Kázeň na Sviatok Najsvätejšej Trojice -

Kázeň na Sviatok Najsvätejšej Trojice


15. júna 2025
  Cirkev

Traja sú, čo svedčia: Duch, voda a krv; a títo traja sú zajedno.
(1Jn 5,7–8)

Najsvätejšia Trojica, freska namaľovaná Lucom Rossettim da Orta, 1738–39 (kostol sv. Gaudencia v meste Ivrea)
zdroj: wikimedia commons

Keď sa tak zahľadím na vás z tohoto vyvýšeného miesta dnes, tak som presvedčený, že tento ctihodný zástup kresťanský zaiste len pevná viera doviedla sem, lebo veď v tejto dedinke nieto nič obdivuhodného, nieto ničoho, čoby ľudským zmyslom lahodilo, veď i sám náš chrám je tak jednoduchý, nemajúc nič lákavé; nemôže teda byť ináč: viera tu zhromaždila tak pekný zástup, viera v Najsvätejšiu Trojicu.

Áno, v ňu verím ja a veríte i vy viac, než vlastným očiam i vlastným rukám, lebo keď by sa mi zázrakom toho, čo Adamovi, čo Mojžišovi, čo Abrahámovi, že teraz zjavil by sa mi tu Boh a ja z tváre do tváre hľadel bych na Neho, keď by som Ho tak určite zhliadol ako vás, ba ešte viac, keď by som Ho rukami mojimi mohol ohmatať a do náručia Jeho sa zveriť, ja by som tým mojim očiam a rukám neveril tak, ako verím slovu Božiemu.

Prečo? Lebo zmysly moje telesné ma môžu klamať, ale Boh môj nikdy. Známy a vynikajúci umelec starých čias, Zeuxis, namaľoval strapec hrozna na plátno a to tak verne, že k v okne vystavenému obrazu vrabce prilietavali, aby si na hrozne pochutili. A keď pozorujeme kus dreva vložený do pokojnej vody, zdá sa nám, že je zlomený. Hviezdy sa nám zdajú pri pohľade na oblohu také malé a pritom sú väčšie ako naša Zem.

Zmysly nás klamú; viac teda verím Bohu než im. Verím, veríme všetci, lebo Ty, Pane, si to zjavil, že je jeden Boh v troch osobách: „Traja sú, čo svedčia v Nebi: Otec, Slovo a Duch Svätý, a títo traja sú zajedno.“ Najsvätejšia Trojica, veríme v Trojjediného, a vieme, komu sme uverili.

Najradšej by som dnes nasledoval Pána Ježiša a vyviedol by som vás do veľkej prírody, kde by ste sa rozostavili okolo mňa, ako zástupy za Kristom Pánom idúce robili, a tam v tom veľkolepom chráme Božom pri organoch tichého vánku, šumivého potôčika, štebotajúceho vtáctva otvoril by som 148. žalm a čítal by vám: „Chváľte Pána všetci králi a kniežatá Zeme, a všetky národy; chváľte ho mládenci a panny, starci i dietky, dážď i vietor búrlivý, lebo On riekol, a učinené boli, On prikázal a stvorené sú.“

Viď, človeče, ty i všetko, čo okolo teba, je dielom Trojjediného: chváľte Ho národy! Sv. Pavol s Barnabášom súc na cestách v meste Lystre uzdravil chorého, i zbehol sa pohanský ľud a za boha považujúc apoštola, obetovať mu chceli býka, a on však volal: „Ľudia, čo to zamýšľate, veď i ja som len človek ako vy, zvestujem vám len Boha pravého, ktorý učinil nebo i zem, i všetko, čo jest.“ (porov. Sk 14,15)

Boh pravý je nadovšetko; človeče, Jemu samému sa klaňaj a Jemu všetko obetuj. Klaniame, klaniame sa Ti Trojjediný Boh a Pán náš tým viac, že Ty nie si ako dieťa, ktoré zunovanú hračku odhodí; Ty si nás nezunúvaš, ani na nás nezabúdaš, Ty aj ďalej spravuješ a zachovávaš všetko.

Veď, hľa, tisíce liet svieti slnce a jasnosti jeho neubúda; tisíce liet vydáva zem úrodu, a ešte ju roľník obrába; ešte dážď a rosa byliny ovlažuje, ešte obilie rastie. Nuž za všetko to chváľte Pána, národy!

Boh Otec

Chválime, chválime. – Ale kresťania dovoľte, aby som vám predložil pálčivú otázku: Či i vtedy Pána chváliť budeme, ak nás zasiahne ostrým železom? … Vy tak divno hľadíte, akoby ste mi chceli pripomenúť, že veď ten čas je už tu. Už „škrípe on, ako voz senom naložený“, už zjavuje sa v svojom spravodlivom hneve, už zakúšame, čo bolo Elizeovi povedané: „Zem neúrodná, voda najhoršia.“ (porov. 2Kr 2,19)

Už dostavujú sa strasti a biedy toho ostrého železa, hrozné následky vojny. Pred piatimi rokmi sme sa zhrozili nad zvesťou, ktorá preletela našimi krajinami: je mobilizácia, vypukla vojna! No päť rokov je dlhý čas. Tak sa zdá, zvykli sme na všetko; nad tým vojakom-hrdinom o barlách, bez očí alebo ináč zmrzačeným už sa nám nezakalí oko slzou, a po návrate tých, čo sú ešte kto vie kde, ani toľme netúžime už snáď, ako po tej vojnovej sociálnej podpore.

Lež ešte vždy sa nám môže prihodiť niečo horšie; Boh môže dopustiť, že ešte viac bude naostrené to ostré železo. Čo vtedy: Budeme ešte Boha chváliť, jemu sa klaňať, jeho Pánom a Otcom nazývať? Čo? Áno, budeme žiť s pokorou a dôverou v láskavosť Božiu? Vidí sa vám to? Súhlasíte so mnou?! Spomeňte len na nedávne časy; pred rokom 1914 sa nám hmotne vodilo dobre. Boh nám žehnal, mali sme viac, než sme potrebovali, i hľa, zbujneli sme a počínali zabúdať na Boha, nuž ostrým železom chcel nás priviesť ku sebe, neprestávajúc byť nám láskavým Otcom, lebo Boh je taký ako včelia matka, keď má i žihadlo, neupotrebúva ho ku pomstivému bodaniu, len k udržaniu poriadku. Boh je láska i vo svojom spravodlivom hneve. Máte toho dôkaz v dejoch ľudu izraelského.

Ľud ten sedel v zemi zasľúbenej pod figou a vínnym koreňom, mal hojnosť úrod, medu a masla, oviec, vína a oleja, i stučnel a opustil Boha, svojho darcu a odstúpil od Boha, svojho Spasiteľa. Keď však prestal úrodný dážď padať, pole začalo suchom vädnúť, krupobitie všetko tĺcť, k tomu ešte i nepriateľ do ich zeme vtrhol, tisíci hladom padali, mládenci, panny a deti prsia požívajúce, tiež i starci niečím nepriateľským boli usmrtení a na ich mŕtvych telách dravé vtáctvo a zver sa kŕmila.

A tí čo ostali nažive, na toto všetko museli hľadieť, vtedy sa v nich ozval lepší cit, a oni sa odvrátili od modiel a od ohavnosti svojich hriechov a obrátili sa ku svojmu Bohu, volajúc o pomoc a o zmilovanie. A Boh ich vyslyšal. Keď už aj pohanský Seneca vravel: „Ak chceš byť milovaným, miluj!“, tým viac platia slová Evanjelia: „Boh milujúcich Jeho miluje“.

Boh Syn

Len či ho milujeme? … Odpovedajú ľudia v svete dobre vyskúšaní a ich odpoveď je k zemi zrážajúca: „Nikdy sa svet nerúhal Bohu toľko ako dnes.“ Nuž či môžeme dúfať v zmilovanie Božie? Áno, ešte vždy nemusíme strácať nádej, veď máme Vykupiteľa, zmierujúceho Ježiša Krista, „ktorý – ako sv. Ján píše – je obetou za naše hriechy a nielen za naše, ale i za hriechy celého sveta.“ (porov. 1Jn 2,1–2)

O tejto obete za hriechy, o Pánu Ježišovi písané je, že keď raz kázal na hore, ľud ho chcel učiniť kráľom, len on sa utiahol a skryl, ale keď mu tŕňovú korunu kládli na hlavu a klaňajúc sa mu volali: „Zdrav buď, kráľu“ s tým súhlasil, neukryl sa. Hľa, kráľovskej slávy si nežiada, ale po kráse tŕním korunovaného trpiteľa túži, On, obeta za naše hriechy.

A keď Jemu je tŕňová koruna milšia než sláva kráľa, nám sa nezdá ani tŕň len do času bodajúci, my by sme si stále v kráľovskej hojnosti medzi kvietím priali žiť. To tŕnie, čo nás toľme bodá, ani obety nie sú nám milé.

Duch Svätý

„Pošlite baránka vládcovi zeme (Iz 16,1), úpie prorok k nebeskému Otcu. Pošli, Pane, voláme i my, baránka krotkého, toľme nám ho treba. Nech on panuje nad nami a naučí nás ovládať seba samých, ovládať toho nepriateľa, ktorého v sebe nosíme – zlú žiadosť, ten zákon, ktorý ako sv. Pavol píše: „Je v údoch našich a odporuje zákonu našej mysle a zvádza nás ku zákonu hriechu“ (porov. Rim 7,23), že nútení sme volať: „Kto nás vyslobodí z tohto tela smrti (porov. Rim 7,24.), z tela zlých žiadosti plného?“ Ten istý apoštol odpovedá: „Milosť Božia, ktorej darcom je Duch Svätý.“

Nám slabým a klesajúcim núka sa tretia božská osoba, Duch Svätý. Hovorí totiž žalmista: „Ak nebude Pán bedliť nad mestom, darmo bedlí ten, ktorý ho stráži.“ Darmo by sme bedlili nad svojou dušou prirodzenými slabosťami stále napádanou nebyť Ducha Svätého, ktorý pôsobí v nás i túžbu i dokonanie a je radosťou kresťana v úzkostiach.

My sme tvrdé hlavy, v mnohom pochybujúce – On je svetlom naším v temnotách; dlho sme boli oddaní márnostiam, – on nás čistí ako zlato v ohni. Duch Svätý zaháňa našu bázeň prechovávanú voči povojnovým ťažkostiam; on dodáva sily, aby sme si v časoch plných pokušenia vieru zachovali a vyznávali a skutkom plnili. Zostaň len s nami, ó milý Duchu Svätý, – zostaň s nami! Lebo keď mocný je náš nepriateľ – veríme –, že Ty si mocnejší! Zostaň teda s nami a vydaj žiaru tvojho svetla, osvieť nás, by sme spoznali chytrosť zlých duchov. Ty darca pobožnosti a rady, posilňuj nás, by sme Trojjediného majúc stále pred očami ochotnými boli, ako Jozef Egyptský, radšej do žalára ísť, než vo viere, nádeji a láske ochabnúť.

Bohu verný ľudu slovenský, neustávaj v dobrom, bojuj dobrý boj za kráľovstvo, ktoré nie je z toho sveta; neklesaj, máš pevnú oporu v Otcovi, Synovi i v Duchu Svätom.


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!


PDF (formát pre tlač)





Zdieľať