Pád Akkonu, poslednej veľkej križiackej pevnosti vo Svätej zemi

Branislav Krasnovský
5. augusta 2025   História

Jeruzalemské kráľovstvo, križiacky štát založený po I. križiackom ťažení v roku 1099, zaniklo v roku 1291 dobytím Akkonu, poslednej križiackej pevnosti moslimskými silami.

Jeruzalemské kráľovstvo bolo založené v roku 1099 po dobytí Jeruzalema križiakmi. V priebehu svojej existencie bolo kráľovstvo neustále ohrozované moslimskými mocnosťami v regióne a viackrát sa striedali obdobia vojny a mieru.

Kľúčovými udalosťami boli bitka pri Hattíne v roku 1187, kde Saladin porazil križiacke vojská a obsadil Jeruzalem, a následné križiacke výpravy, ktoré sa snažili Jeruzalem získať späť. Snahy križiakov boli neúspešné a v roku 1291 padol Akkon, posledná križiacka pevnosť v Svätej zemi do rúk mamelukov. Pád mesta znamenal faktický zánik Jeruzalemského kráľovstva.

Pád Akkonu v roku 1291 bol posledným veľkým bojom križiakov vo Svätej zemi a dramatickým koncom takmer 200-ročnej prítomnosti latinských kráľovstiev v Levante. Po porážkach v 12. a 13. stor. (vrátane straty Jeruzalema v roku 1187) sa Akkon stal hlavným mestom križiakov. Mesto bolo silne opevnené, s hradbami a pevnosťami, ktoré držali templári, johaniti a nemeckí rytieri.

V roku 1291 sa mamelucký sultán al-Ašraf Chalíl rozhodol pevnosť Akkon obsadiť a zhromaždil obrovskú armádu, s ktorou zaútočil na mesto. Kresťanskí obrancovia mali k dispozícii približne 25-tisíc mužov, pričom juhozápad mesta so svojou pevnosťou bránili templári, severné a západné časti hradieb mesta bránili johaniti a nemeckí rytieri bránili východné hradby. Okrem rytierov spomenutých rádov bojovali pri obrane mesta aj mnohí francúzski, anglickí a talianski pešiaci a do zbrane sa hlásili aj obyvatelia mesta.

Bitka sa uskutočnila v apríli až máji 1291. Začiatok obliehania sa niesol v znamení inštalácie obliehacích veží, katapultov a podkopávaním hradieb mamelukmi. Obrancovia mesta robili neustále výpady, aby spomalili moslimské aktivity, v bojoch sa preslávili rytieri všetkých troch rádov – templári, johaniti i nemeckí rytieri.

Napriek heroickému odporu a pomerne úspešným výpadom sa však mameluckej armáde podarilo podkopať časť hradieb a v prieseku zaútočili. Johaniti a templári bránili svoje úseky a spôsobili nepriateľovi značné straty, presila však bola príliš veľká. Ku konečnému útoku sa mameluci odhodlali 18. mája 1291, keď už mali rytieri obrovské straty. Križiacki rytieri držali zo všetkých síl mesto aj prístav, bojovali a umierali preto, aby mohli civilisti utiecť z Akkonu a na lodiach sa preplaviť na Cyprus.

Po páde mesta sa templári stiahli do svojej pevnosti v juhozápadnej časti mesta a odmietli sa vzdať. Pokračovali v boji pod vedením svojho veľmajstra ešte tri týždne po dobytí mesta. Johaniti tiež bránili svoje úseky hradieb až do konca, evakuovali len veľmajstra a ranených rytierov, ktorí takisto odplávali na Cyprus, mnohí z nich však na lodiach počas plavby zomreli. Nemeckí rytieri si vydobyli nesmiernu úctu a naučili Arabov báť sa ich čiernych krížov a bojového chorálu „Christ ist erstanden“.

V bitke o Akkon, ktorá sa do histórie zapísala ako hrdinský a zúfalý posledný odpor katolíckych rádových rytierov, padol výkvet križiackych rytierov zo všetkých troch spomenutých rádov a následne v pomerne krátkej dobe padli aj ďalšie križiacke pevnosti – Tyros, Sidon a Bejrút. Templári sa potom presunuli na Cyprus, johaniti na Rhodos a Maltu, nemeckí rytieri odišli zo Svätej zeme do Pobaltska, kde sa podieľali na christianizácii východného Pruska a samotného Pobaltia.

O páde Akkonu hovorí viacero dobových latinských či arabských kroník, existuje aj niekoľko neskorších kroník, všetky tieto diela poskytujú dostatok detailov o poslednom hrdinskom boji templárov, johanitov a nemeckých rytierov.

K najznámejším prameňom patri Chronicon de Terrae Sanctae – anonymná latinská kronika z prelomu 13. a 14. stor., ktorá opisuje udalosti z posledných rokov existencie križiackych štátov. Dielo Liber Secretorum Fidelium Crucis takisto zachytáva množstvo svedectiev o páde Akkonu. Historici majú k dispozícii pomerne veľké množstvo templárskych a johanitských kroník (listy a zápisy veľmajstrov, napr. Thibauda Gaudina) – úryvky sa zachovali v archívoch rádov na Cypre.

Ja osobne mám veľmi rád informácie pochádzajúce z diela Templára z Tyru (Templier de Tyr), napísané v starofrancúzštine. Autor je templársky rytier, ktorý zažil pád Akkonu v roku 1291. Dielo vzniklo okolo roku 1310, takmer 20 rokov po jeho páde. Je súčasťou väčšieho diela s názvom Gestes dces Chiprois (Dejiny Cyperčanov), ktoré opisuje udalosti na Cypre a vo Svätej zemi od konca 12. stor. do začiatku 14. stor. Tento rukopis bol dlho uložený v templárskych archívoch na Cypre, nakoniec sa však dostal do rúk Benátčanov a skončil v Benátkach.

Dielo podáva celkom podrobne dejiny Jeruzalemského kráľovstva a križiackych štátov v 13. stor., pričom podrobne opisuje boje medzi kresťanmi a moslimami. Podrobne hovorí o bojoch templárov, johanitov a nemeckých rytierov v meste, poslednom hrdinskom boji v uličkách mesta i podkopaní poslednej veže v templárskej pevnosti samotnými templármi, ktorí radšej zvalili vežu na prenikajúcich moslimov, len aby ich zahubili čo najviac. V diele sa hovorí aj o snahách templárov a johanitov pripraviť novú výpravu do Svätej zeme z Cypru.

Templár z Tyru osobne bojoval v Akkone, podrobne a s veľkými znalosťami poukazuje aj na vnútorné rozpory medzi križiakmi, jeruzalemským panovníkom a miestnou šľachtou. Vo svojom rozprávaní opisuje každodenný život križiakov a ich mentalitu na konci éry križiackych štátov.

Ďalším prameňom sú Annales de Terre Sainte – dielo pomerne stručné, zachytávajúce však takisto udalosti z posledných rokov existencie križiackych štátov.

Nečítal som arabské pramene – napríklad Al-Maqrizi, „Kitab al-Suluk“, ktoré opisuje dobytie Akkonu z pohľadu arabských kronikárov. Tiež som nečítal Ibn al-Furat, „Tarikh al-Duwal wa al-Muluk“, dielo ktoré sa venuje sultánovi al-Ašrafovi Chalilovi, dobyvateľovi Akkonu a nečítal som ani dielo „Baybars al Dawadar“. Táto kronika obsahuje arabské vojenské a logistické detaily obliehania.

Dôvod, prečo som tieto diela nečítal je prozaický, v čase, keď som hltal ako študent na vysokej škole históriu križiackych štátov vo Svätej zemi bol internet v plienkach a ja som nemal až toľko času ako moji vzorní spolužiaci, aby som si tieto diela požičiaval zo zahraničia. Dnes je situácia iná, už som si našiel preklady týchto diel, takže si ich prečítam v angličtine. Ako však poznám Arabov, tak budú určite konfabulovať, vyzdvihovať hrdinskosť svojich vojsk, skresľovať straty a podceňovať križiackych rytierov.

Bojová scéna vo Svätej zemi z filmu Arn: Templársky rytier
zdroj: youtube.com

Takisto k vhodnej literatúre patrí Nuova Cronica z Florencie. Taliansky kronikár 14. stor. zhromaždil množstvo správ od križiakov, ktorí prežili pád Akkonu a nemožno zabudnúť ani na dielo moderného talianskeho historika Michele Amariho Storia dei Musulmani di Sicilia, ktorý patrí k najväčším znalcom arabských stredovekých kroník a historických zdrojov.

Na záver by som uviedol niekoľko mien hrdinov z Akkonu, ktorí pochádzali z jednotlivých rádov a ktorých mená sa vďaka existujúcim historickým prameňom zachovali.

Thibaud Gaudin – veľmajster templárov, riadil obranu mesta, bojoval až do pádu mesta, neskôr sa spoločne s najvyššími dôstojníkmi dostal z Akkonu loďou na Cyprus, kde reorganizoval zvyšky templárov na úctyhodnú silu. Až do konca svojho života sa modlil k Bohu, aby sa mohol do Svätej zeme vrátiť.

Pierre de Sevry – maršal templárov, známy svojou odvahou. Viedol niekoľko výpadov za hradby mesta a úspešne ničil obliehacie veže a katapulty moslimov. Pri jednom z týchto výpadov za hradby mesta utrpel ťažké zranenie, pokračoval však i tak v boji. Odmietol sa evakuovať, v templárskej pevnosti chránil spolu so svojimi poslednými mužmi ženy a deti, aby sa nedostali do moslimských rúk. Bol to on, kto prikázal podkopať poslednú vežu pevnosti. Tá sa potom zrútila na moslimské hordy. Pierrovi de Sevry sa podľa dobových kronikárov ľahko umieralo, pretože rev umierajúcich ho ubezpečil, že templárska obeta nebola márna.

Guillaume de Beaujeu – veľmajster templárov, bol smrteľne ranený pri poslednom útoku na mesto 18. mája 1291. Padol v boji o mesto s mečom v rukách, chcel sa stať mučeníkom.

Hugues de Pairaud – vyšší templársky dôstojník, ktorý prežil pád Akkonu, odišiel na Cyprus a odtiaľ do Francúzska. Po likvidácii rádu francúzskym panovníkom Filipom IV. Pekným bol spoločne s Geoffroiom de Goneville po upálení Jacquesa de Molay v roku 1314 odsúdený na doživotný žalár.

Medzi hrdinských johanitských obrancov Akkonu patrili Jean de Villiers, veľmajster, bol ťažko ranený pri obrane hradieb mesta, polomŕtveho ho evakuovali loďou na Cyprus.

Guillaume de Villaret – vyšší dôstojník a starší brat budúceho veľmajstra Foulquesa de Villaret. Bol odvážnym mužom, nevyznal sa však v intrigách. V roku 1299 prišiel o post veľmajstra johanitov.

Gulliame de Clermont – veľký maršal johanitov, umrel v bitke v uliciach mesta, alebo na hradbách. Podľa historických informácií zabil niekoľko desiatok moslimských vojakov.

Z nemeckých rytierov dominovali Konrad von Feuchtwangen, ktorý utrpel ťažké zranenia v boji o Akkon. Podarilo sa ho polomŕtveho evakuovať na Cyprus, v rokoch 1291 – 1297 bol veľmajstrom Rádu nemeckých rytierov.

A nemožno zabudnúť ani na Burcharda von Schwanden, ktorý sa vzdal titulu veľmajstra krátko pred posledným útokom na mesto. Dôvodom bola skutočnosť, aby ho neevakuovali ako vysokého dôstojníka a teda ako obyčajný rytier mohol prijať hrdinskú smrť pri obrane mesta.

V boji o Akkon zahynulo takmer 80 % križiakov – cca 16 000 mužov, rytierov bolo v porovnaní s obyčajnými „knechtami menej. Podľa odhadu kronikárov zahynulo pri páde Akkonu cca 200 templárskych rytierov, 300 johanitov a približne 50 rytierov Rádu nemeckých rytierov. Križiaci umierali v boji, na následky zranení alebo boli ťažkoranení vraždení moslimami. Moslimovia mali obrovské straty, ktoré sa odhadujú na viac ako 35 000 mužov, z toho najviac padlo pri dobývaní templárskej pevnosti vrátane tých, čo padli pod jej troskami.

O poslednom boji templárov v ich pevnosti hovorí najmä Templár z Tyru, ktorý zaznamenal hrdinskú smrť Pierra de Sevry. Taliansky kronikár Marino Sanudo hovorí o tom, že templári uprednostnili smrť pred hanbou. Zrútenie templárskej veže v Akkone sa vníma ako „posledný výkrik križiakov“ a ukazuje ich ochotu zomrieť za Krista a katolícku vieru – templári sa radšej obetovali, než aby kapitulovali.

Čo nedokázali vykonať moslimovia, vykonal francúzsky panovník Filip IV. Pekný, ktorý templársky rád zničil. Templári sa zachránili len v Portugalsku, kde prešli do Kristovho rádu a následne úspešne bojovali v rámci portugalskej reconquisty na Iberskom polostrove i v Afrike.

PDF (formát pre tlač)