Významný katolícky architekt o modernej architektúre kostolov: Sú škaredé. Moderná architektúra je pre kostoly to, čo al-Káida pre svetový mier

7. júla 2025   Aktuality

Taliansky architekt Andrea Pacciani, ktorý prednáša na univerzite v Parme a získal v Londýne roku 1996 cenu Marsham Street za urbanistický dizajn, v roku 2008 cenu Palladio Award v Bostone a v roku 2010 druhú cenu v kategórii sakrálnej architektúry na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone, poskytol tento týždeň rozhovor portálu La Nuova Bussola Quotidiana, v ktorom sa vyjadril ohľadom modernej sakrálnej architektúry v katolíckej Cirkvi.

https://lanuovabq.it/it/chiese-brutte-perche-e-cambiata-la-funzione-della-chiesa

Portál ešte pred začiatkom rozhovoru upozorňuje, že Cirkev v Taliansku minula v roku 2024 na výstavbu nových kostolov 25,1 % zo všetkých milodarov veriacich, čo predstavuje podľa portálu „závratnú sumu“ 32 250 000 eur. Zároveň sa portál netají tým, že túto investíciu považuje za problematickú, vzhľadom ku škaredosti kostolov, ak už aj odhliadneme od „demografickej zimy“ v Taliansku, pri ktorej však neubúdajú len ľudia vo všeobecnosti, ale aj veriaci, pre ktorých sa údajne kostoly stavajú. Preto sa portál obrátil práve na architekta Paccaianiho a na úvod dodáva: „Len pre znázornenie jeho osoby povedzme, že súčasná alebo experimentálna architektúra je pre architekta Paccianiho tým, čím je al-Káida pre svetový mier.“

Pacciani sa rovnako netají svojím skepticizmom, ohľadom snahy Cirkvi absorbovať v poslednom storočí moderné architektonické trendy pri výstavbe kostolov. Novinár Thomas Scandroglio sa ho na rovinu pýta: „Prečo sú také hrozné?“ Odpoveď Andreu Paccianiho búra hlboko zakorenenú evolucionistickú mytológiu, že každá doba si nachádza adekvátne výrazové prostriedky a otvorene hovorí, že naopak: sú doby, ktoré vytvoria ideálny vzor, ktorý sa dá ďalej len tradovať a rozvíjať. Hľadať nové vzory za každú cenu môže priniesť katastrofu:

„Naše starobylé kostoly majú tú chybu, že sú príliš krásne, absolútne umelecké majstrovské diela, ako aj architektonické objekty funkčné na uctievanie. V dvadsiatom storočí bolo prijaté rozhodnutie opustiť dovtedy sledovaný stavebný model v prospech súčasnej architektúry. Možno práve odtiaľ pramení deliaca čiara. Takto, žiaľ, sakrálna architektúra v modernej dobe stratila svoje hlavné inštrumentálne funkcie, trochu podobne ako to, čo sa stalo s umením vo všeobecnosti, s nádejou alebo vedomou naivitou, že iné prostriedky by priniesli rovnaké alebo lepšie výsledky ako tie, ktoré dosiahli a zaručili historické precedensy.“

Podľa Paccianiho to bola „hrubá chyba“, ktorú iné náboženstvá neurobili, a to ani islam alebo budhizmus, ktoré napriek tomu, že využívajú moderné postupy zachovali viditeľne hermeneutiku estetickej a funkčnej kontinuity. A aký je výsledok tohto naivného katolíckeho experimentovania?

„Výsledkom takmer storočia experimentálnej sakrálnej architektúry sú, bohužiaľ, budovy, do ktorých je nielen často nemožné nájsť vchod, ale kam nemôže vstúpiť ani Ježiš Kristus! Nehovoriac ani o veriacich, hľadajúcich obrátenie alebo svätosť. Keď už hovoríme o svätých, nie som si vedomý žiadnych svätých alebo blahoslavených v dejinách katolíckej Cirkvi v minulom storočí, ktorí by vyrastali, obrátili sa a boli osvietení vo farnosti alebo v kostole modernej alebo experimentálnej architektúry, ale mohol by som sa mýliť.“

Pacciani v konečnom dôsledku spochybnil samotnú schopnosť súčasných kostolov plniť ich sakrálnu funkciu:

„Poslaním staviteľov kostolov vždy bolo budovať miesto stretnutia medzi Bohom v spôsobe chleba a vína a tými, ktorí chcú veriť vo svoju spásu po smrti. To je všetko. Miesto, kde sa dá konať „toto na moju pamiatku“. Účelom kostolov je teda udržiavať, nie inovovať. Je ťažké to robiť úspešne v estetickom alebo extatickom cvičení z novosti! Keďže sa neprikladá dôležitosť hlavnej funkcii kostola opísanej vyššie, ďalšie všestrannejšie aspekty, ktoré kostol v súčasnosti pokrýva (koncertná sála, bezpečné miesto a úkryt pred pouličným životom, užitočné parkovanie, pretože je bezplatné ako na cintoríne), nás zmierujú s budovami, ktoré sú schopné plniť aspoň tieto sekundárne, svetskejšie úlohy.“

A ako z tohto marazmu von? Určite nie hľadaním ďalších inovácií:

„Zlyhania experimentovania sú spôsobené rozchodom s minulosťou, ktorý nikdy neviedol k dlhodobým a hodnotným výsledkom. Mojou nádejou je, že nielen architektúra, ale celý experimentálny prístup vo všeobecnosti sa v týchto kontextoch už postupne opúšťa s uvedomením si dôležitosti výsledku, ktorý tieto oblasti očakávajú pre hodnoty, ktoré predstavujú: vysoký kostol so zvonicou rozpoznateľný z diaľky, dom so šikmou strechou, jednota medzi rodičmi a deťmi a špagety s paradajkovou omáčkou sú základmi, ktoré nemožno ignorovať, ani predstierať, že sú zastarané.“

Na obavu redaktora, či by nedochádzalo opakovaním tradície len k čistému plagiátorstvu či falzifikátorstvu, odpovedá Pacciani:

„Obvinenia z historizujúcich falzifikátov sú krátkozrakým nazeraním reality očami modernity: Brunelleschi, Michelangelo a Palladio vo svojej dobe vytvorili najlepšie historické falzifikáty klasickej rímskej architektúry (ktorá už bola kópiou gréckej). Ešte som sa nestretol s ich kritikmi…“

Branislav Michalka

Zdroj: La Nuova Bussola Quotidiana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – SOSBRUTALISM

PDF (formát pre tlač)