O kráľovstve nebeskom

24. augusta 2025   Cirkev

„Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca ľudského nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“
(1Kor 2,9)

Neviem, či budem schopný vysvetliť vám nasledujúcu otázku katechizmu. Katechizmus sa pýta: „Čo je nebo?“ Tuším to, lež neviem naisto. Neviem, pretože to len Boh vie a tá blažená duša, ktorá už prebýva v Nebi.

Čo je teda Nebo? V čom spočíva nebeské blahoslavenstvo?

Môže sa rozum ľudský akokoľvek napínať, nie je v stave utvoriť si dokonalú predstavu o kráľovstve nebeskom. Ak budeme dobrí, budeme môcť byť účastní radosti nebeskej, lež ju tak, ako ona je, vopred si nemôžeme predstaviť. Môžeš snívať o čarokrásnych zámkoch; diamantových palácoch, o rajských záhradách, môžeš získať všetku slávu a radosti celého sveta: všetko toto je len tieň, dym, smeť oproti blaženosti tých, ktorí sú spasení v Nebi. Tí najväčší svätí, ktorým Boh dovolil na jeden okamih pozrieť do Neba, sv. Pavol apoštol len toľko vie povedať o kráľovstve nebeskom: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca ľudského nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

Sám náš Pán Ježiš Kristus, keď chcel vysvetliť svojim poslucháčom kráľovstvo nebeské, povedal podobenstvo, pripodobnil ho večnému sviatku, radostnej hostine, svadbe. Nuž vtedy ja, nehodný sluha Kristov, akože vám mám vyložiť nebeskú radosť?

V prírode je najúchvatnejším zjavom východ slnka. Za jasného rána v lete pokrývajú zlatisté obláčky nad obzorom nebeskú oblohu, akoby sa z nich skvelí anjeličkovia usmievali. V riekach odrážajú sa lúče vychádzajúceho slnka, akoby ony boli slzami radosti, ktoré padajú z očí Pána Boha. Vtáčky sa prebúdzajú a hneď svojím krásnym spevom vzdávajú vďaky a pozdravujú svojho Stvoriteľa. Človek s radosťou prijíma do seba to čisté ranné povetrie. Je to všetko úchvatné, podivné, rozkošné, ale predsa to ešte nie je Nebo!

Pohliadnite na hviezdnatú oblohu! Naša duša zadumane skúma jej tajomstvá. Hviezdy nám tajným hlasom rozprávajú o nadpozemskej slasti. Počas splnu mesiaca akoby sme videli Dávida hrať na harfe, zdá sa nám, že počujeme oslavovať Boha. Krásne, utešené je to, ale predsa to ešte nie je Nebo!

Zastaňte na brehu mora, pohrúžte sa do pohľadu na to ohromné množstvo vody. Ústa sa vám mimovoľne otvoria ku modlitbe, ruky sa vám zopnú. Podivné je toto dielo nekonečne mocných rúk Božích, ale to ešte nie je Nebo!

Nuž teda čo je to Nebo?

Ja to neviem, len tuším, to len Boh vie a tá šťastlivá duša, ktorá je už obyvateľkou Neba.

Preto vy sami pozrite do Neba cez jeho perlovú bránu, kým vám ho s kľúčom viery na pár okamihov otvorím a viďte, čo je Nebo. V čom teda spočíva radosť nebeská?

Vyspovedala sa, prijímala jedna naša nábožná, ťažko chorá kresťanská spolusestra. Pokorne objíma v srdci svojho Ježiša Krista, lebo onedlho sa pohne na tú veľkú cestu do večnosti. Ešte jeden skrúšený, dôveryplný vzdych vyletí z jej úst, potom jej klesne hlava, duša sa jej odlúči od tela, anjel strážca ju vezme do svojho náručia a letí, vznáša sa s ňou k Nebu: vysoko, vysoko, vždy vyššie! Zrazu zastane, na oznam anjela strážcu serafíni otvoria brány Neba a pustia do vnútra tú blaženú dušu; svätí dokola postávajúc vítajú spoluobyvateľa, milióny nebeských duchov s radosťou oplývajúc zaspievajú: „Teba, Boha chválime!“

Blažená tá duša nevie, kde sa má prv obrátiť. Tam uzrie svoje nemluvňa, ktoré jej ukrutná smrť vytrhla z náručia. Tam zbadá svojho manžela, milovaný jej muž hovorí, že sú tam i jej drahí rodičia: „Ach, otče môj, vrelo milovaná matka moja, skoro mi srdce puklo, keď som sa musela od vás lúčiť, teraz som vás zasa našla, zostaneme spolu naveky.“ Jeden za druhým prichádzajú k nej príbuzní, priatelia, známi, vítaniu nie je konca kraja.

Vieš už teraz, čo je Nebo ? To, kde spasení zasa uvidia svojich milovaných a zostávajú s nimi na veky.

Keď sa už takto vzájomne zvítali, vtedy anjel strážca vedie ďalej tú dušu, ukáže jej snehobiely zbor panien, nezlomných mučeníkov, verných vyznávačov, blažených kajúcnikov, skvelé zástupy prorokov, kráľov a apoštolov; zbadá tých, ktorých už na zemi nábožne ctila, uvidí ich a od radosti zvolá: „Pane, dobre je nám tu byť!“

Ako ide ďalej, zrazu príde pred ružovým vencom ozdobený trón Preblahoslavenej Panny Márie, tu s veľkou radosťou pozdraví Matku Božiu, ktorú na zemi s anjelským pozdravením toľkokrát zvelebovala, tú teraz z tváre do tváre môže ctiť. Matka Božia teraz k trónu svojho Syna zavedie tú dušu, ona tam pred Pánom Ježišom na kolená padá, vrúcne mu vzdáva vďaky: Ó najmilší Spasiteľu mojej duše, odkiaľ som si zaslúžila ja nehodná hriešnica túto nesmiernu blaženosť. Veľa je to táto nevysloviteľná odmena za moje nepatrné almužny, za moje nedokonalé pokánie, za pár dní môjho pôstu. Uznávam, môj milý Ježišu, že si Ty dobrý, nekonečne dobrý, Ty si samá dobrota! Ježiš a Maria predstavia Najsvätejšej Trojici tú spasenú dušu, uvidí Najsvätejšiu Trojicu z tváre do tváre a s Trojjediným Bohom zostane na veky.

Viac už nezhreší, podobne ako Boh, viac už netrpí, podobne Bohu; že môže hľadieť na Boha, že sa vhĺbi do nesmiernej bytnosti Boha, v tom záleží radosť nebeská, to je Nebo.

Pohľad na Boha zažne také svetlo v tej spasenej duši, v jej ume, že Boha zo dňa na deň lepšie poznáva a tým viac sa raduje, tým viac je blažená.

Vtedy na rozkaz Pána Ježiša jej anjeli položia zlatú korunu na hlavu, oblečú ju do skvostného rúcha žiary Ducha Svätého, tak ju zavedú do jej príbytku, lebo každý jeden nebešťan má svoje zvláštne skvostné miesto. V tomto mieste sťa v paláci na stenách ako opravdivé perly a drahokam budú sa skvieť jeho zásluhy. V tomto paláci jeden druhého sa navštívia, navzájom si poukazujú svoje drahokamy. Tam nemajú závistlivcov, protivníkov, utŕhačov, tupiteľov, tam jeden miluje a druhý sa mu láskou odpláca: to je Nebo.

Neklesaj teda ty, úbohý pocestný, v tomto slzavom údolí! Nech je akokoľvek ťažký tvoj kríž, bárs ťa akokoľvek tlačí svojou ťarchou ku zemi: „Sursum corda!“ pozdvihni svoje srdce k Nebu: tam je tvoj milý Vykupiteľ, s otvoreným náručím ťa čaká, aby ti z pliec vzal ten tvoj ťažký kríž, aby ti zotrel slzy tvojich bolestí. Keby sme sa svätých v Nebi pýtali, či je Nebo hodné tých mnoho trápení, ktoré na zemi podstúpili? Na túto otázku by nám so sv. Pavlom odpovedali: „Nie sú hodné terajšie utrpenia tej budúcej slávy, ktorá v nás bude zjavená.“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)