Súkromné vlastníctvo – základ civilizácie, obhajovaný Cirkvou
pch24.pl
15. júla 2019
Spoločnosť
Rozhovory
Svojím myslením sme zameraní na štát, pretože žijeme vo svete, v ktorom dominuje intervencionizmus v ekonomike. Štát však príliš zasahuje do našich životov a niektorí ľudia v Cirkvi si na to zvykli a myslia si, že tak to má byť. Je to svet postavený hore nohami. Mnohým problémom, ktoré sa momentálne snažíme riešiť, sa dá vyhnúť – hovorí otec Jacek Gniadek SVD.
Čo učí Cirkev o súkromnom vlastníctve?
Právo vlastniť majetok je veľmi dôležité a určité hranice sú vždy nedotknuteľné. Morálna teológia učí, že v extrémnej situácii, ak je napríklad niekto hladný, môže vziať z majetku niekoho iného, napríklad chlieb, ale neskôr je povinný ho vrátiť. Neexistuje situácia, v ktorej by bolo možné brať z cudzieho vlastníctva, len tak.
Aby bola spoločnosť schopná rozvíjať sa a mala potrebnú stabilitu a pokoj, je potrebné súkromné vlastníctvo. Bez neho by nebolo pokroku. Civilizácia sa vyvíja len vďaka tomu, že existuje súkromné vlastníctvo.
Nie je to prídavok k našim životom, ale nevyhnutný prvok ekonomickej kalkulácie. Bez tohto procesu nie sme vôbec schopní ekonomicky uvažovať. Ján Pavol II. v trinástej kapitole encykliky Centesimus annus hovorí, že človek, ktorý nemá nič, čo by mohol nazývať „svojím vlastným“, môže iba ťažko spoznať dôstojnosť seba ako osoby.
Napriek tomu niekedy môžeme mať dojem, že mnohí duchovní vidia iba jednu cestu z ekonomických problémov: zásah štátu. Ale v učení Cirkvi nachádzame, okrem iného, aj princíp subsidiarity, podľa ktorého by štátna pomoc mala byť až poslednou možnosťou. Prečo mnohí ľudia Cirkvi na toto zabúdajú?
Pre spoločnosť je nevyhnutné, aby vychádzala zo zásady subsidiarity. Štát by mal byť až tým posledným miestom, na ktoré sa obraciame, keď si sami nedokážeme poradiť.
Myslenie zamerané na štát je výsledkom skutočnosti, že žijeme vo svete, ktorému dominuje intervencionizmus v ekonomike. Štát príliš zasahuje do našich životov a niektorí ľudia v Cirkvi si na to zvykli a myslia si, že tak to má byť. Myslím si, že toto je svet postavený hore nohami. Mnohým problémom, ktoré sa momentálne snažíme riešiť, sa dá vyhnúť.
Príkladom je problém sexuálnej výchovy v školách. Ak by školy boli súkromné, takéto problémy by neexistovali, pretože každý by vo svojej škole učil to, čo chce. V súkromných katolíckych školách by sa vyučovali kresťanské hodnoty. Teraz však peniaze nie sú v našich vreckách – sú v štátnom rozpočte, ktorý nám ich berie. Štát sa snaží vytvoriť pre školy program, ktorý bude kompromisom. My na tom strácame a budeme naďalej strácať, pretože sme – ako kresťanská kultúra a kresťania v Európe – v menšine. Myslím si, že dobrou voľbou by bolo vystúpenie z tejto mainstreamovej kultúry a vytvorenie vlastných cirkevných súkromných škôl, a to aj v Poľsku, pretože ich je veľmi málo. Mali by sme budovať vlastné kultúrne strediská, v ktorých by sa mladí ľudia mohli rozvíjať v duchu kresťanskej kultúry. To sa však nedeje.
Tento príklad ukazuje, že hľadáme riešenie od štátu a chceme vybudovať spoločné dobro s niekým, kto nezdieľa náš svetonázor, a veľmi často má názory stojace v opozícii voči kresťanstvu. Neprognózujem dobrú budúcnosť pre Európu, pokiaľ sa týmto spôsobom snaží budovať spoločné dobro. Cirkev na druhej strane k tomu tiež prispieva, pretože sa nesnaží budovať realitu založenú na súkromnom vlastníctve. Zásah štátu by mal byť tou poslednou vecou, ktorá nám vôbec napadne.
Získavajú kňazi v seminároch vedomosti o ekonomických otázkach a o vzťahu medzi ekonomikou, peniazmi a morálkou?
Existuje katolícke sociálne učenie, ktoré je vo svojich princípoch veľmi dobré. Obsahuje napríklad princíp subsidiarity. Teoreticky je všetko v poriadku, ale bohužiaľ zostáva to do značnej miery na úrovni abstrakcie. Dokonca aj rozpravy EÚ sa zmieňujú o princípe subsidiarity, ale vôbec ho neaplikujú, či aplikujú naopak. Teoreticky teda máme dobré predpoklady, ale v praxi ich nevieme využiť.
Kedysi boli niektoré pojmy ľahšie pochopiteľné, pretože vo svete existovala ekonomika, ktorá nepoznala súkromné vlastníctvo a výrobné prostriedky patrili štátu. Dnešný systém je prešibanejší, pretože prostredníctvom fiškálnej politiky dochádza k manipulácii a ovplyvňovaniu podnikateľskej činnosti ľudí, ktorí sú síce vlastníkmi výrobných prostriedkov, ale platia obrovské dane, ktoré neraz smerujú do oblastí, ktoré nie sú v súlade s ich zameraním a s učením Cirkvi. Dnes si to však nevšímame.
Kedysi bolo zreteľnejšie vidieť, čo je a čo nie je socializmus, teraz padáme do pasce „sociálneho štátu“, pred ktorým nás varoval Ján Pavol II. V takomto štáte sa človek stáva kolieskom bezduchej spoločnosti, kde vzťahy už nie sú založené na láske k blížnemu a súkromnej charitatívnej pomoci a všetko je založené na princípe: „lebo mi to treba”. To vytvára nároky a vedie k ďalším problémom.
Akým?
Demografický problém v Európe je sprievodným javom systémov sociálneho zabezpečenia. Cirkev schvaľuje sociálne zabezpečenie a dôchodky, ale výsledkom ich existencie je skutočnosť, že namiesto investovania do rodín investujeme do štátu. Keby sme tieto peniaze investovali do viacgeneračných rodín, keby naša staroba závisela od budúcej generácie, investovali by sme do detí, do vnúčat. Investujeme však do štátu, dávame mu veľa peňazí. Tento štát sa pre nás stáva referenčným bodom, ktorý – ako sa nám zdá – dokáže vyriešiť všetky problémy. Je to chybná ideológia, ktorá nevedie k ničomu dobrému. Bohužiaľ, mnohí ľudia Cirkvi tomu nevenujú pozornosť.
Je potrebné poznamenať, že na to, aby kňaz bio-etik bol dobrým odborníkom, tak musí poznať nielen filozofiu a teológiu, ale aj medicínu – aspoň niektoré jej prvky. Vidím však, že kňazi, ktorí sa zaoberajú katolíckou sociálnou vedou, nemajú ekonomickú prípravu a pokiaľ ju aj majú, čerpajú z hlavného prúdu ekonómie a klasickú ekonómiu nepoznajú, pretože sa na ekonomických fakultách neučí. A sú školy, ktoré stojí za to poznať. Ja čerpám z rakúskej ekonomickej školy, ktorá mi pomáha porozumieť ľudskej činnosti v ekonomickej sfére i to, čo je výmena, čo je časová preferencia, akú úlohu zohráva súkromné vlastníctvo – že je prvkom ekonomickej kalkulácie.
Ludwig von Mises vo svojej slávnej eseji „Ekonomická kalkulácia v socializme“ napísal, že socializmus skrachoval, pretože v ňom nebol cenový systém. Ľudia vedeli, čo majú vyrábať, ale nevedeli, ako to vyrábať ekonomicky, ceny neboli určované trhom, teda osobným vzťahom ľudí, ktorí tieto veci potrebujú, a tými, ktorí ich chcú vyrábať, ale centrálnym plánovačom. Ceny boli nereálne stanovené. Ak nerozumieme ľudskej činnosti v ekonomickej sfére, potom sa necháme oklamať štátnym intervencionizmom, sociálnym štátom a nevidíme vzťah medzi systémom a krízou, v ktorej sme sa ocitli.
Čo by bolo treba zlepšiť u niektorých katolíkov v prístupe k ekonómii?
Katolícka sociálna náuka by sa malo vyučovať na teologických fakultách, čiže na katedrách morálnej teológie, nie na fakultách spoločenských vied. KSN je veda – ako povedal Ján Pavol II. – z oblasti morálnej teológie. Ekonómia je veda o rozhodovaní ľudí. Bohužiaľ, zdá sa mi, že kňazi nemajú v tomto ohľade dobrú prípravu. Čítam veci, ktoré produkujú profesori zaoberajúci sa katolíckou sociálnou vedou, a vidím u nich nedostatky v tom, ako chápu konajúceho človeka. Operujú mainstreamovými pojmami. Jeden z profesorov zaoberajúci sa katolíckou sociálnou vedou v Poľsku vo svojej knihe považuje umelé vytváranie peňazí za jeden z najväčších ľudských vynálezov v 21. storočí. Keď som to čítal, musel som na chvíľu zadržať dych. Také veci nám nepomôžu pochopiť realitu, ktorá je, žiaľ, prevrátená falošnou víziou človeka.
Na človeka sa nepozeráme ako na slobodnú, racionálnu a transcendentnú osobu. Namiesto toho sa hovorí o sociálnej spravodlivosti. Tento pojem v kontexte katolíckeho sociálneho učenia mal úplne inú konotáciu a teraz sa s ňou spája odlišná rozšírená predstava a keď takýmto spôsobom uvažujeme, delíme ľudí na bohatých a chudobných. Potom nám z toho vychádza marxistická dialektika. Ekonómia totiž nie je o tom, aby všetci mali rovnako. Každý má iné talenty, každý má iné ciele.
V kapitalizme nejde o to produkovať čo najviac, ale nechať, aby ľudia produkovali, čo chcú. Ide o to, aby človek dostal priestor slobody, aby mohol rozvíjať svoj talent. Na konci svojho diela „Human Action – Treatise on Economics„, Mises píše, že kapitalizmus je systém, v ktorom, ak niekto chce byť „chudobný ako budhistický mních“, nemali by sme mu v tom brániť. Každý má právo ísť za svojimi cieľmi. Naproti tomu my, dívajúc sa z perspektívy „sociálnej spravodlivosti“, by sme chceli, aby všetci mali rovnako. Je to utópia. To sa nikdy nestane, pretože príčiny chudoby sú naozaj veľmi zložité. Niektorí sú chudobní nie z vlastnej viny, iní z lenivosti. Existujú, samozrejme, situácie, v ktorých niekto nemôže pracovať, pretože je chorý, ale svet je plný ľudí dobrej vôle a takéto veci sa dajú riešiť v inej rovine než je tomu dnes, aj bez intervencie štátu.
Sami vidíme, že ak niekto potrebuje komplikovanú operáciu, ktorá stojí tisíce a dokonca milióny, zväčša nehľadá pomoc od štátu, ale od súkromných darcov, ktorí túto operáciu budú financovať. To ukazuje, že keď je kríza naozaj vážna, štát nám nemôže pomôcť.
Katolícke sociálne učenie, ktoré sa vyučuje v seminároch, je teoreticky v poriadku, ale v praxi nie je postavené na správnej koncepcii osoby. Vidím, že ľudia neskôr robia to, čo je ďaleko od klasického konceptu spravodlivosti. Neučia, že spravodlivosť znamená dať druhému človeku to, čo mu právom patrí, čiže že ho považujem za slobodnú a racionálnu osobu. Dnes sa pozeráme na svet cez prizmu „sociálnej spravodlivosti“ a delíme ho na chudobných a bohatých, pričom zabúdame, že chudoba a bohatstvo sú relatívne pojmy, ktoré nemožno zredukovať na úroveň HDP.
Aby sme napríklad vyriešili demografickú krízu, mali by sme sa vrátiť ku klasickej ekonomike a podporovať podnikanie, ale v našich podmienkach je to nepravdepodobné, ako to dokazujú volebné kampane, kde sa vždy hovorí najmä o tom, že treba „pridávať“ v každej možnej forme. Nepropaguje sa podnikavosť, ale väčšie nároky voči štátu. Okrem toho ani v jednom časopise katolíckeho hlavného prúdu som nenašiel kritiku (štátneho programu pomoci) „500 plus“, iba vyzdvihovanie štátu, čo ukazuje, že nám chýbajú argumenty na kritiku takýchto programov z hľadiska morálnej teológie, katolíckej sociálnej náuky. Nevieme sa s tým vyrovnať a akceptujeme to, čo nám hovoria politici, a to sú veľmi socialistické riešenia.
A čo si myslíte o akcii kardinála Konrada Krajewského, ktorý obnovil dodávku elektriny do jedného z rímskych obytných domov? (Pozn. prekl.: Kardinál porušil zákon, aby do jednej z budov v Ríme využívanej squattermi obnovil dodávky elektriny) Jeho obyvatelia, údajne ilegálne okupujúci budovu, mali nezaplatené účty v celkovej výške 300 000 eur. Niektorí komentátori boli nadšení týmto činom pápežského almužníka, iní poukazovali na to, že to bolo nezákonné.
Bol som prekvapený týmto krokom pápežského almužníka. Pred niekoľkými mesiacmi som sa dopočul, že kardinál Krajewski odovzdal svoj byt utečencom, ale neskôr som sa dozvedel, že to bol služobný byt. Ľahko sa rozdávajú veci, ktoré nie sú naším vlastníctvom. Rozdávať cudzie veci, ktoré nám nepatria, nie je dobročinnosť – aj keď, samozrejme, kardinál mohol byt prenechať ľuďom, ktorí ho viac potrebovali.
Avšak tentokrát – už po druhýkrát – ma prekvapuje pápežský almužník, ktorý koná úplne otvorene. Zdá sa mi, že kedysi pápežskí almužníci sa na verejnosti vôbec neobjavovali, a toto by – podľa môjho názoru – malo byť úlohou Cirkvi, ktorá pomáha, ale sa tým nechváli.
V tomto prípade si myslím, že bolo potrebné konať inak: požiadať o pomoc darcov, ktorí by im pomohli účet uhradiť. Veď kardinál tento účet nezaplatil. Jednoducho zlomil pečať na rozvádzači a zapol prívod elektrickej energie. Povedal, že je pripravený znášať následky, ale zrejme mal na mysli iba trest za zlomenie pečate. A čo s nezaplatenými účtami? Kto tie dlhy zaplatí? Ide o veľmi veľké sumy.
Niekto musí zaplatiť, aj keď sa mi zdá, že toto kardinál neberie do úvahy. Platiť budú všetci obyvatelia, pretože – ak je to štátna firma – niekde tých 300 tisíc eur bude treba nájsť.
