Ako nominalizmus zabil krásu

Jozef Duháček
20. júna 2025   Cirkev Spoločnosť   Filozofia

Jedným z najväčších a dnes už, bohužiaľ, zabudnutých úspechov stredovekej realistickej filozofie bola náuka o troch transcendentáliách. Tri transcendentálie sú základné vlastnosti bytia, ktoré sú univerzálne a platia pre všetko, čo existuje. Sú to:

1.) Jednota (unum): Každá vec je jedinečná a odlišná od iných vecí. Jednota znamená, že každá vec je sama sebou a nie niečím iným.

2.) Pravda (verum): Každá vec je pravdivá v tom zmysle, že je v súlade so svojou podstatou a môže byť poznaná intelektom. Pravda znamená, že veci sú také, aké sú, a nie iné.

3.) Dobro (bonum): Každá vec je dobrá v tom zmysle, že má určitú hodnotu a cieľ. Dobro znamená, že veci majú účel a sú zamerané na dosiahnutie tohto účelu.

Scholastická teória okolo transcendentálií sa zaoberá tým, ako tieto vlastnosti súvisia s bytosťou a ako ich môžeme pochopiť. Scholastici, ako napríklad Tomáš Akvinský, tvrdili, že transcendentálie sú neoddeliteľné od bytia a že každá vec, ktorá existuje, musí mať tieto tri vlastnosti. Tieto vlastnosti sú univerzálne a platia pre všetko, čo existuje, bez ohľadu na jeho konkrétnu povahu. Transcendentálie sú tiež dôležité pre pochopenie vzťahu medzi Bohom a stvorením. Boh je považovaný za najvyššie bytie, ktoré je dokonale jednotné, pravdivé a dobré. Všetky stvorené veci odrážajú tieto vlastnosti Boha, aj keď v obmedzenej miere. Scholastici používali transcendentálie na vysvetlenie, ako môžeme poznať Boha prostredníctvom jeho stvorenia a ako môžeme pochopiť podstatu bytia.

Transcendentálie sú konvertibilné, to znamená, že tieto vlastnosti sú v podstate rovnaké, ale prejavujú sa rôznymi spôsobmi. Napríklad, ak niečo je pravdivé, musí to byť aj dobré. Ak niečo je dobré, musí to byť aj pravdivé a jedno. A ak niečo je jedno, musí to byť aj pravdivé a dobré. Všetky transcendentálie sú vlastnosti bytia a sú neoddeliteľné od toho, čo existuje. Preto sú vzájomne prepojené a zameniteľné. Transcendentálie sú úzko prepojené s konceptom krásy. Krása je často považovaná za štvrtú transcendentáliu, ktorá je implicitne obsiahnutá v týchto troch základných vlastnostiach bytia.

1.) Jednota (unum): Krása je často spojená s harmóniou a súladom, čo znamená, že krásne veci majú vnútornú jednotu a koherenciu. Jednota je základom pre estetickú integritu, kde všetky časti krásneho objektu spolupracujú a tvoria harmonický celok.

2.) Pravda (verum): Krása je tiež spojená s pravdou, pretože krásne veci sú verné svojej podstate a odrážajú pravdivý obraz reality. V scholastickej filozofii je pravda vnímaná ako zhoda medzi intelektom a realitou, a krásne veci sú tie, ktoré túto zhodu dokonale vyjadrujú.

3.) Dobro (bonum): Krása je úzko prepojená s dobrom, pretože krásne veci majú hodnotu a cieľ. Dobro znamená, že veci sú zamerané na dosiahnutie svojho účelu, a krásne veci sú tie, ktoré tento účel napĺňajú najlepším možným spôsobom. Krása je teda vnímaná ako prejav dokonalosti a dokonalosť je vždy spojená s dobrom.

Scholastici, ako napríklad Tomáš Akvinský, tvrdili, že krása je objektívna vlastnosť bytia, ktorá je neoddeliteľná od jednoty, pravdy a dobra. Krása je vnímaná ako zjednocujúci princíp, ktorý spája tieto tri transcendentálie a umožňuje nám vnímať a oceňovať dokonalosť stvorenia. V tomto zmysle je krása považovaná za odraz božskej dokonalosti a harmónie, ktorá je prítomná vo všetkom, čo existuje.

Neskorá scholastika zničila metafyzické základy krásy. Ockham prišiel so systémom, ktorý poznáme ako nominalizmus a odmietol existenciu univerzálií ako skutočných entít, ktoré existujú nezávisle od jednotlivých vecí. Vo svete podľa Ockhama existujú len jednotlivé veci/entity – Jano, Fero, Paľo a tieto nemajú nič nutne spoločné. Naopak, podľa Tomáša Akvinského sú Jano a Fero ľudia a ako ľudia majú nutné spoločné znaky. Ak zoberieme Aristotelovu definíciu, človek je rozumný živočích, tak títo traja ľudia musia mať oba znaky a tá nutnosť plynie z esencie ich prirodzenosti. Podľa Ockhama je však univerzália „človek“ iba slovo alebo pojem (nomen – nominalizmus), ktorý používame na označenie skupín jednotlivých vecí, ale toto slovo nejestvuje mimo ľudskú myseľ a neuvaľuje na jednotliviny žiadne bremeno nutnosti alebo nevyhnutnosti.

Ockham tvrdil, že iba jednotlivé veci (indivíduá) sú skutočné a univerzálie sú len abstrakcie, ktoré vytvárame na základe podobností medzi jednotlivými vecami. Napríklad, keď hovoríme o „človeku“ ako univerzálii, v skutočnosti neexistuje žiadna univerzália „človek“, ale iba jednotliví ľudia, ako sú Jano, Fero a Paľo.

Hoci to znie ako neplodné a zbytočné teoretizovanie o ničom, popieranie univerzálií malo zásadné a tragické dôsledky pre filozofiu, morálku a teológiu. Ockhamov nominalizmus viedol k subjektivizmu, pretože univerzálie boli považované za závislé na našom myslení a jazyku, a nie za objektívne existujúce entity. To tiež znamenalo, že estetika a metafyzika, ktoré sa zakladali na univerzáliách, stratili svoje základy. Napríklad, krása prestala byť vnímaná ako objektívna vlastnosť vecí, ale skôr ako subjektívny dojem. Ockhamovo popieranie univerzálií tiež ovplyvnilo vedecké a filozofické myslenie tým, že viedlo k odmietnutiu metafyziky a nakoniec zredukovaniu celej skutočnosti na súbor náhodných empiricky skúmateľných fenoménov.

Nakoniec to zasiahlo aj mravnú oblasť ľudského života. Pretože ak univerzália „človek“ v realite nejestvuje a je len produktom ľudského myslenia, nie je nijako vymedzená a možno si ju slobodne predefinovať. Keďže morálka je veda ľudskom správaní, tak zmena chápania toho, čo je človek, nutne vedie k zmene toho, ako by sa človek mal a nemal správať. Chcete nájsť odôvodnenie pre gulagy, koncentračné tábory alebo legálne potraty až do okamihu pôrodu, ako to teraz schválili v Anglicku? Upravte si definíciu človeka tak, aby vylúčila židov, reakcionárov a nenarodené deti a masové vraždenie prestane byť nemorálnym skutkom. Len na okraj treba ešte poznamenať, že takmer všetci dnes populárni katolícki teológovia sú nominalisti.

Ale späť ku kráse. Ockhamovo popieranie univerzálií a subjektivizmus, ktorý nevyhnutne nasledoval z tohto popierania, zničili estetiku implicitnú v tomistickom rozlíšení medzi esenciou a existenciou, ktoré neplatónskej forme dávalo nové chápanie krásy a ontologické vákuum, ktoré toto zničenie vytvorilo, prirodzene viedlo umelca k zameraniu sa na detaily na úkor celku. Pre Ockhama sú veci absolútne kontingentné – náhodné a nenutné. Skutočnosť, že veci nemajú jednotu – ktorú zaisťovali univerzálie, znamená ipso facto, že nemôžu mať ani krásu.

Aj Umberto Eco – sám nominalista par excellence – tvrdí, že realita univerzálií, ktorá bola nevyhnutná pre koncept krásy, bola rozpustená nominalizmom. Problém transcendentálneho statusu krásy a rozlíšení, ktoré špecifikujú krásu, sa sotva dá položiť v systéme, v ktorom neexistujú také rozlíšenia, ani formálne, ani virtuálne. Všetko, čo zostáva, je intuícia jednotlivín, poznanie existujúcich objektov, ktorých viditeľné proporcie sú analyzované empiricky; Ockham naozaj tvrdil, že intelektuálny pohľad do jednotlivostí je možný. Pokiaľ ide o umeleckú inšpiráciu, táto spočíva v zachytení jednotlivého objektu, ktorý chce umelec vytvoriť, a nie v zachytení jeho univerzálnej formy.

Ockhamove teórie boli plné možností, ktoré neskôr rozvíjali iní; ale on bol scholastik, ktorý eliminoval všetky princípy potrebné pre definíciu krásy v scholastických termínoch. Vzostup nominalizmu vo filozofii išiel ruku v ruke s rastúcou nespokojnosťou s formalizmom v umení. Problém s formalizmom bol, že platónske / pytagorejské formy mohli pomôcť rozvrhnúť maľbu, ale tie veľké geometrické štruktúry skostnateli a ako také zriedka držali krok s mnohosťou reality. Abstraktná pytagorejská konsonancia sa stala doktrínou uloženou autoritou, prijatou slepo a bez akejkoľvek hodnoty pre skutočne premýšľajúcich. Preto bola nahradená perspektívou ako hlavným organizačným princípom v maľbe. Dokonca aj maliari, ktorí prijali Albertiho myšlienky s nadšením, dokonca aj tí, ktorí boli najviac očarení asymetrickým rytmom a rovnováhou vytvorenou hudobnými pomermi, pokračovali väčšinou v používaní jednoduchých, pravidelných a dokonalých prvkov, ktoré im poskytovala geometria. Rafaelovo Premenenie Pána je „prísna konštrukcia založená na kruhoch“ s vrcholom trojuholníka prenikajúcim do kruhu. Vrchol trojuholníka pri Kristovej nohe zodpovedá stredu horného kruhu, čo posilňuje naše chápanie Trojice.

Luca Pacioli bol františkánsky mních a matematik, ktorý je azda známejší ako otec podvojného účtovníctva. Publikácia Pacioliho knihy o božskom pomere v Benátkach v roku 1509 dala nový aktuálny záujem o zlatý rez, ale teraz bol božský pomer vnímaný nie tak ako tajomstvo vesmíru, ale skôr ako jedna z mnohých kompozičných možností. To viedlo k eklekticizmu, ktorý viedol k únave, a rozptýleniu od skutočného verisimilitude. V určitom bode sa zlatý rez sa stal iba inštinktívnym zvykom rozdeľovať kompozície v ráme.

Nominalizmus rozbil tomistickú syntézu viery a rozumu a vytvoril dichotómiu mysticizmu a vedy, medzi ktorými estetika nedokázala nájsť domov. Ani veda, ani mysticizmus nemali čo povedať mystikom alebo vedcom o kráse, pretože Boh bol zbavený rozumnosti a istej uchopiteľnosti – Logosu.

Keďže Boh bol nevysloviteľný, nazývať Ho krásnym bolo bez akéhokoľvek zmyslu: krása bola len slovo používané na opis nepopísateľného, ​​takže ho opisovala tým, čím nebol. Ale ako by mohol niekto kontemplovať tranquillitas ordinis, krásu vesmíru, harmóniu božských atribútov, ak bol Boh vnímaný ako oheň, priepasť, alebo potrava ponúkaná nenásytnému apetítu? „Ak by Boh“, povedal Ruysbroeck, „dal duši všetko okrem Seba samého, jej duchovná túžba by zostala neuspokojená.“ Nič nemohlo byť ďalej od slobodného potešenia intelektu, ktoré charakterizovalo predchádzajúce storočia. … V jednote s Bohom všetky rozlíšenia miznú. Neexistujú ani činy, ani predstavy, ani rozlíšenia, ani vzťahy, ani poznanie. Poslední stredovekí mystici už o kráse nevedeli povedať vôbec nič.

Pod vplyvom nominalizmu sa náboženstvo stalo súkromnou formou zbožnosti a veda si privlastnila hegemóniu nad fyzickým svetom prostredníctvom Descartesovej matematiky. Umenie nemalo miesto vo svete, ktorý bol rozdelený medzi res cogitans a res extensa. Veda prevzala oblasť formy, nechávajúc umenie stále viac a viac zamerané na jednotliviny a vydala ho napospas ultimatívnej subjektivite. Vzostup nominalizmu mal paradoxný efekt. Na jednej strane tvrdil, že svet „pozostáva len z jednotlivých vecí“, ale pretože urobil „skutočný svet“ ontologicky závislým na našich myšlienkach, tak reálne a nezávisle existujúci svet vlastne zničil. Umelec dostal viac slobody, najmä pri zobrazovaní detailov každodenného života, ale týmto detailom teraz chýbal zjednocujúci princíp, pretože Boh sám opustil Logos a stal sa Bohom čistej vôle a nevyspytateľnosti, podobne ako Boh islamu.

Bez hierarchie usporiadaných foriem, z ktorej by sa dalo čerpať (keďže existencia takýchto foriem bola popretá nominalizmom), sa Božia vláda nad vesmírom stalo „slobodnou“ v zmysle svojvoľného alebo rozmarného rozhodovania. Nový obraz Boha bol obrazom absolútneho, hoci väčšinou blahosklonného diktátora. Jednota jeho veľkého plánu pre vesmír bola založená na jednote prepojených príčin, ale nie na jednote a harmónii zmyslu. Koncept účinnej (eficientnej) kauzality pohltil koncept formálnej kauzality starého systému a preto ľudské aj božské činy museli byť ospravedlnené ako „účinné“ – ako proces výmeny za očakávaný prospech, ako platba za konkrétne požadované výsledky. Koncept „konečnej“ príčiny (cieľa) bol sekularizovaný a takto sa celý svet stal jedným obrovským trhom.

Nakoniec, ak sú jedinými formami – univerzáliami tie, ktoré si my ľudia sami vymýšľame, potom sociálny aj politický poriadok vzniká len a jedine úkonom vôle – najprv Božej, potom vôle božsky ustanoveného kráľa a (po zvrhnutí starého režimu) vôľou jednotlivca pri hlasovacej urne – alebo vôľou tých, ktorí sú schopní manipulovať voľby, či jemnými alebo hrubými prostriedkami. S odstupom času môžeme vidieť, že tento filozofický posun tiež pripravil pôdu pre reformáciu, ktorá zdôrazňovala individuálne svedomie a odstraňovala tkanivo tradícií a „sakramentálií“, ktorými bolo ľudské JA vpletené do spoločenskej osnovy univerza.

PDF (formát pre tlač)