O duši človeka

10. augusta 2025   Cirkev

„ A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.“
(Kaz 12,7)

Minule som rozprával o smrti. Spomenul som, čo hovoria neverci. Tárajú, že smrť je obrátiť sa v nivoč. Boli sme, minieme sa sťa dym, para; so smrťou je koniec všetkému. Takto hovoria v smrteľnom hriechu žijúci ľudia, lebo sa boja a trasú pred súdom spravodlivého Boha, radi by boli, keby bol so smrťou koniec všetkému, preto tak robia, ako dieťa vo tme, pískajú, spievajú, aby utajili svoj strach. Kto žije ako zviera, ten si nežiada žiť i po smrti. A predsa bude žiť naveky, lež jeho život večný bude večným trápením! Preto je lepšie, keď veriacim srdcom veríme, že je duša, než by sme nerozumným popieraním mali do zatratenia uvrhnúť svoju dušu. Každý človek so zdravým rozumom verí, že je duša. Telesnými očami ju síce vidieť nemôžeme, ale viera nás o tom učí a skúsenosť dosvedčuje.

V Budapešti bol istý chýrny profesor lekár. Raz pitval ľudskú mŕtvolu. Pri tom takto prehovoril ku okolostojacim svojim lekárskym študentom: „Vidíte, ja som už niekoľko tisíc mŕtvol pitval, ale môj skalpel ešte dušu nenašiel. Sem hľaďte, teraz rozrežem toto telo na jednotlivé orgány a časti, ukážte mi, kde je tá duša, kým ju neuvidím, neverím.“

Nuž, tento premúdry profesor medicíny nechže mi ukáže svoj rozum, kým mi ho neukáže, ja neverím, že má rozum! V jednom má však pravdu, a síce že v mŕtvole niet duše.

Toľko vieme, že keď sa človek počne v živote matky, v tom okamihu mu Boh stvorí dušu do jeho tela a tá duša dovtedy zostane v tom tele, kým ten človek nezomrie. Keď človek zomrie, duša mu vyjde z tela; lež ako prichádza duša do tela a ako z neho vychádza, niet tak múdreho človeka, ktorý by to vedel vysvetliť, to len sám Pán Boh vie. Lež to, že je ona v tele, vidíme, zakusujeme, pretože človek žije, hýbe sa, rozpráva, plače, smeje sa, rozmýšľa, robí, ale iba dovtedy, kým mu je duša v tele.

Duša je duch; my ju ako slnko nevidíme; počuť ju ako hlas zvona nemôžeme; zavoňať ju ako kvet nemôžeme; chytiť ju ako kus dreva nemôžeme, ale cítime ju v sebe, lebo ona miluje alebo nenávidí, raduje alebo smúti, ňou hýbaní chodíme alebo stojíme, ona hovorí a rozmýšľa v nás.

Sv. Augustín mal priateľa istého lekára menom Genadius. Bol to poriadny, statočný, horlivý lekár i chudobných zdarma liečil, starostlivo opatroval chorých, len tú chybu mal, že pochyboval, že či je duša. Za jeho mnohé dobré skutky mu Pán Boh udelil tú milosť, že k nemu vo sne poslal anjela. Anjel sa začal s ním rozprávať:

„Genadius, či ma vidíš? – Áno, vidím ťa. – Či ma so svojimi očami vidíš? – Nie, lebo teraz spím. – Teda ako ma vidíš? – Neviem. – Či počuješ, čo hovorím? – Počujem. – Nuž a či svojimi ušami počuješ môj hlas? – Nie. – Hovoríš teraz? – Áno. – Ústami prehováraš? – Nie. — Nuž, hľa, teraz spíš, predsa vidíš, počuješ a hovoríš. Teda už veríš, že máš dušu?“ Lekár sa prebudil a viac nepochyboval, že je duša.

Zaiste je človek podivný tvor Boží, je on na svete ako i kameň; rastie ako i strom; cíti ako i zviera; má rozum ako i anjel, a má dušu podobne Bohu. Ako učenci z papiera zhotovia guľu podobnú našej Zemi a na tento papier nakreslia krajiny tak, že jedným pohľadom dokážeme vidieť celý svet, tak i Pán Boh, keď nám stvoril dušu, nakreslil na našu dušu v malom svoj obraz, v duši človeka môžeme vidieť podivné podobenstvo samého Boha, lebo duša je duch podobný Bohu, žije naveky podobne Bohu, má rozum a slobodnú vôľu podobne Bohu. Toto označujú slová Sv. Písma: „Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! A stvoril Boh človeka na svoj obraz.“ (Gn 1,26–27). Duša človeka sa svojou pamäťou stala podobnou Otcu, svojím rozumom Synovi a svojou vôľou Duchu Svätému.

Duša žije naveky, Spasiteľ Ježiš Kristus predpovedal svojim učeníkom, že ich očakáva trápenie, mučenícka smrť, lež ich aj posmeľoval: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.“ (Mt 10,28). Veď ak by duše nebolo, prekliaty by bol človek horšie od toho posledného červíka. Červík aspoň necíti, nepochopí, že je ten najposlednejší. Lež pre človeka je zdvojnásobená bieda tohoto života, pretože on cíti i rozmýšľa; cíti, že ho zločinci potupujú, vidí, že podliakom sa dobre vedie, on však že nemá čo do úst vložiť. Ale pretrpí, dúfa. Život je krátky, duša však večná. Boh odpláca podľa zásluhy.

Lepším príkladom je podobenstvo o chudobnom Lazárovi. Lazár bol žobrákom, cez noc spával pod holým nebom. Škaredá choroba ho trápila, každý sa od neho odvrátil, len psy olizovali jeho rany. A tento Lazár zomrel, jeho trápenia došli konca, jeho dušu anjeli odprevadili do Neba.

Duša má rozum, pozná prítomné veci, skúma budúce. Vie odkiaľ pochádza svet, načo ho stvoril Pán Boh. Dušou verí v Boha, srdcom po ňom túži, modlí sa k nemu. Preto dal Boh rozum našej duši, aby sme mohli pochopiť vzácnosť duše. Povážme, že jednorodený Syn Boží, Ježiš Kristus nie človeka, nie anjela nám poslal za vykupiteľa, lež On Sám Seba dal za naše vykúpenie. Duša má slobodnú vôľu. Boh nám predkladá svoje príkazy, ale nenúti nás, aby sme ich zachovávali, na nás to ponechal, k čomu sa odhodláme. Boh nerobí s nami tak, ako ten hlúpy otec, ktorý dal vyrobiť pre svoje roztopašné dieťa železnú klietku, do nej ho zavrel, tam mu dával jesť a piť, aby mu naprotiveň, zlosť nerobilo. Človek s úplnou slobodou činí to, čo sa mu páči, ak dobré činí, odplatu obdrží, ak zlé pácha, pokuta ho postihne.

„Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu páči.“ (Sir 15,18). Pravdaže cesta hriechu je ľahká a široká, lež vedie do Pekla; cesta cnosti je ťažká a úzka, ale vedie do Neba.

K sv. Makáriovi prišli raz dvaja významnejší muži. Prosili ho, aby ich naučil takú múdrosť, z ktorej by mali až do smrti osoh. Sv. Makárius nalial vody do jednej nádoby a vyzval tých hostí, aby do nej nazreli. Čo v nej vidíte? – pýtal sa ich. Svoju tvár vidíme v tej vode sťa v zrkadle. Vtedy sv. Makárius hodil kus blata do tej vody, pomútil ju a pýtal sa opäť, že teraz čo v nej vidia? Nič, – odpovedali mu. Dobre hovoríte. Hľa, tu je múdrosť života. Ak svoju dušu zachováte čistú od blata hriechov, budete mať v nej obraz samého Boha. Tak žite, aby sa tento drahý svätý obraz nikdy nepomútil: to bude vaša opravdivá múdrosť. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)