Cesta ku skutočnej zmene života (2. časť): Pravidlo života a jeho sedem pilierov

Jakub Tužinský
17. júna 2025   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Cesta ku skutočnej zmene života (1. časť): Je disciplína základnou oporou spásy alebo je spása možná aj bez nej?

***

Tam, kde sú dobre nastavené pravidlá a dodržujú sa, je poriadok. Ak je tam aj Kristova láska, je to také malé Nebo na zemi. V dnešnej časti ukážeme práve príklad dobre nastavených pravidiel – vysvetlíme a predstavíme si „pravidlo života“.

Opierať sa budeme o kostru podanú gréckokatolíckym kňazom o. Mironom Keruľ-Kmecom v publikáciách Pravidlo života a Zásady duchovného života, ktoré čerpal z patristiky. Uvedomíme si ako „pravidlo života“ ostalo nezmenené, nech čerpáme od svätých učiteľov v akomkoľvek storočí, čo aj sám uvádza: „Nech už siahneme po diele, ktoré vzniklo v 3. storočí alebo v 19. storočí, nájdeme v ňom to isté učenie, ktoré vzišlo z duchovnej skúsenosti tisícok svätých asketikov.“

Iným slovom pre pravidlo je termín regula. Ak vám prišli na myseľ mníšske rády, tak uvažujete veľmi správne. Každá jedna rehoľa či kongregácia je postavená na určitej regule, ktorá vychádza zo špecifík danej doby a daného svätca, ale podstata ostáva rovnaká – smerovať ku svätosti. Či nahliadneme do benediktínskej, dominikánskej, františkánskej, jezuitskej alebo redemptoristickej reguly, vždy nachádzame rovnaké oporné body. Ale aj keď čítame knihy ako Filotea (sv. František Saleský), Krátke zásady kresťanského života (sv. Alfonz Mária z Liguori), Život môj každodenný (neznámy autor, vydavateľ Spišské biskupstvo, 1942) a im podobné, tak oporné body ostávajú rovnaké. O pravidle života má veľmi podnetnú kázeň aj o. Chadd Ripberger (https://youtu.be/JWsaw_VyYQ8?si=crQ4HCUjidYypeCI), americký exorcista. Koncept celkom neprekvapivo nachádzame aj v programe Exodus 90.

Pravidlo života

Vo všeobecnosti ide o akúsi štruktúru alebo kostru nášho každodenného života. Teda niečo, čo pravidelne a dlhodobo vykonávame. Pri pravidle života už z názvu môžeme porozumieť, že ide o celoživotné nastavenie. Ak ho niekto nemá alebo neplní, tak jeho život je pravdepodobne riadený najmä emóciami, čiže robí to, čo mu aktuálne napadne alebo „splýva s davom“, aby nemusel plne preberať zodpovednosť za to, čo robí.

Pravidlo života, ktoré si predstavíme, opisuje o. Miron Keruľ-Kmec ako „Kráľovskú strednú cestu odporúčanú mnohými svätými učiteľmi duchovného života.“ Vychádza pritom aj z vlastných skúseností, pretože pravidlom života sa usiluje formovať aj vlastných farníkov. Nakoľko to prinieslo úspech, tak sa rozhodol to podať aj ďalej v podobe publikácií či projektu Filokalia – Pramene. Motivoval ho zlý stav v jeho i iných farnostiach, pričom konštatuje, že „opustenie tradície duchovného života, ktorú nám zanechali svätí, spôsobilo pokles úrovne náboženského života, ba dokonca odumretie viery u mnohých“. Avšak návrat k tejto tradícii priniesol premenu do celej farnosti.

Medzi inými spomína aj takéto svedectvá: „Často rozmýšľam, aký by bol môj život a kde by som bol už teraz, keby som toto všetko vedel pred štyridsiatimi rokmi.“ … „Teraz som konečne pochopil, prečo je dôležitý pôst. Prečo mi to doteraz nikto nevysvetlil?“ Pri poznávaní bohatstva našej vzácnej katolíckej viery mi prechádzajú mysľou podobné myšlienky.

Pravidlo života obsahuje týchto sedem pilierov (spojenie dvoch vyššie uvedených publikácií): modlitba, duchovné čítanie a formácia, pokánie, poslušnosť, askéza, Eucharistia, vďačnosť.

Prirodzene, nie je to nič nové. O to tu ani nejde, iba ak v zmysle „zatiahnutia na hlbinu“, ktoré nám môže poskytnúť nové perspektívy. Naším zámerom, ako bolo aj vyššie uvedené, je návrat alebo obnovenie toho starého, čo stáročia fungovalo. Inými slovami, ide o znovuobjavovanie múdrosti a krásy katolíckej tradície, ktorá je veľmi stará, ale len ona jediná dokáže človeka priviesť až ku svätosti, bez ktorej nik neuvidí Pána (porov. Hebr 12,14).

Cieľom je poznať to, čo tu už dávno máme, ale neboli sme vyučení podstate, zmyslu, nemali alebo nepoznali sme príklady, ktoré by nás k tomu viedli a tak to niekoho stiahlo k protestantskej „slobode“ alebo „katolíckemu“ formalizmu. My však chceme živosť (nie živelnosť) a zápal, ktoré nachádzame v protestantských či charizmatických smeroch, ale s poriadkom a náukou katolíckou – to nám poskytuje práve znovuobjavenie tradície. O. Miron trefne píše: „Je čas stlačiť naše „resetovacie tlačidlo“ a vrátiť sa do jadra našej duchovnej bytosti. Osvojenie si pravidla života môže pomôcť s týmto návratom.“

1. Modlitba

O. Miron uvádza, že púštni otcovia sa nepýtali, ako sa kto má, ale „Aká je tvoja modlitba?“ Jej stav považovali za znak duchovného života. Bez nej duchovného života niet. Preto sa ju treba učiť a poznať aj jej stupne (o tom bude samostatný článok), po ktorých, keď niekto stúpa, nehovorí to o špeciálnom omilostení, ale o prirodzenom následku jej správneho pestovania, ako o tom hovorí už spomínaný o. Ripberger.

No na začiatku je potrebné položiť pevný základ. O. Miron hovorí, že tým je podľa púštnych otcov pevné rozhodnutie k modlitbovému životu, ktoré sa prejavuje v dodržiavaní disciplíny pre zvolený modlitbový poriadok. Ruka v ruke s tým ide presne stanovený čas a jeho presné dodržiavanie.

Konkrétne by sa modlitba mala skladať predovšetkým z: rannej a večernej modlitby, ale aj rozjímania a modlitieb počas dňa. Čo sa modliť? Tu nie je presné usmernenie a možností je veľké množstvo, ale veľmi dobrým a overeným prameňom je liturgia hodín – u rímskokatolíkov Breviár, u gréckokatolíkov Časoslov – možno ich aj striedať.

V modlitbe počas dňa sa u rímskokatolíkov odporúčajú strelné modlitby, u gréckokatolíkov Ježišova modlitba. Patrí sem samozrejme aj Anjel Pána (6:00, 12:00, 18:00) či modlitba pred a po jedle. Veľmi často sa odporúča samozrejme aj sv. ruženec. Zoznam by mohol byť nekonečný, ale pointa nie je v odmodlení sa 20 modlitieb a zničení sa alebo opustení modlitbového života, ale vo vytvorení pravidla, niečoho, čo zvládnem vykonávať pravidelne každý deň.

Poslednou časťou je rozjímanie (meditácia, stíšenie, či kontemplácia), ktoré podľa sv. Aflonza z Liguori síce nie je absolútne nevyhnutné, je však veľmi potrebné k vyproseniu si vytrvalosti. Inými slovami, bez rozjímania je nesmierne ťažké vytrvať na ceste spásy. Ono nám totiž pomáha „ísť na hlbinu“ a chrániť sa pred formalizmom. Koniec koncov aj modlitba ruženca má slúžiť k rozjímaniu o zjavených pravdách. O to šlo aj sv. Dominikovi Guzmánovi, keď hľadal, ako by mohli ľudia, ktorí nevedeli čítať a písať (a v 13. storočí ich bolo dosť) poznať pravdy viery, rozjímať o nich a tak sa chrániť pred albigénskym bludom. Rozjímanie by malo podľa rôznych autorov trvať cca 15 – 30 min. Spolu s ústnou modlitbu asi 30 a viac min.

Úplné minimum, ktoré je naplnením základnej spravodlivosti voči Bohu je 15 min, ako uvádza o. Ripberger.

2. Duchovné čítanie a formácia

To sa skladá z denného čítania Svätého Písma, denného čítania diel svätých učiteľov duchovného života (hoci aj jeden odsek na deň) a čítania životopisov svätých. Sv. Alfonz odporúča tomu venovať aspoň 30 min denne.

V prípade, že nemáme duchovného otca a nevieme ho nájsť, o. Miron odporúča vybrať si jedného zo svätých učiteľov za sprievodcu a učiteľa duchovného života a nasledovať jeho rady. Napr. sv. Františka Saleského a riadiť sa najmä dielami Filotea a Krok za krokom.

Dôležitá je tiež účasť na duchovných cvičeniach či obnovách. Treba však hľadať také, kde sa človek obnoví skutočne a v katolíckej viere. Prípadne je tu aj možnosť pustovne, čo je tiež veľmi osožné, ale nie vhodné pre každého.

Modlitba s rozjímaním a duchovným čítaním by teda mali trvať spolu zhruba hodinu. Záleží to však samozrejme od rôznych životných okolností. Kto si však na to v živote čas nájde, tak už neplní len spravodlivosť voči Bohu, ale cvičí sa aj v čnosti nábožnosti, hovorí o. Ripberger.

V nasledujúcej časti si priblížime zvyšných päť pilierov pravidla života.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)