O smrti

27. júla 2025   Cirkev

„Je ustanovené, že ľudia raz zomrú.“
(Hebr 9,27)

Pohliadnite na roľníka: zavčas rána sa ponáhľa na svoju roľu, celý deň ju prerýva, od tvrdej práce mu mozole narastú na rukách a keď sa večerom vráti z poľa domov, od únavy nevládze údmi hýbať, toľko sa natrápi, kým svoju roličku obrobí a hľa, príde jeden príval, alebo kamenec, navnivoč obráti všetku jeho prácu.

Pozrite na mladého muža: šestnásť rokov sa hrbil pri knižkách, dychtivo do seba sal vedy, rodičia na neho vynaložili polovicu svojho majetku, a keď mal už ku chlebu prísť, suchá nemoc ho zložila do hrobu.

Hľa, koľko sa ustávajú, koľko sa trápia ľudia v neistom, na smrť však, ktorá ich očakáva isto, nečinia žiadnu prípravu. Keď sa ozve hlas umieráčika, zvedavo sa pýtajú: „Kto to umrel?“ Keď sa stretneme s pohrebným sprievodom, dozvedáme sa: „Koho to pochovávajú?“ Lež na to už ani len nepomyslíme, že raz i nám zazvonia, že raz i nás vyprevadia na cintorín! Ako je isté, že sme sa narodili, tak je isté, že zomrieme. Pripravujme sa teda na smrť, chystajme sa bohabojným životom, dobrými skutkami a pokáním.

Vo vysvetľovaní katechizmu sme došli k siedmemu článku: „Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.“ Kristus po Svojom zmŕtvychvstaní v štyridsiaty deň vystúpil na nebesia, zaujal tam svoju slávu, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, ale príde odtiaľ ešte raz na túto zem, v posledný deň sveta, súdiť živých i mŕtvych. Prv než nás Boh bude súdiť, musíme zomrieť, preto budeme teraz rozjímať o smrti človeka.

Čo je smrť? Starodávne pohanské národy si predstavovali smrť ako strašného, mrzkého ducha, ktorý nosí zlatý kalich naplnený otravou, koho ponúkol a napil sa z kalicha, ten musel zomrieť, preto sa hovorievalo, že: „okúsil smrť“. Teraz však smrť vyobrazujú ako kostru, ktorá drží v ruke kosu, naveky sem a ta chodí, blúdi a kto sa s ňou stretne, toho skosí.

To všetko je len púha domnienka. Smrť nie je ani duch, ani strašidlo. Smrť je odlúčenie duše od tela.

Niekomu príde zle a ľahne si do postele. Sťažuje sa, že nevie čo mu je, lež akýsi zvláštny pocit ho trápi; bežia po lekára, ale márna je všetka ľudská veda, niet pomoci. Srdce chorého prestáva biť, údy mu chladnú, telo mu už vystiera, oči meravejú, ešte raz zachrčal, zdĺhavo vydýchol a nesmrteľná duša mu vyletela z tela. Jeho milovaní so slzami v očiach tam stoja okolo neho a žiaľne plačú: „Bože, buď milostivý jeho duši!“

Hľa, toto je smrť. Tento osud nás všetkých zastihne.

Najprv smrť, za ňou nasleduje súd. Ak zomrieme v milosti Božej, duša nám bude blaženou v živote večnom. Ak nás ale smrť v hriechu zastihne, zatratenie bude naším podielom, ako sv. Písmo hovorí: „Ak strom padne južne alebo severne, ostane ležať na mieste, kam spadol“ (Kaz 11,3). Neverci síce bezočivo povedia, že zomrieť je obrátiť sa v navnivoč. Boli sme – zmizneme sťa dym – para. Lež toto bezbožné, klamárske učenie i také ovocie prináša.

Deň za dňom počujeme chýry o vraždách, samovraždách. Sú takí, ktorí nevedia pretrpieť svoju nevyliečiteľnú chorobu; sú takí, ktorí sa sklamali vo svojej láske; sú takí, ktorí premárnili svoj majetok: trochu otravy, jeden výstrel z pištole, jeden skok, domnievajú sa, že ich oslobodí od hanby, od trápenia. Nešťastní blázni, ako strašne sa sklamete, keď z biedy pozemského života do múk večného zatratenia uvrhne spravodlivý Boh vašu dušu! Koľkokrát počujeme takto nerozvážne hovoriť: najradšej by som v noci, v spánku v jednom okamihu zomrel, necítil by som bolesť.

Čo by ti osožilo, ak by si sa smrteľnej úzkosti vyhol, ale do večných pekelných múk upadol? Mnohí ešte i spomedzi kresťanov prípravu na smrť odkladajú na poslednú hodinu, na posledný okamih svojho života. Tým sa utešujú, že nato majú ešte dosť času! Istý ľahkomyseľný mladík sa pýtal svojho majstra: „Majstre, dokedy môžem ešte v hriechoch žiť?“ Majster mu odvetil: „Môžeš hrešiť koľko len chceš, len aspoň deň pred smrťou sa opravdivo obráť!“

Táto odpoveď sa mladíkovi ľúbila, veselo odišiel. Lež takmer ihneď sa vrátil a pýtal sa: „Ako sa dozviem, ktorý je môj posledný deň pred smrťou?“ Nato mu majster takto odpovedal: „Synu, to ani ja neviem. Preto ti bude najmúdrejšie, keď už odo dneška prestaneš hrešiť.“

Neklam sa teda, že máš ešte dosť času a príležitostí obrátiť sa k Bohu a veď že sa len nájde kňaz, ktorý ti v poslednej hodine udelí rozhrešenie. Never tomuto pokušeniu, nepočúvaj slová diabla, keď ti šepká, že ech – ešte raz vyhovej svojim hriešnym žiadostiam, veď sa potom z toho vyspovedáš: tisíce a státisíce takýchto sa už trápia v Pekle.

Ty starec, či nezbadáš pošuškávania mladých, hovoria o tebe, že si už jednou nohou v hrobe. Chlapi a ženy, ktorí ste pri dobrej sile, nezakladajte si na svojom zdraví. Koľkí si jeden deň ešte výlety robili, zdraví boli a na tretí deň ich už pochovali. Jedno mladé dievča pri tanci schytili kŕče a v rukách svojho tanečníka skonalo. Kto nám teda dá istotu života? Kto sa opováži sľúbiť čo len jeden deň? Kto vie, či tá posteľ, do ktorej si večer líhaš, nebude ti do rána rakvou? Ja, ktorý vám tu kážem, do budúcej nedele možno už v hrobe budem! Ty, ktorý počúvaš moju kázeň, do zajtra možno už budeš ležať na stružlinách. I ten magnát, ten kráľ, pápež, všetci musia zomrieť. Pred večného Sudcu nemožno za seba poslať zástupcu, každý osobne sa musí pred Neho dostaviť, nepoznajúc hodinu.

Koncom minulého storočia najmä vo vzdelaných kruhoch bolo zvykom veštiť s pomocou točiaceho sa stola. Prítomní si posadali okolo stola, položili si ruky na jeho okraj tak husto, že sa im ruky jedna druhej dotýkali, po krátkom čase sa stôl začal otáčať a klopať. Vtedy dávali stolu rozličné otázky. Jedna prítomná pani sa so smiechom pýtala: „Dokedy ešte budem žiť?“ Stôl len raz klepol. Pani sa striasla, zbledla, tak jej zle prišlo, že tú spoločnosť tam zanechala. Vôbec do spoločnosti, na zábavy viac nechodila, lež o to viac navštevovala chrám Boží.

Drahí moji! Ja nechcem čarovať, neviem, ale ani netúžim vedieť veštiť, lež to už môžem povedať, že pre jedného z nás bude tento rok jeho posledným. Kto to bude, ten jeden z nás? Boh vie! Pýtam sa, či by si si želal zomrieť, kým sa nespravodlivo nadobudnutý majetok nachádza v tvojom dome? Či by si si želal zomrieť, dokiaľ je tvoja duša mrzkými hriechmi zašpinená? Čiň teda, čo Boh prikazuje, čo bohabojní ľudia hovoria, čo zdravý rozum hovorí: do poriadku uveď tvoje duševné záležitosti, chystaj sa na smrť, ratuj si dušu! Boh prisľúbil odpustenie kajúcnym, lež neprisľúbil zajtrajší deň hriešnikom. Každý deň sa modlite za šťastlivú smrť. Od nábožných ľudí som počul, že najistejším prostriedkom k získaniu šťastlivej smrti je úcta k Preblahoslavenej Panne Márii a modlitba sv. ruženca. Každý večer, keď sa ukladáte k odpočinku, prežehnajte sa so svätenou vodou, kolenačky sa pomodlite jeden Zdravas a ku koncu takto povzdychnite: „Panna Maria, Matka Ježišova, nedaj nám bez sviatosti zísť so sveta!“

Šťastlivý je ten kresťan, ktorému dobrotivý Boh udelí tú milosť, že sviatosťami Kristovými očistený, posvätený, posilnený môže prejsť cez bránu smrti do kráľovstva života večného. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)