Záhrobie (tretia časť): Mlčanie mŕtvych

Branislav Krasnovský
13. mája 2025   Cirkev

predchádzajúce časti:
Záhrobie
Záhrobie (druhá časť): Sťahovanie duší

***

V 3. časti svojej knihy „Za hrobem“ sa dominikán E. Soukup zaoberá otázkou „mlčania zosnulých“. Uvádza, že mŕtvi nehovoria k živým zo záhrobia, predstavy že to je možné sú scestné, alebo (a čo je horší prípad), ide o prejavy démonického okultizmu. Tam, kde sa stráca viera, rastie poverčivosť, a tak kde sa stráca viera, môže rásť vplyv démonických síl.

Špiritizmus a okultizmus sú z veľkej časti dielom podvodníkov

Ako vyložené negatívum hodnotí dominikán E. Soukup špiritizmus, ktorého obľuba vzrástla v 19. stor. najmä v spoločenských kruhoch v USA a Veľkej Británii. Veľkým prívržencom špiritizmu bol aj Arthur Conan Doyle, autor Sherlocka Holmesa.

K najznámejším špiritistom 19. a 20. stor. patrili:

Allan Kardec (1804–1869), vlastným menom Hippolyte Léon Denizard Rivail. Pochádzal z Francúzska a špiritistami je považovaný za zakladateľa špiritizmu ako filozoficko-náboženského systému. Autor diel „Kniha duchov“ a „Kniha médií“, ktoré sa stali základnými textami „kardeciánskeho“ špiritizmu. Tvrdil, že komunikoval s „vyspelejšími duchmi“ a že reinkarnácia je Božím nástrojom morálneho vývoja.

Eusapia Palladinová (1854–1918). Ďalšou poblúdenou chuderou bola Talianka Eusapia Palladinová, ktorá si vybudovala povesť špiritistky média, známej najmä pohybmi objektov počas svojich seáns (levitácie, zvuky, dotyky). Testovaná mnohými vedcami i skeptikmi, vrátane držiteľa Nobelovej ceny Charlesa Richeta. Ten, aj keď bol spočiatku jej obdivovateľom, nakoniec sám viacero jej aktivít označil ako podvod.

Na margo Charlesa Richeta – francúzsky lekár, fyziológ a nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu za rok 1913. Cenu získal za objav anafylaxie – teda život ohrozujúcej alergickej reakcie, ktorá môže vzniknúť pri opätovnom vstreknutí určitej látky do organizmu. Tento objav mal zásadný význam pre imunológiu a alergológiu.

Hoci bol priekopníkom v oblasti medicíny, intenzívne sa venoval aj paranormálnym javom, stal sa prezidentom Medzinárodného inštitútu metapsychických vied (pojem metapsychika zaviedol on). Skúmal javy ako telepatia, jasnovidectvo, materializácia duchov, automatické písanie.

Charles Richet tak predstavuje zvláštny prípad vedca, ktorý spojil racionalitu so záujmom o okultizmus – čo bol na prelome 19. a 20. stor. častý jav.

Helena Petrovna Blavatská (1831–1891). Ruská židovka, ktorá odišla z Ruska do USA. Bola zakladateľkou Teozofickej spoločnosti (1875), ktorá skombinovala špiritizmus, hinduizmus, budhizmus a okultizmus do neodolateľného okultisticky ladeného kokteilu, ktorému nedokázali malomeštiaci a aristokrati odolať.

Podľa mňa však nemá právo byť zaraďovaná medzi významné osobnosti okultných vied, pretože nevenovala dostatočnú pozornosť môjmu hinduistickému miláčikovi – Ganéšovi s jeho sloňou hlavičkou, detským srdiečkom a úžasným zmyslom pre indický hudobný rytmus. Zato o útočnej lesbe v podobe hinduistickej bohyne Káli a Golemovi písala Blavatská doslova okultistické ódy. Tvrdila, že je v kontakte s „mahatmami“ – vyššími duchovnými bytosťami z Tibetu (to som aj ja, keď služobne odcestujem do Košíc a pozerám na jedno vybývané sídlisko… 🙂 Jej knihy, ako napríklad „Tajná náuka“ ovplyvnili moderný ezoterizmus.

Okultisticko-ezoterický obrad z filmu Císařův pekař a pekařův císař:

https://www.youtube.com/shorts/CPTcDTR67-0

Emma Hardinge Brittenová (1823–1899). Pôsobila v USA a v Anglicku, bola jednou z prvých propagátoriek špiritizmu. Zakladateľka a autorka diela „Modern American Spiritualism“. Pôsobila ako médium, aj ako rečníčka – viedla prednášky o duchovnom svete, reinkarnácii a morálke duší.

Leonora Piperová (1857–1950). Ďalšia zvláštna Američanka, najslávnejšie „trance médium v USA“ na prelome 19. a 20. stor. Jej schopnosti dlhodobo skúmal psychológ William James a ďalší vedci zo „Society for Psychical Research“ (SPR), ktorí sa k jej informáciám stavali pomerne skepticky. Tvrdila, že v tranze prepožičiava telo duchom, ktorí rozprávali jej ústami. Klasický prípad pseudovedeckého tárania a náboženskej substitúcie.

Arthur Conan Doyle (1859–1930). Z celej spomenutej špiritisticko-okultnej skupiny som čiastočne pozitívne vnímal len Arthura Conana Doyla, pretože jeho romány o Sherlockovi Holmesovi a brigadierovi Gerardovi patrili už od mladosti k mojim obľúbeným knihám. Ako spisovateľ je na podstatne vyššej úrovni ako Burroughs so svojím Tarzanom. Doyla som vnímal pozitívne aj preto, že bol katolíkom. Hoci začínal ako racionálny lekár a spisovateľ, osobné tragédie a duchovné hľadanie ho viedli k prijatiu špiritistickej viery, ktorú považoval za vedecký dôkaz posmrtného života.

Zlomovým momentom pre jeho fascináciu špiritizmom sa stala smrť jeho syna Kingsleyho (1918), ktorý zomrel na následky zranení z prvej svetovej vojny. Doyle bol natoľko touto stratou zdrvený, že začal hľadať duchovné vysvetlenie smrti a utrpenia. Priklonil sa k viere, že duchovný svet je reálne prístupný cez médiá. Začal veriť v komunikáciu s duchmi mŕtvych a podporoval všetkých, ktorí tvrdili, že to vedia. Zúčastňoval sa špiritistických seáns, niekedy aj verejne. Tvrdil, že komunikoval so svojimi zosnulými príbuznými.

Literárne a verejne obhajoval špiritizmus, napísal špiritistické knihy, ako napríklad „The New Revelation“ (1918), „The Vital Message“ (1919), „The History of Spiritualism“ (1926, dvojzväzkové dielo). V nich opisuje špiritizmus ako nové zjavenie, ktoré má nahradiť alebo doplniť kresťanskú vieru. Nakoniec si vyslúžil aj nemalý posmech, pretože veril v pravdivosť fotografie víly z Cottingley, pričom išlo o naozaj detský podvod. Na sklonku svojho života sa často stával terčom posmechu zo strany skeptikov a britských katolíkov. Napriek tomu bol oddaný až do smrti a vnímal špiritizmus ako cestu k vyššiemu pochopeniu pravdy.

Doyle bol pokrstený ako katolík, no kresťanskú dogmatiku považoval za nedostatočnú. Špiritizmus vnímal ako náhradu tradičného náboženstva, no paradoxne s morálnym základom. Katolícka Cirkev jeho učenie jednoznačne odmietla ako duchovne nebezpečné a v rozpore s učením o jedinečnosti Krista. Pre mňa osobne je však Doyle so svojimi bludmi pre katolicizmus podstatne prijateľnejší ako sympatizanti Pachamamy, synodálneho vanutia a teológie orgazmu.

Katolícka Cirkev dôrazne odmieta špiritizmus – teda akékoľvek pokusy nadväzovať kontakt s dušami zomrelých, duchmi alebo duchovnými bytosťami mimo Božieho poriadku. Takéto praktiky sú považované za ťažký hriech a neprípustné porušovanie prvého prikázania – Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.

Dominikán E. Soukup hodnotí špiritistické seansy vo Veľkej Británii a USA s veľkým dešpektom. Tvrdí, že anglickí a americkí predstavitelia spoločenských kruhov navštevovali tieto špiritisticko-okultné seansy kvôli vzrušeniu nervov, pre zábavu, pod vplyvom antikatolíckych názorov. Hovorí tiež , že väčšina špiritistov sú podvodníci, ktorí sa snažia vymámiť z poverčivých ľudí, ktorí odmietajú katolícku vieru, financie.

Väčšina špiritistických seáns má primitívnu štruktúru, cieľom je oklamať osobu, ktorá špiritistickú seansu navštívi a obrať ju o peniaze. Zriedkavo sa však vyskytujú aj nebezpečné špiritisticko-okultné praktiky a mágovia, ktorí sú úzko prepojení s démonmi, satanom a zo zlom. Tieto prípady nemožno vysvetliť ani klamaním či racionálne – naozaj ide o prejav démonologického pôsobenia. K možnosti dokázať komunikáciu s mŕtvymi vedeckými metódami sa dominikán E. Soukup tiež stavia skepticky. Vedeckými metódami (tvrdí E. Soukup) sa na prelome 19. a 20. stor. dosiaľ nepodarilo dokázať skutočný kontakt so záhrobím a s mŕtvymi.

Hovoria teda mŕtvi, alebo mlčia? Dominikán E. Soukup tvrdí, že v rámci okultných skupín z prelomu 19. a 20. stor. (v dobe, kedy dominikán E. Soukup žil a pôsobil), väčšina špiritistov boli podvodníci, ktorým cieľom bolo vymámiť peniaze od dôverčivých ľudí slabej viery, ktorí prepadli poverčivosti. Skutočnými vedeckými metódami a prístrojmi, o ktorých okultisti hovorili, že je možné s ich pomocou nadviazať kontakt s mŕtvymi, sa tento kontakt pod kontrolou renomovaných odborníkov prírodných vied (fyzici, biológovia, chemici) nadviazať nepodarilo.

No vo svojej knihe dominikán E. Soukup uviedol, že časť špiritistov a okultistov nie sú len podvodníci, ale ide o osoby, ktoré konajú na príkaz satana a tiež, že ľudia, ktorí sa snažia komunikovať s démonmi, môžu nakoniec na vlastnú škodu kontakt s démonmi nadviazať, čo však má pre týchto ľudí častokrát fatálne následky.

Aby si čitatelia urobili predstavu o aké okultistické pomôcky ide, uvádzame najčastejšie používané „zariadenia a komunikačné médiá“, ktoré boli vyvinuté mimo kresťanského kontextu a často sú spojené s ezoterickými, teozofickými a okultnými spoločnosťami. Niektoré z nich vznikli v čase, keď už dominikán E. Soukup nepôsobil.

Ouija tabuľa (hovoriaca doska). Najznámejší nástroj špiritistov. Obsahuje písmená abecedy, číslice a slová „áno“, „nie“, „zbohom“. Používatelia kladú prst na planžetu, ktorá sa má pohybovať „sama“ a ukazovať odpovede. Katolícka Cirkev ju výslovne zakazuje – môže slúžiť ako brána k duchovným klamom alebo démonickému pôsobeniu.

Automatické písanie (automatic writing). Osoba chytí pero, uvoľní ruku a „duch“ údajne vedie pohyb jej ruky. Výsledkom sú posolstvá alebo dokonca celé knihy. Známym príkladom je Allan Kardec, zakladateľ špiritizmu, ktorý takto získaval „duchovné učenie“.

Špiritistické stolčeky (table turning / tipping). Stôl sa mal počas seansy samovoľne pohybovať, otáčať alebo klopať. Každý počet takéhoto klopania mal znamenať písmeno alebo odpoveď. Tento jav bol populárny najmä v salónoch viktoriánskej éry.

EVP zariadenia (Electronic Voice Phenomena). Používajú sa od 20. stor. Zariadenie nahráva šum alebo ticho a údajne v ňom možno zachytiť „hlas duchov“. Často sa používali v parapsychológii a tzv. „lovcami duchov“.

Psychofón alebo „duchovný telefón“. Vymyslený v prvej polovici 20. stor. Rôzne pokusy o technickú komunikáciu – napríklad Thomas Edison sa údajne zaoberal „spirituálnym telefónom“, hoci neexistuje dôkaz, že ho naozaj skonštruoval.

Duchovná fotografia. Snímky, na ktorých sa údajne objavili „duchovia“ – postavy zosnulých v pozadí alebo okolo postáv. Často išlo o podvodné dvojexpozície. Boli populárne medzi špiritistami ako „dôkaz“ posmrtného života.

Kyvadlo a virguľa (prútik). Aj keď ide o nástroje používané hlavne na veštenie, niektorí okultisti ich využívali aj pri špiritistických seansách. Teraz si ale naozaj nie som istý, ako sa na takéto javy pozerať, pretože jeden môj známy, ktorý si chcel svojho času na záhrade vykopať vlastnú studňu si pozval odborníka s kyvadlom a virguľou, aby mu s ich pomocou našiel na záhrade miesto, kde je spodná voda v dosahu. Na moje slová, že v dedine v blízkosti Gabčíkova dokáže spodnú vodu určite nájsť aj bez virgule a kyvadla reagoval veľavýznamným mlčaním, asi preto, že nie som osvietený – nikdy som nevlastnil ani kyvadlo, ani virguľu, ba ani egyptské amulety. Obyčajný posvätený benediktínsky kríž, ktorý dlhodobo nosím so sebou v ňom evidentne dôveru nevzbudil, ani ďalej nevzbudzuje… (nech ho Pachamama sprevádza…).

Zrkadlá (psychomantické komory). Odrážajú svetlo v tmavej miestnosti. Podľa tvrdení niektorých špiritistov a okultistov sa v takýchto zrkadlách majú zjavovať tváre alebo obrazy zosnulých. Túto okultnú techniku však osobne považujem za nebezpečnú, pretože vychádza zo starovekej nekromantickej katoptromancie.

Katoptromancia (z gréc. katoptron – zrkadlo plus manteia – veštenie) je forma veštenia pomocou zrkadla alebo odrazu, ktorá patrí medzi najstaršie techniky okultného predpovedania budúcnosti alebo vyvolávania duchov.

Praktizujúci (často kňaz, médium alebo veštec) sa díval do zrkadla alebo do jeho odrazu vo vode či oleji. V zrkadle sa podľa nich mali zjaviť obrazy budúcnosti, duchovia mŕtvych, bohovia alebo skryté pravdy. Niekedy sa na zrkadlo kreslili znaky alebo sa držalo nad hlavou osoby, ktorá chcela veštenie. V antike aj v stredoveku sa verilo, že sa cez zrkadlo môže komunikovať so záhrobím.

Kto čítal Homérove dielo Ilias a Odysea, tak vie, že sám Odyseus komunikoval s mŕtvymi (Achillom, svojou matkou, veštcom Teireisiasom a i.), ktorých prilákal na krv čierneho barana a mŕtvi mu odkryli budúcnosť (že sa zachráni len sám, na Ithake bude musieť bojovať s nápadníkmi Penelope…).

V starovekom Egypte a v Grécku boli zrkadlá považované za nástroje spojenia s duchmi. Pytagorejci a platonici verili, že zrkadlo môže sprostredkovať pravdy duše. Rimania praktizovali tzv. specularii, kedy sa zrkadlo spúšťalo do studne, aby sa objavili vízie. V stredoveku a renesancii sa katoptromancia často spájala s čiernou mágiou a bola považovaná za diabolskú praktiku.

John Dee, dvorný astrológ kráľovnej Alžbety I., používal „čierne zrkadlo“ na svojich špiritistických seansách. Pripájam prehľad hlavných okultných a vešteckých praktík, ktoré súvisia s katoptromanciou, odrazmi a ktoré katolícka Cirkev výslovne odmieta:

astrológia – predpovedá osud človeka na základe postavenia hviezd a planét. Katolícka Cirkev odmieta vieru, že nebeské telesá určujú našu vôľu alebo budúcnosť;

kartomancia (napr. tarot) – predpovedanie osudu z kariet, kartomancia otvára dvere duchovným nebezpečenstvám;

pyromancia – veštenie z ohňa alebo dymu, praktizovaná v antickom a pohanskom náboženstve;

hydromancia – veštenie z pohybov vody. Spájaná s pohanskými kultmi a démonickým vplyvom;

skrytomancia (scrying) – pozorovanie krištáľovej gule, čierneho zrkadla alebo vody na vyvolanie vízií. Ide o nebezpečnú manipuláciu, ťažký hriech, spojenie sa s duchovným svetom démonov;

nekromancia – vyvolávanie mŕtvych za účelom získania informácií, veľmi ťažký hriech. Židovský kráľ Saul a jeho synovia zahynuli v boji proti Filištíncom, pretože vyvolávali mŕtvych. Vyvolávanie mŕtvych je v Božích očiach obzvlášť veľkým hriechom, podobne ako sodomia.

O odsúdení nekromantov hovorí okrem iného aj Prvá kniha Samuelova (1Sam 28,5–19), ktorá opisuje, ako sa kráľ Saul stretol s nekromantkou z Endoru, tá vyvolala proroka Samuela a ten predpovedal smrť kráľa Saula a jeho synov:

5 Keď Šaul videl tábor Filištíncov, bál sa a srdce sa mu veľmi chvelo. 6 Šaul sa dopytoval Pána, ale Pán mu neodpovedal ani vo sne, ani pomocou urim, ani prostredníctvom prorokov. 7 Nato Šaul povedal svojim sluhom: „Pohľadajte mi nejakú ženu, ktorá vyvoláva duchov, pôjdem k nej a jej sa budem dopytovať.“ Jeho sluhovia mu odpovedali: „Hľa, v Endore je žena, ktorá vyvoláva duchov!“ 8 Nato sa Šaul prestrojil, obliekol si iné šaty a išiel ta s dvoma mužmi. K žene prišli v noci. I povedal: „Vešti mi pomocou ducha a vyvolaj mi, koho ti poviem!“ 9 Žena mu odpovedala: „Však ty vieš, čo urobil Šaul. Že vyhubil z krajiny vyvolávačov duchov a veštcov. Nuž prečo mi staviaš osídlo a chceš ma pripraviť o život?“ 10 Ale Šaul sa jej zaprisahal na Pána: „Ako žije Pán, nezastihne ťa pre túto vec nijaký trest.“ 11 Žena sa ho opýtala: „Koho ti mám vyvolať?“ Odpovedal: „Samuela mi vyvolaj!“

12 Len čo však žena uvidela Samuela, hlasno vykríkla a povedala Šaulovi: „Prečo si ma podviedol? Veď ty si Šaul!“ 13 Kráľ jej povedal: „Neboj sa! Čo vidíš?“ Žena odpovedala Šaulovi: „Ducha vidím vystupovať zo zeme.“ 14 Hovoril jej: „Ako vyzerá?“ Odpovedala: „Vystupuje starý muž, je zahalený do plášťa.“ Vtedy poznal Šaul, že je to Samuel, i sklonil sa tvárou k zemi a klaňal sa. 15 Samuel hovoril Šaulovi: „Prečo ma znepokojuješ, že ma nechávaš vystúpiť?“ Šaul odpovedal: „Som vo veľkej úzkosti. Filištínci bojujú proti mne, Boh však odstúpil odo mňa a nedal mi odpoveď ani prostredníctvom prorokov, ani vo sne. Preto som volal teba, aby si mi oznámil, čo mám robiť.“ 16 Samuel odpovedal: „A prečo sa spytuješ mňa, keď ťa Pán opustil a stal sa ti nepriateľom? 17 Pán ti urobil, čo predpovedal cezo mňa: Pán ti vytrhol z ruky kráľovstvo a dal ho tvojmu blížnemu Dávidovi, 18 lebo si nepočúval Pánov hlas a nesplnil si jeho hnev na Amalekitoch; preto sa stala tá vec, čo ti dnes urobil Pán. 19 A Pán vydá s tebou aj Izraelitov do ruky Filištíncov. Ty a tvoji synovia budete zajtra so mnou, tábor Izraelitov tiež vydá do ruky Filištíncov.“

Na záver kapitoly cituje E. Soukup slová profesora Friedricha zur Bonsen, známeho bojovníka proti špiritizmu a okultizmu. Podľa profesora zur Bonsen „Boh by nebol Bohom, keby jeho tajomstvá boli vyspytateľné, a my ľudia by sme prestali byť ľuďmi, keby sme dokázali postaviť pevný most do večnosti. Špiritizmus sa nesprávne domnieva, že bez ohľadu na Božiu vôľu môže vyvolávať duše mŕtvych. Majú čudnú predstavu, že Boh musí zomrelého pustiť k dispozícii okultistovi, keď ten prerečie určené formulky a pomodlí sa k Bohu. Tým je skutočne znižovaný význam Boha, pojem večnosti a majestát smrti. Špiritizmus je podľa neho ateistické učenie zabalené do tajomnosti. Privolávať hmotnými prostriedkami dušu, znehodnocovať jej duchovnú podstatu prideľovaním jej matérie je nekresťanské. Katolícka viera hovorí, že záhrobie je svet sám pre seba, nekonečne vyšší ako náš svet s jeho prírodnými podmienkami a nie je možné nadviazať spojenie z nášho sveta. Je však možné pootvoriť dvere démonom, ktorí sa za mŕtvych vydávajú.“

Katechizmus katolíckej Cirkvi hovorí vo svojich článkoch 2015 – 2017 úplne jasne:

2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.

2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov, astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.

2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie – vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.

Špiritisticko-okultné praktiky Cirkev odmieta, pretože narušujú dôveru v Boha – namiesto modlitby a odovzdania sa Božej vôli, človek sa obracia na duchovné sily, ktoré nemôže poznať, ani ovládať. Špiritisticko-okultné praktiky a kontakt so „záhrobnými“ silami môžu otvoriť cestu démonickému pôsobeniu (zvlášť pri vyvolávaní duchov, automatickom písaní, kyvadlách, seansách atď.). Špiritisticko-okultné praktiky sú formou modloslužby – pretože dôveru, ktorú máme mať v Boha, človek vkladá do stvorených alebo neznámych síl.

Namiesto špiritizmu katolícka Cirkev odporúča modliť sa za zosnulých (sväté omše, odpustky, modlitby), upozorňuje, že ani duše v očistci a ani duše v nebi nás samé od seba neoslovujú, vyzýva, aby sme všetky duchovné potreby predkladali Bohu – cez modlitbu, sviatosti a Sväté písmo.

Sv. Tomáš Akvinský – tvrdil, že zjavenia duší zosnulých môžu byť buď z Božej vôle, alebo sú ilúziou zlého ducha. Sv. Ján od Kríža – varoval pred túžbou po mimoriadnych zjaveniach, ktoré môžu zvádzať dušu. Pápeži (napr. Lev XIII., Pius XII.) opakovane odsudzovali špiritistické hnutia 19. a 20. storočia.

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)