O pekle

31. augusta 2025   Cirkev

„Vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubov.“
(Mt 22,13)

Istý vojenský dôstojník kráčal hrdo po uliciach Paríža. Ako chcel zahnúť z jednej ulice do druhej, natrafil na jedného žobravého mnícha. Zastal, obzerá si ho od päty nahor až v tom mníchovi spoznal svojho bývalého spolužiaka. Drzo ho oslovil: Zdravý buď, bratku, nuž ty si sa stal mníchom? Pravda, pravda, ty sa chceš so všetkým činom dostať do Neba. No ale ty pochodíš, keď sa dokáže, že Neba niet. Chudobný mních pokorne odpovedal: „Čo by Neba i nebolo, veľa som nestratil, že som zanechal svet. Ale keď sa dokáže, že je Peklo, tak ty si stratil všetko.“

Sám som poznal takých ľudí, ktorí považovali Peklo len za mátohu, smiešneho strašiaka, s tým sa predstavovali: „Tu na zemi je vraj nebo a peklo, podľa toho, či sa niekomu dobre alebo zle vodí.“ Ak by sa vec tak mala, kde je potom spravodlivosť? Nuž či nevidíme, že cnostným človekom opovrhujú, obchádzajú ho, zločinec si užíva slávy; nábožní musia trpieť, a hriešnici všetkým dobrým oplývajú. Pravda predsa musí aspoň raz vyhrať a lož padnúť! Ináč by nebolo Boha, nieže Pekla!

V čase Francúzskej revolúcie rad-radom zabíjali kňazov. I farára z obce Ampluis postavili pred súd. Kati s potupovaním sa ho pýtali: „No, či ty ešte veríš, že je Peklo?“ Akoby som neveril, keď tu vidím toľko lotrov! Ako je pravda, že je nad nami jeden spravodlivý Boh, tak je i to pravda, že On zatvrdnutých Peklom tresce.

Ďalej, najmilší moji, my veríme a vyznávame, že Ježiš, Syn Boží ľudské telo vzal na seba, aby vykúpil hriešnika. Nuž, pýtam sa: Niet Pekla, od čoho nás teda vykúpil Ježiš Kristus? Od chudoby? Chudobní vždy boli i budú. Od trápenia? Trápenie je podielom človeka na zemi. Od smrti? I teraz mrú ľudia ako predtým. Nuž ako? Nič po nič, ako by bol mohol tak strašne mnoho trpieť? Hľa, kto Peklo popiera, tomu treba i samého Krista popierať. Lež či popiera, či uznáva, svätou pravdou je, že Ježiš Kristus nás vykúpil na kríži, svoju presvätú Krv cedil, aby nás oslobodil od Pekla.

Spravodlivosť Božia, smrť Ježišova je svedkom, že je Peklo. Lepšie bude, ak s bohabojnosťou pohliadneme na pokutu Pekla, akoby sme sa opovážili popierať jeho jestvovanie; ako nás na to i Kristus Pán upozorňuje: „Lepšie ti s jedným okom, s jednou rukou, s jednou nohou vojsť do kráľovstva nebeského, než s dvoma očami, s dvoma rukami, s dvoma nohami byť uvrhnutý do večného ohňa.“

Strach je to zomrieť v ťažkom hriechu, bez sviatosti. Hrozná je to myšlienka, z mäkkej, páperovej postele prepadnúť do ohnivej priepasti, ktorá nemá dna. Vykupiteľ Ježiš vypovie nad ním výrok zatratenia, vydá rozkaz anjelom: „Vyhoďte ho von do tmy, tam bude plač a škrípanie zubov“ (Mt 22,13). Viac neuvidí Boha, viac nepocíti útechu jeho milosti, niet nádeje vyslobodiť sa z tejto tmy. Akonáhle sa prepadol do pekelného ohňa, diabli sťa lačná divá zver vrhnú sa na neho. Zatratenec s odporom uteká pred touto zberbou, beží, uteká pred nimi, skoro do zbláznenia upadá v tom zúfalom úteku. Na ceste sa stretne s druhmi, s ktorými kedysi spoločne páchal hriechy. S roztrpčenou zúrivosťou sa na nich oborí: Vy prekliati, kvôli vám som padol do tejto pekelnej úzkosti. Zúrivo povstanú jeden proti druhému: rodičia proti svojim deťom, deti proti rodičom, bratia proti svojim bratom, sestrám. Ktorí na zemi žili v hriešnej ľúbosti, tí v Pekle budú jeden druhého trýzniť. Tak strašne sa navzájom privítajú zatratené duše v Pekle. Lež toto je ešte len začiatok úzkostí.

8. decembra roku 1882 sa stalo vo Viedni: divadlo bolo preplnené ľudmi. Medzitým v ňom začalo horieť, ľudia jeden druhého tlačiac tisli sa von, dialo sa tam nevysloviteľné bedákanie, trma-vrma a pustošenie. Deväťsto sa ich podusilo, zhorelo v tom ohni. Strašná to smrť!

Ale čo je to oproti ohňu v Pekle? Medzi ohňom pekelným a pozemským je väčší rozdiel, než medzi ohňom na papieri namaľovaným a medzi ohňom skutočným. Tu na zemi nevydržíš plameň sviečky, akože znesieš ten strašný plameň v Pekle? Ten večný oheň mučí zatratencov neukojiteľným smädom. Počujte len: bohatý hodovník už skoro dvetisíc rokov volá, prosí o kvapku vody, ale nedostáva sa mu utíšenia smädu, nikdy ani len tú kvapku nedostane. Teraz je ešte i jedna kvapka slzy kajúcneho srdca schopná uhasiť celý oheň, ktorý si svojimi hriechmi podpálil v Pekle, lež ak sa ta raz už dostaneš, celé more sĺz nedokáže uhasiť čo len jednu iskierku.

Z tohoto neuhasiteľného ohňa sa bude naveky ozývať plač a škrípanie zubov (porov. Mt 13,50). Vojaci hovoria, že nie je nič bolestnejšie, než po bitke zbierať ranených: stonanie, bedákanie, horekovanie otrasie i tou najtvrdšou dušou. Lež tam v Pekle neprestajne sa ozýva bôľne nariekanie, a niet naň potechy, ani pomoci. Svojimi nesmiernymi mukami si nemôžu zaslúžiť ani len jeden okamih, v ktorom by trocha prestalo ich trápenie, alebo v ktorom by mohli činiť pokánie. Koniec je všetkému, čas milosti sa pominul, Peklo sa za ním zavrelo, na jeho ohnivých bránach je napísané: „Peklo trvá naveky“.

Ezau za misu šošovice predal svoje právo prvorodenstva; keď to neskôr zvážil, zaplakal od žiaľu nad stratou. Ako bude horekovať zatratený vo svojom zúfalstve, že pre hriešnu rozkoš, ktorá trvala jednu-dve hodiny, odvrhol od seba kráľovstvo nebeské, „mohol som byť spasený, a pre márnosť som zatratený“, táto myšlienka ho skoro o rozum oberie, do zbláznenia ho vrhá; v zúfalej zúrivosti prekľaje ten deň, v ktorý sa narodil, preklína anjela, ktorý ho strážil, preklína Boha, že sa nad ním nezmiluje; žiada, aby sa celý svet premenil v Peklo, aby všetky duše v Pekle preklínali jednorodeného Syna Božieho, ktorého krv jemu nič neosoží.

Tieto kliatby, zlorečenia vynucuje mu bolestné hryzenie svedomia, ako je písané: „ich červ neumiera a oheň nezhasína“ (Mk 9,48).

Nedávno bola u mňa istá staršia ženička. Úpenlivo ma prosila, aby som ju vypočul, že mi má čosi vážne povedať. Trpezlivo som vypočul jej sťažnosti, že ju ešte ako dievča prekliala jej matka a že od toho času nemá pokoja, lebo ju tlačí tá matkina kliatba. S nárekom ma prosila, aby som upokojil jej utrápené svedomie, lebo že kvôli týmto myšlienkam i o rozum príde.

Hľa, čo to bola za bolesť srdca a trpkosť duše pre tú úbohú ženičku žiť v matkinej kliatbe. Nuž a čo to bude za bôľ duše pre toho, ktorému pri smrti Boh takto riekne: „Odíď odo mňa, zlorečený, do večného ohňa!“ (porov. Mt 25,41)

Duša od Boha odtrhnutá dostane sa do tmy medzi diablov a ostatných zatratencov, kde ju neuhasiteľný oheň, večné hryzenie svedomia a kliatba Božia bude trápiť na večné veky: len nebuďme takí pochabí, žeby sme kvôli ničomnosti sem uvrhli svoju dušu. Radšej tu plačme, než by sme mali v Pekle bedákať, radšej tu buďme trpezliví, než by sme mali v Pekle trpieť. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)