Bohočlovek

22. júna 2025   Cirkev

„A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami.“
(Jn 1,14)

Slnko už dávno zašlo. Bezhviezdna tma obkľúčila celý kraj Betlehemský. Tu i tam blčali pastierske ohníčky, kde sa pastieri zdržiavali. Aby sa im noc rýchlejšie míňala, prespevovali žalmy. Čas dochodil ku polnoci, zrazu zo strany mesta začala sa červenať nebeská obloha, jedna mimoriadne veľká hviezda osvietila nebo. Naľakaní pastieri povyskakovali, pieseň im z úst utíchla a jeden druhého sa pýtali: „Čo je to za znamenie na nebi?“ V rozpakoch im pomohol anjel Boží, ktorý tichúčko a nenazdajky spúšťal sa medzi nich a sladkým hlasom osmeľoval ich: „Nebojte sa! lebo hľa, zvestujem vám velikú radosť, lebo narodil sa vám dnes Spasiteľ v meste Dávidovom“ (porov. Lk 2,10–11).

Anjel Boží takto jednoducho oznámil najväčšie tajomstvo našej viery; ba i každé jeho slovo je tajomstvo. Akože? Dieťa sa narodí, ktoré je Bohom, dieťa porodí žena, ktorá je spolu i pannou! Splnilo sa teda to, čo Boh prisľúbil v raji. Pravdu hovoril teda sv. Ján apoštol, keď riekol: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal“ (porov. Jn 3,16). „A Slovo telom sa stalo“ (Jn 1,14), to jest Boh sa človekom stal, lež preto Bohom byť neprestal. Premýšľajme nad týmto hlbokým svätým tajomstvom prv, než by sme ku vykladaniu štvrtého článku apoštolského vyznania viery pristúpili; vtedy lepšie porozumieme veľkému dielu vykúpenia Božieho, že Boh trpel za nás.

Mária bez bolesti priniesla na svet svojho svätého Syna. Sv. Jozef v svojom lone kolísal Pána, svojho Stvoriteľa. Pastieri plesajúc bozkávali novonarodeného Mesiáša.

Nazaretčania každodenne vítali podivného Syna Márie. Sv. Ján Krstiteľ pokrstil Ho v rieke Jordán; v Jeruzaleme každý poznal Ježiša Nazaretského. Marta mnoho ráz Ho prijala do svojho pohostinného domu. Apoštoli s Ním bývali po tri roky. Židia Ho ukrižovali, priatelia Ho z kríža sňali a pochovali. Títo všetci vydávajú svedectvo o Ježišovi, že sa Ježiš práve tak narodil, žil a zomrel, ako jeden človek: Jeho božstvo sa zjednotilo s ľudskou prirodzenosťou, s ňou tvorí jednu osobu, ktorou je náš Vykupiteľ, Ježiš Kristus, Bohočlovek. Toto znamená reč písma: „Slovo telom sa stalo.“

Nevieme určite ako vyzerala ľudská tvár Pána Ježiša, len môžeme si myslieť, že i ľudské telo Ježiša bolo dokonale krásne, i v Jeho zovňajšku sa javilo Jeho božstvo.

V židovskej krajine účinkujúci úradník rímsky, Publius Lentulus, podal do Ríma správu o Ježišovi, že jest tam jeden podivný muž, ktorého Ježišom Kristom volajú. Židia Ho majú za proroka, Jeho nasledovníci sa Mu klaňajú ako Bohu. Tento človek kriesi mŕtvych, púhym slovom, dotykom svojej ruky uzdravuje nemocných. Postavy je štíhlej, tvár má bielu a ľúbezný rumenec rozlieha sa po nej. Oči Mu tak žiaria, že Jeho pohľad oko ľudské nedokáže zniesť. Vlasy má tak krásne, že ich človek k ničomu pripodobniť nemôže, nos, ústa má podivne pravidelné. Jeho hlas je zvučný sťa harfa a Jeho sladkým slovám nemožno odolať. Smiať sa Ho nevidel nik nikdy, lež plakať Ho videli viackrát. Taký je múdry, milý a milostivý, že Ho za človeka nemožno pokladať.

Takéto svedectvo vydáva tento úradník, pohan o ľudskom tele Pána Ježiša, nuž vtedy aká mohla byť jeho ľudská duša? I tí Jeho najzúrivejší nepriatelia s ustrnutím zastanú pred Jeho presvätou a spravodlivou dušou. Nie div, že Jeho okúzľujúca krása zovňajšku, nadšenú sladkosť Jeho úst, Jeho božská vôňa a milosť Jeho duše k Nemu privábili apoštolov. Veď i my, keď rozjímame o Jeho velebnej ľudskej prirodzenosti, nevdojak v prach padáme, ruky sa nám k modlitbe spínajú, duša nám akoby krídla dostávala, aby sa povzniesla ta, k presvätému Srdcu Ježišovmu a vyznala mu svoju oddanosť:

O Ježišu môj, priateľu, Tebe srdce darujem,
telo, život, dušu celú, všetko Tebe venujem.
Tys’ môj poklad a spasenie, všetko moje potešenie;
O Ježišu Spasiteľu, Tebe sa obetujem!

To už poznám, lebo mi to Písmo Sväté dáva na vedomie, že Syn Boží sa stal človekom, lež akým spôsobom sa stal, to už neviem ani ja, ale ani iné stvorenie to nevie; a nechže mi len povie niekto, akým spôsobom to mohol vykvitnúť ten prút Áronov, potom mu i ja poviem, ako mohla Panna počať v živote a porodiť Syna? Vykvitnutie toho suchého prúta nemôže vysvetliť nikto, tak ani počatie a pôrod tej Panny ja vysvetliť neviem. Ten istý Boh Duch Svätý, ktorý Desatoro Božích prikázaní bez dláta vyryl na Mojžišove kamenné tabule, ten istý Boh Duch Svätý, z krvi Márie utvoril Ježišovi ľudské telo, Boh Otec však vdýchol mu ľudskú dušu a táto ľudská prirodzenosť s Božstvom Syna Božieho stala sa jednou osobou: Syn Boží stal sa tým, čím nebol: človekom, neprestal byť tým, čím bol: Bohom; tento nový zázrak, tento veľký zázrak nazývame vtelením Syna Božieho.

Keď Pán utvoril Adamovi telo, táto podoba z hliny nepohnute ležala na zemi. Lež Stvoriteľ dýchol na ňu a od tohoto dychu pohla sa tá podoba: vstala, chodila, videla, počula, hovorila, žila! S týmto aké veľké oslávenie dostalo sa ľudskému telu, tej hline, tej zemi: Boh na svoj obraz stvorenú dušu vdýchol do nej.

Či sa od tohto mohlo dostať väčšieho oslávenie tomu telu z prachu zeme stvorenému? Ľudským rozumom mysleli by sme, že nie! A vidíte, Boh ešte väčšmi oslávil ľudské telo, keď ho sám na seba vzal, keď sa Boh človekom stal. Ak už i to oslávilo človekovi ľudské telo, že Boh do neho vdýchol dušu na svoj božský obraz stvorenú, o koľko viac ho oslávil Syn Boží, keď ho na seba vzal.

Od toho času Boha Syna vyznávame za Bohočloveka. Za svojho Boha uznala ho Maria, jeho rodička, Jozef jeho pestún, oni prví sa klaňali Božstvu na zem zostúpivšiemu, ako Boha ho ctili za hostí povolaní pastieri. I anjeli bez prestania spievali pri Jeho jasliach: „Sláva Bohu.“

Ako je to možné, že nekonečná Božská prirodzenosť sa nerozdeliteľne zjednotila s konečnou ľudskou prirodzenosťou a predsa zostala tým, čím predtým bola: Bohom?

To prevyšuje náš ľudský rozum, lež nie moc a múdrosť Božiu, lebo „Bohu nie je nič nemožné“. To je zázrak, najväčší zázrak Božej moci Božej, nad neho väčší ani Boh učiniť nemôže. Keď tento zázrak pochopiť chcem, keď do toho tajomstva vniknúť chcem, tak cítim, akoby sa mi srdce topilo, oči sa mi slzami naplnia, sotva som v stave vypovedať: Ďakujem Ti, o môj Ježišu, za Tvoju láskyplnú dobrotu.

Videl som jeden milý obraz. Boh Otec na jeden zlatý oblak uložil svojho svätého Syna, anjeli na plecia vzali Ježiška do plienok zavinutého a pohli sa s ním. Serafíni s hudbou sprevádzajú pacholiatko, svojho Pána, pred ním plačúci anjelíci kráčajú, za nim s nárekom tisne sa celé kráľovstvo nebeské, že ich Ježiš opúšťa.

Ako bôľne kvílili anjeli nad Tvojím odchodom, tak plesáme my, obyvatelia pozemskí, že Si medzi nás prišiel Bože náš, Ježišu Spasiteľu náš. Nad príchodom Tvojím radosťou oplýva srdce naše a v prach zeme padnúc pozdravujeme Ťa: Vitaj u nás a naveky zostaň u nás. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)