Čo znamenalo pokánie predtým, ako sa stalo módnym slovom

Branislav Krasnovský
29. apríla 2025   Cirkev   Komentár

Pri „surfovaní“ internetom som v záplave rôznych podnetných článkov našiel na portáli Aleteia zaujímavý príspevok Daniela Esparzu s názvom „What repentance meant before it became a buzzword“ (Čo znamenalo pokánie predtým, ako sa stalo módnym slovom), ktorý ma inšpiroval k napísaniu dnešného článku. Záujemcovia si článok v origináli môžu prečítať tu: https://aleteia.org/2025/04/28/what-repentance-meant-before-it-became-a-buzzword

K tomu, aby sme dokázali lepšie pochopiť Daniela Esparzu si najprv si zadefinujeme v základných rysoch slovo pokánie na základe kritérií dnes platného Katechizmu katolíckej Cirkvi, ktorý však už v najbližšej dobe môže prejsť synodálnou premenou, pretože hlasov volajúcich po jeho úprave z radov modernistov, liberálov a synodalistov už zaznelo viac ako dosť.

Na úvod a na pripomenutie najprv zopár nezabudnuteľných múdier zo Synody o synodalite:

„So synodalitou na čele zmeníme Cirkev vesele“

Kto neverí, nech si pripomenie záverečný dokument Synody o synodalite (konala sa v októbri 2024), ktorý schválil zosnulý pápež František a ktorý obsahuje niektoré návrhy na budúce reformy v katolíckej Cirkvi so zreteľom na: rozšírenie vedúcich úloh v Cirkvi pre ženy, väčšiu účasť laikov na rozhodovaní, významné štrukturálne reformy, učenie o homosexuáloch. Aj keď v tomto dokumente nie sú priamo spomenuté konkrétne zmeny v KKC, jeho revízia v budúcnosti je viac ako pravdepodobná.

Veď synodálne modernisticko-liberálne baranidlo v podobe nemeckej Synodálnej cesty (december 2019 – marec 2023) prinieslo so sebou otvorenie spomenutých kontroverzných tém (požehnávanie homosexuálnych zväzkov, prípadné zmeny učenia o homosexualite v KKC, ordinácie žien či zrušenie povinného celibátu pre kňazov).

Kritici synodálneho procesu, vrátane niektorých kardinálov a teológov, jasne uviedli, že tieto návrhy predstavujú odklon od tradičného učenia Cirkvi, že sú v rozpore s tradičným učením Cirkvi o manželstve, sexualite, celibáte… Napríklad kardinál Gerhard Ludwig Müller otvorene prirovnal pápežom Františkom presadzovaný proces synody k „anglikánskemu synodálnemu stretnutiu“ a tvrdil, že niektorí účastníci sa snažia zaviesť nové, neakceptovateľné doktríny do katolíckej Cirkvi. To, čo produkuje nemecká Synodálna cesta spôsobuje zmätok medzi veriacimi a oslabuje jednotu Cirkvi.

Nie je problém nájsť si informácie o tom, že nemecká Synodálna cesta pripravila dokumenty, ktoré vyzývajú na prehodnotenie učenia Cirkvi o homosexualite. Nemeckí synodálni géniovia navrhujú, aby sa homosexualita neoznačovala za hriešnu a aby sa zmenil jazyk KKC, ktorý ju (zatiaľ ešte stále) označuje za „vnútorne nezriadenú“. Faktom ostáva, že v marci 2023 si nemeckí biskupi schválili požehnávanie homosexuálnych párov vo všetkých 27 diecézach v Nemecku. Tento krok je v rozpore so súčasným učením KKC, ktoré neuznáva takéto požehnania.

Všetci vieme, ako reagoval Vatikán – opatrne. Žiadne odsúdenie z oficiálnych miest, čo de facto znamenalo vyslanie signálu „pokračujte v ničení“. Pritom ako hovoria cynici a znalci cirkevnej histórie – jedno milé a rýchle autodafé by určite pomohlo. 🙂 V decembri 2023 teda uzrel svetlo sveta dokument Fiducia supplicans, ktorý umožňuje neformálne požehnania pre páry v „neregulárnych situáciách“, vrátane homosexuálnych párov, avšak tento dokument kladie dôraz na to, že tieto požehnania nesmú byť vnímané ako ekvivalent manželstva.

Liberáli a modernisti nemeckej Synodálnej cesty sú samozrejme z dokumentu Fiducia supplicans nadšení, už totiž vedia, ako budú budovať krajší zajtrajšok katolíckej Cirkvi (dnes neformálne, zajtra oficiálne). Za seba len toľko – neakceptoval som dokumenty pápeža Františka – Fiducia supplicans či Traditionis custodes za jeho života, a nenašiel som nijaký rozumný dôvod pre ich akceptáciu ani po jeho smrti. Rovnako tak sa nechystám akceptovať nemecké synodálne táraniny či liturgické tančeky…

Liturgické tančeky:

V rámci nemeckého synodálneho šialenstva sa diskutovalo aj o možnosti zrušenia povinného celibátu pre kňazov, či o návrhoch na ordináciu žien do diakonátu a kňazstva, čo by znamenalo zásadnú zmenu v disciplíne Cirkvi. Takáto zmena by si však určite vyžadovala úpravu príslušných častí KKC. Hoci Vatikán zdôraznil, že otázka ordinácie žien je uzavretá, nemecké návrhy samozrejme vyvolávajú obavy z možných budúcich zmien v KKC a vyvolávajú oprávnené obavy medzi tradičnými katolíkmi.

Pokánie v súčasnom Katechizme katolíckej Cirkvi

Ako je z KKC všeobecne známe, Kristus ustanovil sviatosť pokánia pre všetkých členov Cirkvi, ktorí po krste padli do ťažkého hriechu… Pokánie – nazývané aj sviatosť zmierenia, spovede alebo odpustenia – je sviatosťou, v ktorej kresťan, ktorý ľutuje svoje hriechy a má predsavzatie polepšiť sa, vyzná svoje hriechy kňazovi, a ten mu udelí rozhrešenie v mene Krista, čím sa obnoví jeho priateľstvo s Bohom a duchovne sa uzdraví.

Niekoľko teologických právd Katechizmu katolíckej Cirkvi ohľadom pokánia, na ktoré je potrebné vždy brať zreteľ a ktoré možno porovnať so zaujímavým textom Daniela Esparzu, o ktorom som hovoril v úvode.

1420 Sviatosťami uvádzania do kresťanského života človek dostáva nový život v Kristovi. Lenže tento život nosíme „v hlinených nádobách“ (2Kor 4,7). Teraz je ešte „s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3). Sme ešte vo svojom pozemskom príbytku, vystavení utrpeniu, chorobe a smrti. Tento nový život Božieho dieťaťa môže zoslabnúť, ba možno ho aj stratiť hriechom.

1421 Pán Ježiš Kristus, lekár našich duší i našich tiel, ktorý ochrnutému odpustil hriechy a vrátil telesné zdravie, chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti pokánia a pomazania chorých.

1422 „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, (980) dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“

1423 Volá sa sviatosť obrátenia, (1989) lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie, proces návratu k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom. Volá sa sviatosť pokánia, (1440) lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika.

1424 Volá sa sviatosť svätej spovede, (1456) lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi. Volá sa sviatosť odpustenia, (1449) lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“. Volá sa sviatosť zmierenia, (1442) lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom.“ (Mt 5,24)

1430 Ako už u prorokov, Ježišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. (1098) Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia.

1431 Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, (1451) ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca). (368)

1432 Ľudské srdce je ťarbavé a zatvrdnuté. Je potrebné, aby Boh dal človekovi nové srdce. (1989) Obrátenie je predovšetkým dielom milosti Boha, ktorý spôsobuje, že sa naše srdcia vracajú k nemu: „Obráť nás, Pane, k sebe a vrátime sa“ (Nár 5,21). Boh nám dáva silu začať znova. Keď naše srdce objaví veľkosť Božej lásky, je otrasené hrôzou a ťarchou hriechu a začína sa báť, aby neurazilo Boha hriechom a nebolo od neho odlúčené. Ľudské srdce sa obracia, keď hľadí na toho, ktorého naše hriechy prebodli. „Upretým zrakom hľaďme na Kristovu krv a spoznajme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi; vyliata na našu spásu celému svetu priniesla milosť pokánia.“

1433 Po Veľkej noci Duch Svätý usviedča svet z hriechu, (729) totiž že svet neuveril v toho, ktorého poslal Otec. Ale ten istý Duch, ktorý odhaľuje hriech, je Tešiteľ, (692, 1848) ktorý dáva ľudskému srdcu milosť pokánia a obrátenia.

1446 Kristus ustanovil sviatosť pokánia (979) pre všetkých hriešnych členov svojej Cirkvi, (1856) predovšetkým pre tých, ktorí po krste upadli do ťažkého hriechu, a tak stratili krstnú milosť a ranili ekleziálne spoločenstvo. Sviatosť pokánia im ponúka novú možnosť obrátiť sa (1990) a znovu získať milosť ospravodlivenia. Cirkevní Otcovia predstavujú túto sviatosť ako „druhú (záchrannú) dosku po stroskotaní, ktorým je strata milosti“.

Na obraze Louisa Cousina s názvom „Štyria otcovia latinskej Cirkvi“ sú zobrazení títo štyria veľkí latinskí Cirkevní Otcovia: svätý Ambróz (Ambrosius), svätý Augustín (Augustinus), svätý Hieronym (Hieronymus) a svätý Gregor Veľký (Gregor I. Magnus).

1468 „Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, (2305) „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

Čo znamenalo pokánie, než sa stalo módnym slovom (podľa Daniela Esparzu)

Predtým ako sa slovo pokánie stalo synonymom pre pocit viny, hriechu a sľub zlepšenia malo oveľa širší význam, možno v minulosti menej spätý s vinou. Kedysi dávno pokánie opisovalo radikálnu zmenu perspektívy a nie nevyhnutne smútok nad spáchaným zlom. Bolo viac o objave než o ľútosti a kládlo dôraz na nové smerovanie srdca a mysle v reakcii na niečo väčšie.

Dnes môže slovo „pokánie“ evokovať spovednice a šepkané ospravedlnenia, ale jeho pôvodný význam bol osobný aj kozmický – odvrátenie sa nielen od hriechu, ale obrátenie sa k hlbšej pravde.

V gréčtine prvotných kresťanov sa používalo slovo metanoia – zložené z meta („zmena“) a noia („myseľ, zmýšľanie“). Metanoia označovala transformáciu vnútra, nielen chvíľkový pocit viny. Človek sa mohol zmeniť nielen kvôli výčitkám svedomia, ale najmä kvôli vízii. Zmena mohla prameniť z objavu pravdy, nie nevyhnutne zo smútku.

Príkladom je podobenstvo o človeku, ktorý objavil drahocennú perlu – predal všetko, čo mal, nie zo žiaľu, ale preto, že našiel niečo lepšie, ako hovorí Evanjelium sv. Matúša (Mt 13,44–46): 44 Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. 45 Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. 46 Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.

Tento muž z Evanjelia všetko predal nie zo smútku, ale preto, že narazil na niečo lepšie. To je metanoia – radikálna zmena orientácie a budúceho života.

V latinčine sa udomácnilo slovo paenitentia (odtiaľ „pokánie“ a „penitencia“, v konečnom dôsledku ľútosť), ktoré malo viac právny a vonkajší charakter: náprava krívd predpísanými skutkami ako pôsty, spovede a odškodnenia. Toto slovo malo teda viac právnych a behaviorálnych podtónov: myšlienku zadosťučinenia za krivdu často prostredníctvom predpísaných činov. Hoci paenitentia nie je bez duchovnej hĺbky, mohla sa pri nesprávnom pochopení sústrediť v prvom rade na vonkajšie prejavy ľútosti (samozrejme po spovedi) ako sú napríklad pôst, predpísané modlitby, pričom dôležitejší je akt nápravy. Ak pojem metanoia kladie dôraz na objavenie a zmenu, paenitentia kládla dôraz na nápravu.

Oba tieto pojmy si samozrejme našli svoje miesto v teologickom jazyku a predstavivosti ranej Cirkvi. Dôležité sú však podľa Daniela Esparzu jednotlivé nuansy. Zatiaľ čo metanoia nabáda k zmene myslenia, hlbokej reorientácii smerom ku Kristovej pravde, slovo paenitentia sa často javí ako nevyhnutný akt spravodlivosti, pritom oba pojmy sú rovnako dôležité a nevyhnutné. Spoveď a oľutovanie hriechov by sa malo niesť aj v znamení metanoie i paenitentie. Teológovia sú presvedčení, že ich syntéza by mohla pomôcť katolíkom pochopiť podstatu pokánia.

Zaujímavé fakty uviedol Daniel Esparza ohľadom starozákonného sveta. V starovekom Izraeli bolo pokánie (tešuva – návrat) ústredným bodom prorockej výzvy. Proroci Izaiáš, Jeremiáš či Hozeáš bojovali proti nespravodlivosti a modlárstvu vždy s tou istou výzvou – vráť sa, vráť sa domov. Odhaľujú Boha, ktorý netúži trestať, ale obnovovať. Pokánie nebolo vnímané v starozákonných textoch abstraktne, malo nacionálny, komunitný a fyzický kontext. Z tohto pohľadu sa pôst, známe trhanie rúch, či viditeľné prejavy smútku boli vnímané ako viditeľné volania po vlastnom uzdravení.

V antickej grécko-rímskej kultúre malo pokánie samozrejme aj morálne rozmery, často skôr filozofické ako duchovné. Rímski stoici hovorili o vnútornej premene človeka ako o ceste k cnosti. Ale až katolicizmus spojil toto filozofické sebaspytovanie s radikálnou myšlienkou milosti – že premena človeka nie je len vlastná a nie je determinovaná vlastnými silami, ale existuje a je udržiavaná Božím milosrdenstvom.

Spomenuté hlavy katechizmu, ktoré boli vyššie spomenuté, zachytávajú túto vnútornú dynamiku a napätie. Obrátenie hriešnika je v prvom radu dielom nám ľuďom nekonečnej a nepochopiteľnej Božej milosti, ktorá vracia naše srdcia k Bohu (porovnaj citované v článku KKC 1432). Nie je však pasívne, je to voľba vidieť inak (metanoia) a konať podľa toho (paenitentia).

Dnešný svet hľadá rýchle a okamžité riešenia, zatiaľ čo Daniel Esparza vo svojom článku upriamil pozornosť na niečo iné. Nie na snahu manažmentu svojho imidžu. Nie na rôzne duchovné filtre, nie na trest. Ale na odvahu zmeniť sa zvnútra smerom von na základe nekonečnej Božej milosti k nám hriešnikom.

PDF (formát pre tlač)