O zvláštnom súde

3. augusta 2025   Cirkev

„Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd.“
(Hebr 9,27)

Neďaleko jedného mesta medzi vrchmi žil istý starý pustovník. Nad jeho svätým životom len jeho chudoba bola väčšia. Živil sa z milodarov dobrosrdečných ľudí. Raz naňho prišla choroba. Jeden obuvník mu často nosil pripravené jedlo. V jeden deň, keď tomu chorému pustovníkovi niesol stravu, príduc do koliby, našiel ho tam ležať mŕtveho. Zmiloval sa nad ním, preukázal mu tú poslednú úctu, že ho tam sám pochoval do zeme. Zarmútený obuvník sa vracal domov a v meste, kde býval sa práve v ten deň stretol s jedným honosným pohrebom. Tamojšieho zemepána odprevádzalo v drahocennej rakve pod hodvábnou prikrývkou mnoho ľudí. Sám biskup ho pochovával. Chudobný obuvník to vidiac sa pohoršil. „Nuž hľa, šomral si sám pre seba, či sa oplatí byť statočný? Každý vie, kto bol, čo bol tento zemepán, ak nemravný život viedol, a toho celé mesto odprevádza, sám biskup ho pochováva, avšak ten úbohý cnostný pustovník všetkými opustený zavrel svoje oči, na zemi ho nechali ležať, bol som nútený sám ho zahrabať. Kde je tu spravodlivosť?“

Ako sa tak tento obuvník sám seba pýta, zjavil sa mu anjel strážca toho nebohého pustovníka a vec pochábeľovi takto vysvetlil: „Hlúpo posudzuješ cesty Božie. Lebo pravda je, že si tento zemepán za svoje hriešne priestupky zaslúžil Peklo, lež Boh je spravodlivý, za niektoré jeho dobré skutky, ktoré v živote vykonal, dal mu bohatstvo a k tomu ešte i tento honosný pohreb, lež na druhom svete nemôže už nič dobré čakať. Že ten nábožný pustovník mnoho trpel a tak opustený skončil svoj život, za to jeho duša obdržala veľkú odmenu, teraz odpočíva na Srdci Ježišovom, večne blažene žije.“

Z tohoto príkladu ste mohli vyrozumieť, drahí moji veriaci, že posledné a dokonalé naše zúčtovanie bude nie na tejto zemi, lež tam, na druhom svete. Tam pred súdnou stolicou Pána Ježiša sa dokáže, že o koľko viac stojí bohabojná chudoba, než bezbožné bohatstvo, že oveľa viac je žiaduca tŕňová koruna Kristova, než ružový veniec sveta.

Uvažujme teda, čo nás katechizmus ďalej učí o zvláštnom súde, rozjímajme o tejto tvrdej pravde. Lepšie bude, keď sa s ním oboznámime zavčasu, než by sme sa mali neočakávane dostaviť pred súd Pána Ježiša. Počúvajte.

Boh vyniesol zákon, ustálil zákaz. Ak je zákonom, treba sa ho pridržiavať; ak však zákazom, nesmieš ho prestúpiť. Z toho budeš brať účet v deň tvojej smrti. Pretože v deň smrti každý človek bude osobitne súdený, preto nazýva katechizmus tento súd osobitným, čiže zvláštnym súdom.

Po zvláštnom súde ide duša podľa svojej zásluhy buď do Neba alebo do Pekla, alebo do Očistca. Ale až do Posledného súdu o našich zomrelých nič naisto nevieme. Možnože ten, o kom sa domnievame, že je spasený, trápi sa v očistcových plameňoch, a za ktorého sa ako za dušu v Očistci modlíme, ten je možno uvrhnutý do pekelného ohňa. Všetko toto sa len v deň Posledného súdu dozvieme. My vidíme len to, ako zomiera smrteľný človek, lež potom čo sa deje: o súde vedomosti nemáme, len viera nás učí, čo môže čakať dušu zošlú z tohoto sveta.

Možnože umiera niektorý náš spolublížny? Volajú k nemu kňaza. Kňaz mu udelí odpustenie hriechov; podá mu na jeho veľkú cestu Telo Pána Ježiša ako pokrm na cestu v Pánu zomierajúcich, dá mu posledné pomazanie a napokon mu udelí apoštolské požehnanie a potom sa od neho vzdiali.

Pokrvní so pošuškávajú okolo chorého, odvrátia sa, aby chorý nezbadal ich slzy. Na čele chorého vyráža studený pot, v prsiach mu chrčí, dych mu zastáva, ešte raz zastoná a hlava mu, ako zlomená trstina odpadne nabok, ústa sa mu otvoria, oči zmeravejú: vypustil dušu. Manželka so sirotami usedavým nárekom plačú nad nebohým.

Príde obhliadač mŕtvych, zatvorí zomretému oči, plachtou mu prikryje tvár. Kým živí horekujú a mŕtvolou sa zaoberajú, jeho duša stojí už pred Ježišom, čaká na súd: život a či smrť vyriekne večný Sudca? Už počuje strašné slovo: vydaj počet z tvojho vladárenia! Ako si strávil svoj pozemský život? K čomu si použil svoje zdravie, svoj majetok, milosti, sviatosti, sv. omšu, kázeň?

Dych mi zastáva, nestačím vám predložiť všetky tie otázky, ktoré Pán Ježiš, spravodlivý Sudca položí tej ktorej duši. Lež Boh ani nebude čakať na odpoveď na svoje otázky, veď sú mu dobre známe všetky naše skutky, ktoré sme od detstva až po okamih našej smrti vykonali.

Teraz, vo chvíli súdu sa ukáže každá naša hriešna myšlienka, každá hriešna žiadosť srdca. Najavo vyjdú všetky neláskavé, utŕhačné reči, oznámená bude každá lož a faloš.

Veď čím by si sa mohol, hriešny človek, preukázať vševediacemu Pánu Bohu? Snáď spomenieš tvoje modlitby? Len ústami si chválil Boha, lež tvoje srdce bolo ďaleko od neho. Snáď si sa postil, dával almužny? Ale to len z pýchy, aby ťa ľudia videli a chválili. Amen: už si si vzal odmenu na zemi. Spovedal si sa? Pravda, spovedal si sa často, lež či s opravdivou ľútosťou, úprimnou kajúcnosťou? Chodieval si do kostola? Chodieval si len zo zvyku, alebo aby si sa ukazoval.

Márnotratnica a parádnica, manželka rímskeho cisára Gallena, bez vedomia svojho manžela nakúpila si celý rad veľmi drahých perál a diamantových šperkov, aby sa na najbližšiu hostinu draho vyparádila. Už vopred pociťovala rozkoš z pomyslenia, s akou závisťou ju budú obdivovať na hostinu pozvané panie. A prišiel ten veľký deň a cisárovná, vyparádená drahocennými šperkami sa dostavila sa medzi hostí. Každé jedno oko sa obrátilo na cisárovnú, každý obdivoval jej nádheru. V tej spoločnosti bol i jeden znalec senátor, ktorý keď sa lepšie prizrel na tie šperky, spoznal, že údajné drahokamy cisárovnej sú len bezcenné napodobeniny, len ligotavé sklíčka a otvorene do očí to cisárovnej i povedal. Márnomyseľnú ženu tak zahanbil tento jej neúspech, že sa viac nikdy v spoločnosti neukázala.

A takto pochodia mnohí naši spolublížni pred Božou súdnou stolicou; domnieval sa, že jeho duša je ozdobená mnohými dobrými skutkami, lež tam sa ukáže, že jeho dobré skutky sú bezcenné, že nimi oslepoval pochabý svet, lež vševediaceho Boha oklamať nedokáže!

V Paríži umrel istý slávny lekár, každý ho oslavoval. Chceli ho pochovať s veľkou slávou, zaniesli jeho telo do kostola, aby tri dni odbavovali nad ním pohrebné obrady.

Začali obrady v prvý deň. Ako kňaz číta slová písma: „Odpovedaj mi…“ ďalej nemohol čítať, lebo mŕtvy sa zdvihol v truhle a ustrnutému ľudu odpovedal: „Som obžalovaný.“ Na druhý deň opäť začali s obradmi a ako kňaz číta: „Odpovedaj mi…“, zomretý sa opäť nadvihol a odpovedal: „Som odsúdený.“ Ľudia sa strašne naľakali. I na tretí deň ako začali s obradmi, každé oko hľadelo na mŕtveho, a mŕtvy vskutku sa i po tretíkrát nadvihol a hrozným hlasom zvolal: „Som zatratený!“ Obrady konajúci kňaz stál celkom zblednutý pri mŕtvom, v pohrebnom zástupe mnohí zamdleli, okolostojaci sa dali na útek. Sv. Bruno, ktorý bol so svojimi šiestimi druhmi tiež prítomný pri tejto strašnej udalosti, v ten istý deň sa odlúčil od sveta, utiahol sa do pustých hôr, aby sa ustavičným umŕtvovaním tela pripravoval na súd.

My však na toto nepomyslíme: smejeme sa, zabávame sa, lež i nám príde posledná hodina; v smrteľných úzkostiach sa budeme zvíjať na posteli, vtedy zas iní sa budú zabávať, smiať, zaháľať. Drahí moji, nebuďme takto pochabo ľahkomyseľní. Z osudu nášho zomrelého blížneho si vezmime príklad, modlime sa za zomierajúcich, aby sa i za nás iní modlili v tej strašnej chvíli.

Tu na zemi, keď sudca vynesie výrok smrti, doloží: „U Boha je milosrdenstvo, odpustenie.“ Lež keď raz Syn Boží, Ježiš Kristus vypovie výrok zatratenia, potom už viac nenájdeš milosrdenstvo a odpustenie ani na Nebi, ani na zemi. Teda ešte teraz za života postaraj sa o spasenie tvojej duše, veď vieš, že tvoj život visí len na vlásku, od tohoto života závisí smrť a od smrti večnosť. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)