Niekoľko slov o gregoriánskom choráli a jeho vývoji (Druhá časť)

Branislav Krasnovský
5. septembra 2025   Cirkev Kultúra   Liturgia

predchádzajúca časť:
Niekoľko slov o gregoriánskom choráli a jeho vývoji (Prvá časť)

***

V druhej časti dvojdielneho článku o gregoriánskom choráli si predstavíme najvýznamnejšie centrá a osobnosti, ktoré sformovali gregoriánsky chorál v jeho nádhernej podobe.

Hlavné hudobné centrá, formujúce vývoj gregoriánskeho chorálu v Európe

Historicky azda najznámejším kláštorom, ktorý sa podieľal na vývoji gregoriánskeho chorálu je švajčiarsky kláštor St. Gallen, ktorý založil rímsky mních Gallus. Tento kláštor sa stal v 8. až 11. stor. jedným z najdôležitejších hudobných centier v Európe. Práve tu vznikli najstaršie notované rukopisy gregoriánskeho chorálu (napr. Codex Sangallensis). Tunajší mnísi patrili medzi hlavných tvorcov neumovej notácie, ktorá zachytila presný spôsob spevu chorálu.

Pre tých, ktorí sa zaujímajú o vývoj gregoriánskeho chorálu podrobnejšie, uvádzam zoznam najznámejších rukopisov v St. Gallene, obsahujúcich sangallenskú neumovú notáciu, ktorá sa stala základom pre rekonštrukciu gregoriánskeho chorálu v 19. a 20. stor. (Solesmes, Radio Vaticana).

Codex Sangallensis 359 Datovanie: 10. stor. Obsah: Graduale (spevy omše – Introit, Graduale, Aleluja, Ofertórium, Komúnia). Význam: Jeden z najdôležitejších prameňov pre štúdium sangallenskej notácie. Uchováva sa: Stiftsbibliothek St. Gallen.

Codex Sangallensis 376 Datovanie: okolo 920 – 930. Obsah: Graduale s kompletným cyklom omšových spevov. Pozoruhodnosť: Mimoriadne precízne zapísané neumy, používané dnes ako vzor pri rekonštrukcii chorálu.

Codex Sangallensis 381 Datovanie: 10. stor. Obsah: Antiphonale (spevy ofícia – liturgie hodín). Význam: Hlavný prameň pre oficiálne spevy cirkevného roka.

Codex Sangallensis 390/391 Datovanie: prel. 10. – 11. stor. Obsah: Tropár a sekvenciár (tropy a sekvencie, teda rozšírenia chorálu). Význam: Dokazuje, ako sa v St. Gallene tvorili nové spevy, ktoré sa rozšírili do celej Európy.

Codex Sangallensis 484 Datovanie: 10. – 11. stor. Obsah: Cantatorium (spevy pre sólového kantora). Význam: Jeden z najstarších a najdôležitejších zachovaných kantátorií v Európe.

Codex Hartker (Sangalensis 390 – 391) Datovanie: koniec 10. stor. Obsah: Kompletné Antiphonale officii (spevy ofícia). Autor: Mních Hartker zo St. Gallenu. Význam: Základný prameň pre spevy liturgie hodín – tzv. „Hartkerov antifonár“ je kľúčový rukopis pre Solesmeskú reformu (19. – 20. stor.).

Prečo sú tieto rukopisy tak dôležité? Pretože ukazujú najčistejšiu podobu gregoriánskeho spevu v ranom stredoveku. Vďaka nim vieme presne, ako sa spev interpretoval (napr. melizmatické zdobenie). Dodnes sú základným prameňom pre semiológiu gregoriánskeho chorálu (vedecký odbor, ktorý skúma najstaršie zápisy, aby obnovil pôvodnú interpretáciu).

Rím a Cantus Romanus (6. a 7. stor.)Pri počiatkoch gregoriánskeho chorálu však podľa odborníkov stojí Rím a jeho Cantus Romanus. Ide o spevy rímskej liturgie ešte pred vznikom gregoriánskeho chorálu. Počas pontifikátu pápeža sv. Gregora Veľkého († 604) boli usporiadané liturgické spevy a vznikla Schola cantorum – prvá škola liturgického spevu pri Lateráne. Tieto rímske spevy sa neskôr stali základom gregoriánskej tradície, keď bol prenesený do Franskej ríše.

Metz (8. stor.) – karolínska reforma Cisár Karol Veľký nariadil zjednotenie liturgie a prijatie rímskeho spevu. V kláštore Metz vznikla prvá franská verzia rímskeho chorálu, ktorá sa miešala s miestnymi galikánskymi prvkami. Tu sa začal formovať skutočný gregoriánsky chorál – kompromis medzi rímskym a franským štýlom.

Kláštor v St. Gallene (8 až 11. stor.) má nesmierny význam pre vývoj a formovanie gregoriánskeho chorálu. Rukopisy ako Codex Sangallensis 359, 376, 381 a Hartkerov antifonár patria k najcennejším hudobným pamiatkam stredoveku a priamo ovplyvnili modernú obnovu gregoriánu.

Cluny (10. – 12. stor.) – liturgická expanzia Benediktínske opátstvo Cluny v Burgundsku bolo „liturgickým impériom“ stredoveku. Liturgia bola extrémne bohatá, spev dostával ornamentálne melizmatické formy. Cluny šírilo gregorián do celej západnej Európy prostredníctvom svojej reformy.

Limoges, Tours, Solesmes (neskoršie tradície) Limoges a Tours – centrá polyfónie, ktoré zároveň uchovávali gregoriánsky základ. Solesmes (19. stor.) – obnova gregoriánskeho spevu v duchu „st. gallenských“ rukopisov. Dom Prosper Guéranger a mnísi zo Solesmes zhromaždili a vydali Editio Vaticana (1908), ktorá dodnes určuje oficiálnu podobu gregoriánu.

Mnísi, liturgisti a kantori, ktorí formovali vývoj gregoriánskeho chorálu

Gregoriánsky chorál nie je dielom jedného človeka, ale je celých generácií mníchov, liturgistov a kantorov, ktorí ho tvarovali. Okrem Notkera Balbulusa zo St. Gallenu († 912), ktorý je spájaný najmä so vznikom sekvencií, sa na vývoji podoby gregoriánskeho chorálu podieľali aj ďalší významní mnísi a centrá, najprv však niekoľko informácií o Notkerovi Balbulusovi zo St. Gallenu.

Notker Balbulus zo St. Gallenu († 912) Žil približne v rokoch 840 – 912 vo švajčiarskom kláštore v St. Gallen. Balbulus znamená „koktavý“, pravdepodobne kvôli slabšej výslovnosti, čo mu však nezabránilo stať sa významným hudobníkom a skladateľom. Notker je považovaný za autora a/alebo zberateľa prvých sekvencií, ktoré obohacovali graduale omše. (Sekvencia – spev, ktorý sa pridával po Aleluja, zvyčajne melizmatický, aby rozšíril text a melódiu). Tento prínos výrazne obohatil gregoriánsky repertoár a umožnil väčšiu hudobnú expresivitu.

Hoci neumová notácia už existovala, Notker pomohol jej systematickému využitiu pri zapisovaní sekvencií. Zabezpečil, aby melódie a texty boli uchované pre ďalšie generácie mníchov. Učil mníchov spievať správne melódie a sekvencie. Jeho práca položila základy pre unitárny gregoriánsky repertoár v St. Gallene. Notker Balbulus je medzníkom medzi ranou rímskou tradíciou a stredovekou európskou liturgickou hudbou. Jeho sekvencie sa rozšírili po celej Európe a ovplyvnili vývoj liturgickej poézie a melizmatického spevu.

Niektoré legendy hovoria, že bol „koktavý“ len pri každodennom rozprávaní, no pri speve sa jeho hlas a melódia stávali dokonalými – teda „slovo Božie spievané“ pre celé spoločenstvo. Jeho meno sa často spája s Hartkerovým antifonárom a ďalšími st. gallenskými rukopismi. Je považovaný za hudobného génia zo St. Gallenu (sekvencie, melizmatický rozvoj, pedagogika spevu). Dôležitý most medzi rímskym chorálom a európskym stredovekým repertoárom. Dodnes sa považuje za jedného z najvýznamnejších mníchov a hudobníkov raného stredoveku.

Walahfrid Strabo zo St. Gallenu († 849) Učenec, básnik a liturgista. Písal o liturgickom speve a význame hudby v kláštornom živote. Jeho spisy pomohli systémovo zaradiť spev do mníšskej formácie.

Hartker zo St. Gallenu († po 1011) Autor slávneho Hartkerovho antifonára (Codex 390–391). Tento rukopis je jeden z najdôležitejších pre poznanie gregoriánskeho ofícia. Bol veľmi presným zapisovateľom neumovej notácie. Autor Antiphonale officii – spevy pre liturgiu hodín (ofícium), teda ranné, popoludňajšie a večerné modlitby mníchov. Zaviedol notáciu v podobe sangallenských neum, jeden z najstarších a najpresnejších systémových zápisov spevu. Podarilo sa mu zachytiť presný priebeh melódie, rytmu podľa textu a melizmat. Jeho dielo obsahuje sekvencie, ktoré Notker Balbulus vyvinul, Hartker spája dve generácie st. gallenských mníchov.

Jeho dielo obsahuje antifóny – krátke spevy pred a po žalmových veršoch; responzóriá – spevy odpovedajúce na žalm alebo modlitbu; hymny a kantiká – pre sviatky a dôležité liturgické obdobia; melizmatické ozdoby – sekvencie a ornamenty, ktoré obohacujú základný chorál.

Hartker bol kaplán a kantor, takže rukopis vznikal priamo pre potreby kláštornej komunity. Jeho Codex je veľmi precízne kaligraficky vypracovaný, noty sú jasne oddelené od textu. Zachované rukopisy obsahujú jedinečné melizmatické sekvencie, ktoré sa inde nezachovali. Jeho zápis slúžil neskôr ako vzor pre všetky kláštory v Európe a jeho zápis zohral dôležitú úlohu pri modernej obnove gregoriánskeho chorálu vo francúzskom kláštore Solesmes. Vďaka jeho dielu hudobní vedci pochopili a správne interpretovali vývoj neumovej notácie a interpretáciu gregoriánskych melódií.

Hartkerov antifonár je klenotom stredovekej hudby, ktorý zachytáva nielen melódie, ale aj duchovný rozmer gregoriánskeho spevu. Bez neho by sme dnes nemali presný obraz spevu liturgie St. Gallenu na prelome 10. a 11. stor.

Guido z Arezza († po 1033) Benediktínsky mních, ktorý zaviedol notovú osnovu (štvorriadkovú). Vynašiel solmizáciu (Ut – Re – Mi – Fa – Sol – La) podľa hymnu Ut queant laxis. Aj jeho reforma umožnila presnejšie učiť a uchovávať gregoriánske melódie.

Hucbald zo St. Amandu († 930) Teoretik hudby, mních z Flámska. Písal traktáty o speve a hudobnej teórii (Musica enchiriadis). Aj keď sa viac venoval polyfónii, prispel k systematizácii modálnych základov chorálu.

Ekkehard z St. Gallenu († 973) Existovali štyria mnísi s týmto menom (Ekkehard I. – IV.) v St. Gallene, ktorí pokračovali v práci Notkera. Venovali sa tropom a spevným doplnkom liturgie. Známi boli aj ako autori liturgickej poézie.

Mnísi z Metz (8. – 9. stor.) Neznámi po mene, ale zásadní: práve tu sa formovala franská verzia rímskeho spevu, ktorá sa stala základom gregoriánu. Podporu im poskytol Karol Veľký a jeho dvorní liturgisti.

PDF (formát pre tlač)