Čo dokáže naznačiť „Lodžia požehnaní“ – dojmy a názory k zvoleniu pápeža Leva XIV.

Karol Gazdík
14. mája 2025   Cirkev   Komentár

Pamätám si, keď som v roku 2013 sledoval predstavenie pápeža Františka a jeho prvý príhovor s požehnaním „Mestu a svetu“. Jeho strnulosť, svetský pozdrav „Dobrý večer“ a absencia protokolárnych odevov mi boli veľmi zlou predzvesťou toho, že Cirkev čakajú krušné časy. Cítil som STRACH. Vtedy mi pochopiteľne nikto z môjho okolia neveril, dokonca sa mi aj smiali a cez moje obavy prichádzali aj prvé názorové konflikty končiace v niektorých prípadoch ukončením priateľstiev a kontaktov. Čas však ukázal, že som mal v mnohom pravdu!

Tri dobré znamenia na „Lodžii požehnaní“

Keď som vo štvrtok 8. mája dostal „echo“, že sa z komína Sixtínskej kaplnky vyvalila fumata bianca – biely dym, bol som práve na svojich cestách, mapujúc slovenské feudálne sídla. Okamžite som zapol svoju mobilnú TV a netrpezlivo som sledoval, koho Posvätné kolégium kardinálov zvolilo za 267. rímskeho biskupa a pápeža. Mal som veľké obavy o budúcnosť Cirkvi. Nikdy predtým som voľbu nového pápeža neprežíval tak, ako tomu bolo práve v týchto dňoch.

„Prvé dojmy z celkového vystupovania človeka, na ktorého pleciach bude spočívať ťarcha sveta, sa v minulosti nepovažovali za povrchné. Ľudia pripisovali veľký význam každému detailu – vrátane fyzického vzhľadu nového pápeža, pričom sa dokonca diskutovalo o tvare jeho nosa či brady…“, trefne konštatoval John C. Rao PhD. Plne sa s týmto názorom stotožňujem, pretože moje prvé dojmy v roku 2013 ma absolútne nesklamali. Forma je totiž rovnako dôležitá ako obsah, častokrát je aj zrkadlom obsahu.

Môj prvý dojem z nového pápeža predišiel moje očakávania. V tomto svojom prvom dojme som spozoroval tri veľmi dobré znamenia: tradičný protokolárny odev, silné a starobylé meno a značná úcta k Panne Márii. Poďme sa nad niektorými týmito „znameniami“ zamyslieť.

Protokolárny odev

V rámci protokolárneho odevu, kedy sme po 12 rokoch opäť mohli uvidieť pápežskú mozetu (mozzetta papalis), si dovolím istú komparáciu a zamyslenie nad tým, čo bolo.

Počas minulého pontifikátu sa mi potvrdila jedna skutočnosť, ktorá sa však nevzťahuje len k problematike Cirkvi. Tou skutočnosťou je, že pokora a skromnosť sa nemajú nasilu ukazovať. Nepôsobí to vždy úprimne, často skôr populisticky. Veľmi dobre vieme, ako sa v časoch Ježiša postili určité „vyčlenené“, tie lepšie židovské skupiny. Obliekali si vrecovinu a sadali si do popola. Všetci mali skrátka vidieť, že sa postia. Táto prax samozrejme nebola sama o sebe zlá. Treba nám príklad svätého života. No pokiaľ sa pokúsime viac zamyslieť nad hodnotovou stránkou toho problému, môže sa nám vynoriť aj niekoľko „ale“…

Veľkým znakom pokory je totiž aj schopnosť prijať to, čo mi v zmysle úradu, cez bohatý poklad tradície, prináleží. Prekročiť svoje ego a to, čo chcem ja a prijať to, čo spomínaná tradícia so svojou historickou kontinuitou odo mňa „očakáva“. Nie je to mojou ozdobou, ale ozdobou úradu, ktorý nosím a ktorý na mne spočinul z vôle Boha. Na tento fakt akosi cirkevné kniežatá zabúdajú, keď aj odťahujú svoje ruky s biskupským prsteňom, ktorý chcú veriaci ľudia na znak úcty k úradu svojho nositeľa bozkať. Cirkev mala mnoho pápežov i prelátov, ktorí boli osobnostne veľmi skromnými ľudskými bytosťami žijúcimi v tvrdej askéze. No nebolo to na nich vôbec vidieť, pretože nástroje askézy nosili pod všetkým tým zlatom a hodvábom. Pod zlatými rúchami mali skryté drsné mníšske odevy, ktoré im spôsobovali diskomfort a cilicium, ktoré im „drásalo“ epidermu. Ale chápem. Bohatý šat bol vždy vďačným terčom kritiky, ktorá väčšinou vychádza z úst osôb s povrchným úsudkom.

Veľmi sa mi páči apologetika prelátskeho odevu od ženevského biskupa sv. Františka Saleského, ktorá vyplynula z jednej náhodnej návštevy. Dovolím si zacitovať o tejto udalosti z knihy Zbierka príkladov od Františka Spiraga (1862–1942), recyklujúc tento odsek zo svojho staršieho článku:

„Biskup ženevský sv. František Saleský, prišiel raz na svojej ceste v dobe pôstnej do chrámu kapucínskeho, ktorý nachádzal sa v jeho biskupstve. Náhodou bolo v ňom práve kázanie. Kazateľ hovoril o nádhere v šatstve, a útočil tiež na biskupov a iných duchovných hodnostárov, ktorí vraj namiesto čo by dávali príklad pokory, nosia nádherný odev a vozia sa v drahocenných vozňoch.

Po kázaní vošiel biskup do sakristie a dal si zavolať kazateľa. Tento sa zľakol veľmi, keď zbadal pred sebou státi biskupa. Keď sa s ním sám ocitol, povedal mu biskup: „Milý pane! Povedali ste dnes veľa poučného. Môže byť tiež pravdou, že my, duchovní predstavení, máme na sebe hriechy, ktorých kláštorníci sú prostí. Cez to všetko mám to za nemúdre, podobné veci ľudu verejne hlásať. A potom poučujem Vás pozorne, že stavu primerané vystupovanie je kniežatám cirkevným z mnohých ohľadov nutné; okrem toho nemôžete vedieť, čo je pod hodvábnym talárom ukryté.“

Po tých slovách rozvinul biskup vrchnú časť svojho taláru a odhalil prsia svoje; tu spozoroval mních, že biskup nosí na tele drsné, kajúce rúcho. Potom biskup ešte pripojil: „Umienil som si Vám to ukázať, aby ste videli, že pokora sa celkom dobre znáša aj s hodvábnym rúchom. Buďte budúcne obozretný vo svojich rečiach a úsudkoch.“ Keby cirkevné kniežatá boli biedne odeté, bolo by nimi a ich stavom opovrhované; vyčítali by im lakotu, nečistotu atď. Preto sú nielen oprávnení, ale aj povinní, stavu primerane sa odievať. Čo zlí ľudia hovoria, je ľahostajné; lebo tým nemôže nikto vyhovieť.“

Rozhodne týmto nechcem hodnotiť mieru úprimnosti či úmysel pápeža Františka, ktorým explicitne dával najavo, že je „iný“ ako jeho predchodcovia. Zamýšľam sa len cez prizmu liturgie a protokolu, teda vecí, ktorým sa (dovolím si tvrdiť) trochu rozumiem. Kontrast je tu však viac než jasný. Rok 2013 – iba biela reverenda, pretože „karneval sa už skončil“, strnulosť, svetskosť a osobnosť v popredí. Rok 2025 – biela reverenda so superpelíciou, purpurovou mozetou, zlatom zdobenou štólou a zlatý pektorál s relikviami sv. Augustína, sv. Moniky, sv. Tomáša z Villanovy, bl. Anzelma Polanca a Bartolomea Menochia; úsmev a potláčané slzy v očiach, značná zbožnosť a úmysel osobnostne „ustúpiť, aby vynikol Kristus“. To posledné nový pápež aj vyjadril vo svojej homílii počas sv. omše v Sixtínskej kaplnke, keď pripomínal slová sv. Ignáca Antiochijského hovoriace o: „záväzku každého, kto v Cirkvi vykonáva službu autority: Ustúpiť, aby zostal Kristus. Stať sa malým, aby On bol poznaný a oslávený…“

Meno Lev

Starobylým menom Lev taktiež vyslal nový pápež určité posolstvo. Svätá Matka Cirkev mala mnohých veľkých pápežov nesúcich meno Lev. Sv. Lev I. Veľký priviedol Cirkev z antiky do stredoveku a svojou mierovou diplomaciou pozmenil (alebo zmiernil) plány Attilu aj Gensericha dobývať Rím a prelievať jeho krv; Lev XIII. zas preniesol Cirkev z 19. do 20. storočia a bol autorom vyše 60 encyklík, medzi ktorými stojí za zmienku Aeterni patris (odporúčanie filozofie sv. Tomáša), Supremi apostolatus (povzbudenie k úcte voči Panne Márii), Magnae Dei Matris (obnovovanie mariánskej úcty), Humanum genus (odsúdenie slobodomurárstva), Octobri mense (problémy v Cirkvi – útoky na vieru a mravy) a v neposlednom rade sociálna encyklika Rerum novarum (smernice ako riešiť robotnícku otázku).

Meno Lev (nadväznosť na jeho predchodcov s týmto menom), prijatie protokolárneho odevu (znak rešpektu tradície) a veľké odvolávanie sa na Pannu Máriu (znak spirituality a zbožnosti) mi pri Levovi XIV. vlievajú do srdca NÁDEJ! Nádej, že sa vzniknuté priepastné rozdiely v Cirkvi zmenšia, odstráni sa vzniknutý chaos v doktríne a že objatie Nástupcu kniežaťa Apoštolov pocítime časom i „my“, veriaci, ktorí vlastnou spiritualitou inklinujeme k latinskej predkoncilovej liturgii a stojíme za nemennou náukou viery. V Cirkvi sa totiž veľa hovorilo o perifériách a o tom, ako treba prijímať všetkých. Všetci a všetko bolo prijímané, no „my“ sme boli naopak trestaní a vytláčaní na perifériu… „My“ dávam do úvodzoviek, pretože v Cirkvi sme MY všetci, zjednotení v Petrovi.

… zjednotení u tohto nástupcu sv. Petra, ktorý bude podľa všetkého v prvom rade katolícky pápež a potom to ostatné. Čas nám ukáže, ako sa pápež Lev XIV. vyprofiluje. Treba mu dať čas a zahrnúť ho modlitbami, nie špekuláciami a predčasným posudzovaním. Ako veľmi múdro povedal Peter Kwasniewski, tlmiac predčasné hystérie tradičných veriacich rozhorčujúcich sa nad určitou kontinuitou mysle Leva XIV. s mysľou pápeža Františka: „Zlý pápež sa môže stať horším, ak sa za neho nepomodlíme, a dobrý pápež sa môže stať lepším prostredníctvom našich modlitieb za neho. Preto nikdy neprestanem žiadať Pána, aby zoslal svoju milosť na tohto muža, ktorý nesie na svojich pleciach váhu sveta.“ Netreba zabúdať i na fakt, že bl. Pius IX. začínal na Petrovom stolci ako značný liberál a Lev XIII. bol za pápeža zvolený ako „rozumný umiernenec“.

Oremus pro Pontifice nostro Leone! Nech Boh žehná nového pápeža, Jeho Svätosť LEVA XIV.

PDF (formát pre tlač)