu v celom rímskom ríte.

PDF (formát pre tlač)