Pohanská ekonómia v antike (aj dnes) – Úžerníctvo, otroci, pohŕdanie fyzickou prácou a záchrana spoločnosti Cirkvou

Jozef Duháček
11. júla 2025   Cirkev História Spoločnosť

Najtrvalejším dedičstvom pohanského sveta v ekonómii, okrem znehodnocovania meny, ktoré má udržať krok s úžerníckymi úrokmi, je pohŕdanie prácou. Pohanská antika pohŕdala fyzickou prácou hlavne preto, že ju vykonávali hlavne otroci. Uzavretá rímska domáca ekonomika – oikos – poznala prakticky len otrockú prácu. Identifikácia práce s otroctvom bola natoľko úplná, že otrok, a s ním aj práca, sa stali súčasťou kapitálu. Chrematistika (tzn. umenie zhromažďovať zlato) bola v kultúre, ktorá považovala nečinnosť a rozkoš za najvyššie hodnoty a prácu za poslanie otrokov, mimoriadne cenená.

Nevyhnutným dôsledkom bolo pohŕdanie prácou. Keďže peniaze sa nesmeli – a v niektorých prípadoch nedali – zarábať poctivou prácou, homo oeconomicus starovekého sveta sa snažil rozmnožiť svoju hotovosť pomocou mágie, špekulácie alebo úžery. Chamtivosť tak získala nad celou kultúrou mohutný korumpujúci účinok. Všetko, čo otcovia pokladali za veľké, krásne a čestné, bolo týmto korozívnym povetrím zničené a nezostalo nič, len neobmedzené sebectvo a túžba po rozkoši a afektovaná sofistika, ktorá mala prázdnu škrupinu ľudskej existencie spraviť prijateľnou a žiaducou.

Každá spoločnosť, ktorú túto planéta kedy nosila a ktorá si cenila úžeru viac ako ľudskú prácu, sa pokúšala o nejakú formu slobodného trhového kapitalizmu. V starovekom Grécku neobmedzená chamtivosť viedla k povstaniam otrokov a tie, keď boli potlačené, viedli k vláde peňazí a majetku, ktoré pripravili cestu pre úpadok a zánik gréckych štátov.

Platón opisuje ako sa: „Hon za zlatom stal všemocným stimulom pre aktivitu veľkej časti spoločnosti. Táto zmena verejného zmýšľania dala vzniknúť oligarchickej spoločnosti, triede ľudí, ktorých bohmi sú peniaze, ktoré uctievajú s neskrotnou vášnivosťou…, pokladnice bohatých, naplnené zlatom…, čoskoro začne pôsobiť na celú komunitu…, začne sa krutá súťaž o materiálne statky, ktorá vybičuje chamtivosť ľudu, zatiaľ čo na druhej strane, cnosti v očiach verejnosti strácajú cenu…, pretože kde sa človek korí pred bohatstvom bohatých, musí pohŕdať cnosťou dobrých.“

Prirodzeným dôsledkom moci peňazí a finančných špekulácií je, že aj štát sa stáva závislým na peňažných magnátoch a výrazom tejto závislosti je vláda kapitálu, plutokracia. Veľkosť majetku sa stáva mierou, ktorá určuje, kto má v štáte koľko práva a moci. Skutočná ekonomická veda nemôže v takejto spoločnosti vzniknúť. Ekonomický princíp „minimálna investícia s maximálny výnosom“ je súčasťou praktického rozumu: vo všeobecnosti tento spočíva v aplikácii univerzálneho zákona praktického rozumu v oblasti ekonómie. Praktický rozum, v skutočnosti, vždy a všade vyžaduje, aby sa vyberali len také prostriedky, ktoré sú v správnej harmónii s cieľmi, účelmi a želanými výsledkami. Plytvanie takýmito prostriedkami a márnotratné rozhadzovanie idú proti cnosti rozvážnosti/opatrnosti.

Zhromažďovanie zlata nie je nič iné ako projekcia osobnej žiadostivosti. Je protikladom filozofie, ktorá sa snaží podriadiť žiadostivosť vyššiemu dobru, spoločnému dobru, dobru obce a nakoniec rozumu ako hlavnému dobru racionálnej bytosti. Ľudská práca je tiež jedným z týchto dobier, pretože je jediným prostriedkom, ktorým si môžu ľudia privlastniť hodnotu uloženú v stvorenom svete. Práca má svoju cenu, ale nie je to komodita v tom zmysle ako je drevo, uhlie alebo obilie. A preto sa ekonomický princíp (maximálny zisk za minimálne náklady) nemôže vzťahovať na prácu tak, ako sa vzťahuje na železnú rudu alebo uhlie. Pokiaľ ide o „podstatu práce“, tu už nestačí uvažovať len podľa ekonomických princípov. Ak sa pokúsime vykonávať prácu čo najekonomickejším spôsobom, nakoniec skončíme v absurdnom nerobení ničoho. Primitívny človek niekde z džungle sa potom stáva tou najekonomickejšou bytosťou, pretože nič nerobí, iba zbiera hojné plody tropického podnebia a s minimálnou investíciou času a energie získava maximálny výnos.

Nie je nič rozumné na „ekonomickej racionalite“, ktorá sa snaží na jednej strane získať čo najvyššiu možnú mzdu za najnižšie možné úsilie, alebo na druhej strane získať čo najväčšie úsilie za najnižšiu možnú mzdu. Inými slovami, nie je žiadna racionalita v snahe dostať čo najviac a dať čo najmenej. Pozbavenie robotníka mzdy, ktorá jeho rodine poskytne živobytie, nevyhnutne vedie ku koncentrácií bohatstva v rukách niekoľkých málo ľudí. Robotník si nedokáže usporiť, ba neraz si musí požičiavať, aby prežil. Požičiavajú mu samozrejme bohatí a to ďalej zvyšuje koncentráciu bohatstva v ich rukách, až kým sa v istom momente spoločnosť nezrúti, pretože požičiavanie peňazí na úrok tým, čo nedokážu splatiť, vedie k stále väčšiemu bohatnutiu už bohatých. Bankovníctvo a úžera nevyhnutne vedú k finančnému kolapsu, ako vysvetlil Platón, keď tvrdil, že kapitalizmus a voľný trh nevyhnutne vedú k útlaku chudobných.

Platón prezentoval ako univerzálnu skúsenosť fakt, že plutokracia (vláda bohatých) nakoniec bude utláčať veľké masy tých, ktorí sa nedokážu prepracovať do vládnucej triedy – táto spoločnosť vydriduchov je typickým fenoménom plutokratickej spoločnosti finančných špekulantov. Sú to ľudia, o ktorých Platón hovorí, že povyšujú chamtivosť a túžbu po peniazoch na najvyššie miesto vo svojich dušiach. Nenásytná chamtivosť kapitalistickej spoločnosti preto zodpovedá tej neobmedzenej ekonomickej slobode, ktorá umožňuje každému používať svoj majetok ako sa mu páči predávať ho a dávať ho do zálohy, takže kapitál sa skutočne stáva príležitosťou obohatiť sa prostredníctvom úverových transakcií a nakoniec prostredníctvom privlastnenia si založeného majetku. Táto sloboda prináša skazu, predovšetkým tým druhom osôb, ktoré, podľahnúc sklonu k spotrebe a luxusu, padajú do rúk bohatých ľudí. Chudobní sú utláčaní: niektorí sú zaťažení dlhmi, iní stratili česť a ešte iní sú postihnutí oboma pohromami, ale všetci sú plní nenávisti a premýšľajúci o vzbure proti tým, ktorí ich pripravili o to, čo bolo ich a úzkostlivo hľadajú príležitosť na všeobecnú revoltu. Bohatí ľudia, však, sa nestarajú o obete svojej chamtivosti, bičujú toho, kto sa pred nimi skloní tým, že si berú úroky a bohaté zisky pričom vytvárajú množstvo nemajetných a žobrákov.

Platón sa sťažuje, že generácia, ktorá sa venovala zarábaniu peňazí, nakoniec bezmocne sledovala, ako sa mladšia generácia oddáva rozkošiam a radovánkam, čo vedie k „úpadku všetkej duchovnej a telesnej energie“, keď „demokratický“ syn „oligarchického“ peniaze hromadiaceho otca miluje osobnú neviazanosť nadovšetko: žije zo dňa na deň, podliehajúc každému pokušeniu, ktoré ho práve láka: dnes pije a smilní so ženami, zajtra len pije a hoduje, potom potrebuje cvičiť a chudnúť; potom sa venuje všetkým druhom telesných cvičení, inokedy leží nečinne a o nič sa nestará; a potom predstiera, že sa venuje štúdiu. Tu sa zapája do politiky, vystupuje na tribúne a hovorí a robí, čo mu práve napadne. Takže v jeho živote nie je žiadny poriadok, žiaden systém, ale žije život sladký a slobodný, a žije ho, kým nezomrie…, takto rastie chudoba z kapitalizmu, a zo slobodného trhu čisto individualistických snáh nakoniec dostávame vládu sily, tyraniu.

Rím sa z Platónových varovaní nenaučil nič. Naopak. Škodlivý vplyv neregulovanej ekonomiky, sociálna dezintegrácia, znehodnocovanie majetku väčšiny, ekonomický a politický úpadok sa objavujú v rímskej histórii rovnako ako v starovekom gréckom svete. Ukázalo sa, že spoločnosť, ktorá je dôkladne podkopaná finančnou oligarchiou, chudobou a otroctvom, nemôže byť uchránená pred svojím úpadkom ani keď obetuje svoju slobodu a nechá si vládnuť autokratom – cézarom.

Pred púnskymi vojnami bolo v Ríme ešte stále možné nájsť mnoho nezávislých roľníkov, ktorí na svojich vlastných pozemkoch produkovali všetko potrebné pre vlastnú obživu. Rímska republika vznikla ako sebestačná obec slobodných roľníkov a remeselníkov. Ale aj vtedy sa podľa Tita Livia patricijská trieda snažila uspokojiť svoju chamtivosť prostredníctvom úžery, ktorá bola príčinou chudoby mnohých plebejcov, neobmedzovaná žiadnym zákonom a podporovaná prísnym zákonom proti dlžníkom, ktorý bol vykonávaný patricijskými súdmi. Konfrontovaní so svetom, ktorý odmietal platiť robotníkovi dostatočnú mzdu, sa mnohí robotníci snažili z finančných ťažkostí dostať pôžičkami. Zo zúfalstva sa ťažko skúšaní plebejci opakovane obracali na bohatých patricijov s prosbami o pôžičky na prevádzku svojich domácností a na splnenie svojich verejných povinností. Avšak pomoc, ktorú u nich našli, bola ich skazou, pretože neboli schopní splatiť úroky. Bohatí plnili svoje domy a statky stále väčším množstvom otrokov a zaobchádzali s nimi stále tvrdšie.

Tieto deštruktívne ekonomické trendy eskalovali v období po púnskych vojnách, keď obrovská korisť od dobytých národov prúdila do Ríma, zničila starú jednoduchosť v morálke a dala vzniknúť neobmedzenému luxusu a plytvaniu. Bohatstvo, ktoré sa v tomto procese rýchlo premrhávalo muselo byť kompenzované, takže sa nenásytná chamtivosť spojila s morálne korumpujúcim luxusom. Úžera bola čoraz bežnejšia a nakoniec hrdý populus romanus, ktorý mal podľa Vergília mocou vládnuť národom, skončil úplne zbedačený. Osoby, ktoré nepadli priamo za obeť úžere, dobrovoľne predávali svoju pôdu, aby splatili dlhy, ktoré spôsobili: vojenská služba (pozn. pred Mariovou reformou si náklady na stále častejšie a stále drahšie vojenské dobrodružstvá senátu a ľudu hradil v plnej miere každý občan, ktorý mal povinnosť bojovať a sám si musel zaobstarať výzbroj a výstroj), dane a drahota a chátranie rodinných fariem spôsobené neprítomnosťou otcov a synov, ktorí bojovali v Grécku, Afrike a Hispánii, aby získali korisť pre republiku.

Cato Starší hovorí: „Ten, kto kradne súkromný majetok, sedí vo väzení v reťaziach; a verejní zlodeji chodia v purpure a zlate.“ Obrovské množstvo biednych proletárov prežívalo vedľa malej skupiny nesmierne bohatých patricijov. Úžera zničila štruktúru rímskej spoločnosti a populus romanus bol zredukovaný na biedny a vykorenený dav. Iulius Caesar vydal Lex Iulia agraria, zákon ktorý rozdeľoval štátne pozemky ľudu, ale každý pokus o reformu nakoniec narazil na skalu otroctva. Slobodní hospodáriaci roľníci nemohli konkurovať latifundiám, obrovským farmám, ktoré boli obhospodarované zástupmi otrokov.

Politickí myslitelia ako Cato sa začali obávať, že Gracchovci, Drusus, Marius či Caesar skúšajú nespokojnosť občanov a pozemkovú reformu použiť ako odrazový mostík k diktátorskej moci. Kto sa nedokázal uživiť roľníctvom, sťahoval sa do mesta, kde veľké masy ľudí žili v praktickej nečinnosti a boli podporované a živené štátom. Remeselníci sa ocitli v rovnakej situácii ako nezávislí roľníci; ani jeden nemohol konkurovať otrockej práci, a tak sa postupne pridali k davu, ktorý žil z dávok obilia, ktoré, ako poukázal Seneca, „dostával zlodej, aj krivoprísažník a cudzoložník; bez ohľadu na morálku, veď každý je občan.“

Caesar, aby sa ešte viac zapáčil davu, dokonca navrhol rozdávať bezplatne víno. „Congiarium“, podiel na koristi z dobytých krajín, sa stal prémiou, ktorú strach bohatých platil za nečinnosť chudobných. Rím získal podobu socialistickej spoločnosti. Stredná trieda zanikla a rímska spoločnosť sa atomizovala. Rímsky štát Leviatan chápal, že v dlhodobom horizonte absolutizmus môže vzniknúť len ako dohoda medzi jednotlivcami. Ako v každej spoločnosti, kde prevláda voľný trh, dochádza k boju medzi súperiacimi záujmami; a v takomto boji nevyhnutne zvíťazí silnejší. Odstránenie hospodárskeho boja, alebo aspoň jeho zmiernenie a ochranu slabých a ich ekonomického prežitie nepovažovalo rímske právo za svoj cieľ. Obchodné zmluvy boli často diktátom silnejšej stránky. A to platilo najmä pre obchod s úvermi. Stanovenie cien bolo ponechané na dohodu, a to znamenalo, že silnejšia strana mohla vykorisťovať slabšiu.

V starovekom Ríme viedol voľný trh a kapitalizmus ku koncentrácii bohatstva do čoraz menšieho počtu rúk, a to viedlo k úžere, ktorá zase viedla k finančným ťažkostiam a narušeniu ekonomickej výmeny, čo zase viedlo k diktatúre. Niekto by namietol, že nemožno otrokársky systém staroveku porovnávať s kapitalizmom 19. storočia, ale rozdiel medzi nimi je len akcidentálny. Moderný kapitalizmus je tiež štátom sponzorovaná úžera. Rím na katastrofálnu hospodársku situáciu reagoval zavedením faktického socializmu. Ediktom z roku 301 sa Dioklecián pokúsil zastaviť infláciu a zlacniť tovar tým, že centrálne stanovil mzdy a ceny. Ale, keďže sa mu nepodarilo zastaviť devalváciu meny, ceny a mzdy rástli v rozpore so zákonom. Diokleciánova tyrania udržala ríšu pri živote ešte sto rokov osvojením si metód a princípov východného despotizmu a prevzatím úplnej kontroly nielen nad vládou, armádou a správou, ale aj nad ekonomickým životom celého impéria. Finančná oligarchia nevyhnutne vedie k tyranii.

Diokleciánova politika nedokázala zastaviť šírenie ekonomickej skazy, pretože neútočila na jadro problému. Diokleciánova tyrania a prenasledovania, ktoré s ňou súviseli, mohli oddialiť pád impéria, ale len za cenu úplného a nenapraviteľného odcudzenia štátu a jeho poddaných, čo zbavilo impérium sily, ktorú potrebovalo, keď čelilo, smrteľnej germánskej hrozbe zvonku. Diokleciánove reformy sa pokúsili zmeniť povahu ekonomiky a nahradiť voľný trh prísnymi štátnymi kontrolami. Diokleciánovo dedičstvo je to najhoršie z oboch svetov: totalitná regulácia a drasticky znehodnotená mena. Žiadne zákony, nech boli akokoľvek drakonické, nemohli zachrániť ekonomický systém založený na úžerníckych princípoch, ktoré koncentrovali bohatstvo do čoraz menšieho počtu rúk: nerovnosť v rozdelení statkov je nevyhnutným dôsledkom voľného trhu a podľa princípu „malá kopa pýta viac“ bohatstvo prúdilo tam, kde už bolo výrazne nahromadené.

Plínius zúfalo zvolal: „Latifundia perdidere Romam – Latifundia zabije Rím“. Oligarchovia a potom cisári sa snažili nákladnými hrami a divadlami odvrátiť pozornosť plebsu od jeho biedy. V Ríme túto techniku poznali ako „chlieb a hry“. Heinrich Pesch povedal: „Voľný trh a otroctvo a peňažná oligarchia a chudoba, ktoré z toho vyplývali, otriasali starovekou spoločnosťou do jej základov. Pokúsili sa zastaviť kolaps dotovaným jedlom a zábavou zadarmo pre vykorisťované masy. Ale čo viac sa dalo robiť? Morálna sila, ktorá bola pre morálnu reformu nutná, v pohanskom svete skrátka nebola.“

Konštantínov edikt zaviedol do ekonomického života nový prvok – kresťanský koncept hodnoty jednotlivca a tým aj hodnoty jednotlivcovej práce. Toto a odsúdenie úžery katolíckou Cirkvou naštartovalo novú ekonomickú éru. Keď sa Cirkev stala organizačným princípom rímskej spoločnosti, otroci získali novú dôstojnosť. Už neboli považovaní len za majetok svojich majiteľov, za obyčajný nástroj s hlasom.

Teraz už otrocké rodiny nemohli byť roztrhané a kolonisti nemali byť predávaní za hranice provincie, a nakoniec ani mimo samotného statku. Kolonisti a nájomníci, prakticky celá poľnohospodárska populácia, boli teda viazaní k pôde už nie ako komodita, s ktorou sa obchoduje. Väčšina otrokov teraz mala od tej chvíle zaistenú strechu nad hlavou a celistvosť svojej rodiny.

Od tej chvíle sa všetok ekonomický rozvoj uskutočňoval pod záštitou kresťanských princípov hlavne preto, že toto nové náboženstvo považovalo i mocných pánov i nízkych nevoľníkov za rovných pred Bohom. Toto povýšenie otroka povýšilo aj hodnotu práce. S príchodom kresťanstva získala spoločnosť novú „dušu“, nový princíp jednoty. Jednota spoločnosti nie je fyzická, ale morálna; tzn. že existuje jednota v poriadku poznania a vôle, jednota inteligencií a vôlí, slobodných činov a morálnych povinností. Ak nazývame autoritu „dušou“ spoločnosti, platí to len v morálnom zmysle. Keď bol novým princípom jednoty morálny poriadok, ľudská práca získala na význame. Robotník už nebol instrumentum vocale, ako rímsky otrok, ale aspoň potenciálne sa stal subjektom i objektom ekonomiky a ekonomickej činnosti v neustálej podriadenosti zákonom Toho, ktorý vládne svetu, ktorý stvoril svet nie odvodeným právom, ale pôvodným, plným suverénnym právom.

To bola skutočne dobrá správa a musela mať ohromný vplyv na ekonomickú výmenu. Ako museli utláčaní a zbedačení ľudia tej doby privítať takéto posolstvo ako svoje evanjelium! Ľudstvo malo byť morálne prestavané. Utláčajúca svetská žiadostivosť mala byť vymenená za povznášajúcu slobodnú a mravnú vôľu; sebectvo a túžba po nadvláde, za lásku a ochotu slúžiť; hrozné vykorisťovanie za milosrdenstvo a dobročinnosť; otroctvo a degradácia človeka za úctu k ľudskej osobe; neviazaná sexuálna túžba za cudnosť a zdržanlivosť; pohŕdanie prácou za vysokú úctu k nej. Odteraz bolo vlastníctvo majetku hodnotené ako Boží dar, a človek nebol ustanovený ako absolútny pán tohto majetku, ale len ako správca, ktorý ho musí užívať nielen pre svoje vlastné potešenie a úžitok, ale aj pre pomoc druhým v ich potrebách, aby sa tak láska k blížnemu uviedla do praxe.

Keď bolo Rímske impérium oslobodené zo svojho otroctva voľno trhovému kapitalizmu, Cirkev mohla prebudovať sociálne inštitúcie v súlade s ich pravou povahou v stvorenom poriadku. Rodina a jednotlivec znovu získali dôstojnosť, ktorou ich pôvodne obdaril ich Stvoriteľ. Kresťanstvo zvrhlo nekonečný individualizmus, ktorý v pohanskom svete Leviatanský štát podporoval. Spoločnosť už nebola mraveniskom zotročených jednotlivcov. Bol to morálny organizmus, idea, ktorá predstavuje správnu strednú cestu medzi nominalisticko-individualistickou doktrínou, podľa ktorej je spoločnosť vnímaná len ako suma jej členov a extrémne realistickou – socialistickou koncepciou, ktorá obetuje jednotlivca spoločnosti a vidí ho len ako člena alebo súdruha.

Spoločnosť je suma jednotlivcov, ktorí však majú svoj vlastný účel a sú autonómni. V politickej spoločnosti tvoria jednotlivci zložky spoločenského života politicky zjednotenej národnej komunity, ktoré nazývame národná ekonomika. Spoločnosť v kresťanskom ponímaní neruší ich individuálnu existenciu a slobodu. Namiesto egoizmu vedúceho k otvorenej vojne všetkých proti všetkým a triumfu silných nad slabými, kresťanský nástupca Rímskeho impéria dokázal integrovať dve prirodzené formy komunity – rodinu a štát do organickej jednoty, kde sa vzájomná spolupráca stala spoločenskou normou.

Staroveký svet bol založený na sile aplikovanej zhora nadol. Kresťanský svet bol založený na prirodzenom poriadku, ktorý našiel výraz v prirodzených inštitúciách ako rodina, oslobodenej od vykorisťujúceho ekonomického systému. V systéme voľno trhového kapitalizmu podporovaného rímskymi oligarchami mohla byť otrocká rodina roztrhaná na kusy a jej členovia rozpredaní po celom svete. Po zrútení tohto systému Cirkev postupne vytvorila spoločenský poriadok založený na rodine ako základnej bunke spoločnosti. Nová germánsko-kresťanská spoločnosť bola zakorenená v samotnej prirodzenosti, pretože bola založená na rodine, ktorá spájala ľudí na základe vzájomných práv a povinností. Rodinu chápala ako základ fyzickej, intelektuálnej a morálnej existencie ľudského druhu a základnú bunku všetkého prirodzeného spoločenského života. Bola historickým východiskom pre všetky socioorganické štruktúry v prirodzenom poriadku až po štát. Založenie spoločnosti na spolupráci, ktorá je vlastná rodinnému životu, namiesto konfliktu a hospodárskej súťaže medzi jednotlivcami, viedlo k stabilite neznámej v starovekom svete, a táto stabilita viedla k zvýšenej produktivite.

Potreba zabezpečiť jedlo, oblečenie a prístrešie pre množstvo osôb v spoločnej ekonomike prirodzene vedie rodinu k usadeniu sa a hľadaniu stability; a vedie k vytvoreniu domova, ktorý rodinu pevne viaže k domovine, k vlasti. Každý národ, ktorý sa ako nomádi z minulosti alebo Indiáni z Ameriky, vyhýbal zakoreneniu v rodnej pôde a stavaniu domov pre svoje rodiny, sa časom stal historicky bezvýznamným. S vytvorením domova začína kultúra a s domácnosťou začína civilizácia.

Kresťanský pohľad na spoločnosť ako morálno-organickú jednotku založenú na rodine ako jej primárnej bunke ponúka ochranu pred absolutizmom aj individualizmom, pretože chápe štát ako nevyhnutnú formu spoločnosti založenú na prirodzenom práve a nie na svojvoľných činoch jednotlivcov, spája účel štátu s myšlienkou morálnej povinnosti, a chápe, že štát vychádza z rodiny. Ponúka ochranu vďaka svojmu dôrazu na princíp solidarity, ktorý stojí proti každému druhu mechanicko-individualistickej koncepcie spoločnosti.

PDF (formát pre tlač)