O čom hovorí encyklika Leva XIII. Rerum novarum, inšpirujúca aj súčasného pápeža? Ideológie sú falošným riešením!

Matej Gavlák
26. augusta 2025   Cirkev História   Encykliky, Komentár

Pápež Lev XIV. sa vyjadril, že k výberu mena ho inšpirovali podobné výzvy, akým vo svojej dobe čelil Lev XIII. – a síce nová priemyselná revolúcia. Posledný pápež 19. storočia sa so „svojou“ priemyselnou revolúciou vysporiadal v slávnej encyklike Rerum novarum. Čo presne hovorila? Čo nám môže naznačiť o novom pápežovi?

Pápež Lev XIV. minulú sobotu pred kolégiom kardinálov uviedol, že k výberu mena ho inšpirovali podobné problémy, akým vo svojej dobe čelil Lev XIII. Zatiaľ čo koncom 19. storočia vytláčali ľudí z práce parné stroje, dnes predstavuje podobnú hrozbu technológia umelej inteligencie (UI). Lev XIII. sa počas svojho pontifikátu teda do značnej miery venoval sociálnym otázkam a právam pracujúcich. Svoju úlohu podobne vníma aj súčasný pápež.

„V našich dňoch Cirkev ponúka všetkým pokladnicu svojho sociálneho učenia ako odpoveď na ďalšiu priemyselnú revolúciu a na vývoj v oblasti umelej inteligencie, ktorý predstavuje nové výzvy pre obranu ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti a práce,“ povedal vo svojom sobotňajšom príhovore Lev XIV.

Lev XIII. teda reagoval na výzvy svojej doby mimoriadne aktuálnou encyklikou Rerum novarum (v preklade Po nových veciach, 1891). Tá však už bola nutnou reakciou na socializmus vzmáhajúci sa medzi robotníkmi – čo bola zase ľavicová odpoveď na industriálny kapitalizmus, prejavujúci sa vtedy svojimi vulgárnymi koristníckymi metódami. Vtedajší pápež načrtol akúsi strednú cestu.

Rerum novarum sa stala jedným zo základným kameňov katolíckeho sociálneho učenia v časoch industrializácie a technického pokroku. Bola odpoveďou na problémy, ktorým čelila robotnícka trieda na vrchole priemyselnej revolúcie, keď na jednej strane technika a stroje vytláčali ľudí z ich tradičných sociálnych postavení a zdrojov obživy a zároveň na druhej strane čelili robotníci (často vrátane detí) neľudským pracovným a životným podmienkam.

V tejto atmosfére sa darilo socialistickým a marxistickým ideológiám, ktoré ohlasovali prevzatie „moci do rúk pracujúcich“ – čo malo v praxi znamenať zrušenie súkromného vlastníctva (pod heslom „všetko všetkým“), kolektivizáciu a zospoločenštenie všetkých výrobných prostriedkov. Marxizmus zároveň ohlasoval akýsi nový utopický svet, kde už v konečnej fáze po vybudovaní komunizmu nebudú podriadení, ani nadriadení a všetci si budú absolútne rovní. V tomto svete nebolo miesto ani pre kráľa, ani pre pápeža, ba ani nie pre Boha samotného.

Lev XIII. teda v encyklike Rerum novarum v prvom rade volal po odmietnutí týchto extrémistických ideológií a ochrane ľudskej dôstojnosti. Pápež rovnako tak pevne zastával súkromné vlastníctvo ako prirodzené právo, ktoré má svoj základ v ľudskej prirodzenosti, aj v Božom zákone. Tvrdí, že jednotlivci majú právo vlastniť majetok ako prostriedok na zabezpečenie živobytia a výživy svojich rodín:

„Prvou a najzákladnejšou zásadou, ak sa teda chceme pustiť do zmierňovania situácie más, musí byť nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva,“ uvádza sa v Rerum novarum. Socializmus, naopak, v konečnom dôsledku vedie podľa encykliky ku „sociálnej nespravodlivosti“ a Lev ho nazýva „falošným riešením“ živeným „závisťou“.

Dokument tiež obsahuje praktické napomenutia ohľadom vzťahu zamestnávateľ – zamestnanec. Zamestnávatelia a pracovníci majú spoločnú zodpovednosť, pričom si navzájom dlhujú spravodlivosť a úctu. Zamestnávatelia musia vyplácať spravodlivú mzdu:

„Hoci teda robotník a majiteľ uzatvoria po vzájomnom dohovore dohodu a stanovia nominálnu výšku mzdy, zasahuje tu ešte prvok prirodzenej spravodlivosti, ktorý predchádza a prevyšuje slobodnú vôľu strán, a síce že výška mzdy nesmie byť nižšia, ako si vyžaduje striedme a slušné živobytie robotníka. Ak tento robotník, pod tlakom potrieb, alebo zo strachu z niečoho horšieho pristúpi na krutejšie dohody, ktoré žiada vlastník alebo podnikateľ a chtiac-nechtiac musia byť prijaté, toto znamená podstúpiť násilie, proti ktorému sa spravodlivosť búri.“

Na druhej strane si zamestnanci musia „svedomito plniť svoje povinnosti“ a zároveň „rešpektovať majetok svojich zamestnávateľov“. Vykorisťovanie pracujúcich je v encyklike odsúdené ako ťažký hriech:

„Odoprieť spravodlivú mzdu je taký ťažký hriech, že volá po pomste pred Božím pohľadom.“

Pápež neopomenul ani úlohu štátu, ktorého povinnosťou je presadzovať spravodlivosť a chrániť práva všetkých občanov, najmä chudobných a zraniteľných. Avšak zásahy štátu musia mať isté hranice. Nesmie napríklad svojvoľne zbavovať jednotlivcov ich majetkov, ani zasahovať do práv rodín a rodičov:

„Je teda veľkým a zhubným omylom chcieť, aby štát mohol ľubovoľne zasahovať do svätyne rodiny. Istotne, ak niektorá rodina sa náhodou nachádza v takých vážnych ťažkostiach, že jej samej nie je možné dostať sa z nich, v takýchto ťažkých okolnostiach je zásah verejnej moci oprávnený; veď každá rodina je súčasťou spoločenského organizmu. Podobne v prípade vážnych neporiadkov vo vzájomných vzťahoch medzi členmi rodiny nech štát zasiahne a dá každému čo mu patrí; toto totiž nie je uzurpovanie práv občanov, ale ich zabezpečenie a ochrana v duchu poctivej spravodlivosti. Tu sa však musí štát zastaviť; ísť ďalej mu prirodzenosť nedovoľuje. Otcovskú právomoc štát nemôže ani potlačiť, ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo samotného prameňa ľudského života. „Deti sú čímsi, čo patrí otcovi“, takpovediac rozšírením jeho osobnosti: a keď chceme hovoriť presne, nie samy, ale prostredníctvom rodiny, v ktorej sa narodili, vstupujú do občianskeho spoločenstva.“

I Cirkev tu má svoje miesto. Pápež Lev zdôrazňuje dlhú históriu starostlivosti Cirkvi o chudobných a kritizuje snahy nahradiť jej charitatívnu činnosť štátnymi sociálnymi dávkami. Tvrdí, že pravá charita má korene vo viere a láske a „žiadne ľudské účelové prostriedky nikdy nenahradia oddanosť a sebaobetovanie kresťanskej lásky“.

„Niet dôvodu dovolávať sa starostlivosti štátu, pretože človek bol skôr než štát; takže skôr než by sa bolo vytvorilo občianske spoločenstvo, musel mať od prírody právo postarať sa o seba.“

Navyše, a na to sa pri súčasnej „inšpirácii“ encyklikou Rerum novarum zabúda, požaduje Lev XIII. v mene katolíckej Cirkvi – aby boli robotníci vychovávaní v kresťanskej viere, láske k Bohu a ku katolíckej Cirkvi, ako aj k zachovávaniu cirkevných prikázaní:

„Robotník nech je vedený k úcte k Bohu a láske k zbožnosti a obzvlášť k tomu, aby zasväcoval sviatočné dni. Nech sa naučí ctiť a milovať Cirkev, spoločnú matku všetkých; a podobne nech sa naučí zachovávať jej prikázania, pristupovať k sviatostiam, týmto božským prostriedkom ospravedlnenia a svätosti.“

V konečnom dôsledku Lev XIII. vyzýva všetky vrstvy spoločnosti – zamestnancov, zamestnávateľov, štát a Cirkev –, aby sa spojili pri podpore spravodlivosti a zmierňovaní triednych konfliktov. Dúfa v spoločnosť postavenú na vzájomnom rešpekte, spravodlivej politike a spoločnom záväzku k spoločnému dobru.

V súčasnej dobe, kedy je spoločnosť opäť rozdeľovaná markantnými sociálnymi nerovnosťami, je oživenie myšlienok zo strany Leva XIV. opäť aktuálne.

PDF (formát pre tlač)